Občasník

Jesenná ospalosť, knihy a trochu tej nostalgie

19. října 2016 v 18:03 | Elizabeth
Zdravím vás,

po dlhšom čase si myslím, že je čas na občasník. Vyskytlo sa pár vecí, s ktorým sa vám chcem zveriť, trošku o mojich obavách, ale aj radostiach, pretože vydávanie knihy sa približuje a krásne sa to črtá.


Hoci mám rada jesenné dni a aj dážď, som dosť ospalá, som skutočne rada, že nemusím nikam vstávať. Moja jediná práca je vlastne písanie knihy, takže môžem písať hocikedy chcem. Snažím sa venovať sa tomu aspoň raz-dva krát za týždeň, podobne ako tomuto blogu. Normálne by som tento článok nepísala, ale strašne ma začalo mrzieť, že sa mi nič nechce, že večne prokrastinujem, a tak som sa k tomu takpovediac nenásilne donútila (ale to nie je to správne slovo, pretože sa mi skôr... zachcelo). A tak sa tu rozpíšem o tom, čo sa u mňa aktuálne deje.

S hľadaním práce to nemám teraz nijako, venujem sa vybavovaniu invalidného dôchodku, pretože všetci dobre vieme, že zamestnať mňa by bol heroický výkon. Napokon - vždy už od konca základnej školy som uvažovala nad zamestnaním, ktoré by som chcela robiť popri písaní. Vedela som, že písaním by som sa neuživila. Ale v podstate to bol môj sen už odjakživa - vykonávať nejakú umeleckú činnosť doma. Pred písaním som totiž zase veľmi rada maľovala a kreslila a tak nejako som si vedela predstaviť, že by som bola doma a maľovala. Potom to tak bolo aj s písaním. Mala som sen, že by som písala. Pre mňa je to asi to najlepšie riešenie a splnenie sna. Vždy som dúfala, budem napríklad psychologičkou, či novinárkou, naivne som verila, že to budem môcť robiť. A písanie, po ktorom som vždy snívala ako náplni mojej skutočnej práce, som brala len ako nesplniteľný sen. Trochu paradox, no nie?

S vybavovaním ID súvisia aj nepríjemnosti a stres, ktorý ma v posledné dni spútava. Musím totiž ísť na lekárske vyšetrenia a bohužiaľ aj na psychiatrické. Nie že by som bola na sto percent v poriadku, ale dúfala som, že to nebudem musieť pdstúpiť a že budem môcť chodiť skôr k psychológovi. Nie som na tom zle, ale pár vecí by to možno vyriešilo (dúfam, že to nie je len naivná myšlienka). A takisto musím ísť aj na očné a to je to na čo sa najviac neteším. Mám asi averziu voči očným lekárom, azda preto, že som ich navštevovala odmalička.

V tieto dni sa však cítim aj nostalgicky, pretože minulý rok o tomto čase som bola na skvelej stáži a mám na to krásne spomienky, preto mi to veľmi chýba. Rada by som si to ešte zopakovala. Pokojne aj každý rok. :D

Ako som teda spomínala, knihu stále píšem, pokračuje to dosť dobre, urobila som tam niekoľko zmien, no ešte to nie je ani zďaleka dokončené. Predpokladám však, že to nebude nejako veľmi rozsiahle, myslím, že okolo 100 - 150 strán, možno o čosi viac. To však neznamená, že nemám v rukáve aj iné nápady na rozsiahlejšie knihy.

Čo sa týka vydávanej zbierky, proces pokračuje dobre, už som mala možnosť vidieť niekoľko ilustrácií a musím skutočne povedať, že sú nádherné. Mám medzi nimi niekoľko favoritov (tým však nechcem naznačiť, že ostatné by neboli pekné, všetky sú krásne). Teším sa, keď knihu budem môcť držať v rukách, keď uvidím tie ilustrácie s básňami. Viem, aj plánované vydanie, ale ešte vás nechám trochu v napätí (nemusíte vedieť všetko :D), ale sľubujem, že sa to včas dozviete. Stále tomu občas nemôžem uveriť, že sa to skutočne deje. Keď to vyjde, budem potrebovať štípanec, pretože budem mať istotne pocit, že sa mi sníva. Tak len nech to všetko vyjde. :)

A čo som ešte chcela...? Aha! Niekedy plánujem napísať recenziu na Experiment a potom ju prednastavím, nech to potom zbytočne neodkladám. Včera mi prišiel nový recenzný výtlačok, Smrť a iné okamihy môjho života od Sebastiana Niedlicha - takže sa do toho plánujem pustiť, no ešte musím dočítať Čakanie na Pesa od Marka B. Millsa. Musím uznať, že Čakanie na Pesa je pomerne milá a vtipná kniha.

To by bolo na dnes všetko.
Majte sa pekne, nech sa vám darí.
Elizabeth :)

Každá kríza sa dá prekonať (a iné)

26. srpna 2016 v 14:44 | Elizabeth
Zdravím vás, milí čitatelia,

Od posledného občasníku ubehla dosť dlhá doba. Mnohé sa udialo. Niekoľko krát som písala na Facebookovú stránku blogu, že prežívam akúsi augustovú letnú krízu. Nemala som najmenšiu chuť písať ani čítať. Väčšinu času som venovala vizuálnej tvorbe v Destrukčnom denníku. Keď som bola doma, cítila som tlak. Otvorila som ráno počítač, klikla na blog a dúfala, že dostanem akési nutkanie niečo napísať. Na blog (a do Wordu) som klikala milión krát a to ma neskutočne frustrovalo, vyvíjalo to na mňa taký tlak, že mi bolo až do plaču. Nevedela som si pomôcť. Nechcelo sa mi ani čítať. Bola som schopná len pozerať seriály a kresliť. Zvláštne obdobie.

No a v sobotu sme cestovali do Brezna. Bohužiaľ tam nebol internet, ale za to som napokon neskutočne vďačná. Hory ma inšpirovali. Totálne som vypla, zregenerovala sa, vyrozprávala sa mojej starkej, ktorú týmto pozdravujem. Zistila som, že ja a môj bratanec (takisto pozdravujem) už skutočne nie sme deti. Obaja začíname svoj život, každý sa uberáme svojou cestou. Je zvláštne vnímať svet takto - vnímať práve jeho inak. Človek si pomyslí na to všetko čo sme spolu prežili... Tak nostalgicky.

Ale vrátim sa späť k Breznu ako takému. Mám niekoľko fotiek, takže sa hádam môžete tešiť na fotočlánok. Viete, že Brezno ako svoje rodné mesto milujem viac ako dedinu, v ktorej žijem. Ako som povedala včera mamke, keď sme si urobili kávu po návrate: "Doma je doma. Ale v Brezne je domov tiež, no viac od srdca."

Tá moja Múza ma riadne potrápila, no mám pocit, že sa vrátila nazad. Aj ona niekedy potrebuje dovolenku. Naplno som sa teda vrátila k blogu s novým kabátom. Teraz mi to tu konečne pripadá pokročilejšie. Dosť som sa s tým natrápila (a keď myslím dosť, tak to znamená že fakt dosť). Ale výsledok je vcelku dobrý. Budú tu nové články, recenzie a mám v hlave rôzne nápady na poviedky (jeden som už počas pobytu v Brezne začala realizovať). A viete čo? Podarilo sa mi prekonať prvotný cieľ v Knižnej výzve! Zvýšila som počet na tento rok na 50 kníh a dúfam, že sa mi to podarí.

Dnes som sa teda pustila s plnou silou do realizácie toho, čo som chcela urobiť už v Brezne, keď ma pohltili nápady. Rysuje sa mi nová spolupráca (teším) a budem tam už posielať žiadosť o knihu na recenziu.

Leto je sa už pomaličky končí (to ma tiež teší) a to znamená, že sa budem musieť vybrať na úrad. Popýtať sa na prácu u jedného človeka a modliť sa nech mi niečo vyjde, pretože chcem mať už svoj príjem, šetriť na pár dôležitých vecí. Viem, že s mojím hendikepom bude dosť ťažké nájsť si prácu, ale ak mi vyjde niečo od nemenovaného človeka, teda možnosť ísť sa spýtať na prácu, v čom mi pomohla rodina, mala by som to lepšie a bola by som v prostredí, ktoré poznám. A viete čo? Ja by som sa aj rada vrátila do školy! :D Tak do prvého ročníka na základnej. Haha, to som tomu teraz dala. :D

No a na koniec som si pre vás nachystala niečo spešl a zároveň niečo, z čoho som totálne mimo, niečo tajomné. Ako začať...? Hmm, asi takto: momentálne si plním svoj sen. Ak ma poznáte istý čas, tak viete, že mojím snom je vydať knihu - zbierku básní, ale aj iné knihy. A teraz, som potešená oznámiť vám, že moja zbierka básní je vo vydavateľskom procese! To teda znamená, že o nejaký čas si ju budete môcť kúpiť, prečítať, dať do poličky. Ja tomu sama ešte občas neviem uveriť, ráno sa zobudím do normálneho dňa a zrazu si spomeniem na to všetko a mám z toho dobrý pocit. Neviem ešte presný dátum, ale určite vám ho včas oznámim. Ja už túto informáciu tajím nejaký ten piatok, ale už som nemohla dlhšie čakať. :D Áno, áno, skutočne teda vydávam svoju zbierku básní.

Takže v mojom živote sa deje takáto skvelá vec, ktorá mi dáva nádej. Je to moje svetlo v tme, keď už mám pocit, že nemá nič zmysel, spomeniem si na to, že si predsa plním sen a to zmysel .

Čo som mala na srdci, som vám napísala, snáď sa čoskoro dostanem k napísaniu ďalšieho článku. Snáď to budú tie spomínané fotky.

Majte sa krásne,
užívajte si posledné dni prázdnin.
Elizabeth

O zmenách, ktoré sú nechcené a o živote

15. července 2016 v 14:35 | Elizabeth
Zdravím,
zasa po nejakom čase som sa rozhodla písať o svojom divnom živote. V poslednom časte sa toho veľa deje a napriek tomu sa nedeje nič. Ale so mnou sa určite niečo deje. Toto bola fakt vtipná veta. No, v prvom rade je konečne aspoň pokoj, nie je doma taký chaos, moja izba je už hotová, vymaľovaná a už je zase všetko v "normále". Celá moja izba sa totálne zmenila. Nemám nič proti zmenám keď si to moje vnútro akoby vyžiada, ale ak ma niekto nanúti do zmeny, ktorá sa mi nepáči a zároveň sa ma ani nespýta či to takto chcem, neviem si na to zvyknúť. Pripadám si, akoby som bola u niekoho cudzieho.


V podstate nemám nič proti farbe, ale ja som bola zvyknutá na isté usporiadanie a teraz, keď sa všetko tak zmenilo si fakt neviem na nič zvyknúť. Problém je, že mám teraz posteľ úplne mimo okna. Keď v noci nemôžem spať alebo proste keď sa zobudím, potrebujem vidieť von z okna. Nepýtajte sa ma prečo, ale je to skrátka tak. Momentálne som úplne niekde inde a ešte k tomu v objatí dvoch veľkých úzkostí, ktoré pre mňa predstavujú elektrické zástrčky. Ja mám neuveriteľnú úzkosť vo chvíli, keď musím zapojiť niečo do zástrčky. Je to jedna z mojich úzkostí. A ja som akurát v besprostrednej blízkosti tých dvoch. Lenže to nik nepochopí, pretože to je proste pre ostatných nepochopiteľné - veď, preboha, ako môžem maťs trach z hlúpej zástrčky? Nezmysel.


Ach, viem, že to je asi hlúpy začiatok občasníku. Ale tak to dopadá, keď vám niekto nanúti niečo, čo celkom nechcete. Nepopieram, že to nevyzerá zle, ale mňa tá úzkosť zožerie za živa. Som dnes nevyspaná, unavená a vynervovaná, pokúšam sa upokojiť všetkým možným. A myslím, že v tomto bode by toho stačilo. Myslím, že teraz to nijako nezmením, až kým sa neodsťahujem, čo sa mi zdá ešte menej reálne ako tá zmena. To je zas príbeh na iný článok, ale pochybujem, že by to malo vôbec zmysel, pretože by sa nevošiel do blogu.


Ako únik z reality, okrem kníh, mám aj písanie svojej knihy, ktoré sa pomaly dostáva do dobrého bodu, pretože je čoraz ťažšie sa odtrhnúť a už keď začnem písať tak s tým strávim celý deň, ako to bolo v jednu nedeľu, keď som pre vás mala pripravený článok do projektu ako vždy a namiesto písania článku som písala celý deň knihu a odtrhla som sa až nejako okolo šiestej. Plánovala som, upravovala som a hlavne písala, vymýšľala ako okoreniť isté časti a tak ďalej. Aj keď teraz som viac čítala ako písala. Knihy mám radšej ako ľúdí.


Mojím únikom je momentálne aj hudba. Aj teraz si užívam príjemných tónov obľúbených piesní. Snažím sa hlavne nemyslieť, aby ma myšlienky nerozožrali zaživa, myslím, že mi začína prvotriedne šibať. A keď píšem prvotriedne tak prvotriedne. Neviem ani čomu to mám vlastne pripísať. Leto mi neprospieva, moje prostredie mi neprospieva. Chcelo by to niekdam vypadnúť, cestovať aspoň jeden deň vlakom po Slovensku, to by ma bavilo. Len to by to musel so mnou niekto podstúpiť, keďže ja sama cestovať nemôžem...

Naschvál vám sem dávam fotku Lakyho v mamkiných papučiach,
aby vás aspoň čosi pobavilo. :D

Cítim sa roztrieštená a akoby som sa nemohla poriadne nadýchnuť len akosi lapám po vzduchu a nachádzam len vzduchoprázdno. Neviem, čo to so mnou zasa je.
Priveľmi rozmýšľam, tým to bude.
Napíšte mi, ako sa máte vy? :)
Eliz.

Ako som zmaturovala a nezbláznila sa

26. května 2016 v 11:52 | Elizabeth
Ten čas odpočinku je po maturite ten najlepší.

Už som písala o maturite xy krát. Ale čo, hlavne, že to mám za sebou a že som zmaturovala na samé jednotky. :D Teraz som ležala v posteli a myslela som na minulý týždeň, čo bol akademický, ako som vstávala o pol siedmej aby som sa do pol siedmej večer mohla učiť. A dnes? Otočila som sa k stene a spala ďalej. Nádherný pocit, keď máte konečne čas na seba, na to, čo chcete robiť, na knihy, písanie článkov či len na vylihovanie v posteli. Ten pocit je slastný. Nie je to ako nejaké obyčajné leňošenie. Teraz si leňoším a mám pocit, že som si to zaslúžila, pretože som tvrdo pracovala. A dosiahla som želaný, ba dokonca neočakávaný výsledok. Okolie ma však, mám pocit, až príliš prechvaľuje, neuvedomujú si, že som mala šťastie a nevytiahla si tému ako je sociálna politika či pracovno-právne vzťahy. :D Na druhú stranu je to dobrý pocit.

Takto to vyzeralo v mojej izbe pred maturitou.

Podarilo sa mi z odborných vytiahnuť tému, ktorú som chcela. Divné je, že všetci ostatní čakali, že to dám na samé, ale ja vôbec. Bola som zmierená s trojkami. :D Teraz sa chystám urobiť si v izbe poriadok a upratať tie všetky materiály. Konečne sa bude dať normálne existovať v mojej izbe. Zajtra si idem po vysvedčenie a koniec. Ale skoro som s z toho celého zbláznila. Stačilo však pár podporných slov od mojej mamky, jej objatie, pár kúskov čokolády a išlo sa ďalej. :D


Teraz však už robím a plním moje blogové plány. Uvedomujem si, že si budem musieť zaobstarať diár, pretože ak si to budem zapisovať na papieriky, som schopná všetky papiere postrácať. A to nemôžem. Zatiaľ mám všetko prilepené na dverách skrínky nad stolom. Mám rozplánovanú aj súťaž, ktorú chystám. Bude sa súťažiť o dve knihy, no viac vám neprezradím. Nechajte sa prekvapiť. :)


Rozmýšľam však často nad tým, že sa vlastne jedna etapa života končí. Áno, chcem ísť o rok na výšku a momentálne som dokonca viac podporovaná okolím ako predtým a vtedy som sa nechala ovplyvniť názorom iného človeka. Urobila som chybu. Ale na vysokú na budúci rok chcem ísť. Napriek tomu končí etapa strednej školy. A napriek tomu, že sa teším, cítim sa nostalgicky. Zažili sme aj dobré časy. A tie mi budú chýbať.

Mimochodom na tej fotke je puding, ktorým som si urobila radosť počas akademického. Všetky fotky sú z môjho Instagramu. Rozhodla som sa zmeniť štruktúru občasníkových článkov a obohatiť ho o fotky z môjho života, ktoré zachytávam práve prostredníctvom Insta.


Takže keď to zhrniem, zmaturovala som, nezbláznila som sa, fotím okamihy zo svojho života, žijem naplno. po maturite dvojnásobne ako v bavlnke, oddychujem. Čaká ma pár stresových situácií, ale teraz som tu, netreba sa zaoberať budúcnosťou, ani minulosťou, treba žiť tu a teraz. Po tomto som celý štvrtý ročník túžila. Po chvíli, kedy si poviem, že som všetko zvládla a sadnem si do kresla, spokojne otvorím knihu. Zaslúžená odmena.

Okrem pomaturitnej eufórie sa v mojom živote nič extrémne nedeje. Budem sa venovať písaniu konečne a cez víkend sa mi snáď podarí osláviť to celé. Mimochodom, ďakujem, že ste na mňa mysleli a držali mi palce.

Majte sa krásne.
Eliz.

Občasník po dvoch mesiacoch (či dňoch?!)

30. března 2016 v 10:08 | Elizabeth
Ahojte, milí čitatelia.
Ani si už nepamätám, kedy som naposledy písala niečo o svojom maturitou poznačenom živote. Chcela som vám sem napísať ešte pred písomnými maturitami, alebo po nich, avšak nejako som na to zabudla, nemala som čas a navyše som chcela, aby blog nebol prázdny a tak som sa snažila zverejňovať aspoň ostatné články, čo sa týka recenzií či projektov.

O písomných maturitách som sa tuším zmieňovala na Facebookovej stránke blogu a tam poväčšinou zdieľam svoje posledné zážitky, pretože Facebook mám predsa len v mobile a na tú stránku sa dostanem rýchlejšie. Písomné maturity prebehli v podstate celkom v poriadku, aj keď som si udrela nohu a pár dní som nemohla chodiť. Slovenčinu som, myslím dala. Sloh som napísala, vybrala som si úvahu, tá mi asi sadla najlepšie. A čo sa týka angličtiny, tam to s testom bolo ťazšie, ale dúfam, že aj to bude v pohode. A sloh tak isto.

Mimochodom, chcem vás ešte upozorniť, že ak tu budú nejaké preklepy, tak si to skúste nevšimnúť, pretože píšem v škole počas voľnej hodiny a nie som tak zvyknutá na túto klávesnicu, takže to hádam poznáte. No neskôr keď sa vrátim domov, by som to mohla opraviť, ak by tu bolo veľa chýb.

Čo sa týka môjho života, je to "poriadny fičák", ako povedal Patrick vo filme Charlieho malé tajomstvá. Skutočne je toho neskutočne veľa. Zároveň sa snažím aspoň občas písať sem, čítať a občas si pozrieť aj nejaký film či seriál. V poslednom čase sa bojím, že nastala znovu situácia z novembra 2009. Veľa problémov, veľa záťažových situácií, stresov. Ale myslím, že som sa skutočne zmenila a teraz sa s takouto situáciou dokážem vyrovnať inak. A... myslím, že tento krát to môžem zvládnuť. Avšak mrzí ma, že saz za dva-tri mesiace na mojom tele zjaví podivná ranka.

Nechcem byť však depresívna, nikto nikdy nepovedal, že z takej veci sa dá dostať v priebehu dvoch týždňov. Je to už viac ako rok, ale aj tak... Snažím sa tešiť aj z maličkostí, ktoré sa popri strese občas vyskytnú. Včera som bola v Břeclavi v Čechách, zašla som si do kníhkupectva a viete čo mám doma? Neslyšno od Richelle Mead. Dostala som na Veľkú noc nejaké peniaze a tak som sa rozhodla zlepšiť si náladu a trochu sa potešiť. Zabralo to. Mimochodom, zajtra je koniec mesiaca a určite očakávate Knižné okienko, no bude to asi až v piatok, alebo v sobotu, podľa toho, ako sa mi bude chcieť. Dnes sa musím učiť psychológiu, zajtra prezentáciu a už mi z toho pomerne neskutočne šibe.

Okrem toho v poslednom občasníku som písala o výške a teda stav sa nezmenil. Budem hľadať prácu, nič iné mi nezostáva. Stále som však na výšku nezanevrela a plánujem šetriť. Nie som ochotná vzdať sa bez boja. Viem, že keby idem na výšku teraz, tak našu situáciu to ešte zhorší, takže zostáva len toto riešenie. Ale tak, viete, Slovensko. Kopec ľudí žije od výplaty k výplate. U nás je však skoro stále sranda, niekedy sa s mamkou tak nasmejeme, akoby som bola znovu malá.

Momentálne čítam Rezistenciu od Veroniky Roth, pokúšala som sa čítať Mechanického anjela od Cassandry Clare, ale odložila som ju, pretože ma zatiaľ pomerne nezaujala. Keď dočítam túto Rezistenciu, tak sa pustím do Soundless. Strašne sa na tú knihu teším. U niektorých som nečítala priaznivé recenzie, ale tak sto ľudí, sto chutí. V apríli sa chystáme do Levných kníh, takže odtiaľ si takisto odnesiem pár kníh. Musím však podotknúť, že už tie knihy pomali nemám kam dávať, musím to nejako pretriediť. Chcem sa vás ešte spýtať, či by ste chceli fotky celej našej knižnice (koľko kníh vlastne doma máme), pretože moja je len jedna polička. A ešte plánujem článok o knihách s rozprávkami, ktoré som ako malá milovala a ktoré mi mamka vždy čítala.

A otázka číslo dva: chcete v nedeľu knižné poklady, alebo 30 days song ćhallenge? :) Tak, myslím, že som napísala všetko, čo som chcela.
Majte sa zatiaľ krásne, uvidíme sa u knižného okienka.
S pozdravom
Eliz.

Try walking in my shoes

24. ledna 2016 v 13:40 | Elizabeth
Asi sa zahrabem do snehu. Hoci by mi to nepomohlo, keďže sa to pomaličky topí. Jedine že by sa v zemi otvoril nejaký tajný vchod do Krajiny zázrakov.

Občasník ako taký som už nepísala pomerne dlho. Písanie súvislých viet sa zdá niekedy problematické. Blížiace sa maturity sa tešia zo svojej obete a tou je práve môj blog. Musím sa vám k niečomu priznať: mám nápady na dve poviedky, ale to by som musela mať priestor na písanie. Neviem kam skôr skočiť. Aspoň že mi z toho všetkého zhonu vypadlo podávanie pri...hláš...ky...

Aha, zabudla som. Po dlhom oplakávaní som sa rozhodla na výšku zatiaľ (ZATIAĽ) neísť. Ak ste na toto slovo upreli vyčítavý pohľad, nebuďte ako väčšina ľudí v mojom okolí. "Veď sa nevzdávaj!" hovoria mi. Neviem odkiaľ prišli na to, že sa vzdávam, hádam sú natoľko všímaví a majú rontgenový pohľad, že vidia či som to ja vzdala alebo nie. Aby bolo jasné, ja sa tak ľahko nevzdávam. Dostať sa na vysokú bol a je môj sen. Teraz to nejde, ale verím, že to pôjde neskôr. Zišlo sa niekoľko vecí, kvôli ktorým som sa rozhodla takto. Po prvé je to finančná stránka, po druhé môj zdravotný stav, čo je asi ten najväčší problém a po tretie, mám pocit, že na to nie som pripravená. Takže môžem povedať jedno: "Odvráťte sa s tými svojimi vyčítavými pohľadmi na seba a nezabúdajte, že neviete aké to je kráčať v mojich topánkach." A nehovorím, že som nebola smutná. Plakala som veľmi dlho, no vo vnútri proste viem, že to tak je.

Je toho momentálne skutočne priveľa. Dorábanie záverečnej práce, písomky, testy, maturitné testy, maturitné témy. Nebudem vám klamať, mám toho všetkého už plné zuby. Navyše niektorých ľudí, ktorých stretávam každý deň mám už tiež plné zuby, takže sa cítim ako pár sekúnd pred výbuchom. Ak ešte niekto niečo povie, či sa niečo stane, vyletím do vzduchu ako atómová bomba a okolie si to žiaľ odnesie. Potom nastane nekonečné kolo ospravedlňovania sa tým, ktorým som nechcene ublížila. Poznám sa veľmi dobre. Nuž, najradšej by som bola vypadla z tohto stereotypu a nevyliezla ráno z postele, obklopila sa knihami a čajom. Toto by bola zaslúžená terapia. Avšak začínam cítiť, že aj teraz, keď som sa tu rozpísala, časť z tej nahromadenej zúrivosti a stresu sa pomaličky odplavuje.

Teším sa na deň, kedy sa všetko skončí a ja si poviem: "Uf, zvládla som to a neodnieslo si to veľa ľudí, iba tí, čo si to zaslúžili." :D Potom z toho pocitu chvíľkovej voľnosti (samozrejme že po škole budem hľadať prácu) prespím aspoň týždeň a potom konečne zrealizujem svoje dlhodobé poviedkové plány. A vynahradím vám to. A aj keď budem pracovať, budem sem písať vo voľnom čase. Fakt je, že na blog teraz veľa času nemám, no uvedomujem si, že ak by som sa ho rozhodla zmazať, následne by som bola stratená a nemala by som svoj dlho hľadaný zmysel. Veď každý maturoval a každého blogera blog tým trpel. Záleží od toho, či so mnou zostanete, alebo odídete... Pretože ja sa nevzdám. :)

V tomto období môj kúštik voľného času zaberá čítanie. Vždy večer keď všetko spravím, zvalím sa do postele s knihou a čítam až kým pri nej nezaspím. Niekedy som po dvoch stranách mŕtva, inokedy čítam do polnoci. Ale teraz mi fakt ide karta. Ešte nikdy sa mi tuším nepodarilo za mesiac prečítať päť kníh. A to do konca januára zostáva týždeň. V súčasnosti môžete na blogu čakať skôr knižné záležitosti a to recenzie. Avšak vytváram si svoj nový projekt - mesačný projekt - ktorý budem zverejňovať vždy na konci mesiaca. Čo v ňom bude si nechám pre seba. Ešte nemám ani len názov. Budem sa tomu asi venovať na budúci víkend. Aspoň na to si pokúsim nájsť čas.

Ale čo sa týka básní, napísala som ich pár, avšak nezverejňovala som ani v Abdone, pretože všetky pôjdu do súťaží, takže nesmú byť nikde publikované. Potom vám ich, samozrejme, ukážem.

Myslím, že na dnes toho máte už odo mňa dosť, či? :D Každopádne mi napíšte komentár, ako sa máte a ako sa vám darí. :)
So srdečným pozdravom,
Elizabeth.

PS: keďže som zvolila takýto nadpis článku, pridám vám sem k tomu hodiacu sa pieseň. Milujem ju.

Krásne Vianoce

24. prosince 2015 v 10:26 | Elizabeth Blacková
Zdravím vás v tento krásny sviatočný deň,

znovu je tu čas Vianoc. Rozsvietené stromčeky, horiace sviečky na venčeku, darčeky, kapustnica, kapor a zemiakový šalát. Sneh nám síce chýba, ale to nie je dôvod neurobiť si pekné a pokojné sviatky. Každý vie, že to najpodstatnejšie na Vianoce je rodina. S rodinou treba tieto sviatky tráviť, pretože sú tí najblížší.

Ja trávim sviatky v Brezne, kde je namiesto bieleho snehu biela hmla ako mlieko. Ale to nevadí, Atmosféra je tu krásne cítiť aj keď tento rok to nie je to, čo to bývavalo. Čím je človek starší, tým ten vianočný nádych a nadšenie ubúda. Predsaa len v detstve boli tie Vianoce najkrajšie. Dokázali sme sa zo všetkého strašne tešiť. Teraz? Včera som nemala ani len ten pocit, že majú byť Vianoce. Dnes už to je o niečo lepšie, lebo cítiť vôňu kapustnice a zákuskov. Hej, zase som pribrala, ale do nového roka mám predsavzatie schudnúť to. Sú predsa Vianoce, nebudem sa stresovať tým, že si nemôžem vziať ani len jeden vanilkový rožtek. :D

Svoje darčeky som už dostala, usúdili sme, že netreba baliť darčeky, veď som dvadsať ročná baba, tak načo? Strašne sa z nich teším. Dostala som konečne kryt na moju Xperiu E4, lebo sa vždy bojím, že si niečím poškriabem displej, alebo že mi spadne a bude v keli. A dostala som konečne knihu od slovenskej autorky Mirky Varáčkovej, pretože jej knihu som vždy túžila mať. Sen sa mi splnil.

V televízii dávajú klasické rozprávky, ktoré sú pre Vianoce typické. Celé je to fajn. Silvester budem už tráviť doma a dúfam, že sa mi podarí odfotiť aspoň nejaký ten ohňostroj, pretože moja Xperia by to mohla skúsiť odfotiť.

Takže, aby som to veľmi nepredlžovala, tak vám prajem krásne prežitie týchto sviatkov hlavne s vašou milovanou rodinou či s inými blízkymi. Nech pod stromčekom nájdete to, po čom ste túžili a hlavne, nech ste vy a vaša rodina zdraví, šťastní a nech vždy cítite lásku vôkol seba. Ak ste tvorivci ako ja, tak nech vás neopúšťa Múza a nech máte vždy dobré nápady. Pokiaľ ste blogeri, tak nech máte tiež dobré nápady na blog a nech sa vám s vašim blogom darí. Skrátka všetko to najlepšie k vianočnému času. A samozrejme dobrú vianočnú večeru.

Stužková, veľa povinností, málo inšpirácie

6. prosince 2015 v 17:59 | Elizabeth Blacková
Dobrý podvečer,

dlho som sa tu neukázala. Mrzí ma to, ale nedokázala som to nijako ovplyvniť. Nebol čas, chuť, nápady. Napísať za mesiac štyri články s dobrým pripojením na internet... to je fakt málo. Som maturantka a hoci ma to bolí, blog musí ísť bokom popri škole.

Keď sme už u tej školy, v piatok 4. decembra som mala stužkovú. To, že som maturantka teraz nevie len škola, ale aj okolie, ktoré upúta pozornosť zelená stužka pripnutá na mojej bunde. Vždy som si vravela: "Ach, to je tak super, keď tie štvrtáčky nosia stužky! Aj ja už chcem stužku!" A teraz? Niečo ako: "Ach, super, že mám stužku, ale... JA NECHCEM MATUROVAŤ!" Smějící se Všetko má svoje výhody a nevýhody. Ale späť k tej stužkovej - je to len raz za život a ja som si to celkom užila. Krásne šaty, perfektný účes a mejkap. Super program a také dojatie, že som plakala ako malé decko. Čo so mnou, som citlivá. Urobila som prvý krok k dospelosti. A čím som bližšie, tým viac sa túžim vrátiť späť

Už teraz mi je jasné, že stužková je niečo nezabudnuteľné. Tá atmosféra. Vrúcne poďakovanie rodičom, triednej, profesorom. Mimochodom, ak sa vám zdá zvláštne, že mám na sebe farebné šaty, tak sa proste nečudujte. Tyrkysová nie je zlá farba. Ale ak ste odo mňa čakali čiernu, či červenú, poprípade modrú, alebo fialovú, čakali ste správne, pretože som fakt chcela čiernu. No nakoniec ma od toho odhovorili, že "čierna sa na stužkovú nehodí!". Blbosť. Stužková je slávnosť. Na slávnosť je potrebná elegancia. Čierna je slávnostná a elegantná. Tak netuším, čo majú všetci proti. No mám pocit, že tá tyrkysová mi celkom pristala. Pekne to kontrastovalo s mojími vlasmi.

Prišli sme domov asi o tretej ráno. Keď som si mohla vyzuť lodičky, bola som šťastná ako blcha. A ešte viac, keď som sa zvalila do tej svojej (ne)postele (na tento výraz vám neodpoviem). Inak na fotke vpravo môžete vidieť mňa v plnej kráse a moju milovanú mamku, ktorej robili tiež trampoy tie naše lodičky. Hm, keby to bolo prijateľné, všade chodím v converskách. :D

Takže to bol super večer, teším sa na fotky a video. :)

Po slávnostnom ostužkovaní mi ako prvé však padlo na rozum: "Mám stužku. Už bude len horšie..." No, musím spracovať prezentáciu o stáži, začať písať záverečnú prácu a pokúsiť sa pomaličky pripravovať na test z angličtiny, pretože momentálne je to práve ona, ktorá ma trápi. Naposledy mi vyšiel test na pomedzí trojky a štvorky. Slabé na to, že mám (alebo som mala) angličtinu tak rada. Slovenčiny sa vôbec neobávam. Tam mi vyšiel test tuším na dvojku. O týždeň aj niečo ma čakajú prvé dva dni praxe v školskom klube detí a potom 21. decembra ešte jeden deň. Vianoce plánujeme stráviť v mojom milovanom Brezne, nakoľko sme tento rok utrpeli stratu člena rodiny, musíme byť spolu.

Mimochodom, ak ešte nesledujete môj Instagram, šup, šup do toho, odkaz nájdete po kliknutí na logo v záhlaví. Keďže sa zmenila moja mobilná technika, som tam celkom často a pridávam fotky zo života, samozrejme, že tam nájdete aj koláže fotiek zo stužkovej.

No, aby som bola úprimná, nechcem vám nič sľubovať, čo sa týka blogu. Pokiaľ sa mi nevráti inšpirácia a väčšia chuť niečo písať, zostane to asi na báze občasných občasníkov ako je tento. Ja... teda ešte dúfam, že tu zostali nejakí čitatelia, pre ktorých má zmysel to písať. Dúfam, že som vás nestratila...

Chcela by som sem spísať úlovky z knižnice, ale vôbec sa do toho neviem dostať, nechcem sa nútiť. Najhoršie je, že aj akosi málo čítam.

No nič, dúfam, že sa čoskoro uvidíme pri ďalšom článku. Nech to bude čo chce. A mimochodom, ak ste našli v článku nejaké preklepy, tak sa ospravedlňujem, mám pomerne dlhé nehty po stužkovej manikúre a nie som akosi schopná si ísť ostrihať nehty. :D

Posielam Amyin cover piesne With or without you od U2.
Majte sa krásne,
Elizabeth Blacková.

Lost

26. září 2015 v 14:01 | Elizabeth B.
Zdravím vás,

moja aktivita je strašná, ale znovu za to nemôžem. A znovu viete, kto za to môže (je to lepší pocit zviesť neaktivitu na školu... Mrkající). No, deje sa okolo mňa kopec vecí a ja túžim len po jedinom: ujsť z toho. Túžim sa vám viac venovať, túžim po tom, aby som zase väčšmi žila blogovým svetom, než tým skutočným. Pretože mám pocit, že do toho skutočného nepatrím plnohodnotne. A možno to ani nechcem, poznáte to.

Možno na mňa len padá jesenná melanchólia. Ale to nevadí.

Na facebooku som spomínala tú stáž. Odchádzam 11. októbra, takže blog bude dva týždne bez autorky, ale je možné, že na hoteli bude wifi, takže by som sa sem teoreticky mohla občas pozrieť, ale články vám prednastavím, pretože je dosť možné, že by som to nestíhala. Celkom sa teším, že odtiaľto na chvíľu vypadnem. Spíšem recenzie, ktoré mi tu zostávajú prednastavím ich, ale môžete očakávať aj ďalší deň do Song challenge a samozrejme prvú kapitolu Dažďa. Na budúci víkend sa tu objaví nejaký článok ale tiež ho naplánujem, pretože budem celý víkend preč. Vravím vám, som rozlietaná.

Mám však pocit akejsi krízy. Neviem čím to je, dúfam, že neskôr sa to upokojí, dnes sa cítim proste zvláštne. Vlastne sa bojím, že aj tento článok bude stáť za houby. Potrebujem vydýchnuť upokojiť sa a ujsť preč. Každú voľnú chvíľu čítam a snažím sa neviazať sa na realitu a ľudí. Len tento sprostý maturitný ročník je úplne na nič. Ach, zase moje výlevy. I´m sorry.

Ale neviem prečo, najlepšie sa mi od reality uteká v noci. Samozrejme, že sú chvíle, keď som mimo aj cez deň, ale mám horší spánok a tým pádom sedím na posteli a vlastne na nej nesedím. Som tam, kde zapadám.

Ale dobre, ešte tu mám pár reálnych kecov: znovu mám nejaké súťaže na pláne (do ktorých budem posielať básne), ale súťaž bude aj tu a to taká maličká, jesenná. Viem, čo budete môcť vyhrať, ale ešte vám to nepoviem. Mám už vybratú výšku, teda aspoň zhruba a uvidím či to vyjde. Ale dúfam, že áno, pretože ďalšie roky tu by mi neprospeli.

Čítam práve Vládcu vlkov od Červenáka a kniha sa mi veľmi páči, teraz si hovorím, že som si mohla zobrať aj zvyšné dva diely Čiernokňažníka. Ale čo už. Potom ma čaká už Saeculum. A mimochodom, keď dočítam Vládcu vlkov, budem mať splnený prvotný cieľ knižnej výzvy na tento rok. Samozrejme, že číslo navýšim na tridsať kníh a snáď to do konca aj stihnem prečítať.

Dnes si musím spísať zoznam vecí, ktoré si na stáž budem brať, takže som zvedavá, či to do toho veľkého kufra všetko narvem. :D Beriem zo sebou aj foťák, takže ak sa mi podaria nejaké dobré fotky, budem mať ďalší materiál do fotografických článkov. Ak by vás to zaujímalo ide o stáž z projektu Erasmus+.

Fajn, neviem, čo viac písať, som skrátka v divnej kríze, tak vám sem hodím pieseň, ktorá vystihuje moje pocity.


Nech sa vám darí a dúfam, že ste na mňa ešte nezabudli. :)
Pekný víkend.
Elizabeth B.

Strastiplná cesta započala

2. září 2015 v 13:14 | Elizabeth B.
Ahojte,
zas som sa tu pekne dlho neukázala, hoci mám ešte pár vecí na zverejnenie, ale proste sa mi absolútne nič nechcelo. Je však druhý september a to znamená, že začala škola. Nie je to nič potešitelné, hlavne kvôli maturitnému ročníku, ale i tak mám dobrú náladu a som odhodlaná všetko zvládnuť. Nad stolom mi visí motivačný nápis: "I CAN do it!", ktorý som si vytvorila nedávno. Snáď pomôže.

Bude toho samozrejme veľa, čaká ma kopec vecí a však to poznáte. CHCELA by som sa učiť od začiatku ročníka a neflákať sa, pretože potom to nestíhať a stresovať sa ešte viac nie je práve najleošie, myslím, že mi bohate stačí tá dávka stresu ktorú budem z toho celého mať, nepotrebujem sa stresovať z toho, že nestíham a podobne. Slovo chcela som dala schválne veľkým, pretože chcieť je pekné. :D Len či to naplním. Ale dúfam.

Táto skúška dospelosti však ovplyvní aj tento blog, tým som si istá. No samozrejme sa na vás neplánujem vykašlaľ, veď keby som prišla o blog, maturitu by som nedala vôbec (to viete, chýbal by mi kus osobnosti). :D Ale ja sa vynasnažím sa tu objaviť aspoň cez víkendy, keď budem mať viac času na oddych.


Ale nebudem snáď celý článok venovať škole, no nie? :) Hoci je to to, na čo v poslednom čase myslím asi najčastejšie. Som pekne nervózna posledné dni. Ja viem, je to skoro, ale nemôžem si pomôcť.

Veľmi sa však teším na jeseň a zimu, pretože ako viete - leto veľmi nemám v láske. Je to jednoduché vysvetlenie: v zime môžete zaliesť do domu, zostať v posteli, lenže v lete je všade tak horúco, že sa nemáte kam ukryť. A v zime si môžee oblečenie vyzliecť ak vám je teplo, ale v lete si predsa nevyzlečiete kožu... :D To je moja teória.

Tento článok som však začala písať aj ako zhrnutie tohtoročných prázdnin. Keď sa samej seba spýtam, aké boli prázdniny, príde mi na um jedno slovo: KRÁTKE. Tak neskutočne rýchlo to utieklo, že som mala pocit, že na konci júna idem spať a zrazu sa zobudím a je koniec augusta. Tak som to vnímala. Ale boli celkom fajn. Boli lepšie ako minulý rok. Cítila som sa lepšie. Mala som možnosť ísť do bazéna, občas som niekam zašla (najlepší bol výlet do brnenských Levných knih :D).

A čo sa týka plodnosti tohto leta v písaní, tak bolo také... rozpačité. V tom teple sa mi totiž písať nedalo, necítila som sa práve najlepšie po fyzickej stránke. ALE, rozpísala som konečne DAS knihu a samozrejme Dážď, ktorý sa tu v najbližšej dobe objaví. Na blogu to bolo tiež také striedavo-oblačno. Za júl/červenec som napísala 11 článkov a za august/srpen 13. Toto sa oproti minulému roku zhoršilo, ale tak čo už... Pohoršila som sa s tým písaním, no dúfam, že to niekedy napravím - nie je to o tom, že by ma to nebavilo tak ako predtým, len som leviná. :D

Nuž, koniec flákaniu, vstávaniu o desiatej, poobednajším siestam, večerným filmovým maratónom... Ach, bude mi to chýbať. :D


Dávam vám sem jednu úžasnú pieseň, ktorú momentálne počúvam asi viac ako Evanescence a to nie že by ma EV prestali baviť. :D Niekedy má človek náladu na to a niekedy zas na iné. :) Každopádne táto pieseň je úžasná, odporúčam vypočuť.

A čo vy, aký bol váš deň/prvý školský, pracovný....?
Čo vy a maturita? :)
A aké boli vaše prázdniny/dovolenka?

Tak sa majte krásne. :)
Elizabeth B.
 
 

Reklama

------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------