Poézia

Strata

3. listopadu 2016 v 15:58 | Elizabeth
Zdravím,

keďže pred rokom mi zomrel starý otec, rozhodla som sa, že pre tú príležitosť - výročie jeho smrti - napíšem niečo špeciálne. Báseň, ktorú si budete môcť prečítať nižšie, som dávala do dušičkového špeciálu Abdonu (už si ho môžete stiahnuť na stránkach). Báseň má celkom symbolický názov "Strata" a myslím, že sa v nej nájdu pocity všetkých, ktorí niekoho stratili. Pretože taká strata vždy bolí.
A tak k tejto básni, zapaľujem sviečku. Jednu virtuálnu - prostredníctvom fotografie - a jednu reálnu. Táto báseň je akousi ukážkou toho, že viem, ako sa cítia mnohí ľudia a že tie pocity treba precítiť, aj keď sú bolestivé, ostré, ale je správne ich cítiť, pretože to značí, že nám na tom človeku záleží. No zároveň potrebujeme, aby sme vedeli. že to všetko prejde a uvedomíme si, že aj napriek strate sme všetko nestratili.

-----------------------------------------

Strata

Posledné chvíle
odbíjajú zvony,
posledný výdych
kradne z úst
šepot modlitieb.

Zašuchocú motýlie krídla,
zhasnú sviečky
a zostalo len
bolestné prázdno.

Šepot slov mení sa
na dlhý vzlyk,
bolesť prebodáva dušu
a slzy hľadajú si cestičky
z očí,
čo dávno stratili iskru.

Dúfať je márne,
no sviečky
sa opäť rozhoreli

a v srdci,

ktoré je poranené
stratou,
zostáva nekonečno
spomienok

na život.

Martýrium

10. října 2016 v 20:44 | Elizabeth

Martýrium

Skladám mozaiku
ticha
z útržkov
svojho martýria.

A

trhám ticho výkriku,
trhám slová
na nezrozumiteľný nárek.
Trhám i plátno svojho odrazu,
lebo inej cesty niet.

To ticho,
čo hučí odvšadiaľ,
vôbec nie je ticho,
ale len ďalšia lož
v mojej dimenzii,

martýria.

Bolí,
keď sa zabodáva
do srdca.
Hučí v neprerušiteľnosti.

A je ku mne tak...
... kruté.

______________________________

Dnes asi takto bez obrázka, ale musela som narýchlo prepísať túto báseň, i keď som mierne pochybovala o tom, či ju vôbec zverejním. Avšak názor mamky ma presvedčil, že to mám zverejniť a koniec-koncov som bola zvedavá, ako sa k nej vyjadríte vy.
Je kratšia, no dúfam, že svoje vystihla, hoci o skutočnom zámere a podstate tejto básne by sa dalo diskutovať celé hodiny. Úprimne som sa nechala úplne viesť inšpiráciou, a tak musím povedať, že i pre mňa je to trošku záhadou. Ale áno, písala som to ja, nik ma nevymenil, ani nič podobné, len proste niekedy tak zabudnete na svoje vonkajšie pocity, že vás vedú tie vnútorné, tie najhlbšie. A zrejme je to aj tento prípad.
Tento popis vlastne nemá ani hlavu ani pätu. Má vôbec báseň hlavu a pätu? No, cením si váš každý názor, píšte mi do komentárov, ako na vás zapôsobila, čo ste z nej cítili, čo ste si z nej vzali a čím vás oslovila, alebo naopak, čo vás sklamalo. Za každý váš komentár budem rada. Mimochodom, toto je asi jedna z mála básní, ktorú som zverejnila tak nejako skôr, nenechávala som ju veľmi odležať. Či to je chyba, alebo nie, nechám na vašom posúdení.
Majte sa pekne.
Elizabeth.

Srdce zo skla

28. září 2016 v 17:06 | Elizabeth

Srdce zo skla

Blúdim v temnote
zabudnutia,
svoje srdce zo skla
zvieram v dlaniach,
a tie krvácajú.


Neviem nájsť slová,
ktoré by zaplnili
moje prázdno.

V dlaniach nesiem
posledný výdych
zamknutý v srdci
zo skla.

Mám strach
zo svojich myšlienok,
z týchto veršov,
čo sú ako vyblednuté
jazvy na zápästiach.

Nikdy nezmiznú.
Nikdy ma nenechajú ísť.
Nikdy nebude ticho.

Strácam sa v záchvevoch
svojej duše

a srdce zo skla
sa rozbilo.


Túto báseň som napísala ešte v sobotu, ale dnes som dolaďovala niekoľko detailov, menila pár veršov a nechávala som to znieť vo svojej mysli, či to má význam, ale, keďže to sem dávam, tak to význam má.
Písala som ju v nie dobrom rozpoložení, keď som nevedela, či zvládnem svoje myšlienky a mala som z nich skutočne strach. Niekedy je pre mňa ťažké len tak sa preniesť cez všetku tú bolesť, ktorú cítim každý deň. Niekedy je toho na jednu dušu priveľa a zrazu cítite, že by ste to potrebovali nejako ventilovať. Ja som sa v tej chvíli snažila presvedčiť samu seba, že správnym ventilom bude napísať báseň a nie to druhé. To sa ťažko vysvetľuje a zároveň od vás nechcem, aby ste to potrebovali nutne pochopiť.
Báseň je, myslím, dobrá, po úpravách, ktoré som urobila. Dostala veľké uznanie od mojej prvej čitateľky (mamky), takže sa cítim spokojná a cítim, že to je správne. Má to zmysel.
To, ako pochopíte báseň nechám na vás, napíšte mi však, čo si o nej myslíte a či sa vám páči, ako ste ju pochopili či to, čo ste si z nej vzali.

Majte sa,
nezabudnite vašu bolesť uvoľniť na papier, uľaví sa vám.

Elizabeth

Tajomstvo

2. září 2016 v 16:38 | Elizabeth

Tajomstvo

Neprerušiteľné ticho
a obsesívna myšlienka
ničí závoj nevinnosti,
čo skrýva zviazané tajomstvo
vo zvieracej kazajke,
v temnote.


Tak osamelé
ako útržky veršov
mojej duše.

Moje vlastné
zákutie samoty
vo mne samej
navonok žiariacej

a vo vnútri

pretkanej zamatovým vláknom
temnoty.

A aj pred sebou
skrývam svoju
pravú tvár

a

tajomstvo.

Mlčím
a mlčať budem.

Tajomstvo zamykám
v sebe
na večnosť.


Prvý článok v novom mesiaci je opäť báseň. Písala som ju včera a ešte mám niekoľko nápadov na haiku. Táto báseň je ... neviem ako to opísať. Alebo vlastne ani nemusím opisovať, sama o sebe to povie. Každopádne báseň o tajomstvách tu už raz bola, no nie je to o tom istom. Vtedy bola báseň myslená ako tajomstvá iných. Teraz je to moje malé tajomstvo. A ešte jedna vec: "Mlčím a mlčať budem" je trošku prevzaté z Pozorovateľa (moja dávnejšia báseň), ale kvôli tomu vznikla celá báseň a celá "obsesívna" myšlienka.
Mimochodom, ako sa vám páči fotka k básni? Myslím, že sa k nej dosť hodí. Pekne zobrazuje skrývajúcu sa vinu - ďalšiu podstatu básne.
Komentujte ako na vás báseň zapôsobila, čo ste si z nej vzali, ako ste ju možno pochopili a podobne, veď to poznáte.
Elizabeth.

Jednej letnej noci...

5. července 2016 v 14:50 | Elizabeth
Po pár dňoch odmlky som sa rozhodla, že vám sem dám báseň, ktorú som písala nedávno pre Abdoňácke špeciálne číslo. Je to taká divná poézia, je to prúd myšlienok, ktorý som nevedela ovládnuť a lialo sa to na papier ako divé. Napriek tomu, hádam, že to je celkom dobré a že si to zaslúži byť na tomto blogu.

Dlho som si lámala hlavu, čo sem napísať a keď sa neviem rozhodnúť, je tu aspoň báseň. Asi vám dám hlasovať, čo ďalej, lebo ja sa fakt neviem rozhodnúť. A tých nápadov na články mám dosť - takže čakajte nejaký status na FB stránke blogu, teda ak sa moje vnútro nedohodne.

Píšem hlúposti. Báseň je teda taká.... zvláštna, polytematická, chcem opäť aby ste napísali do komentárov vaše názory, čo ste z básne pochopili a aký na vás urobila dojem, čo ste z nej cítili.

Užívajte leto.
Eliz.

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Jednej letnej noci...

Jednej teplej noci,
keď kostolné zvony
bijú chvíle pred koncom
prehĺtam prázdno,
trhám svoj tieň,

modlím sa za dážď,
miesto toho
svet páli na kúsky
sucho.

Akoby to bola
stará fotografia,
plamene letných nocí
ničia ju zaživa.

Akoby to bolo včera,
bola som ešte živá,
nie kúsok skla na zemi,
nie kvapka vody v pohári,
nie plameň čo pálil slzy...

Fotografia zmizla v prach
ako zvyšok sveta,
noc umrela s vierou
a uschnuté ruže
utvrdzujú moje prázdno.

Dážď nepríde,
mesiac píše cez okno
odkaz na moje dlane,
že svet spálil plameň.

A moje oči
nevedia zostať suché,
nie sú ako to leto,
ktoré preťalo môj chlad.

Písací stroj

2. června 2016 v 11:23 | Elizabeth
Sľúbila som, že túto báseň dám na blog - s touto básňou sa mi minulý týždeň podarilo vyhrať prvé miesto v súťaži. Ešte stále som z toho jemne šokovaná, že to je prvé miesto. Dostala som do mailu výsledkovú listinu a hneď som zablúdila pohľadom do svojej kategórie na druhé a tretie miesto. A vravím si: "ale veď ja tam nie som!" potom pozriem na prvé miesto a... WOW. Neverím. A tak je teraz tu. Posielala som tam dve básne, ale s touto som vyhrala ako bolo uvedené vo výsledkovej listine. Tak vám ju tu teraz prinášam a dúfam, že sa vám bude páčiť. Navyše potom chystám ešte jednu novú báseň. Snáď v sobotu by som ju mohla zverejniť. Napíšte mi do komentárov či sa vám páči, čo ste z nej pochopili, aký má na vás dojem a podobne. :)

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Písaci stroj

Do noci sa ozýva
tlkot srdca z porcelánu.
Na starom písacom stroji
vyrývam písmená
úzkostne prázdnych slov
do papiera z tmy.

Neprestajné klopanie,
zmyselná nezmyselnosť.
Čas nemá nado mnou moc.
Duša vzlietne.

Cez hluché miesta
medzi tlkotom
(srdca)
písacieho stroja,
nadýchnuť sa
cez vlákna
vlastnej neviditeľnosti.

Živá.
Na pokraji zbláznenia.

Len nech
nenastane ticho.
Plním papier
úzkosťami, tmou,
myšlienkami, obsesiami.

Slová sú nádychy
mojej jazvami zbrázdenej
porcelánovej duše.

Prúd myšlienok - Haiku

9. března 2016 v 18:16 | Elizabeth
Satira lásky
purpurová obloha
zbytočná slza.

Maska temnoty
tá klamlivá myšlienka
netuším kto si.

Bolestivé to
slovo mlčanlivosti
niet viac otázok.


Bozk vo výkriku
koniec má na jazyku
závan ničoty.

Na prázdny papier
myseľ nemá nekonečno
samá minulosť.

Kvapôčka strachu
nekonečno mizérie
úsmev cez slzy.

Medzi riadkami
krvavé stopy ticha
bázeň z bytia.

-------------------------------------------------------------------------------------------

Pocítila som potrebu skúsiť napísať haiku. Klasické haiku je o prírode, avšak ja som písala prúd svojich myšlienok. Je to môj prvý pokus, takže ak mi to na prvý krát nevyšlo a neukameňujte ma, zaujímal by ma však váš názor.
Jednotlivé trojveršia na seba nenaväzujú, nemá to ani nijaký zmysel (ako väčšina mojich myšlienok). Snažila som sa dodržiavať schému 5 + 7 + 5, ktorá je pre haiku typická. K zverejneniu tohto haiku som sa však pomerne dlho odhodlávala...
No ale keďže som sa dnes kvôli stopnutej nahrávke vzdala práce na maturitnom teste, rozhodla som sa to nakoniec zverejniť.

Prajem krásny večer.
Elizabeth.

Keď sviečka dohorí

4. listopadu 2015 v 20:24 | Elizabeth B.
Zdravím vás,
napriek oznamu, ktorý som vyvesila do menu pred pár dňami, som sa dnes rozhodla, že vám sem dám báseň, ktorú som napísala ešte na stáži v Havířove. Posielala som ju do novembrového čísla Abdonu.
Platnosť oznamu teda zruším, ale ešte nie je isté, že sa vrátim naplno, pretože kvôli absenciám z rodinných dôvodov, mám v škole fofry a na pondelok ma zrejme čaká päť písomiek. Ale čo narobím, tieto udalosti sa nedajú predvídať...
Chcem aby ste vedeli, že mám rozpracovaný článok "Cesta okolo sveta za pol hodinu", čo bude fotografický článok z Miniuni v Ostrave. Chce to len čas, takže si chvíľu počkáte. Tak ako na všetko ostatné. Je mi ľúto, že to takto zanedbávam, ale ja sa polepším, sľubujem.
Nebudem však vyplňovať prázdne miesto sľubmi. Prichádzam s básňou, tak tu je.
Pekný večer.
Elizabeth B.

Keď sviečka dohorí

Keď sviečka dohorí,
tma pohltí život,
bludisko tieňov.
Zostala sama.
Neviditeľná.

Keď sviečka dohorí,
hmla splínu
pohltí svetlo.
Bezhraničné neznámo
smrteľnosti.

Plamienok vyhasol
pod závojom sĺz.

Vyhasnutý život
pod hladinou splínu
už nemá nádej.
Niet náplasti
na hmlou prikrytú
puknutú dušu.

Keď sviečka dohorí…
… stanem sa neviditeľnou.

Ružové lži a pošpinená pravda

16. října 2015 v 16:50 | Elizabeth B.
Zdravím,
na dnes som si pre vás pripravila báseň, ktorú som napísala ešte pre septembrové číslo Abdonu, ale nejako sa mi podarilo na to zabudnúť a tak som až nedávno všimla, že som túto báseň vôbec napísala. Avšak sa celkom hodí situácii v spoločnosti, či už to bolo v septembri, alebo teraz.
Tak len čítajte. :)
Elizabeth B.


Ružové lži a pošpinená pravda

Z posledných síl
sa pokúšam uveriť klamstvám,
ktoré pod povrchom skrývajú
temnú pravdu.

Zatváram oči
s úpornou prosbou zmiznúť,
bez bolesti.
Topím sa však v kaluži
plnej lží a pretvárky.

Posledný prosebný pohľad
a zbohom.
To je na pravdu veľmi málo.

Lebo

lož je ružová
a pravda úsmevom pošpinená.

Zostáva otázka:
Kto teda sme?
Na odpoveď je však
aj sarkazmu na svete málo.

Najvernejšie bytosti?
Nie,
Trosky zhorenej pravdy,

bezduché masky pretvárky.

Klam

17. srpna 2015 v 19:17 | Elizabeth B.
Pekný večer prajem,
nedávno som písala o básni, ktorú som napísala v tej chvíli, keď som si myslela, že spadnem na kolená a nebudem vedieť vstať. Nakoniec som sa z toho však vypísala a vznikla z toho táto báseň. Bolo to pre mňa pomerne ťažké, pretože som skutočne bola na hrane priepasti. Stačil by krok, a už by som padala.

Mám v rezerve ešte kopec ďalších básní a niektoré z nich si budete môcť prečítať v septembrovom Abdone. Ešte som nevybrala ktoré to budú, ale bude ich tam dosť. A plánujem napsíať krátku poviedku, dúfam, že to ešte stihnem. A poviem vám pravdu, že pôvodne som mala v pláne zverejniť dnes tretí deň 30 days song challenge, ale... Dva týždne som sa nevyspala, existujem len ako chodiaci zombie. Vonku krásne, ale fakt krásne prší a dnes už neurobím nič. Robila som si maturitný test z angličtiny a myslím, že by som celkom obstála... dúfam. A tak len čo vám sem prepíšem túto báseň, vleziem do postele, otvorím knihu a nechám sa ňou uspať.

Tak sa majte krásne, ak sa vám dá, píšte básne. Vybehniťe do daťďa a nechajte sa ním čičíkať. Je to nádherné. :)
Tak a tu už je báseň.

Klam

Sekundy uväznené v minútach
ma delia od zistenia,
že rany sa veľmi pomaly hoja.
A spútaná strachom,
zmáčaná slzami minulosti,
cítim TO.

Zasiahnutá šípom myšlienky,
cítim ako sa otvárajú rany
na mojej temnotou zbrázdenej duši.
Sú to
tísícky rán ani tisícky príbehov.

Slzy na mojej tvári
zanechávajú ryhy
a odkrývajú moju masku
zo svetla,
pod ktorou drieme temnota
a klam zvaný svetlo
sa ju snaží zahubiť.

Len...
Či to nie je márne?!
 
 

Reklama

------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------