Leden 2016

Knižné okienko: Január 2016

31. ledna 2016 v 11:20 | Elizabeth |  Knižné okienko
Zdravím!
Tak ako som vám sľúbila, spúšťam na blogu nový projekt pod názvom Knižné okienko. Bude zverejňovaný každý mesiac, čiže bude to koniec mesiaca, keďže je dnes 31. januára.

Prečo práve Knižné okienko a o čo vlastne ide?
Knižné okienko pretože to bude taký knižný mesačný súhrn. Pôjde teda o niekoľko kategórií, v ktorých zhrniem uplynulý mesiac. Tak, zatiaľ asi takto, ak vás to zaujalo, pokračujte v čítaní a uvidíte sami. :)


PREČÍTANÉ KNIHY: za mesiac január sa mi podarilo prečítať krásnych šesť kníh, čo je pre mňa určite úspech, pretože sa mi to podarí len raz za čas. Boli to tieto knihy: Hystéria od Katherine Howe, Alice v zrcadle od Jo a Alice Kingsleyových, Hra věží od Daniela O´Malleyho, Harry Potter a kameň mudrcov od J. K. Rowlingovej, Deklarace smrti od Gemmy Malleyovej a Solitaire od Alice Osemanovej. Mimochodom na fotografii sú len štyri knihy, pretože dve som už stihla vrátiť do knižnice. :)

PRÍRASTKY: Tento mesiac bol úrodný aj na prírastky. Podarilo sa mi zhromaždiť päť kníh. Z toho jedna je učebnica. Tri knihy mám z Levných knih, štvrtá je knižôčka v angličtine, ktorú som vyhrala za štvrté miesto v olympiáde a tá posledná je spomínaná učebnica. Tie tri knihy sú: Prokleté město (Lisa McMann), Deklarace smrti (Gemma Malley), Erebos (Ursula Poznanski).


NAJLEPŠIA KNIHA: najlepšia kniha bola asi Solitaire, pretože je výborne napísaná, krásne spracovaná a je proste úžasná. Ten príbeh bol veľmi reálny, nie gýčový a jemne tajomný a nadprirodzený. Viac sa dozviete v recenzii.

KNIŽNÉ PREKVAPENIE: bolo práve Solitaire, od ktorého som tak dobrý príbeh nečakala.

NAJHORŠIA KNIHA: Tak čo sa týka hodnotenia, najnižšie bola Deklarace smrti, avšak nemôžem úplne povedať, že bola najhoršia. Skôr priemerná.

RE-READING NA TENTO MESIAC: Harry Potter a kameň mudrcov od Rowlingovej, ktorú som prečítala celkom rýchlo. Myslím, že na toto netreba ani recenzie, pretože je to HP, Rowlingová a je to proste skvelá kniha, takže recenzia by bola plná superlatívov. :)

CHYSTÁM SA ČÍTAŤ VO FEBRUÁRI: No, teraz mám rozčítaný Erebos a Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín a potom začnem s Prokletým městem a Prozreteľnosťou. Dúfam, že to všetko postíham, február je krátky a ešte ma čaká SOČ-ka, takže toho budem mať veľa, ale dúfam, že to dám.

Takže toto je celý projekt Knižné okienko za mesiac január. Uvažovala som aj nad tým, že to urobím formou videa, avšak neviem, či by to bol v mojom prípade ten správny nápad. Ak vám napadne nejaké ďalšie kritérium, ktoré by vás zaujímalo, dajte vedieť. Možno sama nejaké pridám, záleží od toho, aký ten celý mesiac bude.

Mimochodom, ak budete mať záujem, projekt si môžete prevziať na váš blog aj vy. :)

Nuž, napíšte mi do komentárov, či sa vám projekt páči, ako sa darilo vám v mesiaci január s čítaním kníh a čo ste dobré prečítali. Pokojne mi dajte aj nejaké tipy na knihy. :)

Majte sa zatiaľ krásne. :)
Elizabeth.

Alice Osemanová: Solitaire

30. ledna 2016 v 12:52 | Elizabeth |  Recenzie kníh
Autor: Alice Osemanová
Názov: Solitaire
Originálny názov: Solitaire
Väzba: pevná
Počet strán: 326
Vydavateľstvo: CooBoo
Rok vydania: 2015

Anotácia
Pokiaľ by vám to napadlo, toto nie je žiadna love story. Volám sa Tori Springová. Rada spím a rada blogujem. Minulý rok - pred tým všetkým, čo sa stalo s Charliem a predtým, než som sa musela vysporiadať s maturitou a prihláškou na vysokú a faktom, že jedného dňa naozaj budem musieť začať s ľuďmi hovoriť - som mala priateľov. Všetko bolo úplne inak, ale to teraz skončilo. Teraz je tu Solitaire. A Michael Holden. Viem, o čo sa Solitaire pokúša, a Michael Holden je mi ukradnutý. Naozaj.
Solitaire je skvelý debut mladej Alice Osemanovej, ktorej hlavná hrdinka Tori je cynická až do špiku kostí a autentická stredoškoláčka rovnako ako jej autorka.

Kniha z môjho pohľadu
Solitaire je jedna z kníh, ktorú som túžila prečítať hneď po tom ako vyšla. No, ale poďme sa pozrieť na to, ako sa mi páčila aj po nejakom čase.

Príbeh rozpráva Tori, ktorá je stredoškoláčka a blogerka. Je fakt cynická, avšak ja sa musím priznať k tomu, že mi je v mnohých veciach strašne podobná. Keď sa objaví lístoček s adresou Solitairu, všetko sa zmení. Stretne Michaela Holdena, ktorý sa javí ako nejaký cvok, no neskôr Tori zistí, že to nie je pravda a spolu sa snažia zistiť čo to ten Solitaire je.

Solitaire zatiaľ robí na škole rôzne kanadské žartíky, ktoré Tori už ani nie sú smiešne. Postupne sa zdá, že veci sa vymykajú spod kontroly. Solitaire útočí čoraz viac a nebezpečnejšie a Tori má pocit, že už ani nevie, kým je a kto v jej živote je skutočný priateľ.

Tori je skutočne veľmi, veľmi podobná mne. A nie je to len o tom, že rada bloguje, je najradšej sama a vie vyprodukovať pekne ironickú poznámku. No, ale to nie je to hlavné...

Do čítania príbehu som sa pustila hneď s ľahkosťou, čítalo sa to tak skvelo. Na zadnej strane sa píše, že ak máte radi knihy Johna Greena, bude sa vám páčiť aj toto. Musím však priznať, že autorkin štýl ma oslovil oveľa viac ako v Greenovkách (a to nič v zlom).

Perfektne sedí aj vetička že: "Toto nie je žiadna love story...", pretože to nebolo prehnane romantické ani gýčové, bolo to skrátka skvelé, svieže a zároveň tak emotívne, čo sa týka konca. Podstatou tej knihy je skutočný život a skutočné probémy. Napríklad Torin brat Charlie má problém, ktorý som mávala aj ja. Keď som sa to dočítala, už som sa od knihy neodtrhla.

Čo sa týka Solitairu, jeho existencia je zo začiatku zahalená rúškom tajomna a nadprirodzena. Čo sa v tom skrýva vás na konci totálne šokuje. Celý koniec je šokujúci, emočne nabitý a áno, nájdete tam trošku tej romantiky a pár bozkov, avšak k tomu koncu to neodmysliteľne patrí.

Nebudem ani hovoriť o tom, že postavu Tori som si zamilovala, pretože sa mi tak podobá, ale mala som rada aj Michaela Holdena, aj keď sa zdal byť ako nejaký cvok, neskôr som sa presvedčila, že to nie je pravda a obľúbila som si ho. Čo sa týka Charlieho, tak tam som bola uchvátená skutočnosťou jeho problémov, boli opisované tak reálne. Veľmi dobre.

Keď budem robiť na konci tohto roka top desiatku najlepších kníh za 2016, som si na sto percent istá, že túto knihu tam zaradím, pretože sa stala súčasťou môjho života. Skutočne sa mi kniha páčila, možno viac ako niektoré Greenovky. A to fakt bez urážky.


Gemma Malley: Deklarace smrti

30. ledna 2016 v 12:19 | Elizabeth |  Recenzie kníh
Autor: Gemma Malley
Názov: Deklarace smrti
Originálny názov: The Declaration
Väzba: brožovaná
Počet strán: 256
Vydavateľstvo: Fragment
Rok vydania: 2013

Anotácia
Velká Británie, rok 2140.

Život na Zemi se změnil od základů. Lidská civilizace už není ohrožena smrtelnými nemocemi, na které věda objevila léky. Nesmrtelnost však přináší i možná rizika - největším z nich je přelidnění. Proto byla přijata Deklarace - každý obyvatel může mít jen jedno dítě... Kdo zákony poruší, bude potrestán.
Patnáctiletá Anna se narodila rodičům, kteří měli dvě děti. Nyní je označována za "Přebytečnou". Jaký život ji čeká? Dokáže se vyrovnat se svým osudem vyděděnce?

Kniha z môjho pohľadu
Nuž, kniha má krásnu obálku, to treba uznať hneď na začiatok.Je to druhé vydanie knihy a je krásne.

Príbeh sa odohráva v roku 2140, kedy je spísaná Deklarácia na to, aby sa už viac nerodili deti, pretože planéta je preľudnená kvôli tomu, že ľudia vynašli liek na starnutie. Tí rodičia, ktorí túto deklaráciu porušia, sú uväznení a dieťa je odňaté ako nadbytočné. Má na Zemi jedinú úlohu: slúžiť ľuďom, ktorú berú lieky na dlhovekosť. Anna je jednou z nich, svojich rodičov nenávidí, ale je vzornou nadbytočnou.

Keď však príde Peter, všetko sa zmení a on ju neskôr presvedčí, že jej rodičia ju milujú a chcú ju späť. Podstúpia riziko, že ich chytia a utečú z ústavu pre nadbytočných. Annin život tým pádom neberie úplne iný smer.

Než som začala čítať, bola som pomerne skeptická, niekto mi spomínal, že kniha nie je nič mic, iný mi zas povedal, že je dobrá. Ale rozhodla som sa presvedčiť sa na vlastnej koži. Takémmuto žánru kníh som podľahla len nedávno pri Divergencii a bola som zvedavá čo za pohľad do budúcnosti mi poskytne táto kniha.

Dej sa začal zaujímavo rozprávaním o Anninom "živote" v ústave pre nadbytočných. Začalo sa to formou denníku, ktorý si viedla. Počas čítania som stále nestrácala záujem o dianie v príbehu, avšak nepáčilo sa mi, že sa niečo poriadne začalo diať až keď som prekročila stú stranu. Až potom nasledoval útek a všetko ostatné.

Čo ma ešte zarazilo, bolo také stredoveké zmýšľanie všetkých tých ľudí. Je to akoby sa moderné technológie posunuly dopredu, ale ľudské mysle zase päťsto rokov dozadu. Napriek tomu som mala pocit, že to tam je správne, dávalo to príbehu taký svoj šmrnc.

Anna mi - trochu - liezna počas príbehu na nervy, ale dalo sa to ešte prehrýzť a pokračovať.

Koniec bol veľmi dramatický a skrátka super, takže zatiaľ čo začiatok a stredné pasáže knihu potopili, koniec ju zase vyzdvihol nad hladinu. Neviem, no cítim sa tak rozpačito z tejto knihy. Bolo to také priemerné - ani totálna bomba, ani úplný prepadák. Som rada, že ju mám doma.

Takže tých prvých sto strán by som obohatila o pestrejšie dejové dianie. Ale nebola to vyslovene nuda, zaujímalo ma to už len z toho dôvodu, že celý nápad bol fakt zaujímavý a premyslený aj čo sa týka liekov na dlhovekosť a celého systému deklarácie a nadbytočných.

Za mňa táto kniha je takým zlatým stredom - priemerom.


Daniel O´Malley: Hra věží

29. ledna 2016 v 20:20 | Elizabeth |  Recenzie kníh
Autor: Daniel O´Malley
Názov: Hra věží
Originálny názov: The Rook
Názov série: The Checquy Files
Diel: prvý
Väzba: pevná s prebalom
Počet strán: 632
Vydavateľstvo: Baronet
Rok vydania: 2012

Anotácia
Myfanwy Thomasová se probouzí uprostřed jakéhosi londýnského parku, obklopena mrtvými těly, které mají na rukou gumové rukavice, a nemá ani tušení, kdo je a co tady dělá.

Jediným vodítkem je jí dopis, který drží v ruce. Pokud má odhalit svou identitu a zjistit, kdo jí usiluje o život, nezbývá jí než se řídit pokyny, které jí zanechalo její dřívější Já. Ty ji zavedou do Šachovnicové skupiny, supertajné britské agentury pro boj s nadpřirozenými hrozbami, v níž zastává vysoké postavení věže. Začíná hra o život, hra, během níž se Myfanwy setká s bytostí se čtyřech různých tělech, se ženou, která prochází lidskými sny, i s děsivými Roubovači. To vše a mnohem víc můžete ve svižně a vtipně napsaném literárním debutu Daniela O'Malleye najít i vy.

Kniha z môjho pohľadu
Dej začína tým, že sa Myfanwy preberie uprostred akéhosi parku a okolo nej sú mŕtve telá s gumovými rukavicami. Nevie, kto je, nevie prečo tu je. Svoj život vedie len pomocou listov, ktoré jej zanecháva jej "ja" z minulosti.

Listy jej pomáhajú orientovať sa vo svojom živote a tým pádom sa z nej stáva Myfanwy, aj keď jej sa zdá, že len naoko. Dostáva sa do skupiny, ktorá sa zaoberá paranormálnymi javmi vo svete a členovia majú sami nadprirodzené schopnosti. Myfanwy sa musí prispôsobiť nie len novému životu, ale aj novej práci.

Postupom času sa deju zvláštne veci a ona nesmie sedieť so založenými rukami. Treba konať. Avšak okrem toho musí zistiť, kto zo skupiny je zradca a aj to, kým vlastne Myfanwy je a ako sa to všetko stalo.

No, príbeh je to veľmi zaujímavý a pútavý. Listy pôsobia veľmi tajomne a celá tá situácia, v ktorej sa Myfanwy ocitne je zahalená rúškom tajomstva, ktoré čitateľ odhaľuje spolu s ňou. Tie listy tvoria veľkú časť príbehu, avšak v žiadnom prípade si nemyslím, že by tam boli na škodu. Práve naopak. Poskytujú čitateľovi väčší rozhľad v príbehu a zároveň sú úzko prepojené so súčasným prežívaním postavy, čiže ak minulé ja Myfanwy píše o svojej práci, tá súčasná hlavná postava sa môže dozvedieť niečo nové.

Štýl autora je vcelku zaujímavý a myslím, že som nezbadala nejaké zbytočné naťahovanie, skôr som mala pocit, že všetko bolo na tom správnom mieste, v správnom čase. Dej krásne gradoval a v tie chvíle sa mi nedalo od knihy odtrhnúť (ani som si nestihla všimnúť, že je po polnoci a musím o štyri a pol hodiny vstávať do školy).

Ako plus hodnotím skvelú tému, rozpracovanie nadprirodzených schopností a aj javov. Mám za to, že toto je zase raz kniha, ktorá je niečím iná, špeciálna a perfektná.

Napriek tomu, že koniec bol pekne vystupňovaný, nebol zase úplne šokujúci. Neviem, ale po dočítaní som len zhodnotila: "Hm, celkom dobrá kniha". Neviem ani vlastne čím to bolo, že som nevybuchla ako pri dočítaní iných kníh. Malilinký detail, skrátka niečo čo mi tam nesedelo, niečo mi tam ešte trochu chýbalo. Koniec bol taký otvorenejší a možno aj to je tým mínusom, ale je to pochopiteľné, keďže je to prvý diel série. Ale okrem toho konca sa mi kniha veľmi páčila.

Moje hodnotenie


Nutné prežívanie v spoločnosti

26. ledna 2016 v 17:16 | Elizabeth |  Myšlienkovník
Existencia v spoločnosti ma momentálne vytáča. Nikdy som nebola spoločenský typ, avšak niekoľko krát som sa márne pokúšala socializovať s tým, že by som skutočne mala nadväzovať vzťahy. Vštiepovali mi to do hlavy všetci ľudia v mojom okolí. Jediný človek ma chápal a tým bola moja mamka, ktorá skrátka tvrdila, že taká už som. Nevadilo jej to.

Ale to nie je to, o čom sa chystám písať.

V súčasnosti, kedy ste nútení chodiť do školy (alebo do práce), je skrátka istý pobyt v spoločnosti nevyhnutný. Jedine že by ste sa učili či pracovali doma. Ja som proste samotár, ktorý sa najlepšie cíti vo svojom súkromí v tichu. HLAVNE V TICHU. Veľakrát sa ma snažili pretvoriť. Ale nešlo to. V tomto období som asi úplne alergická na ľudí.

Viete, keďže nemám na výber a musím chodiť do školy, zvykla som si zmieriť sa s tým, že na trávenie času osamote mi veľa času nezostáva z celého dňa. Zvykla som si na ľudí, ktorých stretávam každý deň. A niektorí sú skutočne "celkom fajn" - ako zvyknem hovoriť. Avšak všetky vzťahy a rozhovory upadajú do stereotypu a čím viac si uvedomujete, že do konca tohto "humbuku" vám zostávajú len štyri mesiace, tým viac máte na ľudí nervy a chcete aby vypadli z vášho života hneď. A to vám tí ľudia normálne nevadia.

Neviem čím to je, skrátka som momentálne taká. Keď sa ku mne niekto priblíži mám chuť ho poslať preč so slovami: "Dajte mi radšej pokoj." Namiesto toho mu milo odpoviem na otázky, milo sa s ním rozprávam. Vyprodukujem silený úsmev a goodbye. Nemám chuť rozprávať sa s nikým "z vonku". Nemám chuť sa zapájať do rozhovorov, nemám chuť to počúvať. Skrátka sa uzavriem vo svete knihy, ktorú neprestajne čítam, alebo začnem s tým svojím typickým filozofovaním a potom sa neviem vytrhnúť. Potom sa stáva, že po mne niekto niečo chce a ja nič. Ani obraz ani zvuk. A potom zrazu: "Hovoril/la si niečo?" :D

go away, introvert, and please imageTakže ak toto bude čítať niekto z môjho okolia, prosím o odpustenie, proste si ma nevšímajte. :D Ja som už raz taká.

Aby som to vzala teraz z trochu iného konca, som typická pozorovaním ľudí. Pozorujem ich, počúvam ich rozhovory a uvažujem nad nimi. Niekedy sa mi nedá uzavrieť sa a vtedy čítam knihu len tak naoko. V skutočnosti počúvam rozhovory. Viem, že to môžete považovať za špehovanie, ale ja to tak neberiem. Ja uvažujem o rôznych veciach a o desať minút ani neviem, nad čím som to uvažovala.

Za celý deň vypočujem množstvo rozhovorov. Tak potom rozhoberám ľudí, ich životy, uvažujem nad tým, čo si človek musí vytrpieť a dokedy je to schopný zniesť. Počúvam to všetko, hoci celkom nechcene a cítim sa, akoby to všetko rozprávali mne. Vciťujem sa, uvažujem. Akoby tým spôsobom prenášali veci na mňa. Vždy som na to bola citlivá. Potom prídem domov neskutočne unavená. Unavená z tých vstrebaných pocitov. Myslím, že ak by som mala schopnosť telepatie, vybuchla by mi o chvíľu hlava.

Preto vyhľadávam ticho a aspoň relatívnu samotu. Vstrebávanie tých rôznych pocitov a rozhovorov sa vždy snažím z mysle nejako vytesniť. Nie vždy to ide tak dobre. A asi vám to príde divné, asi som ja sama divná, no odjakživa si to na sebe všímam. A ak cítim v človeku bolesť, je to ešte ťažšie. Najmä ak ide o mojich blízkych.

Akýmsi divným spôsobom sa mi podarilo spojiť dve veci do jedného článku, no chcela som vám len porozprávať o mojom vzťahu k spoločnosti a o tom, že moja socializácia do sveta moderných ľudí je nemožná. Mimochodom, vždy som si viac rozumela s dospelými.

Asi som skutočne divná...

Aký vzťah k spoločnosti máte vy?

Máte občas takéto alergické obdobia?

Ste introvrt či extrovert?


Try walking in my shoes

24. ledna 2016 v 13:40 | Elizabeth |  Občasník
Asi sa zahrabem do snehu. Hoci by mi to nepomohlo, keďže sa to pomaličky topí. Jedine že by sa v zemi otvoril nejaký tajný vchod do Krajiny zázrakov.

Občasník ako taký som už nepísala pomerne dlho. Písanie súvislých viet sa zdá niekedy problematické. Blížiace sa maturity sa tešia zo svojej obete a tou je práve môj blog. Musím sa vám k niečomu priznať: mám nápady na dve poviedky, ale to by som musela mať priestor na písanie. Neviem kam skôr skočiť. Aspoň že mi z toho všetkého zhonu vypadlo podávanie pri...hláš...ky...

Aha, zabudla som. Po dlhom oplakávaní som sa rozhodla na výšku zatiaľ (ZATIAĽ) neísť. Ak ste na toto slovo upreli vyčítavý pohľad, nebuďte ako väčšina ľudí v mojom okolí. "Veď sa nevzdávaj!" hovoria mi. Neviem odkiaľ prišli na to, že sa vzdávam, hádam sú natoľko všímaví a majú rontgenový pohľad, že vidia či som to ja vzdala alebo nie. Aby bolo jasné, ja sa tak ľahko nevzdávam. Dostať sa na vysokú bol a je môj sen. Teraz to nejde, ale verím, že to pôjde neskôr. Zišlo sa niekoľko vecí, kvôli ktorým som sa rozhodla takto. Po prvé je to finančná stránka, po druhé môj zdravotný stav, čo je asi ten najväčší problém a po tretie, mám pocit, že na to nie som pripravená. Takže môžem povedať jedno: "Odvráťte sa s tými svojimi vyčítavými pohľadmi na seba a nezabúdajte, že neviete aké to je kráčať v mojich topánkach." A nehovorím, že som nebola smutná. Plakala som veľmi dlho, no vo vnútri proste viem, že to tak je.

Je toho momentálne skutočne priveľa. Dorábanie záverečnej práce, písomky, testy, maturitné testy, maturitné témy. Nebudem vám klamať, mám toho všetkého už plné zuby. Navyše niektorých ľudí, ktorých stretávam každý deň mám už tiež plné zuby, takže sa cítim ako pár sekúnd pred výbuchom. Ak ešte niekto niečo povie, či sa niečo stane, vyletím do vzduchu ako atómová bomba a okolie si to žiaľ odnesie. Potom nastane nekonečné kolo ospravedlňovania sa tým, ktorým som nechcene ublížila. Poznám sa veľmi dobre. Nuž, najradšej by som bola vypadla z tohto stereotypu a nevyliezla ráno z postele, obklopila sa knihami a čajom. Toto by bola zaslúžená terapia. Avšak začínam cítiť, že aj teraz, keď som sa tu rozpísala, časť z tej nahromadenej zúrivosti a stresu sa pomaličky odplavuje.

Teším sa na deň, kedy sa všetko skončí a ja si poviem: "Uf, zvládla som to a neodnieslo si to veľa ľudí, iba tí, čo si to zaslúžili." :D Potom z toho pocitu chvíľkovej voľnosti (samozrejme že po škole budem hľadať prácu) prespím aspoň týždeň a potom konečne zrealizujem svoje dlhodobé poviedkové plány. A vynahradím vám to. A aj keď budem pracovať, budem sem písať vo voľnom čase. Fakt je, že na blog teraz veľa času nemám, no uvedomujem si, že ak by som sa ho rozhodla zmazať, následne by som bola stratená a nemala by som svoj dlho hľadaný zmysel. Veď každý maturoval a každého blogera blog tým trpel. Záleží od toho, či so mnou zostanete, alebo odídete... Pretože ja sa nevzdám. :)

V tomto období môj kúštik voľného času zaberá čítanie. Vždy večer keď všetko spravím, zvalím sa do postele s knihou a čítam až kým pri nej nezaspím. Niekedy som po dvoch stranách mŕtva, inokedy čítam do polnoci. Ale teraz mi fakt ide karta. Ešte nikdy sa mi tuším nepodarilo za mesiac prečítať päť kníh. A to do konca januára zostáva týždeň. V súčasnosti môžete na blogu čakať skôr knižné záležitosti a to recenzie. Avšak vytváram si svoj nový projekt - mesačný projekt - ktorý budem zverejňovať vždy na konci mesiaca. Čo v ňom bude si nechám pre seba. Ešte nemám ani len názov. Budem sa tomu asi venovať na budúci víkend. Aspoň na to si pokúsim nájsť čas.

Ale čo sa týka básní, napísala som ich pár, avšak nezverejňovala som ani v Abdone, pretože všetky pôjdu do súťaží, takže nesmú byť nikde publikované. Potom vám ich, samozrejme, ukážem.

Myslím, že na dnes toho máte už odo mňa dosť, či? :D Každopádne mi napíšte komentár, ako sa máte a ako sa vám darí. :)
So srdečným pozdravom,
Elizabeth.

PS: keďže som zvolila takýto nadpis článku, pridám vám sem k tomu hodiacu sa pieseň. Milujem ju.

Úlovky z knižnice #4

22. ledna 2016 v 18:04 | Elizabeth
Zdravím vás,
posledné týždne sa mi mihli pred očami prirýchlo až som si nestihla všimnúť, že je polrok a že do písomnej maturity zostáva niekoľko týždňov (Áááááááááááááááááááá!!!!!!). Tým, že je polrok a blížia sa maturity trpí najmú blog a keďže trpí blog, trpím ja. Jediné čo (zatiaľ) netrpí, je čítanie kníh.

Minulý týždeň v pondelok som navštívila našu dedinskú knižnicu a dnes som bola v tej druhej. Úlovky sú to skvelé, zase som mala dôvod k radosti a po tomto ťažkom týždni som si to hádam zaslúžila, pretože sme toho mali neuveriteľne veľa. Do toho si robím testy z angličtiny, aby som si dokázala, že to dám. Posledný test, ktorý som robila mi vyšiel na 76 percent, čo je síce trojka, ale pre mňa dobrá trojka. Avšak snažím sa ďalej a dúfam, že raz sa dostanem aj na tú dvojku.


Ale prejdime už radšej k tým knižkám. :)

V tej našej dedinskej knižnici som ulovila dva diely HP, pretože som si povedala, že je ten správny čas dať si re-reading. Myslím, že o HP netreba ani veľmi rozprávať, pretože kto ho nepozná, akoby ani nežil. :D A ja ho milujem a práve preto som sa rozhodla prečítať si ho znovu. Prvý diel mám už za sebou neskôr sa chcem pustiť do toho druhého. Otázkou je však, kedy mi to vyjde.

Pod dielmi HP je Solitaire od Alice Osemanovej. Túto knihu takisto asi väčšina z vás pozná, pokúšala som sa k nej dostať pomocou súťaží, nič mi však nevyšlo až keď pozerám novinky v knižnici a s potešením zvieram knihu v ruke. Veľmi si ju chcem prečítaťa začínam s ňou ako s prvou, pretože je to novinka a treba to skoro vrátiť.

Zablúdila som ku Kingovi a našla som tam knihu Doktor spánok, voľné pokračovanie knihy Źiarenie. Kniha je dosť obsiahla, ako môžete vidieť na fotke. Ale šla som do toho, pretože toto bola jedna z kníh, do ktorej som sa dlho túžila pustiť. A vravela som si, že som akosi dlho nič nečítala od Kinga, takže som sa to rozhodla napraviť. Veľmi sa na to teším.

Potom tu máme Prozreteľnosť od Jamie McGuireovej (odbehla som sa pozrieť ako sa to píše a uvedomila som si, že to fučí preč z hlavy, takže neviem, či to je správne, ale predpokladám, že hej). Ďalšia kniha, o ktorú som miliónkrát súťažila a bolo mi to prd platné (s prepáčením). No ako som nakráčala do tej knižnice cítila som ju tam, volala ma k sebe a tak som neodola. A už neplatilo to, čo som si vravela v autobuse do mesta: "Nebudem si toho veľa požičiavať mám tri nové knihy z Levných knih, treba mi aj tie čítať. Požičiam si tak dve." Hm, Really? :D

Posledná z pokladov je Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín od Johna Greena. Greenovkám som sa začala venovať začiatkom minulého roka, teší ma, že si môžem prečítať túto knihu. Jeho knihy ma svojím spôsobom zaujali a tak som sa rozhodla, že to skúsim aj so štvrtou knihou.

Nuž, v knižnici je nová aj Selekcia od Kiery Cass, no asi bola požičaná... :( Budem si musieť počkať. V prvom rade som tam šla kvôli Zaklínačovi (a toho som takisto nenašla) a Experimentu a druhému dielu Hier o život. A šla som s odretým nosom. Ale za to mám štyri knihy, ktoré ma potešili. A mali tam aj Štyri od Veroniky Roth, ale keďže som nedočítala celú trilógiu, nechcela som si niečo vyspoilerovať.

No na dnes to je asi všetko. Mimochodom mám v pláne začať robiť niečo ako mesačné zhrnutia. Minuloročné sa tešilo celkom dobrému ohlasu, tak som si povedala. že založím takúto pravidelnú rubriku. Ozaj a už by sa patrilo zas čosi napísať do Občasníčku, rada by som vám porozprávala o tom, čo sa u mňa zmenilo. Snáď vás neporazí...

A aby som nezabudla:

napíšte mi do komentárov, či ste nejakú z kníh čítali, ak áno aká to bola a či vás zaujala. Prípadne mi odporučte nejakú knihu, ktorá sa vám páčila. :) Komentujte!


Jo a Alice Kingsleyové: Alice v zrcadle

17. ledna 2016 v 18:50 | Elizabeth |  Recenzie kníh
Autor: Jo Kingsleyová a Alice Kingsleyová
Názov: Alice v zrcadle
Originálny názov: Alice in the looking glass
Väba: pevná s prebalom
Počet strán: 258
Vydavateľstvo: Jota
Rok vydania: 2006

Anotácia
V deseti letech byla Alice bezstarostná, veselá dívka s velkým smyslem pro humor. Všichni, kdo ji znali, ji měli rádi. V jedenácti se u ní začaly objevovat zvláštní rituály, které přerostly v obsesivně kompulzivní poruchu. Když jí bylo čtrnáct, potíže s nutkavým chováním se změnily v anorexii. Dnes je Alici devatenáct let a pomalu se uzdravuje.

V knize Alice v zrcadle se její matka Jo ohlíží zpět na uplynulých devět let života a podrobně popisuje cestu krajinou "Planety Anorexie", což je její vlastní označení dceřiny nemoci.

Kniha z môjho pohľadu
Ako som spomínala v úlovkoch z knižnice, kniha ma zaujala a to som ju ani nehľadala. Proste som sa prechádzala pomedzi uličkami knižnice a našla som ju.

Keďže v nemocnici som sa stretla s anorektičkami, hneď ma zaujala táto kniha. Matka dcéry postihnutej anorexiou sa rozhodla vyrozprávať ich príbeh. Kto iný než matky vnímajú veľmi intenzívne psychické poruchy dcér či synov?

Matka - Jo Kingsleyová - autenticky popisuje čo cítila, čo si myslela, ako dúfala, že ju klame zrak. Opisovala, ako videla, ako jej dcéra mizne pred očami. Rozprávala o tom, ako jej chystala jedlo po konzultácii s odborníkmi. A ako vnímala, keď jej dcéra musela odísť do liečebne pre poruchy príjmu potravy. Z jej strany to bol neskutočne silný príbeh. Zrazu mi dochádzalo, aké bolestívé to muselo byť pre moju mamu, keď som sa jej rozpadala na kúsky a keď ma viezli do nemocnice.

O štýle, či deji tu ani hovoriť netreba, pretože to, čo napíše život je proste reálne. V knihe sa nevyskytovalo veľa priamej reči, avšak tie opisy a pocity bohato stačili. Okrem anorexie sa tam stretnete s obsedantno-kompulzívnou poruchou, ktorej opisy boli tiež veľmi podrobné a autentické, z pohľadu matky, ktorá chcela, aby sa jej veselé dieťa vrátilo.

Po niekoľkých kapitolách začína rozprávať svoj príbeh dcéra - Alice Kingsleyová. Takisto opisuje ako sa cítila, ako vníma svoju chorobu a ako vnímala svoju matku, keď sa jej snažila zo všetkých síl pomáhať.

Nesmiem zabudnúť spomenúť, že Alice začala bojovať a vtedy sa vám doslova rozjasní tvár, keď to čítate. Ten príbeh pôsobí na city veľmi, veľmi intenzívne.

Pre mňa je toto jedna z nezabudnuteľných kníh.

Moje hodnotenie


Katherine Howeová: Hystéria

17. ledna 2016 v 18:33 | Elizabeth |  Recenzie kníh
Autor: Katherine Howeová
Názov: Hystéria
Originálny názov: Conversion
Väzba: pevná
Počet strán: 432
Vydavateľstvo: Fortuna libri
Rok vydania: 2014

Anotácia
Mrazivý, pútavý, duchaplný a vášnivý príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami
V prestížnej dievčenskej strednej škole v Danverse v Massachusetts to poriadne vrie. Študentky štvrtého ročníka sa pripravujú na prijímacie pohovory na vysoké školy, súperia, ktorá z nich skončí ako najlepšia absolventka ročníka, a zároveň prežívajú prvé lásky. Dospelí predpokladajú, že dievčatá tento tlak zvládnu.
Jedného dňa sa však zrazu všetko obráti hore nohami. Nekorunovanú kráľovnú školy uprostred hodiny zachvátia kŕče a tiky. Záhadné ochorenie sa vzápätí rozšíri aj medzi ostatné dievčatá a čoskoro má rovnaké symptómy čoraz viac študentiek. Dostávajú kŕče, vypadávajú im vlasy, zmocňujú sa ich prudké záchvaty kašľa. Školu zachváti panika, šíria sa klebety a dohady, prepuká hystéria.

O prípad sa okamžite začnú zaujímať' médiá a vypukne horúčkovité úsilie odhaliť' príčinu týchto problémov. Zapríčinilo ich očkovanie? Znečistenie životného prostredia? Stres? Alebo dievčaťa všetko len predstierajú? Jedine Colleen, ktorá práve číta knižku o procesoch s čarodejnicami v Saleme, si uvedomuje zvláštnu zhodu okolností - ich mesto sa kedysi dávno volalo Salem a už pred troma storočiami trpela podobnou bizarnou a nevysvetliteľnou epidémiou iná skupina dievčat...

Kniha z môjho pohľadu
Túto knihu som zhliadla v jednom videu blogerky a okamžite ma zaujala. Má síce jednoduchú, ničnehovoriacu obálku, ale tá anotácia ma zaujala.

Príbeh je rozprávaný z pohľadu Colleen, ktorá je maturantka. Jedného dňa sa jej spolužiačkam stávajú divné veci. Prepadajú akejsi záhadnej chorobe, pri ktorej sa trasu, padajú im vlasy a podobne. Nik netuší, čo to môže byť.

A tak sa tu stretávame s celým vyšetrovaním a médiami, ktoré sa snažia odhaliť záhadu. Život štvrtáčok je zrazu celkom zmenený.


Nuž, aby som nejako začala: Hystéria je dobrá kniha. Dej je z istej časti napínavý. Striedajú sa tam dve dejové línie - jedna v súčastnosti a druhá v minulosti, lepšie povedané z akejsi knihy, ak som to správne pochopila. Napriek tomu, že z toho striedania línií (striedanie myslím v tom zmisle, že bola jedna kapitola súčasnosť, druhá minulosť a pod.) som bola pomerne zmätená, nevadilo mi to a v istých oblastiach sa mi to páčilo. Dodávalo to taký záhadný punc.

Dej pekne gradoval no na druhú stranu som mala pocit, že sa to neskutočne tiahne a dlhý čas sa nič nedeje. Na konci kapitoly sa to trošku vystupňovalo, no vôbec to tomu nepomohlo. Štýl autorky sa mi síce čítal dobre, no keby to trošku skrátila, nič by sa jej nestalo.

Ďalšia vec je, že som pomerne skoro odhadla, ako celá kniha skončí. Je pravda, že koniec bol neskutočne, ale neskutočne zmätený, no dopredu som vedela, ako to skončí a trochu ma to zamrzelo, no ešte som dúfala, že to autorka otočí.

Neotočila.

Koniec ma nešokoval, bol zmätený a pretiahnutý. Celé to budilo dojem, akoby autorka koniec napísala no zrazu si to rozmyslela a pridala tam niečo, čo ho úplne zmenilo. Dej bol síce svojím spôsobom dobrý a autorka sa ho snažila podať napínavo, no ako môže byť človek napätý, keď v polovici knihy uhádol koniec?

Z tejto knihy som jemne sklamaná. Čakala som od toho viac, čakala som nejaký BOOM!, ale nič také sa nestalo. Napriek tomu si myslím, že je to taká priemerná kniha a preto som ju tak aj ohodnotila.

Minirecenziu si môžete prečítať aj na Goodreads.

Moje hodnotenie


Lauren Oliverová: Kým dopadnem

6. ledna 2016 v 10:24 | Elizabeth |  Recenzie kníh

Táto kniha patrí ešte do minulého roku 2015!

Autor: Lauren Oliverová
Názov: Kým dopadnem
Originálny názov: Before I fall
Väzba: pevná s prebalom
Počet strán: 474
Vydavateľstvo: Enigma
Rok vydania: 2011

Anotácia
Život môžeme žiť len raz. Roky, mesiace, týždne, dni... Presnejšie - sedem dní v týždni. Niekedy máme dojem, že sú navlas rovnaké. Študentka Samantha Kingstonová však naozaj prežije rovnaký deň sedemkrát. Je nútená prehodnotiť každý krok, ktorý v ten deň spravila, každé slovo, ktoré vyslovila, každú myšlienku, ktorá jej prišla na um.

Kniha z môjho pohľadu
Kým dopadnem som si chcela prečítať už veľmi dlhu dobu, odvtedy čo sa po prvý krát objavila v knižnej blogovej sfére u českých kolegov a kolegýň. Poslušne som čakala, kým bude vydaná na Slovensku, no i tak som nemala možnosť si ju kúpiť, až som na ňu natrafila v online katalógu knižnice.

Príbeh rozpráva Sam, ktorá je populárna, má skvelé kamarátky a chodí s populárnym chalanom na škole. Je vo štvrtom ročníku a všetko je proste dokonalé, že by si to ani sama nevedela predtým predstaviť.

Jeden deň sa jej však stal osudným. Deň ruží. Celý deň prebieha klasicky - ako populárne dievča dostáva množstvo ruží. Večer s kamoškami vyrážajú na večierok spolužiaka. Všetko sa zdá byť celkom v poriadku. Avšak keď odchádzajú stane sa niečo, čo spôsobí, že Sam prežije ten istý deň niekoľko krát.

Prirodzene, musí prísť na to, kde robí tú chybu a musí sa to pokúsiť napraviť. Preplieta sa týmito dňami a pokúša sa prísť na to, čo to spôsobilo.

Zisťuje, že popularita nie je všetko.

Táto kniha ma zaujala od prvých slov, čo som ju otvorila na autobusovej zastávke pri ceste domov z knižnice. Bála som sa, aby bola autorka schopná jednotlivé opakujúce sa dni odlíšiť. Aby to stále nebolo o tom istom. Samozrejme, udalosti boli podobné, avšak myšlienkové pochody hlavnej postavy sa zo dňa na deň menili.

Príbeh sa mi ľahko čítal, autorka to písala so skvelým štýlom, že aj keď hlavnú postavu s kamoškou prichytili fajčiť v škole, pomyslela som si "no, ktovie ako sa z toho vyvlečú", čiže každú udalosť, či detail podala s napínavým štýlom.

Áno, priznávam, miestami sa mi zdalo, že pár vecí naťahuje viac než je treba, no to som pretrpela, pretože tá kniha je fakt dobrá. Čo ma ešte trochu zarazilo sú chyby v preklade, niektoré slovíčka, ktoré tam boli vložené narúšali význam vety.

Postavu Sam som mala rada, vedela som aká vo vnútri je, a že nie je taká, aká sa na vonok za maskou popularity zdá. Neskutočne ma však zaujala postava Juliet Sykesovej, prezývanej "Psycho", pretože ja mám proste v láske všetkých zvláštnych ľudí. Napriek tomu, že Juliet sa v knihe zdá ako vedľajšia postava, nakoniec zistíte, že to je celé inak.

Koniec je veľmi dobrý, zostala som po ňom len ticho sedieť, možno som dokonca poplakala. Skvelá kniha. Na Goodreads dostala 5 hviezdičiek z piatich, tu jej dávam 4 a pol, kvôli tým maličkostiam, pretože na Goodreads to tak dať nejde.

Moje hodnotenie

------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------