Myšlienkovník

12 (ne)obyčajných faktov o mne

20. října 2016 v 12:41 | Elizabeth
Možno ste si za celý čas, čo sliedim na blogovej scéne, všimli, že som tak trochu... zvláštna. A možno sa mi to darilo pekne skrývať. No rozhodla som sa, že vám predstavím 12 zvláštnych a neobyčajných faktov o mne. Možno sa len zasmejete, možno si pomyslíte, že som naozaj cvok, alebo sa v niečom azda nájdete.

Každopádne vedzte, že taká skrátka som, a či je to zvláštne, alebo nie, týchto zvyklostí, vlastností - proste faktov - sa nezbavím. Ale zámerom tohto článku je vás aj pobaviť, takže dúfam, že sa mi to trošku podarí a v tomto sychravom počasí sa príjemne zasmejete.


Fakt číslo jeden:
keď pijem (týka sa to jedine čistej vody z vodovodu), musím počítať každé svoje prehltnutie. Tento (zlo)zvyk mám už odmalička a napriek tomu, že som sa ho pokúšala zbaviť, nikdy sa mi to nepodarilo. Vydržala som bez počítania tak pol dňa, no potom pri najbližšej príležitosti som začala znovu. Jeden, dva, tri - a musí to byť vždy okrúhle číslo, napríklad desať a podobne. A to nebude jediná "obsesia" v tomto článku.

Fakt číslo dva:
mám neskutočne veľký strach z ohňa. Toto azda nebude také zvláštne, ale väčšina ľudí v mojom okolí sa na tom len schuti smeje, pretože to asi nechápu, alebo neviem prečo. Ja sa skrátka ohňa strašne bojím a pritom ma istým spôsobom fascinuje. S týmto trochu súvisí aj nasledujúci fakt. Mimochodom, vôbec netuším prečo mám taký strach z ohňa. Nič sa mi také traumatizujúce neudialo, nesiem si to už odmalička. Žeby ma v minulom živote upálili? :D

Fakt číslo tri:
cítim neskutočný strach, úzkosť, keď mám niečo zapnúť do zástrčky, zapnúť sporák a podobne. Celkovo mám strach z elektriny. Raz som odmietla používať starší fén, lebo som sa bála, že mi skratuje v ruke. S týmto sa však spája pomerne negatívny príbeh - raz, keď som žehlila, žehlička mi skratovala v ruke. Zo šoku som sa musela dlho rozdýchavať. Toto tiež nie je veľmi zvláštny fakt, ale takisto sa moje okolie na mojom strachu pomerne dobre baví. Možno sa pobavíte aj vy. :D

Fakt číslo štyri:
neznášam diery, kapucne a všetko čo na oblečení veľmi odstáva. Napríklad sa mi páčia také tie potrhané rifle, ale nemohla by som ich mať na sebe, pretože by ma nutkanie rozširovať diery asi zožralo zaživa. Takisto neznesiem kapucňu. Odjakživa si vyberám mikiny a bundy bez kapucne. Neznesiem to na hlave, nemám rada, keď to mám na chrbte... fuj!

Fakt číslo päť:
keď ide nákladiak, alebo vlak, zapchávam si uši. Cítim sa pri tom trochu trápne, ale neviem si pomôcť, nemám rada priveľmi hlasné zvuky a nečakané zvuky, pri ktorých sa strašne zľaknem. Takže keď som na vlakovej stanici vyzerám ako cvok, ktorý si obomi rukami zapcháva uši a snaží sa nastúpiť na vlak. A s týmto trochu súvisí aj to, že keď som bola malá a cestovali sme do Brezna rýchlikom, odmietala som ísť vo vlaku na WC. Teraz to je OK, ale s tými zapchatými ušami nič neurobím. :D

Fakt číslo šesť:
niekedy ma zviera silný pocit, že ma niekto pozoruje. Doma musím vždy zaklapnúť notebook, lebo sa bojím, že ma niekto pozoruje cez webkameru. Keď to neurobím, nemôžem zaspať. A ešte keď som chodila na strednú, na WC som sa vždy bála, že ma cez šachty, ktoré boli nado mnou niekto pozoruje, alebo že je tam nejaká mini kamera. To bolo mojím mottom: vykonať potrebu a rýchlo zdrhnúť preč. :D Pritom je absurdné, že by niekto dával kameru do kabínky na WC. Či? :D

Fakt číslo sedem:
všetky rozhádzané mince musím uložiť na kôpku. Môj oco má často v kuchyni hodené mince len tak na stole a ja keď sa napríklad rozprávam s mamkou, skladám tieto mince na seba do takej vežičky. Podmienkou je, aby boli to šlo odspodu od tých najväčších po tie najmenšie hore. Musím to urobiť aj mimo rozhovorov, proste len pijem sama kávu a upratujem mince. A stále musím niečo robiť s rukami.

Fakt číslo osem:
občas sa stane, že prerušia dodávku vody - keď niečo opravujú a podobne. Keď uplynie ten čas, keď je hlásená zastavená dodávka, odmietam pustíť kohútiky prvá. Viete, že po tom výpadku je voda hnusná špinavá a navyše to tak zvláštne rachotí a vydáva to divné zvuky a ja sa toho strašne odmalička bojím. Takže keď už by mala voda ísť kričím na mamku: "Mami, pustí vodu!" :D

Fakt číslo deväť:
niekedy rada raňajkujem cereálie a raz sme kúpili také zmiešané - guľôčky tam boli hnedé (obyčajné) a biele. Jedného dňa som si nasypala guľôčky do misky a než som začala jesť, musela som vytriediť najprv biele a hnedé zvlášť, napokon som najprv zjedla biele a potom hnedé. :D

Fakt číslo desať:
keď som nervózna, počítam dlaždice v kuchyni, alebo chodím do jedného kruhu pričom nesmiem šliapnuť na medzierku. Vravela som vám, že prvý fakt nebude jediný obsesívny. Robím to však menej často, väčšinou ak som sama doma. No pár krát som to robila aj v prítomnosti mamky, no ona si to asi nevšimla, čo ma neskôr potešilo. :D

Fakt číslo jedenásť:
takisto častejšia činnosť a obsesia zároveň, keď som nervózna a potrebujem zahnať nejaké negatívne pocity, musím preorganizovávať knižnicu. Zoraďujem knihy podľa abecedy autorov, názvov, vydavateľstva, počtu strán, farby obálky. roku vydania a podobne. Vždy keď mi pribudne nejaký nový prírastok, musím sa do toho znovu pustiť, ale šetrím si to na okamih, keď som práve v negatívnom rozpoložení. Áno, momentálne mám novú knihu a už mám v hlave plán, keď to budem preraďovať.

Fakt číslo dvanásť:
rozprávam sa so svojím psom. A sama so sebou takisto. Často keď píšem knihu, Lakyho donútim nech sa usadí vedľa mňa do kresla a keď nad niečím rozmýšľam, preberám to s ním. Vyzerá to asi takto nejako:
"Laky, myslíš, že je správny čas na to, aby som ho zabila? Nebude to priskoro?"
On na mňa pozrie, zastrihá ušiskami.
"Tak čo, teraz, alebo až potom?"
Nechá sa odo mňa pohladkať a škrabkať v tom zmysle že: "musíš si moju odpoveď zaslúžiť"
A rozprávanie sama so sebou ani nemusím opisovať, myslím, že to poznáte. Toto je také odľahčenie na záver. :D

To sú všekty fakty o mne. Niektoré sú fakt divné, niektoré menej. Článok je dlhý a ak ste dočítali až sem, zaujíma ma, ako ste na tom vy? Máme niečo spoločné? Máte aj vy nejaké divné fakty? Píšte do komentárov. :)

Možno život nie je pre každého

14. září 2016 v 17:19 | Elizabeth
life, quote, and therapy imageVerím tomu, že keď sa človek narodí, má to svoj dôvod. Niekto tomu hovorí osud, niekto tomu hovorí skrátka len dôvod, cieľ celej cesty životom. Verím, že je dôvod, prečo sme sa narodili. U mňa to možno je to, že mám niečo odkázať svetu. Ukázať vám, aký je život v mojich chorých očiach. Alebo je tým dôvodom vydanie knihy, alebo čítanie kníh.

Je teda jasné, alebo aspoň si myslím, že sme tu kvôli niečomu. Máme sa niekam počas života dostať, splniť svoju úlohu, keď na ňu prídeme. Dať životu význam a zistiť, čo je tým dôvodom nášho života. Závisí však od cesty a od človeka, či k tomu zmyslu príde. Ale až tak to nie je podstatné...

Videla som jeden citát: "Po roku na terapii mi môj psychiater povedal - ,Možno život nie je pre každého´. Skutočne som sa nad tým zamyslela a vravela som si, že to je asi pravda. Niektorí ľudia možno nedokážu prejsť cez všetky prekážky na ich ceste. Osobnosť každého človeka je rozmanitá. Niektorí sú silnejší, iní slabší. Niektorí plávajú životom na povrchu a svoje prekážky nevnímajú ako dôvod, prečo by raz mohli spadnúť ku dnu. Ale sú tu aj ľudia, ktorí vnímajú svoje prekážky emocionálne silnejšie a nedokážu životom plávať len tak. A sú aj takí, ktorí stále nevedia nájsť svoj zmysel života. Sú to tí "slabší" keď to nazvem tak... z prvého pohľadu. Viem, že všetci sa tých slabších snažia podporovať (alebo aspoň niektorí) a pokiaľ ten človek nevie život zvládnuť a ničí ho, hľadá svoje vykúpenie. A v tej chvíli ľudia robia to, čo musia, pretože nikto nikoho nestrčí z mostu, keď chce skočiť. Naopak, snaží sa ho presvedčiť, aby to nerobil. To je ale ten "extrémnejší" prípad. Môže to byť zasadené aj v menšom ponímaní a nie v pohľade na celý život.

Život možno skutočne nie je pre každého, pretože každý to nedokáže zvládnuť. Viem, že život vie byť krásny, lenže okrem tej krásy sú tu chvíle, keď padáte na dno. Ten pád vie človekom, ktorý je emocionálne slabší, či labilnejší, tak otriasť, že sa nebude vedieť spamätať len tak. Možno niektorí z nás nevieme život žiť. Pretože ak by sme to vedeli, myslíte, že by existovalo, že by niekto chcel skočiť z mostu? Existovalo by sebapoškodzovanie či iné závislosti?

Je dobré, ak pri človeku, ktorý má pocit, že preňho život nie je, stoja tí druhí, ktorí ho podporujú a pomáhajú mu. Lenže čo ak je na to človek sám? A nie je podpora ako podpora - to viem z vlastnej skúsenosti. Niekto sa dokáže tváriť, že podporuje, alebo si to len myslí, no v konečnom dôsledku ho potápa. Ale ak pri ňom skutočne stojí, môže mu pomôcť a naučiť ho žiť. Dať mu dôvod, prečo sa to naučiť.

Viete, ani ja sama neviem, či viem žiť tento život. Keby som to vedela, pokúsila by som sa o samovraždu? Keby som to vedela, urobila by som v minulosti to, čo som urobila a ukázala svetu len ilúziu seba? Boli by moje zápästia čisté? Často pochybujem o tom, že je život pre mňa. Vždy sa snažím pozitívne uvažovať a upokojovať sa, záháňať tie myšlienky, no v poslednom čase je táto myšlienka silnejšia.

Je život práve pre hendikepovaného človeka, čo nedovidí poriadne ani do piatich metrov, čo sa sám v sebe nevyzná a napriek tomu, že pôsobí normálne, vo vnútri je potvora? Berte to len ako príklad. Dobre, možno to nie je len príklad. Ja len že nie som taká, ako si veľa ľudí myslí. Práve v týchto dňoch o tom pochybujem, pretože mám vstupovať do sveta dospelých, chcem byť samostatná, no pritom nedokážem robiť nič. Som vlastne spôsobilá na to, aby som dokázala raz žiť osamote? Budem niekedy vedieť ako viesť svoj život bez toho, aby som od niekoho niečo potrebovala?

Môžem v dnešnom svete vlastne JA žiť sama? To sú moje každodenné pochybnosti. Život nie je pre mňa. Zistila som to predtým a teraz to viem tiež. Ale niečo mi hovorí, že to ešte nemôžem vzdať. Aj keď by som občas chcela. Nadýchnuť sa, vydýchnuť a ísť ďalej, trmácať sa cez ďalšie prekážky.

Takže, je ten citát pravdivý? Áno, myslím si, že je. Ak vám niekto vie pomôcť naučiť sa žiť, ste zachránení. Ale niekto nemá nikoho, alebo aj má, ale zároveň nemá. Ak viete, čo tým myslím. Možno dnes už viac a viac ľudí usudzuje, že pre nich život nie je. Na druhú stranu, niekedy si myslíme, že existuje len to zlé, no nevnímame to dobré. A stačí nám jeden pád a už si myslíme, že to nie je pre nás. Lenže jeden pád, neznamená, že nevieme žiť.

Najviac si tento citát uvedomia asi ľudia, ktorí istým spôsobom trpia - či už psychicky, alebo fyzicky. A aj keď si myslím, že je to pravda, nehovorím, že by títo ľudia... že MY by sme mali hneď so životom končiť, pokiaľ to utrpenie nie je prisilné. Keby som nás takto odsúdila, mosty by boli plné ľudí. Netreba sa vzdávať, ale predpokladám, že toto počúvame dosť často.

A tak sa pokúsme aspoň byť silnejší, ako naše myšlienky a verme, že bolesť niekedy prebolí. Možno život nie je pre každého, ale každý z nás potrebuje nádej na to, aby raz pre nás bol.

PS: Ja viem, že táto úvaha bude pomerne negatívna. Prepáčte, ale niekedy sa nedá byť len pozitívna. Navyše zámerom nie je ľutovanie sa, chcela som uviesť svoju skúsenosť a svoj pohľad na vec.
PS2: Nikoho nenávádzam k samovražde a podobne. Chcem tým len poukázať na to, že nie ste sami s takýmto pocitom, a hlavne to je úvaha - je to čisto môj subjektívny názor a pohľad na vec.

Čo si myslíte vy, je tento citát pravdivý?

... JE TO ZMYSEL ŽIVOTA

28. července 2016 v 11:54 | Elizabeth
Keď raz mala jedna dievčina pätnásť rokov, začala na internetetráviť o čosi viac času ako v začiatkoch internetovej éry v rodine. Bola nešťastne zamilovaná, ale to je vedľajšie. Ešte o niečo skôr začala písať básne a začala sa zaujímať o temnejšie štýly. No a jedného novembrového dňa jej napadlo založiť si stránky. Nebolo to nič autorské, začala kopírovaním zlých informácií, ale dávala tam aj svoje básne a zápisky zo života.

Na internete však nachádzala mnoho blogov z blog.cz, Krátko pred Vianocami toho roku si založila svoj prvý skutočný blog. Najprv to vzdala, pretože nemohla do záhlavia nastaviť obrázok. Vrátila sa na chvíľu späť, no neskôr sa odhodlala na druhý pokus. A tento krát jej to vyšlo. Začala tam kopírovať tie isté bláboly čo boli na jej stránkach. Niektoré jej články mali dokopy štyri riadky a milión obrázkov.

Po niekoľkých mesiacoch zisťovala pravdivé informácie a začala si tvoriť vlastné názory. Po oných niekoľkých mesiacoch sa chcela prihlásiť do jedného blogerského klubu, ale podmienkou bolo, aby bol blog autorský. A tak sa táto dievčina snažila o to, aby bol autorký. Došlo jej, že nie je správne kopírovať a že by sa ani jej nepáčilo, keby jej niekto okopčil jej lepšie články. A vtedy, keď našla svoju správnu cestu blogovaním, začala si uvedomovať, že je to niečo, čo ju napĺňa a hoci vymenila niekoľko blogových domčekov, na jednom z nich straší už tri roky. A nech to bude kde chce, v blogovej scéne ešte dlho strašiť bude.

Milí čitatelia, to bol malý príbeh na úvod. Dnes vám chcem totiž predstaviť čo pre mňa blog znamená. Písala som už článok o tom, že blogovanie je o sebavyjadrení, ale keďže máme takú príjemnú tému týždňa, teraz napíšem to, na čo som v posledných rokoch blogovania prišla.

Samozrejme, že blogovať ma baví, je to môj koníček, no má to aj ďalšie dôvody prečo to robím. Je to môj zmysel života. Rovnako ako písanie samotné. Som vďačná za nápad tej pätnásťročnej dievčiny, som vďačná za posun, ktorý sa odvtedy uskutočnil. Som vďačná za všetko, čo mi blogovanie prinieslo.

Vlastne aj blogovanie mi ukázalo zmysel života v písaní. Dlho som sa predtým hľadala, hútala som nad tým, čo je môj zmysel života a pritom som to mala stále pod nosom. Až potom mi to došlo. Toto je moje miesto na svete. Toto má skutočne zmysel - písať básne a poviedky a deliť sa s čitateľmi o čriepky svojej duše. To je správna cesta a ak by som z nej zišla, ktovie, kde by som sa ocitla. Pre mňa to nie je len "taká hocijaká činnosť", pre mňa to je dôležité. Posúva ma to v pred, teší ma dostávať spätnú väzbu, teší ma písať vám o mojom živote. Cítim, že keby som nemala blog, môj život by nikam nesmeroval. Nikdy by som sa nenašla.

Vďaka blogu som spoznala veľa ľudí, ktorí sa stali môjmi dobrými priateľmi, našla aj Abdon vďaka blogu. Keby nemám blog, neplnila by som si sny. S blogom som si formovala osobnosť, vyvíjala som sa. Vďaka blogu som teraz tým, kým som. Blog a blogovanie je môj život. Keby sa ma od blogu snažil niekto odtrhnúť, asi by som sa bez neho zbláznila. Je to ten najviac najlepší priateľ, ktorého som v ľuďoch nikdy nemala.

Takže prečo blogujem? Pretože práve to ma zrejme drží pri živote. To mi dodáva energiu ísť ďalej, to ma napĺňa a je to môj zmysel života. Nikdy si ho nenechám vziať. Nech blogujem kdekoľvek, nikdy by som nemohla byť bez blogu.

Považuje te aj vy blog za zmysel života?

Čo vám prinieslo blogovanie?

SME ZÁVISLÍ NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH?

8. června 2016 v 18:58 | Elizabeth
Sociálne siete - Facebook. Twitter a podobne - používame dnes azda všetci. Samozrejme, že sa nájdu aj takí, čo tieto siete nepoužívajú. V dnešných časoch sú sociálne siete už neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Sme na nich závislí? Dokážeme ešte žiť reálne životy? Prečo sociálne siete často nahrádzajú komunikáciu face to face?

Vytvorila som dotazník, v ktorom som sa vás pýtala rôzne otázky. Dovoľte mi, tento dotazník teraz zhodnotiť.

network, behappy, and enjoy image

Odpovedali ľudia od 13 do 29 rokov a väčšina žien. Najpoužívanejšou sociálnou sieťou je, pochopiteľne, Facebook, za ním sa ocitol Instagram. Používaný je aj Twitter a populárny je aj Snapchat. Ja osobne používam najviac Facebook a Instagram. Takže to mám podobné ako väčšina. Facebook je klasika. A Instagram som si takisto celkom obľúbila. Vyskytla sa samozrejme aj odpoveď Goodreads, ktorý tiež veľmi rada používam a rovnako aj Youtube.

Väčšina odpovedí na to, prečo používajú siete, bola totožná. Komunikácia s priateľmi. A ja to mám vlastne podobne. Nemám veľa priateľov v realite a cez túto sieť som spojená s ľuďmi, ktorí sú mi blízki vďaka písaniu, blogovaniu, som v spojení s vami, čitateľmi cez FB stránku. Propagujem svoj blog a svoje články. Preto je FB pre mňa dôležitou súčasťou blogovania. A čo sa týka Instagramu, rada zdieľam svoje momenty života a delím sa o ne s vami. Sociálne siete sú používané stále, čo je typické aj pre mňa. Uvažovala som však nad tým, že sa na pár dní vypojím zo sietí. Skrátka pauza.

Sociálne siete používajú ľudia väčšinou tri hodiny denne, niektorí aj viac. A takisto aj priebežne. Keď som ja nemala svoj telefón, bola som na FB len na počítači, no teraz keď mám inú technológiu na FB a iné siete chodím priebežne (na Instagram len pár krát do týždňa). Ale ak by som mala zhrnúť ten čas z celého dňa, kedy tam som fakt "fyzicky" - že si prezerám FB a tak - tak by to mohli byť také dve hodiny denne.

Je samozrejme pravda, že komunikácia cez sociálne siete nedokáže nahradiť komunikáciu face to face. V tom som súhlasila s odpoveďami. Býva to však u každého individuálne. V niektorých prípadoch môže sociálna sieť nahradiť tú klasickú komunikáciu - napríklad ak máte známych ďaleko od vás čo je aj môj prípad. Najlepšie je však komunikovať s ľuďmi naživo. Potrebujeme ľuďom odovzdávať aj informácie prostredníctvom neverbálnych prejavov. To je neodlúčiteľná súčasť komunikácie. Počet ľudí, ktorí uprednostňujú viac komunikáciu cez sociálne siete ako klasickú bol takmer vyrovnaný s počtom tých, ktorí to tak majú len niekedy. A ja to mám tak isto. Pokiaľ sa potrebujem "porozprávať" alebo dohodnúť sa na niečom s niekým, kto je odo mňa ďalej, za kým by som nemohla prísť, komunikujem cez FB.

Je všeobecne známe - a z vašich odpovedí tiež - že vplyv sociálnych sietí je individuálny. Záleží od toho, aká osobnosť človek je, do akej miery sa necháva ovplyvňovať. U niektorých ľudí to môže spôsobovať závislosť, niektorí naopak sociálne siete príliš nepotrebujú k tomu, aby žili. U mňa prevláda názor, že je to žrút času. Poviete si, že sa na chvíľku pozriete na FB a zrazu ste tam dvadsať minút. To je príklad.

Dokážeme bez nich ale vydržať? Sme na nich skutočne závislí?
Fakt je, že to bolo v dotazníku pomerne vyrovnané. Aj áno, aj nie. To ma celkom potešilo, pretože som to azda neočakávala. Ja osobne si myslím, že záleží aj od toho, kedy sme sa na sociálne siete dostali. Napríklad dnešní tínedžeri, ktorú sú na nich dajme tomu od desiatich rokov, prípadne ešte skôr, môžu mať väčší problém existovať bez sociálnych sietí. Dnes už je to totiž súčasťou tejto generácie. Ale rovnako ako väčšina záležitostí súvisiacich so sociálnymi sieťami je vlastne individuálna. Sto ľudí, sto chutí a sto zvykov, sto osobností.

Napríklad ja si to viem predstaviť ak by som nemala svoj blog. S blogom súvisí určitá propagácia, ktorú robím prostredníctvom Facebooku a rôznych blogerských skupín. na druhú stranu, existovala som s blogom aj bez propagácie na FB a šlo to. Takže možno by som si to vedela predstaviť aj tak. No ak to vezmem všeobecne, predstaviť si to viem, ako som spomínala, že plánujem vypnúť na pár dní. Bez sociálnej siete dokážem existovať. Navyše, keď sa chcem sústrediť na písanie, vypínam zvuk na telefóne, nech upozronenia chodia, ale ignorujem ich. A pri písaní na počítači internet zapínam len kvôli hudbe, ktorú k pisaniu knihy aktuálne potrebujem.

Odpoveď na základnú položenú otázku tohto článku znie: je to individuálne. Jeden človek je závislý, iný napríklad nie je.

Aký názor na to máte vy?

Zdroj obrázku po kliknutí

Slovákom starostlivosť o životné prostredie nič nehovorí

16. dubna 2016 v 15:55 | Elizabeth
Kráčam tak po jednej z dedinských ulíc, slniečko svieti, tráva je zelená, kde-tu kvitnú púpavy a sedmikrásky... Keď tu zrazu zbadám, že po oboch stranách trávy sú roztrúsené papieriky (toaleťáku). Nadávala som, no kráčala som ďalej. Keď com sa však vracala, vzala som sáčok a pozbierala ten bordel zo zeme zase nadávajúc. Myslela som na to, že keby zistím, kto to urobil, celý ten sáčok papierikov by som mu porozsýpala po obývačke a som zvedavá, či by sa mu to páčilo.

Keď sme deti, rodičia by mám mali vštepovať do hlavy, že prírodu a životné prostredie treba CHRÁNIŤ a nie NIČIŤ! Ja keď som raz ako malá zahodila do trávy žuvačku, začala mi mamka hovoriť, že sa to nemá robiť a vysvelila mi prečo. Odvtedy som nič nezahodila do prírody. Keď žuvačka v ústach zhorkne, vydržím a zahodím ju do smetiaka - rovnako ako aj ostatné veci. Toto sú hodnoty, ktoré by mal mať každý z nás. Lenže u nás na Slovensku sa asi ľudia nevedia vpratať do kože a musia všetko rozhadzovať navôkol. Ľudia, veď už aj zvieratá sú niekedy čistotnejšie! :D

Ja som z toho neskutočne rozhorčená, pretože takýmto spôsobom ľudia ničia prírodu, ničia to, čo ich živí. Veď nejaké plasty a aj žuvačky - to sa v prírode rozkladá neskutočne veľa rokov. Ako je ale možné, že toľkým ľuďom chýba takáto hodnota, aby si chránili životné prostredie? Na otázku existuje niekoľko možných odpovedí. Po prvé: možno sa to nenaučili - rodičia im nedali možnosť zistiť takúto zásadnú vec. Nenaučili ich to. Po druhé: rodičia deťom možno vysvetlili chránenie životného prostredia, ale i tak to nedodržujú. Po tretie: je im to asi úplne fuk, či budú mať z čoho žiť.

Ľudia majú zrejme rozdielne hodnoty aj čo sa týka miesta, kde žijú. Predstavte si, napríklad v severských krajinách nenájdete na zemi ležať ani jeden papierik. Tam sa ľudia neodvážia rúbať stromy, aby si dokázali postaviť svoje super moderné sídlo. Prispôsobia sa prostrediu a priestoru, aby ochránili prírodu. Rozdiel však môžeme badať aj v susednom Rakúsku. Raz som tam prišla a myslíte že v meste boli niekde smeti po krásne pokosenej tráve? Nie! Bolo tam krásne čisto.

Ale prečo sme my Slováci takí bordelári (teda nie všetci, myslím, že sa tu nájde pár výnimiek)? Možno je to bývalým režimom, ktorý ľuďom nedával žiadnu motiváciu, aby sa naučili vážiť si prostredia. Takéto práce boli z donútenia a nikdy človek nemá rád to, čo musí robiť. Neviem...

Alebo si tu ľudia vôbec nevážia? Lenže čo z toho potom vzíde? Už dnešná mládež je zdegenerovaná, netrápi ich životné prostredie. Keď si však nebudeme prírodu vážiť, môže sa stať, že to jendoducho neznesie a skončí to katastrofou. Už teraz sa toho deje veľa. Možno si niektorí myslia, že príroda je azda večná, že hravo zvládne všetky naše excesy. No, úprimne, kto si toto myslí, je u mňa idiot. Myslieť si že keď idete dajme tomu z obchodu a pozahadzujete obaly z neviem čoho do trávy, že sa to zázrakom zastrčí do koša, alebo že to zmizne v tráve? NAŠA PRÍRODA NIE JE SMETIAK!

Mali by sme si vážiť to, čo nám dáva, či už je to pôda, voda, alebo čokoľvek iné. Musíme si vážiť aj tie krásy, ktoré sú pre nás často pohladením na duši. Aspoň pre niektorých. Hádam to pre tých ostatných nič neznamená? Ja osobne milujem jar a jeseň. Veď v tieto obdobia je príroda maliarom a jej paleta je azda neobmedzená. Ja na jeseň zbieram listy, ostatní na mňa divne pozrú a krútia hlavou. Teším sa ako malé dieta z kvetov - obyčajné púpavy či sedmikrásky mi vyčaria úsmev na tvári. A to nikto nevidí? Že okrem toho, že nám príroda pomáha, má aj krásy? A nikto si neuvedomuje, že keď príroda pomáha nám, aj my by sme mali pomáhať prírode?

Ľudia, Slováci, spamätajte sa, prosím, kým sa ešte dá.

Tento článok som písala v pomernom rozhorčení, takže sa ospravedlňujem ak to bolo príliš a navyše nemôžem hádzať všetkých do jedného vreca, takže viem, že na Slovensku je aj pár rovnako zanietených ľudí. A áno, na Slovensku žijem a možno sa vám bude zdať, že je to divné, že takto hovorím o Slovákoch, lenže som z takých ľudí znechutená, hoci sú to rodáci.

Čo si myslíte o tejto téme vy?

Chránite prírodu?

Separujete?

Valentín? Komercia

13. února 2016 v 12:14 | Elizabeth
Nemám rada Valentína. Používa sa v slovnom spojení "sviatok svätého Valentína", no ja zo za žiadny sviatok nepovažujem. Je to môj objektívny názor, možno to je tým, že som nezadaná, ale každý rok si tvrdím svoje a odmietam si pripustiť, že nejaký Valentín je.

love, funny, and air imageNie som nijaká nenávistivá osoba, len proste Valentín neznášam. Neznášam zápavy ružovej, presrdiečkované... všetko. Možno keby som mala vzťah, pozerala by som sa na to inak, avšak nemyslím si, že darčeky, alebo nejaká väčšia miera lásky by sa mala dávať len na Valentína. Každý deň je dobrá príležitosť urobiť partnera, alebo partnerku šťastnú. Tak prečo len na Valentína? Nevidím v tom žiadny zmysel. A čo tí nezadaní, ktorích sa téma lásky veľmi dotýka a sú citliví? Čo ten výskyt valentínskych depresií (niečím takým som prešla pár rokov po sebe, keď som bola po uši zamilovaná do človeka, ktorý sa ukázal ako idiot)?

Aj tak si vždy myslím, že z Valentína sa tešia najmä obchodné reťazce a všetci títo obchodníci, markeťáci. Všade nájdete samé akcie na valentínsky tovar: bomboniéry, čokolády, kytice, aleb aj na rôzny iný tovar býva nejaká valentínska akcia. Tvorcovia reklám a títo marketingoví pracovníci pripravujú neskutočné veci, aby si prilákali zamilovaných zákazníkov a aby si dobre namastili vrecká. O tom je celý "krásny" Valentín v dnešnej dobe.

Preto som o Valentíne nikdy neuvažovala ako o "sviatku". Je to v podstate deň obchodníkov aby si dobre zarobili a aby tí ľudia, ktorí im na to skočia prišli o nejaké peniaze - akoby to bolo na Valentíne to podstatné: koľko peňazí na svoju polovičku miniete. A to je podľa mňa svinstvo.

Ak sa na to pozriem z pohľadu človeka vo vzťahu, prečo si užívať svoju lásku len na Valentína? Veď to treba robiť celý rok.

Zároveň sa treba trochu vcítiť do tých nezadaných, ktorých samota na Valentína bolí. Ja osobne som z tých nezadaných, ktorí Valentína nevnímajú. Že je zajtra Valentín? No a? Je to obyčajná nedeľa ako každá iná. Uvarím si čaj, sadnem s k blogu, alebo si vezmem knihu. A na tom nie je nič špeciálne. Keby všade nie sú tie srdiečka a ružová, z ktorej ma bolia oči, tak ani neviem, že Valentín je.

Každopádne Valentín je americký sviatok a keď prišiel ku nám, nebyť skomercionalizovania tohto dňa, väčšina z nás by to ani nepostrehla. Fakt je, že v dnešnej dobe je už väčšina sviatkov komerčných. Či už ide o Valentína, Vianoce, či Veľkú noc. Len aby z ľudí dostali peniaze.

Čo z toho vyplýva? Láska sa má oslavovať po celý rok a nie len na Valentína. Navyše je to deň kedy sa idú všetci zblázniť, aby kúpili svojim polovičkám darček. A obchodníci sa z toho radujú, plnia si vrecká peniazmi. A ešte k tomu, sú tu ľudia, ktorých samota bolí, treba myslieť an na nich.

valentines day, quote, and valentine image

Ako vnímate Valentín vy?

Oslavujete deň sv. Valentína?

Čo zvyčajne robíte?

Blog.cz vs. Blogger.com

7. února 2016 v 19:22 | Elizabeth
Pred týždňom som sa rozhodla spracovať dotazník, aby som zistila, akú blogovú službu blogeri uprednostňujú a kde sú, či nie sú spokojní. V tomto článku sa teda budem venovať porovnávaniu Blog.cz a Blogger.com a iných služieb. Medzi Blog.cz a Bloggerom sa mnohí rozhodujú a musím sa priznať, že aj ja. Po tom, čo sa deje tu, skutočne váham...

Ale presuňme sa k výsledkom dotazníku. Na mojich pár otázok odpovedali väčšinou blogerky. Čo sa týka vekového rozmedzia, najviac odpovedí bolo od 16 do 20 rokov, čo je vlastne typické pre blogovú scénu. Väčšina opýtaných bloguje viac ako rok, teda sa nachádza medzi rokom až piatimirokmi, no našlo sa aj dosť takých, ktorí blogujú viac ako 5 rokov.

Čo ma vôbec neprekvapuje je to, že najviac odpobedí na otázku: Aká blogová služba vám vyhovuje? patrilo práve Blogger.com a Blog.cz. Zopár odpovedí dostali aj iné služby ako Wordpress či Pise.cz /sk. Očakávala som, že to takto dopadne. Blogger.com má viac priaznivcov ako Blog.cz. Čo ma teší, je, že väčšina blogerov je na službe spokojná.


Väčšina opýtaných sa vyjadrila k blog.cz a Blogger.com, takže uvediem niekoľko výrokov:
Blog.cz
  • "Blog.cz má jednoduché nastavení vzhedů, jde z toho hostingu takový ,,klid", nepůsobí oficiálně, hodí se skvěle pro takovéto vylití našich duší apod."
  • "Blog.cz je blogovací platforma, na které jsem začínala. Je jednoduchá, komunita na blog.cz je dobře organizovaná, drží při sobě a není těžké nalézat nové kvalitní blogy například díky Tématu týdne. Navíc se mi líbí, že si člověk může přizpůsobit design dle svého."
  • "Blog už dávno není co dřív. Je sice super, že si člověk může nastavit svůj design a je to přehlednější, ale komunita už se pomalu vytrácí..."
  • "Vyjádřit se mohu čistě k blog.cz Je to asi nejlepší možnost, tedy krom wordpressu, který je však o dost složitější blog.cz dává velké možnosti, hlavně co se designu týče, avšak stále se jedná pouze o redakční systém, který má i svá omezení."
Bloger.com
  • "Blogger.com je profesionálnější a tím pádem se skvěle hodí na projekty, fanpage. Co je ale mínusem (ale pouze v začátcích, později je to plusem) je složité nastavování vzledu."
  • "Blogger.com je dobrý v tom, že nebízí více možností, je komplexní a umožňuje díky propojení s gmailem a google dokumenty i práci s vlastními multimediálními soubory."
  • "Přijde mi takový profesionální, sice není lehký na ovládání, ale díky návodům je to lehčí."
  • "Spomedzi blogových platform zadarmo som s Bloggerom zatiaľ najspokojnejšia. Písanie článkov je jednoduché, ale zároveň (pre nás náročnejších) sa tam dá vyblázniť na designe vďaka možnosti úpravy HTML/CSS. Výhodou je aj Google Friend Connect."
  • "Jednoduché
  • , přehledné, možnost HTML kódování, není nutnost se nějak extra registrovat - stačí profil g+, který má každý androidista :)"
  • "Som spokojná s veľmi jednoduchým ovládaním a možnosťou naozaj štýlovo a jednoducho vytvoriť dokonalý vzhľad. Blogy sa veľmi jednoducho dajú navzájom prepojiť a vďaka Google+ môžem mať moje obľúbené blogy na jednom mieste. Tým pádom je hľadanie, ale aj propagácia omnoho jednoduchšia."
Tu môžete sami vidieť, že vyjadrení o Blogger.com je o niečo viac. Blogeri však vyskúšali aj iné domény, tak ako ja (nostalgicky musím spomenúť, že ich bolo milión - berte to samozrejme expresívne :D)

A čo ja a moja večná dilema medzi Blog.cz a Blogger.com? Zhrniem to podľa seba. Výhody aj nevýhody oboch služieb.
Blog.cz má výhodu práve v spomínaných možnostiach propagácie - téma týždňa, titulka, blogy dňa. Avšak v dnešnej dobe to akoby nie je to, čo bývavalo. Celkovo blog.cz už vôbec nie je ten blog.cz na ktorý som sa prihlásila v roku 2010. Bol zrušený prehľad obľúbených blogov a komentárov na úvodnej stránke. Neskôr sme však natešene našli Bloglovin. Ale aj tak. Čo sa týka reklám, k tomu sa už radšej ani nevyjadruhem. pretože viem, že ich tu je milión, ale mám AdBlock. Komunita tu skutočne upadá, keď vidím na Facebooku, koľko blogerov odtiaľto zdrhlo. Výhodou je tiež jednoduchosť dizajnov a veľa možností. Nevýhoda v dizajne je, že fonty do menu si musíte robiť v grafike sami. a nemá to ten klasický efekt. Rubriky sú síce fajn, bola som s nimi vcelku spokojná, no musím priznať, že forma "tagov" ma láka viac (nestalo sa to len raz, keď som napísala článok, ktorý sa hodil do viacerých rubrík - a potom dá dilema!)

Blogger.com som skúšala xy krát. Nedávno som si začala uvedomovať, že nie som trinásťročná blogerka. Že som sa posunula. No... okej, priznám sa, blog na Blogger.com mám práve otvorený. Túžila som sa vždy posunúť na profesionálnejší level blogovania.
Čo sa týka administrácie, je takisto jednoduchá, okamžite sa môžete pripojiť na blog a začať písať. Paráda je aj to, že z jedného účtu môžete spravovať viacero blogov, môžete zmeniť adresu blogu. Na to všetko vám stačí Google účet, kde máte Gmail, Google+ a iné.
Tá tvorba dizajnov nie je nejaká ťažká, navyše na internete nájdete mnoho návodov, ako si upraviť blog. A ak sa priučíte čosi na informatike o HTML, tak sa to dá pekne využiť. Plusom sú aj rôzne fonty, ktoré môžete použiť - síce mnohé sú bez slovenskej či českej diakritiky, avšak nájdete medzi nimi fakt krásne fonty. Ja, ako človek, ktorý si robí dizajny sám, oceňujem niekoľko zaujímavých pozadí na blog. Keď robím dizajn na blog.cz musím ich hľadať na internete, hľadať ich autorov, pretože sama nič také urobiť neviem. Skvelé je, že blog máte v slovenčine, čo je výhoda nie len pre to, že domén v slovenčine je primálo. Preto väčšina slovákov zakotvuje na bloggeri. Prípadne tu na blog.cz.
Propagácia blogu je síce celá na vás, ale ja osobne komentujem blogy (áno, je to nárazovo cez víkendy, kedy robím nájazdy na Bloglovin, ale čo!) a som na FB v ôsmich blogových skupinách, kde vždy po zverejnení článku pridávam odkaz a mám vás, čitateľov, takže ten blog by teraz nebol mŕtvy. Ale ak začínate, tak to skúste radšej najprv tu na Blog.cz.
Ďalšou super výhodou je Favikona - teda môžete si dať nejaké svoje logo, ktoré sa vám zobrazuje hore ako máte otvorené karty v prehliadači.

A ja sa nikdy neviem rozhodnúť. Teraz mám blog na Blogger.com otvorený a mám tam pár starých článkov, ktoré si môžete zverejniť aj do minulosti, čo je výhoda. Rozmýšľam nad blogovaním a nad tým, že už toto celé nie je len náhly nápad pubertálnej rockerky, ale normálneho človeka, ktorý si uvedomuje, že blog bude jeho súčasťou aj v budúcnosti.

V súvislosti s týmto mám na vás, mojich čitateľov, otázku: prišli by ste za mnou aj na Blogger.com?

A na vás ostatných:

Aká služba je tá vaša naj?

Čo vnímate ako lepšie: Blogger.com či Blog.cz?

PS: ospravedlňujem sa, že je tento článok taký dlhý... :D Ak ste sem dočítali, máte môj obdiv.
PS2: ak by ste sa chceli pozrieť na môj počin v Blogger.com choďte na adresu www.sepot-slov.blogspot.sk.

Nutné prežívanie v spoločnosti

26. ledna 2016 v 17:16 | Elizabeth
Existencia v spoločnosti ma momentálne vytáča. Nikdy som nebola spoločenský typ, avšak niekoľko krát som sa márne pokúšala socializovať s tým, že by som skutočne mala nadväzovať vzťahy. Vštiepovali mi to do hlavy všetci ľudia v mojom okolí. Jediný človek ma chápal a tým bola moja mamka, ktorá skrátka tvrdila, že taká už som. Nevadilo jej to.

Ale to nie je to, o čom sa chystám písať.

V súčasnosti, kedy ste nútení chodiť do školy (alebo do práce), je skrátka istý pobyt v spoločnosti nevyhnutný. Jedine že by ste sa učili či pracovali doma. Ja som proste samotár, ktorý sa najlepšie cíti vo svojom súkromí v tichu. HLAVNE V TICHU. Veľakrát sa ma snažili pretvoriť. Ale nešlo to. V tomto období som asi úplne alergická na ľudí.

Viete, keďže nemám na výber a musím chodiť do školy, zvykla som si zmieriť sa s tým, že na trávenie času osamote mi veľa času nezostáva z celého dňa. Zvykla som si na ľudí, ktorých stretávam každý deň. A niektorí sú skutočne "celkom fajn" - ako zvyknem hovoriť. Avšak všetky vzťahy a rozhovory upadajú do stereotypu a čím viac si uvedomujete, že do konca tohto "humbuku" vám zostávajú len štyri mesiace, tým viac máte na ľudí nervy a chcete aby vypadli z vášho života hneď. A to vám tí ľudia normálne nevadia.

Neviem čím to je, skrátka som momentálne taká. Keď sa ku mne niekto priblíži mám chuť ho poslať preč so slovami: "Dajte mi radšej pokoj." Namiesto toho mu milo odpoviem na otázky, milo sa s ním rozprávam. Vyprodukujem silený úsmev a goodbye. Nemám chuť rozprávať sa s nikým "z vonku". Nemám chuť sa zapájať do rozhovorov, nemám chuť to počúvať. Skrátka sa uzavriem vo svete knihy, ktorú neprestajne čítam, alebo začnem s tým svojím typickým filozofovaním a potom sa neviem vytrhnúť. Potom sa stáva, že po mne niekto niečo chce a ja nič. Ani obraz ani zvuk. A potom zrazu: "Hovoril/la si niečo?" :D

go away, introvert, and please imageTakže ak toto bude čítať niekto z môjho okolia, prosím o odpustenie, proste si ma nevšímajte. :D Ja som už raz taká.

Aby som to vzala teraz z trochu iného konca, som typická pozorovaním ľudí. Pozorujem ich, počúvam ich rozhovory a uvažujem nad nimi. Niekedy sa mi nedá uzavrieť sa a vtedy čítam knihu len tak naoko. V skutočnosti počúvam rozhovory. Viem, že to môžete považovať za špehovanie, ale ja to tak neberiem. Ja uvažujem o rôznych veciach a o desať minút ani neviem, nad čím som to uvažovala.

Za celý deň vypočujem množstvo rozhovorov. Tak potom rozhoberám ľudí, ich životy, uvažujem nad tým, čo si človek musí vytrpieť a dokedy je to schopný zniesť. Počúvam to všetko, hoci celkom nechcene a cítim sa, akoby to všetko rozprávali mne. Vciťujem sa, uvažujem. Akoby tým spôsobom prenášali veci na mňa. Vždy som na to bola citlivá. Potom prídem domov neskutočne unavená. Unavená z tých vstrebaných pocitov. Myslím, že ak by som mala schopnosť telepatie, vybuchla by mi o chvíľu hlava.

Preto vyhľadávam ticho a aspoň relatívnu samotu. Vstrebávanie tých rôznych pocitov a rozhovorov sa vždy snažím z mysle nejako vytesniť. Nie vždy to ide tak dobre. A asi vám to príde divné, asi som ja sama divná, no odjakživa si to na sebe všímam. A ak cítim v človeku bolesť, je to ešte ťažšie. Najmä ak ide o mojich blízkych.

Akýmsi divným spôsobom sa mi podarilo spojiť dve veci do jedného článku, no chcela som vám len porozprávať o mojom vzťahu k spoločnosti a o tom, že moja socializácia do sveta moderných ľudí je nemožná. Mimochodom, vždy som si viac rozumela s dospelými.

Asi som skutočne divná...

Aký vzťah k spoločnosti máte vy?

Máte občas takéto alergické obdobia?

Ste introvrt či extrovert?

Posledné hodiny tohto roku...

31. prosince 2015 v 22:22 | Elizabeth
Tak toto je už druhý článok v poslednom dni tohto roku. A za tento rok aj posledný. A tak som sa rozhodla ho venovať hodnoteniu tohto roka. Nebudem strácať čas dlhým úvodom, pretože saa mi dosť kráti čas a ešte chcem tráviť čas s rodinou, pomôcť robiť chlebíčky a veď to poznáte.

Tento rok bol neporovnateľne iný od predošlých rokov. Bol oveľa, oveľa lepší. Ja som sa celkom zmenila. Môj psychický stav sa zmenil a som teraz úplne iná, než som bola pred rokom, či dvomi. Depresie ma obchádzali, snažila som sa ich držať čo najďalej od seba. Závislosť, ktorou som predtým trpela už odchádza. Viete, dnes som mamke vravela, že mám celý rok čisté zápästia. Hoci priznám sa, stalo sa mi jedno pošmyknutie. Jeden mini škrabanček na tele. Nič viac. Bolo to začiatkom novembra, keď mi zomrel starý otec. Nezvládla som stres zo školy, pretože som po pohrebe písala snáď milión písomiek a nezvládla som to, že vidím moju mamku plakať. Ale inak som zostala čistá a nepoškvrnená... ehm, neporezaná.

Pár krát sa na mňa v tomto roku usmialo šťastie. Získala som tretie miesto a druhé miesto v súťažiach. Darilo sa mi aj čo sa týka školy. Splnila som si predsavzatie niekam odcestovať. A to nebol len Púchov na začiatku roka. Ak si spomínate, vybrali ma do stáže do Havířova na Erasmus+ a tie dva týždne boli skrátka perfektné.

Okrem môjho psychického stavu sa pomaly zlepšovali aj moje vzťahy v rodine. Vždy mi mamka hovorí: "Vieš, vtedy sa s tebou nedalo normálne rozprávať, pretože sa človek bál, čo môže a čo nie." A to je pravda. Začala som si uvedomovať, že životom neprejdem pokiaľ nebudem stáť. Vždy to je o tom, aby sa človek dokázal postaviť.

A ja som to dokázala.

Tento rok bol na pár detailov skvelý. Píšem to síce každý rok ale tento je oproti tým predošlým skutočne skvelý. Vždy a každý rok musí človek zažiť aj šťastie aj nešťastie. To je skrátka prirodzený kolobeh života. Raz ste hore, raz dole. Preto sa netreba nikdy vzdávať.

Do Nového roka si prajem, aby bol tak skvelý ako tento, ba ešte aj lepší. Aby sa mi hlavne podarilo dobre zmaturovať, dostať sa na výšku a ostatné pôjde samo. Zase sa budem zapájať do súťaží a verím, že mi to prinesie ďalšie úspechy.

A takisto vám prajem do Nového roka len to najlepšie, šťastie. lásku, knihy a hlavne to všetko, po čom túžite. Nech sa vám po celý rok darí a nech vás váš anjel strážny opatruje. To je dosť dôležité. :)

Takže:

ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK 2016!

A napíšte mi do komentárov aký bol váš rok 2015. :)

ASPOŇ MA TIE PREDSAVZATIA MOTIVUJÚ

28. prosince 2015 v 16:37 | Elizabeth
Tak ako minulý rok aj tento krát si dávam predsavzatia. Či ich viem splniť, tk je druhá vec, ale v poslednom článku za tento rok, ktorý zverejním vo štvrtok, budem rozoberať to, či som tie predsavzatia splnila, alebo nie. Ale keď už je tu téma o predsavzatiach, tak som sa rozhodla spísať ich už teraz.

Zase tu mám také rôznorodé ciele. Aj tie, čo sa týk
ajú môjho života - psychického, ale aj toho, čo chcem urobiť, čo chcem dosiahnuť. Ale myslím si, že je fajn dávať si nejaké ciele a predsavzatia, môže vás to aspoň motivovať. Už to, že si to niekde napíšete je dobrý postup k tomu, aby ste si daný cieľ mohli splniť, pretože si uvedomíte, že je to to, po čom túžite.

Takže, poďme poporade, aké sú moje plány, ciele a predsavzatia do nového roka?

1. Schudnúť

Toto je predsavzatie, ktoré je veľmi, veľmi časté. Mne sa v tomto roku podarilo krásne schudnúť, ale keďže sú sviatky, tak to je všetko späť. :D Ale nebudem zaháľať a chcem schudnúť znovu a ešte viac. Takže hádam sa mi to podarí naplniť. :D

2. Zmaturovať

Veľmi dôležité predsavzatie pre mňa. Už sa to blíži, V marci ma čakajú písomné maturity a už som celkm zdesená. Preto dúfam, že sa mi podarí celkovo zmaturovať, pretože bez maturity dnes nie ste ničím. Už teraz sa modlím, aby som to všetko zvládla.

3. Dostať sa na vysokú

Je to môj sen, moja túžba. Už-už som si myslela, že budem musieť ísť do práce namiesto na výšku, ale naskytla sa možnosť a prihlášku si nakoniec podám. Nemám našťastie prijímačky, takže to mám o niečo ľahšie a mám celkom dobré šance. Dúfam, že sa mi to podarí.

4. Uspieť ešte v nejakej súťaži

Tento rok sa mi v tom celkom darilo. Uspela som v dvoch súťažiach. Teraz mám nové básne, s ktorými sa chcem zapojiť do ďalších súťaží, ktoré som našla na litcentrum.sk. Pevne verím, že ma Múza neopustí a budem sa môcť zapojiť do ďalších súťaží.

5. Písať poviedky

Už dlho som nenapísala žiadnu poviedku. Keď už, venujem sa básničkám, ale s poviedkami momentálne neviem pohnúť. Ale dúfam, že v novom roku sa mi bude viac dariť. Dúfam, že na to budem mať konečne viac času.

6. Viac sa venovať blogu

Tento rok bol čo sa týka blogu slabší. Hoci ma to veľmi mrzí, nedá sa nič robiť. No dúfam, že keď prejde to najťažšie, tak si nájdem na blog viac času a znovu budem plnohodnotnou blogerkou, pretože mi to veľmi chýba.

7. Veľa čítať

Toto je také isté predsavzatie ako minulý rok a to hlavne kvôli knižnej výzve. Dúfam, že sa mi do nového roka podarí prečítať tých 40 kníh.

8. Zostať v dobrom psychickom stave

Pre mňa veľmi dôležité predsavzatie. Tento rok ma depresie a podobné veci obchádzali, prišli len, keď na to bol dôvod. Aj tak však dúfam, že to takto bude aj na nový rok. Nech všetko dobre zvládnem a nech zostanem stále pozitívna alebo aspoň tou optipesimistkou. :D

To je na teraz všetko, ak mi napadne ešte nejaké predsavzatie, určite ho sem doplním. Podeľte sa so mnou vy o vaše presavzatia. Aké sú? Zvyknete tie predsavzatia plniť? Alebo si to nechávate len ako motiváciu? Píšte, komentujte! :)
Prajem pekný večer! :)
 
 

Reklama

------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------