Září 2016

Srdce zo skla

28. září 2016 v 17:06 | Elizabeth |  Poézia

Srdce zo skla

Blúdim v temnote
zabudnutia,
svoje srdce zo skla
zvieram v dlaniach,
a tie krvácajú.


Neviem nájsť slová,
ktoré by zaplnili
moje prázdno.

V dlaniach nesiem
posledný výdych
zamknutý v srdci
zo skla.

Mám strach
zo svojich myšlienok,
z týchto veršov,
čo sú ako vyblednuté
jazvy na zápästiach.

Nikdy nezmiznú.
Nikdy ma nenechajú ísť.
Nikdy nebude ticho.

Strácam sa v záchvevoch
svojej duše

a srdce zo skla
sa rozbilo.


Túto báseň som napísala ešte v sobotu, ale dnes som dolaďovala niekoľko detailov, menila pár veršov a nechávala som to znieť vo svojej mysli, či to má význam, ale, keďže to sem dávam, tak to význam má.
Písala som ju v nie dobrom rozpoložení, keď som nevedela, či zvládnem svoje myšlienky a mala som z nich skutočne strach. Niekedy je pre mňa ťažké len tak sa preniesť cez všetku tú bolesť, ktorú cítim každý deň. Niekedy je toho na jednu dušu priveľa a zrazu cítite, že by ste to potrebovali nejako ventilovať. Ja som sa v tej chvíli snažila presvedčiť samu seba, že správnym ventilom bude napísať báseň a nie to druhé. To sa ťažko vysvetľuje a zároveň od vás nechcem, aby ste to potrebovali nutne pochopiť.
Báseň je, myslím, dobrá, po úpravách, ktoré som urobila. Dostala veľké uznanie od mojej prvej čitateľky (mamky), takže sa cítim spokojná a cítim, že to je správne. Má to zmysel.
To, ako pochopíte báseň nechám na vás, napíšte mi však, čo si o nej myslíte a či sa vám páči, ako ste ju pochopili či to, čo ste si z nej vzali.

Majte sa,
nezabudnite vašu bolesť uvoľniť na papier, uľaví sa vám.

Elizabeth

Úlovky z knižnice #7

23. září 2016 v 11:32 | Elizabeth
Ahojte,

konečne po dlhom čase tu je nejaký knižný článok. Ale na to mám vlastne aj vysvetlenie. Predtým som mala krízu a teraz keď sa snažím aspoň raz do týždňa niečo napísať, tak som sa rozhodla sem dať úlovky z knižnice, lebo sa s vam ichcem podeliť o radosť s niekoľkých kníh, ktoré som tam našla.

Každopádne mám pocit, že viac sa mi chce blogovať práve v období jesene a zimy. Prípadne jari. Ale leto, tým, že ho nemám rada, tak ani ono nemá rado mňa a preto mi odoberá chuť písať pre vás články. Ale to je vedľajšie, povenujem sa tomu neskôr v občasníku. Dnes som mala v pláne písať knihu, ale nemám na to tú správnu náladu. A tak som namiesto toho vymenila svoj pôvodný plán a povedala som si, že sa budem venovať väčšinu času blogu a čítaniu, komentovaniu ostatných blogov. Pretože to zanedbávam.


Poďme ale ku knihám. Včera som navštívila knižnicu a odniesla som si päť kníh, no mám tu len štyri. Ale k týmto úlovkom som pridala aj dva úlovky z knižnice v dedine. Takže dokopy sedem úlovkov pričom jednu knihu číta mamka. Takže šesť.

Ako prvé som ulovila Čakanie na Pesa od Marka B. Millsa. Raz som túto knihu videla na videu jednej booktuberky a dosť ma zaujala. Má to byť nejaký vtipný román, takže som na to celkom zvedavá. Hlavná postava je taký obyčajný človek, ktorého opustí priateľka, nemá ani prácu a na krku mu zostal len pes, ktorému sa snaží nájsť nový domov. No a má to byť teda vtipne podané, takže sa na to teším.

Potom, konečne, som natrafila na tretí diel Divergencie - čo je Experiment. Hurá, hurá. Bola by som si vzala aj tie Divergentné poviedky - Štyri - ale neboli tam. A myslím, že Experiment nemusím nejako zvlášť predstavovať, väčšina túto trilógiu pozná a čítala. Som na to zvedavá a dúfam, že Tris s Tobiasom sa nebudú zase hádať ako psy v minulom dieli. :D

Napokon niečo z iného súdka: Nežná fatamorgána od Dominika Dána. Dlho si chcem od tohto autora niečo prečítať a tak som siahla po tejto knihe. Mamka to má v pláne tiež prečítať, takže dúfam, že nás to nesklame.

Ďalej je tu kniha, ktorú budeme tiež čítať obe. Chcela ju najmä ona, pretože má Cooka už dlhšie rada, ale ja som si ho tiež chcela prečítať, nech viem, čo to je zač. A tak máme od Robina Cooka Vraždu na diaľku. Takisto som na to zvedavá.

Ďalšia moja "hurá kniha" je Bellman a Black od Diane Setterfieldovej. Tiež som na túto knihu narazila vo videu. Jeden čas bola aj v antikvariáte, ale keď som mala peniaze a šla som na stránku s tým, že si ju konečne kúpim, tak tam už nebola. A tak si ju aspoň prečítam z knižnice. Vyzerá to dosť zaujímavo - mysteriózny príbeh, viktoriánske Anglicko, havrany, tajomno. Proste super kombinácia.

A poslednou je Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol od Jonasa Jonassona. Túto knihu čítala mamka a veľmi sa jej páčila a tak som sa rozhodla si ju aj ja prečítať. Od tohto autora som požičiavala aj Analfabetku, ktorá vedela počítať, ale ako som spomenula na začiatku, už si ju zobrala mamka a začala čítať. Ja si ju možno tiež prečítam, ak sa mi zapáči Storočný starček.

Mala som v pláne požičať si aj Fanúšičku od Rainbow Rowell a tiež Všetky skvelé miesta od Jennifer Niven, ale ani jednu som nenašla, niekto mi ich tesne vyfúkol! :D

To by bolo na dnes všetko, napíšte mi, čo ste ulovili vy v knižnici, či ste čítali niektorú z týchto kníh, prípadne vaše knižné tipy. :)

Majte sa,
Elizabeth.

Možno život nie je pre každého

14. září 2016 v 17:19 | Elizabeth |  Myšlienkovník
life, quote, and therapy imageVerím tomu, že keď sa človek narodí, má to svoj dôvod. Niekto tomu hovorí osud, niekto tomu hovorí skrátka len dôvod, cieľ celej cesty životom. Verím, že je dôvod, prečo sme sa narodili. U mňa to možno je to, že mám niečo odkázať svetu. Ukázať vám, aký je život v mojich chorých očiach. Alebo je tým dôvodom vydanie knihy, alebo čítanie kníh.

Je teda jasné, alebo aspoň si myslím, že sme tu kvôli niečomu. Máme sa niekam počas života dostať, splniť svoju úlohu, keď na ňu prídeme. Dať životu význam a zistiť, čo je tým dôvodom nášho života. Závisí však od cesty a od človeka, či k tomu zmyslu príde. Ale až tak to nie je podstatné...

Videla som jeden citát: "Po roku na terapii mi môj psychiater povedal - ,Možno život nie je pre každého´. Skutočne som sa nad tým zamyslela a vravela som si, že to je asi pravda. Niektorí ľudia možno nedokážu prejsť cez všetky prekážky na ich ceste. Osobnosť každého človeka je rozmanitá. Niektorí sú silnejší, iní slabší. Niektorí plávajú životom na povrchu a svoje prekážky nevnímajú ako dôvod, prečo by raz mohli spadnúť ku dnu. Ale sú tu aj ľudia, ktorí vnímajú svoje prekážky emocionálne silnejšie a nedokážu životom plávať len tak. A sú aj takí, ktorí stále nevedia nájsť svoj zmysel života. Sú to tí "slabší" keď to nazvem tak... z prvého pohľadu. Viem, že všetci sa tých slabších snažia podporovať (alebo aspoň niektorí) a pokiaľ ten človek nevie život zvládnuť a ničí ho, hľadá svoje vykúpenie. A v tej chvíli ľudia robia to, čo musia, pretože nikto nikoho nestrčí z mostu, keď chce skočiť. Naopak, snaží sa ho presvedčiť, aby to nerobil. To je ale ten "extrémnejší" prípad. Môže to byť zasadené aj v menšom ponímaní a nie v pohľade na celý život.

Život možno skutočne nie je pre každého, pretože každý to nedokáže zvládnuť. Viem, že život vie byť krásny, lenže okrem tej krásy sú tu chvíle, keď padáte na dno. Ten pád vie človekom, ktorý je emocionálne slabší, či labilnejší, tak otriasť, že sa nebude vedieť spamätať len tak. Možno niektorí z nás nevieme život žiť. Pretože ak by sme to vedeli, myslíte, že by existovalo, že by niekto chcel skočiť z mostu? Existovalo by sebapoškodzovanie či iné závislosti?

Je dobré, ak pri človeku, ktorý má pocit, že preňho život nie je, stoja tí druhí, ktorí ho podporujú a pomáhajú mu. Lenže čo ak je na to človek sám? A nie je podpora ako podpora - to viem z vlastnej skúsenosti. Niekto sa dokáže tváriť, že podporuje, alebo si to len myslí, no v konečnom dôsledku ho potápa. Ale ak pri ňom skutočne stojí, môže mu pomôcť a naučiť ho žiť. Dať mu dôvod, prečo sa to naučiť.

Viete, ani ja sama neviem, či viem žiť tento život. Keby som to vedela, pokúsila by som sa o samovraždu? Keby som to vedela, urobila by som v minulosti to, čo som urobila a ukázala svetu len ilúziu seba? Boli by moje zápästia čisté? Často pochybujem o tom, že je život pre mňa. Vždy sa snažím pozitívne uvažovať a upokojovať sa, záháňať tie myšlienky, no v poslednom čase je táto myšlienka silnejšia.

Je život práve pre hendikepovaného človeka, čo nedovidí poriadne ani do piatich metrov, čo sa sám v sebe nevyzná a napriek tomu, že pôsobí normálne, vo vnútri je potvora? Berte to len ako príklad. Dobre, možno to nie je len príklad. Ja len že nie som taká, ako si veľa ľudí myslí. Práve v týchto dňoch o tom pochybujem, pretože mám vstupovať do sveta dospelých, chcem byť samostatná, no pritom nedokážem robiť nič. Som vlastne spôsobilá na to, aby som dokázala raz žiť osamote? Budem niekedy vedieť ako viesť svoj život bez toho, aby som od niekoho niečo potrebovala?

Môžem v dnešnom svete vlastne JA žiť sama? To sú moje každodenné pochybnosti. Život nie je pre mňa. Zistila som to predtým a teraz to viem tiež. Ale niečo mi hovorí, že to ešte nemôžem vzdať. Aj keď by som občas chcela. Nadýchnuť sa, vydýchnuť a ísť ďalej, trmácať sa cez ďalšie prekážky.

Takže, je ten citát pravdivý? Áno, myslím si, že je. Ak vám niekto vie pomôcť naučiť sa žiť, ste zachránení. Ale niekto nemá nikoho, alebo aj má, ale zároveň nemá. Ak viete, čo tým myslím. Možno dnes už viac a viac ľudí usudzuje, že pre nich život nie je. Na druhú stranu, niekedy si myslíme, že existuje len to zlé, no nevnímame to dobré. A stačí nám jeden pád a už si myslíme, že to nie je pre nás. Lenže jeden pád, neznamená, že nevieme žiť.

Najviac si tento citát uvedomia asi ľudia, ktorí istým spôsobom trpia - či už psychicky, alebo fyzicky. A aj keď si myslím, že je to pravda, nehovorím, že by títo ľudia... že MY by sme mali hneď so životom končiť, pokiaľ to utrpenie nie je prisilné. Keby som nás takto odsúdila, mosty by boli plné ľudí. Netreba sa vzdávať, ale predpokladám, že toto počúvame dosť často.

A tak sa pokúsme aspoň byť silnejší, ako naše myšlienky a verme, že bolesť niekedy prebolí. Možno život nie je pre každého, ale každý z nás potrebuje nádej na to, aby raz pre nás bol.

PS: Ja viem, že táto úvaha bude pomerne negatívna. Prepáčte, ale niekedy sa nedá byť len pozitívna. Navyše zámerom nie je ľutovanie sa, chcela som uviesť svoju skúsenosť a svoj pohľad na vec.
PS2: Nikoho nenávádzam k samovražde a podobne. Chcem tým len poukázať na to, že nie ste sami s takýmto pocitom, a hlavne to je úvaha - je to čisto môj subjektívny názor a pohľad na vec.

Čo si myslíte vy, je tento citát pravdivý?


Malý kúsok Brezna na dlani: 2. časť

8. září 2016 v 10:23 | Elizabeth
Zdravím,

myslím, že je pravý čas na druhú časť fotočlánku a zároveň na taký menší kecací článok, pretože u fotografií sa dobre kecá. Zostáva nám teda polovica fotografií a celkom sa teším, keď vám ich všetky ukážem.

Spoločnosť pri článku mi robí hudba od Icon For Hire, ktorých som si dosť obľúbila a keď nepočúvam EV, tak väčšinou toto a Linkin Park. Teraz mám také "neevanescentné obdobie", som plná energie a tak vyhľadávam aj takú hudbu. Ale aj EV sú fajn, keď je človek plný energie - zvlášť také energické skladby ako Weight of the World a iné. Ale jedna od IFH je taká, ktorá mi veľmi dodáva silu v ťažkých situáciách - Fix me. Páči sa mi tam časť: "Every scar one day will heal, every tear one day will dry." Čiže pre tých neangličtinárov: "Každá jazva sa jedného dňa zahojí, každá slza jedného dňa uschne."

A neviem vlastne prečo som začala písať o hudbe, keď to má byť o fotkách. Ale áno, bude to kecací článok, okrem toho.


Toto je náš krásny Hron, ktorý absolútne milujem vždy, keď tam prídem. Totiž keď ideme zo stanice, tak ideme cez most, takže mám hneď Hron na dohľad. Spomínala som to milión krát, že milujem Brezno. No, v pondelok som navštívila ten úrad. Žiadna pekná spomienka, to vám priznám. Nie že by to bolo vyslovene zlé, ale viac a viac som si uvedomovala, že už fakt nie som decko. A navyše to hľadanie práce...

Tajomstvo

2. září 2016 v 16:38 | Elizabeth |  Poézia

Tajomstvo

Neprerušiteľné ticho
a obsesívna myšlienka
ničí závoj nevinnosti,
čo skrýva zviazané tajomstvo
vo zvieracej kazajke,
v temnote.


Tak osamelé
ako útržky veršov
mojej duše.

Moje vlastné
zákutie samoty
vo mne samej
navonok žiariacej

a vo vnútri

pretkanej zamatovým vláknom
temnoty.

A aj pred sebou
skrývam svoju
pravú tvár

a

tajomstvo.

Mlčím
a mlčať budem.

Tajomstvo zamykám
v sebe
na večnosť.


Prvý článok v novom mesiaci je opäť báseň. Písala som ju včera a ešte mám niekoľko nápadov na haiku. Táto báseň je ... neviem ako to opísať. Alebo vlastne ani nemusím opisovať, sama o sebe to povie. Každopádne báseň o tajomstvách tu už raz bola, no nie je to o tom istom. Vtedy bola báseň myslená ako tajomstvá iných. Teraz je to moje malé tajomstvo. A ešte jedna vec: "Mlčím a mlčať budem" je trošku prevzaté z Pozorovateľa (moja dávnejšia báseň), ale kvôli tomu vznikla celá báseň a celá "obsesívna" myšlienka.
Mimochodom, ako sa vám páči fotka k básni? Myslím, že sa k nej dosť hodí. Pekne zobrazuje skrývajúcu sa vinu - ďalšiu podstatu básne.
Komentujte ako na vás báseň zapôsobila, čo ste si z nej vzali, ako ste ju možno pochopili a podobne, veď to poznáte.
Elizabeth.
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------