Poviedky

Noc bude večná 2/2

27. června 2016 v 16:36 | Elizabeth
Hello. :)
Viem, dlho som sa tu neukázala, môj mozog sa asi roztápal, takže som bola do značnej miery ochromená teplom. Včera som mala pôvodne na pláne nový článok do jedného z projektov, písala som vám v sobotu aj na stránku FB. Ale celý včerajší deň som strávila písaním mojej knihy a to bolo proste wow, nemohla som sa odtrhnúť, sršala som nápadmi a myšlienkami. Takže som na blog úplne zanevrela a písala som knihu. Ale musím skutočne uznať, že to ide skvele, pohla som sa tak, ako som v to ani len nedúfala. Nuž, ale teraz tu pre vás mám druhú časť poviedky Noc bude večná. Som rada, že mala medzi vami taký úspech. :)


Clara nevedela, ako sa má najprv zatváriť. Cítila, že Beatrice hovorí pravdu, a že iné riešenie nie je. A pokiaľ chcela svetu pomôcť prežiť, musí to urobiť. Niečomu však celkom nerozumela. "Dobre, ale ako ju dokážem práve JA zničiť?"
"Predstavuješ svetlo," povedala ticho Beatrice.
"Tak o tom silno pochybujem..." zamrmlala.
"Clara, závisí to od ľudskej povahy a ty v sebe svetlo máš. Navyše život sa spája so svetlom. Smrť je tmou."
"Lenže čo s tým svetlom?" stále nechápala. Beatrice stála pred ňou a vyzerala, akoby strácala trpezlivosť. No zároveň rozprávala milo.
"Dokážeš sa dotknúť Kráľovnej temnôt a keďže svetlo zabíja tmu..." nedopovedala, akoby tušila, že Clara si zvyšok domyslí.

Noc bude večná 1/2

13. června 2016 v 14:09 | Elizabeth
Po dlhej dobe je tu niečo z mojej poviedkovej tvorby. Len nedávno som túto poviedku dokončila, hoci som ju mala rozpísanú už od februára. Rozdelila som ju na dve časti, pretože je pomerne dlhá. Je temná, ale dala som do nej všetko. Som rada, že sa mi v hlave nápad uchoval a že som bola schopná ju po tak dlhom čase dokončiť.
Dúfam, že sa vám bude prvá časť páčiť. :)


Bola hlboká noc. Clara sedela na svojej rozhádzanej posteli v izbe, ktorú neznášala. Cez hrubé oceľové mreže, ktoré boli pevne pripevnené z vnútornej strany okna, pozerala do jesennej noci. Fúkal prudký vietor a do starých okenných tabúľ udierali holé konáre javora, ktorý stál v parku a jeho listy poletovali všade naokolo - modrosivé lístočky v mesačnom svetle - po celom parku za liečebňou. Clara však túto liečebňu pre psychicky chorých volala "Mučiarňa".

Zberatelia duší 2/2

22. října 2015 v 7:32 | Elizabeth B.
Ahojte,
zabudla som na to, že som ešte nezverejnila druhú časť Zberateľov. Pokiaľ ste čítali októbrový Abdon, tak tam sa poviedka objavila, ak nie, máte ju tu. Nech sa vám páči. :)

Inak odmlka medzi týmito časťami bola dlhá, to priznávam, ale keby náhodou tak si prečítajte prvú časť. A ešte čosi: mám nápad na novú poviedku, ale ešte je otázne, či ju zrealizujem, keď mám tak málo času a ešte ani neviem, či bude kapitolová, alebo len jednorázovka. Uvidím, ale ak mi to vyjde, mohla by som vám tu o tom porozprávať v občasníku, keď sa vrátim. :)


Prebrala som sa v akejsi holej miestnosti. V kúte blikala neónová žiarovka a pod sebou som cítila čosi tvrdé, zrejme to bol stôl. Nechápala som, ako je možné, že ešte stále žijem. Mala sa zo mňa stať prázdna schránka ako väčšina ľudí na svete. Ale cítila som. Aj keď nie v takom rozsahu ako obyčajne. Z časti vo mne prevládala prázdnota.

Čo sa teda stalo?

Dvere v miestnosti sa otvorili a vošla osoba v plášti. Preľaknuto som sa odtiahla, no potom som zbadala, že jej nežiaria oči. Trochu som sa upokojila no svoj zrýchlený dych sa nedalo upokojiť. Postava sa ku mne otočila a zložila si kapucňu.

"Vyľakala som ťa?" spýtala sa ospravedlňujúco. "Prepáč."

"Kde to som?"

"V hlavnom stane Odporcov," povedala. Bola to útla žena s blond vlasmi a milou tvárou. Mala dušu. V ruke držala malý hrnček, z ktorého sa parilo. "Našli sme ťa v tom rozpadnutom dome. Zberatelia z teba už vysávali dušu, no podarilo sa nám to aspoň z časti zabrániť."

Posadila som sa s nechápavým výrazom. "Z časti?"

Zberatelia duší 1/2

19. srpna 2015 v 16:12 | Elizabeth B.
Hello everybody!
Na dnešný upršaný deň som si pre vás prichystala poviedku, ktorú som písala aj do Abdonu. Je to dlhšia poviedky, i keď som nedávno tvrdla, že to bude niečo ako Angels can fly, či Zrkadlo, brána do fantázie. Ale je to o niečo dlhšie a kvôli dĺžke som sa to rozhodla rozdeliť na dve časti, pretože viem, že dlhé texty odrádzajú čitateľov. :D Dúfam, že tento článok vás neodradí.

Nebudem to viac obkecávať, pretože poviedka je sama o sebe dlhá, pustite sa do čítania a komentujte. Pekný deň prajem. :)


Volám sa Alex a žijem vo svete, ktorý sa postupne rozpadáva. Neznamená to apokalypsu. Nikde nenájdete trosky budov, či zrútené štáty a krajiny. Všetko je navonok v najlepšom poriadku.

Jedného dňa však svet ovládli akési sily, ktorým ľudia hovoria Zberatelia duší. Tieto sily, alebo bytosti, oberajú ľudí o duše a tým sa stávajú silnejší a silnejší. Postupne ovládajú čoraz viac miest a ľudia, ktorým ukradnú duše sú len akýmisi prázdnymi schránkami - stále žijú, no sú to bábky Zberateľov - robia všetko automaticky. Nerozmýšľajú a ani sa s nimi nedá obyčajne zhovárať. Robia len to, čo im prikážu.

Nikto nevie, odkiaľ sa tu Zberatelia vzali. Niekto tvrdí, že existovali už veľmi dávno, no boli slabí a ich svet zanikal. Teraz sa však znovu objavili a kvôli nevšímavosti a doslova nezaujatosti ľudí, sú znovu silní. V poslednom čase ku Zberateľom pribúdajú ďalší, ktorých si "vycvičili" na to, aby sa k ním mohli pridať. Pokiaľ nejakého Zberateľa stretnete, zistíte to podľa čierneho plášťa a blýskajúcich sa červených, či zelených očí. Ich oči sú jasnejšie podľa toho, koľko duší okradli. Podľa toho akí sú silní. Okrem očí majú teda ľudskú podobu, avšak majú schopnosti, ktorými vás dokážu zraziť k zemi.

Naopak okradnutého človeka spoznáte podľa prázdneho pohľadu - ich oči sú celé čierne a nemajú dúhovky - a takmer nehybného postoja. Nenájdete v ňom ani kúsok citu. Takýchto ľudí nájdete už tisícky. Sú všade. Niektorí žijú svoje predošlé životy, no zároveň žijú úplne inak. Iní sa zasvätia Zberateľom a pomáhajú im.

Ja patrím k tým, ktorí o dušu ešte neprišli - a takých je veľmi málo. Som však stále hľadaná, pretože moju dušu Zberatelia vnímajú ako poklad. Nechápem prečo. Bolo mi však vysvetľované, že to má svoj dôvod. A to tento: odmalička žijem aj svojím imaginárnym svetom. Trávim tam veľa svojho reálneho času. Zberatelia práve toto vnímajú ako to najlepšie, čo môže ľudská duša dať, pretože v imaginárnom svete môžete mať čo chcete a svoje schopnosti. A práve to chcú.

Pokus o drabble: Netvor

18. května 2015 v 21:02 | Elizabeth
Ahojte,
to čo som urobila včera večer ma štve. Mala som sa narodiť ako blíženec, to by mi väčšmi sedelo. Bola som po víkende nejako divne naladená, no dnes ma Múza kopla dosť silno, takže som sa pokúsila o niečo nové. Ani mi to samej nenapadlo, keby mi niekto v súťaži nespomenul, že by som to mohla skúsiť. A mne napadlo: "jasné že mohla!" A tak som do toho šla.

Uvádzam, že to je len pokus, takže ak sa to nebude na drabble podobať, tak sa ospravedlňujem, nikdy som to ešte neskúšala písať, je to moja prvotina, čo sa týka tohto.

No pokiaľ sa vám to bude páčiť, budem v tom pokračovať. :)

A ešte niečo o nápade: je to nápad pôvodne na poviedku, no uvedomila som si, že by bola dosť krátka a tak som si povedala, že to skúsim dať do drabble. A napadlo mi to po prečítaní prvej knihy zo série Upíri z Morganwille. Mimochodom, dočítala som už aj Pod kupolou a tak sa tešte na tri recenzie. :)

Nebudem to však obkecávať, nech sa páči, pustite sa do čítania a odpusťte mi včerašie excesy. :D (Elizabeth sa nikdy nepoučí... - ale snáď niekedy áno... :D).

Angels can fly

22. září 2014 v 20:53 | Elizabeth

Angels can fly


Jeden deň. A môže byť posledný. To si hovorila Violett vždy.

Jedného dňa sa zobudila, ako každý iný deň. Otvorila oči a chcela vstať, ale cítila sa, akoby ju opustili všetky sily. Cítila sa veľmi slabá. Bez života. Akoby tušila, že ten deň nebude obyčajný. Napokon s námahou vstala. Učesala si čierne, rovné vlasy a obliekla sa. Skontrolovala sa v zrkadle a pomaly šla do kuchyne na raňajky.

Všetci sedeli dolu pri stole pri raňajkách. Také obyčajné ráno tejto rodiny: otec fajčiaci svoju prvú rannú cigaretu a mama baliaca si svoje veci do práce. Akoby to mali všetko do bodky nacvičené. Žili v malom byte v centre mesta, otec pracoval v továrni a mama podnikala. Mala vlastný butik. Večne bola niekde preč, domov chodila veľmi neskoro. Otec mal nočné, a často bol tiež preč. Violett teda trávila väčšinu času doma sama. Niekedy nemala nič proti tomu, občas každý potrebuje byť sám, ale tiež občas každý potrebuje spoločnosť.

Mama položila na stôl tanier s hriankou a zeleninou. "Tu máš. Najedz sa. Máš ešte nejaké peniaze?" Rýchlo sa na ňu pozrela a netrpezlivo čakala odpoveď.
"Áno," povedala potichu rozospatá Violett.
"Fajn, tak si kúp niečo na jedenie, už nemám čas." Uhladila si blonďaté vlasy a obliekla si bundu a rýchlo vzala kabelku. Letmo pobozkala otca na líce. "Ahojte."
"Čau."
"Čau." Povedala a náhlivo zjedla hrianku. Radšej vonku než tu, pomyslela si. Začala sa už tešiť, keď vypadne, objíme Bena a bude s ním celý deň. Teda skôr niečo málo vo vnútri nej sa tešilo. Ten zvyšok zvyčajne optimistickej a pokojnej duše sa bál. Niečo tu celkom tak nesedelo. Mala pocit, že niečo bude inak. Snažila sa zahnať tieto pocity, ale nevedela sa toho zbaviť.

Ako zvyčajne, do školy šla peši. Milovala prechádzky na čerstvom vzduchu. Väčšina ľudí sa prevážala v autách, no Violett si nevedela pomôcť, skrátka radšej trávila čas vonku. Vonku pršalo a Violett šla s dáždnikom, no vôbec sa nebála, že zmokne. Páčilo sa jej to. Bolo to čarovné.
"Violett!" Začula ako ju ktosi z diaľky volá. Hneď spoznala jeho hlas. Ben. Keď ho uvidela srdce jej poskočilo radosťou. Usmieval sa. Jeho čierne vlasy sa jemne leskli v sychravom odtiene sveta. Akoby bol najväčšie svetlo. Violett si bola istá, je to bolo jej svetlo.

"Ahoj!" Zvolala nedočkavo a rozbehla sa za ním. Dáždnik hodila vedľa seba nedbajúc, či sa doláme. Nasledovalo niekoľko vrúcnych, teplých bozkov, pri ktorých Violett zabudla, že prší, a vnímala len jeho. Stískal ju v náručí a Violett už nikde inde nechcela byť, len s ním. Cítila sa ako v najlepšom sne. Po ničom inom netúžila len po jeho spoločnosti.

Keď ju objímal omylom pritlačil na jej zápästie. Violett zjajkla. Ben však hneď vedel, čo sa deje. Chytil ju znovu za zápästie, no tento krát jemnejšie. Pozrel na ňu trochu smutne. "Znovu?"
Violett nevedela, čo má na to povedať. Len nemo prikývla. Mrzelo ju, že to musel vedieť. Ale Violett inak nemohla.
"Violett," začal, "si anjel, vieš to?"
"Prečo?"
"Vieš, tí, ktorí takto ničia samých seba, sú anjeli, ktorí sa chcú vrátiť domov. Hovorievala mi to mama."
"Ja..."
"No nemusíš nikam odísť. Ty si doma tu, so mnou."

Po škole sa však čosi zmenilo. Ranný rozhovor Violett dojal, a vyzeralo to, že to Ben myslí skutočne úprimne. No Violett si nebola celkom istá, či to tak bolo.

Šla do bufetu za Benom cez veľkú prestávku, aby mohli byť znovu spolu. No našla ho sedieť na chodbe. No nebol sám. Sedel s Anne. A Anne neznášala Violett. Hneď vedela, že toto nebude dobré. Niečo si celkom dôverne šepkali a neskôr sa smiali. V škole bol ruch, no ani nepotrebovala počuť, o čom sa asi zhovárajú. Stačil jej jediný pohľad na reč ich tela a cítila, že časť z jej srdca sa odlomila a zostalo po nej len prázdno. Čierno-čierne, hlboké prázdno. Ben sa smial. Anne mu musela hovoriť niečo vtipné. Ben, ktorý zvyčajne Anne ignoroval, sa k nej teraz správal ako... ani to nevedela opísať.

Violett sa otočila na odchod a z očí sa jej liali slzy. No otočila sa ešte raz. To čo videlo, ju definitívne presvedčilo o tom, že Ben už nie je ten človek, korý býval a začala pochybovať o jeho slovách, ktoré jej povedal ráno. Anne ho objímala, bozkávala. To miesto, o ktorom Ben hovoril, ten domov, teraz patril Anne. Vtedy Violett stratila úplne všetko. Zmocnila sa jej bolesť a pocítila to, čo nikdy predtým. Prázdnotu. Ktorú už nikto nebude vedieť celkom zaplniť.

Príliš dlho neváhala. Šla domov. Teraz tam určite nikto nebude. Nechcela tu zostať ani minútu. Mala pocit, že už sa sem nikdy nebude vedieť vrátiť. Vzala si veci a vybehla von zo školy. Slzy jej stekali po lícach. Chladili ju, no pálili zároveň. Pálila ju v srdci tá bolesť. Vlasy jej viali okolo tváre a ofina sa jej lepila na čelo. Na perách cítila slankastú chuť sĺz. Keď vošla do ich bytu na dvanástom poschodí, utekala do svojej izby. Klesla do kúta svojej izby a ešte väčšmi sa rozplakala. Toto sklamanie vôbec neočakávala a zaskočilo ju, že práve od človeka, ktorý ju nazýval anjelom. Nechápala to. Nenávidela Anne.

Strhla sa, keď sa do jej balkóna oprel silný vietor. Dážď už ustal, ale vietor sa rozfúkal plnou silou. Violett nespúšťala oči z balkónových dverí. Celkom pomaly vstala a podišla k nim. Niečo jej napadlo. Niečo, čo sa zdalo krásne. Znovu si spomenula na to, čo si vždy hovorievala: Jeden deň. A môže byť posledný. Možno tento deň napokon bude posledný. Ale tento krát by za posledný deň dala čokoľvek. Pred očami sa jej zjavila ďalšia spomienka.

"Violett," začal, "si anjel, vieš to?"
"Prečo?"
"Vieš, tí, ktorí takto ničia samých seba, sú anjeli, ktorí sa chcú vrátiť domov. Hovorievala mi to mama."
"Ja..."
"Ty nemusíš nikam odísť. Ty si doma tu, so mnou."

Otvorila balkónové dvere a vyšla von. Ovalil ju chladný vietor. Bezmyšlienkovite preliezla zábradlie a ocitla sa na okraji. Pozrela dolu. Pod ňou sa mihali autá, ľudia, náhliaci sa ktovie kam. Všetko svet sa však zastavil. Violett si vtedy bola istá, čo chce urobiť. S tou bolesťou nedokázala žiť. S tou prázdnotou. A sklamaním. Vráti sa domov. Alebo možno...

"Anjeli predsa vedia lietať," šepla. Ruky sa jej triasli. Stačil by jeden krok. Skočila. Padala dlho, vietor jej vial vo vlasoch. Vzduch spolu s činžiakom svišťal okolo nej. Vedela, že tento pád ju oslobodí. No uvedomila si, že nepadá. Ona letí. Je anjel. Tak ako povedal Ben.

A vtedy svet celkom potemnel.


____________________
Poviedka je reality, miestami romantická, ale vedzte, že to je inšpirované jedným obrázkom. Dúfam, že sa vám páčila a zanecháte komentár. :) Budem rada za každý názor.

Zrkadlo - brána do fantázie

13. srpna 2014 v 13:45 | Elizabeth
Každý človek má doma zrkadlo. Aspoň jedno v domácnosti by sa hádam malo nájsť. Každý sa v zrkadle prezerá, kontroluje svoj vzhľad, no existuje zrkadlo, ktoré nie je len zrkadlom. Navonok je to obyčajné zrkadlo. Pre človeka s malou fantáziou a so zmyslom pre realitu. No pre dievča, ktoré túto šedivú realitu a svet nenávidelo, bolo zrkadlo vstup. Vstup do svetov utajovaných pred ostatnými. Svet otvorený len ľuďom obdareným veľkou fantáziou. Zrkadlo bola vstupná brána.

Jedného dňa pred ním znovu stála. Vonku husto snežilo a vietor kvílil. Spod zamračenej oblohy sa zdal svet čierno-biely. Všetky farby akoby vymizli. Z vedľajšiej miestnosti sa ozývala hádka jej rodičov. Už to nevedela ďalej znášať. Oči mala plné sĺz a pohľad upierala na svoj odraz v zrkadle. Túžila po tom, aby žila v inom svete. Aby bol tento svet len snom - zlou nočnou morou. Chcela žiť niekde, kde šeď oblakov nebude zakrývať slnko, ktoré by sfarbilo svet. Vtedy však ešte netušila čo práve jej zrkadlo dokáže. Ani by si to len nemyslela. Uhladila si svoje hnedé vlasy spletené do dlhého vrkoča a stále neprestajne hľadela na svoj odraz.

Zrazu mala pocit, akoby na ňu z druhej strany zrkadla tiež niekto pozeral. Pohľad mal upretý do jej očí. Bola to ona sama na druhej strane zrkadla. Mala pocit, akoby prestala vnímať. Rozhorčené hlasy vo vedľajšej miestnosti zneli už len tlmene. Nevnímala nič z reálneho sveta, v ktorom žila. Zaplavil ju pocit, ktorý ani nevedela opísať, bolo to akési mravenčenie, ale také príjemné, že by takto najradšej zostala večne. Prestala vnímať zem pod nohami, akoby vzlietla. Niečo ju akoby posúvalo bližšie a bližšie k zrkadlu. Nevedomky natiahla ruku pred seba. Pohľad z druhej strany ju stále pozoroval. Keď čakala, že ruka sa dotkne hladkého skla zrkadla, stalo sa niečo, čo by nikdy neočakávala. Jej prsty splynuli so zrkadlom a ponárali sa hlbšie a hlbšie. Akoby sklo zmäklo. Akoby za zrkadlom nebola žiadna stena, ale voľný priestor, celkom iný svet. A vtedy v ten svet skutočne uverila. už nemala pocit, že za zrkadlom je obyčajná stena a že to zrkadlo je obyčajné zrkadlo. Verila, že ju zanesie niekam, kde skutočne chce byť. Zrkadlo si ju napokon vtiahlo celú. Keď sa však ocitla v tme, trochu sa vyľakala. Neskôr sa však tma vyjasňovala. Zrazu jej do očí začalo svietiť slnko a vnímala krásnu vôňu kvetov. Och, áno. Ocitla sa vo svojom raji.

Pomaly kráčala po vyšliapanom lúčnom chodníčku. V diaľke si všimla týčiace sa hory a vzduch bol teplý a príjemný vánok jej strapatil ofinu. Mala chuť rozpustiť si vlasy a nechať ich viať okolo svojej tváre. Tak aj urobila a cítila sa voľná ako nikdy predtým. Toto je ten svet, ktorý si predstavovala. Jej vysnené miesto. Privoňala k červeným ružiam, ktoré kvitli popri cestičke. Cítila ich nádhernú vôňu. Potom zbadala ako niekto stojí v diaľke a pozerá na hory. Pomaly sa zdvihla od kvetín a vydala sa k nemu. Bol to chlapec, čiernovlasý, vyzeral akoby na niekoho čakal. Keď začul jej kroky, otočil sa. Mal veľmi peknú tvár. Milo sa usmial.
"Emily?" Vyslovil jej meno.
"Áno. A kto si ty?" Prezrela si ho od hlavy až po päty. Uvedomovala si, že je presne taký, akého si predstavovala svojho priateľa.
"Tvoj priateľ z fantázie." Usmial sa. "Páči sa ti tu?"
"Že sa pýtaš! Je to tu presne také, aký som si predstavovala lepší svet." Rozhliadla sa naokolo. Stále bola okolým uchvátená, nevedela spustiť oči z toho sveta. Vtom jej to došlo. "Takže zrkadlo je vstup sem?"
"Áno, zrkadlo je vstup do fantázie. Brána do fantázie. Ale nie každý jú vie otvoriť. Tebe sa to podarilo a preto si sa dostala sem. A ja môžem ostať s tebou dovtedy, kým si to budeš priať."
"To je úžasné." Niečo jej napadlo. "Ako sa voláš?"
"To je len na tebe. Je to tvoja fantázia."
"Tak..." odmlčala sa, keď vymýšľala meno pre priateľa. Keď naň prišla zasmiala sa. "Mike. Čo povieš?"
"Skvelé. Tak čo, nepôjdeme sa prejsť?"
"Jasné." Súhlasila Emily.

Počas prechádzky však zaznel známy hlas, ktorý Emily poznala celý svoj život. Niekto, koho stále počúvala hádať sa a kričať. Tento raz kričala jej meno. Bola to jej mama.
"Emily? Emily!" Niečo ju ťahalo späť. Svet, ktorý si vysnívala a v ktorom túžila žiť večne zrazu potemnieval. Chcelo sa jej plakať, nevedela čo má robiť, či má kričať. Mike vyzeral, že vedel, o čo ide. Jeho výraz však nebol smutný.
"Ešte sa uvidíme, neboj." Povedal jej celkom pokojne a napokon ho už úplne pohltila tma. Emily sa znovu ocitla pred zrkadlom. Vlasy, ktoré si rozpustila boli znovu spletené do dlhého vrkoča a svet znovu zošedivel. Vietor stále kvílil a snehové vločky sa sypali z oblohy.
Vedľa nej však stála jej mama, ktorá ňou stále triasla a volala jej meno. Hlasy už nevnímala tlmene, ale skutočne. Jej krik ju takmer ochromil.
"Emily? Čo sa s tebou deje?" Pýtala sa zlostne mama.
"Nič, som v pohode." Povedala ticho Emily. Jej matka sa na ňu zahľadela prísnym pohľadom a napokon odišla. Zrejme jej chcela niečo povedať, no zaskočená Emilyinou reakciou a tým, že Emily akosi nemohla zobudiť, radšej odišla. Emily si smutne vzdychla a posadila sa na posteľ. Vzala si svoju obľúbenú knihu, keď ju znovu vyrušil známy hlas. Tento krát sa z neho však potešila.

"Mike!" Chcela ho objať, no on ju pohľadom zastavil.
"V tomto svete nie som skutočný. Teda sa ma nemôžeš dotknúť, nie som hmotný. Ale za to s tebou budem. Stvorila si si ma práve preto. Žijem len pre teba."
Emily sa však usmiala a tešila sa z toho, že Mike tu s ňou bude. Verila v to, že pre ňu skutočný je. A vždy bude.

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Príspevok na tému týždňa "Otvorená brána" do Klubu Snílkov. :) Dúfam, že sa vám páčila táto poviedka. Budem rada za názory.
 
 

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------