Listopad 2015

Cesta okolo sveta za pol hodinu II.

15. listopadu 2015 v 17:46 | Elizabeth B.
Krásny nedeľný večer prajem!

Ako sa vám darí? Mne celkom slušne, mám konečne šaty na stužkovú. :D Mám toho ale veľa a mala som pocit, že mám krízu. Či som skutočne v krízovom období sa ukáže podľa toho, či nakoniec zverejním tento článok. Už som totiž doobedu písala článok do občasníku, ale po niekoľkých vetách, ktoré akos inedávali zmysel, som to vzdala. Dobre že nie s plačom... A pritom mám toľko možností na písanie, momentálne aj nejaký ten kúsok voľného času. No, mohla by som saa aspoň pokúsiť prispievať aspoň dva-tri krát do týždňa. Nebolo by to lepšie? Bolo!

Avšak moja (ne)schopnosť písať nie je dôvod, prečo som začala s týmto článkom. Zverejnila som prvú časť fotografií z Ostravskej Miniuni. V minulej časti ste mohli vidieť fotografie stavieb. Dnes vám ukážem fotky okolia, alebo toho, čo mi takpovediac cvrnklo do nosa.

Mrzí ma, že minulý článok nemal úspech ako som očakávala. Ale tak je to aj moja chyba. No nič, dosť týchto žvástov. Ste zvedaví čo som ešte pofotila? :)


Už v minulej časti som spomínala, že to okolie stavieb bolo krásne dotvorené. Mám ten pocit, že aj keby tie miniatúry stáli za houby, mali by ste tam čo fotiť. Pre mňa bol tento výlet veľmi cenný. Bola to ako taká odmena po týždni v práci.


Cítim sa zvláštne ako dvadsaťročná

9. listopadu 2015 v 18:10 | Elizabeth B. |  Myšlienkovník
Od dnešného dňa som dvadsaťročná. Nerobím z toho vedu, veď vek je len číslo. Ale predsalen sa cítim... zvláštne. Znejú mi tu tóny piesní Evanescence a cmúľam kúsok veľkej čokolády, ktorú som dostala. Normálne nerodeniny, avšak aj vďaka hláškam "Už si stará" (samozrejme mysleným zo srandy) sa cítim tak inak. Pokiaľ ešte netušíte o čom sa chystám písať, tak vám to objasním: dávate sa do čítania druhého výkecu roka.

Ani neviem, ako ten rok ubehol. Často som toho mala tak veľa, že som nemala šancu uvažovať o tom, kto som, či ako sa vôbec volám. A to nepreháňam. Napriek tomu, že mám narodeniny, cítim sa akosi smutne najmä preto, že na blog posledný rok neprispievam tak, ako by som chcela. Je to vec, ktorá ma rozosmutnieva asi najväčšmi. Blogovanie je činnosť, ktorá ma napĺňa a bez blogu by som nebola kým som. Bez blogu by som svoj život nemohla nazvať životom, ale len akýmsi blúdením v hmle. Možno je to dokonca vec, ktorá ma drží pri živote. Aj keď mám niekedy chuť skočiť z najbližšieho okna (berte to s rezervou), tak si poviem, že čo by sa stalo s blogom? :D Môžem byť však vďačná za to, že dôvod menej častého prispievania na blog nepochádza z nejakej krízy. Mám nápady, mám rozpracované veci, no čas na ich dokončenie a realizovanie mi pomerne chýba. A nehovorím, že to nie je aj moja vina, aj keď je fakt, že väčšinu času mi zaberá škola. Len na dnes som písala 5 písomiek. Mala by som využiť každú voľnú medzierku v čase, aby som sem napísala.
A viem, že sľuby sa sľubujú, aby sa porušili, ale ja vám niečo predsa len sľúbiť chcem: že sa polepším. Budú to ešte ťažké chvíle, pretože ma čaká maturita akopec kravín zo štvrtáckeho kravína (to aby som nemusela vypisovať všetko čo musíme ešte robiť - a ten štvrtácky kravín nie je pomenovanie našej triedy, ale všetkých vecí spojených so štvrtým ročníkom) a vôbec netuším, či sa do maturity náhodou nezbláznim a nezdrhnem na Aljašku (hops, to som nemala prezradiť...), ale dúfam. že to všetko prebolí a ja sa k písaniu na blog vrátim naplno ako predtým. Hoci áno, mohlo by to byť aj horšie.

Aby som však nekecala stále len o škole a blogovaní. Definitívne som odišla z klubu násťročných. Násťroční by si povedali "á, mám dvadsať, som dospelejšia", ale ja si hovorím: "áách, ja chcem byť ešte násťročná!". Neminula ma ani hláška "najlepšie roky máš za sebou", ale zastávam názor, že ako si človek ustelie, tak bude mať. Pripadá mi len zvláštne že som sa zrazu ocitla ako dvadsaťročná. V jednej chvíli človek nedokáže uveriť tomu, že raz bude mať dvadsať, tridsať, či štyridsať. Skrátka si poviete: "ja a štyridsaťročná? To si neviem predstaviť!". A keď to nastane kráčate medzi ľuďmi s vypúlenými očami a vravíte si "ako je možné, že som sa sem tak rýchlo dostala? Hádam som sa ocitla v nejakom časovom klame?".

Celé je to zvláštne. Ani nie to, že by som sa cítila nejako... inak. Ale mám pocit, akoby som sa ocitla mimo skutočný čas a priestor. Akoby to bola len nejaká ilúzia.

Avšak mám pocit, že postupom času sa formujem. Zostávam stále tou istou Elizabeth Blackovou ako minulý rok, avšak o čosi som vylepšená. Akoby ste si pravidelne aktualizovali svoj systém v mobile. Začínam viac uvažovať nad životom, hoci to je zapríčinené pomaly sa končiacou strednou školou. Viete o mne, že túžim ísť na vysokú. Avšak pokryť výdavky spojené s tým je druhá vec. Reálne uvažujem aj nad prácou hneď po škole, hoci by ma to veľmi mrzelo, že nemôžem ísť na výšku hneď po škole, môžem si vysokú urobiť neskôr.

Život sa neskutočne mení a nikdy nevieme, čo sa stane o päť rokov, ba ani čo sa stane zajtra. V hĺbke srdca cítim, že blog a celkovo písanie so mnou zostane nech by sa dialo čokoľvek. Delím sa s vami predsa o svoje nádeje, sny, náladu, pocity, poznatky. Chýbali by ste mi.

Som dvadsaťročná, ale som blogerka a som vďačná, že blog mám. Som vďačná tomu zbesilému pubertiackemu nápadu štrnástky, že chce blog. Keby som nebola dostala ten bláznivý nápad viesť blog, Elizabeth Blacková by neexistovala.

Tak, prajem vám príjemný večer. Ak ste dočítali výkec až sem, gratulujem, teším sa, že ste to prežili. :D
Zdraví bláznivá dvadsiatka Elizabeth B.

Cesta okolo sveta za pol hodinu I.

7. listopadu 2015 v 15:37 | Elizabeth B.
Zdravím,

spomínala som vám, že pre vás mám množstvo fotografií. A tak som si povedala, že vám ukážem niekoľko z nich. Jeden piatok sme boli na Mini uni v Ostrave. Pokiaľ netušíte, o čom rozprávam, je to výstava miniatúr stavieb, ba dokonca aj lodí.

Prešli sme celý areál a tie miniatúry boli fakt perfektné. No nebudem toho zas až tak veľa prezrádzať, najlepšie by bolo, keby ste to mohli vidieť na vlastné oči. Ale ak tú možnosť nemáte, pozrite sa aspoň na fotografie. :)

Počas stáže sme navštívili množstvo miest. Priznám sa, že to chodenie po výletoch ma bavilo asi najviac. Bežne na výlety veľmi nechodím a preto bola táto stáž pre moje kultúrne vyžitie ideaálna. Vštko čo som zažila vám neksôr popíšem v samostatnom článku o stáži.


Keď sviečka dohorí

4. listopadu 2015 v 20:24 | Elizabeth B. |  Poézia
Zdravím vás,
napriek oznamu, ktorý som vyvesila do menu pred pár dňami, som sa dnes rozhodla, že vám sem dám báseň, ktorú som napísala ešte na stáži v Havířove. Posielala som ju do novembrového čísla Abdonu.
Platnosť oznamu teda zruším, ale ešte nie je isté, že sa vrátim naplno, pretože kvôli absenciám z rodinných dôvodov, mám v škole fofry a na pondelok ma zrejme čaká päť písomiek. Ale čo narobím, tieto udalosti sa nedajú predvídať...
Chcem aby ste vedeli, že mám rozpracovaný článok "Cesta okolo sveta za pol hodinu", čo bude fotografický článok z Miniuni v Ostrave. Chce to len čas, takže si chvíľu počkáte. Tak ako na všetko ostatné. Je mi ľúto, že to takto zanedbávam, ale ja sa polepším, sľubujem.
Nebudem však vyplňovať prázdne miesto sľubmi. Prichádzam s básňou, tak tu je.
Pekný večer.
Elizabeth B.

Keď sviečka dohorí

Keď sviečka dohorí,
tma pohltí život,
bludisko tieňov.
Zostala sama.
Neviditeľná.

Keď sviečka dohorí,
hmla splínu
pohltí svetlo.
Bezhraničné neznámo
smrteľnosti.

Plamienok vyhasol
pod závojom sĺz.

Vyhasnutý život
pod hladinou splínu
už nemá nádej.
Niet náplasti
na hmlou prikrytú
puknutú dušu.

Keď sviečka dohorí…
… stanem sa neviditeľnou.
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------