1. kapitola: Ten zo sna

11. října 2015 v 16:31 | Elizabeth B.
Keďže som na stáži a chcem, aby ste mali čo čítať, tak vám sem dávam prvú kapitolku Dažďa. :)

Ten zo sna

Lucy sedela vo svojej izbe, ktorá už vlastne ani nebola jej. Padlo definitívne rozhodnutie, že sa odsťahujú. Lucy sa to nepáčilo, no nemohla s tým nič urobiť. Netrápilo ju to ani tak z toho dôvodu, že tu musí zanechať kamarátky, pretože žiadne nemala, ale z toho dôvodu, že milovala to spojenie s prírodou. Milovala prechádzky po blízkych lesoch, aj keď jej to mama zakazovala, pretože ako vravievala "žije tam kadejaká zver". No Lucy sa nej nebála.

Sedela na mieste, kde kedysi býval jej písací stôl a pozerala von oknom na dážď, ktorý stekal po okenných tabuliach. Gaštanové vlasy jej padali do očí a jemne zakrývali jej uslzené oči. Sedela tam v tichu na drevenej dlážke a pritiahla si kolená k brade.

Pozorovala ako rodičia nakladajú do auta batožinu. Lucy mala sedemnásť a už ubehli štyri roky od vtedy, čo sa rodičom priznala so svojimi schopnosťami. Tie sa stávali však čoraz menej ovládateľné. Mama jej stále neverila, no otec stál pri nej.

Chápala, že odsťahovať sa, je dobré riešenie, ale nie pre ňu. Otec našiel v meste dobre platenú prácu a dochádzať odtiaľ až sem, by bolo veľmi komplikované, takže sa rozhodlo, že sa presťahujú všetci. Matka sa z toho tešila, Lucy skôr v tichosti zúrila. A otec to vedel.

"Lucy, už odchádzame," ozval sa otec za chrbtom. Rukávom hnedého svetra si utrela oči a otočila sa. Otec stál vo dverách a mal zachmúrený výraz. Mal oblečenú kockovanú sivo-bielu košeľu a džínsy. Bol prichystaný, tak ako všetko okolo. Už nebolo cesty späť. Izba po nábytku zívala prázdnotou a otec netrpezlivo čakal, kým sa zdvihne zo zeme.


Lucy neochotne vstala a smutne prešla popri otcovi. Ten sa pustil za ňou. Keď prišli ku vchodovým dverám, Lucy sa zastavila s rukou na kľučke.

Otec k nej pristúpil a položil jej ruku na rameno. Snažil sa ju potešiť: "No tak, aj v meste máme krásny byt. Budeš mať izbu s krásnym francúzskym oknom a balkónom!"

"Bude mi to tu chýbať," vzdychla a otvorila dvere. Dážď neustával, naopak, silnel. Lucy vykročila k čiernemu autu. Za ním stál kamión s nábytkom. Matka už sedela na prednom sedadle. Lucy nasadla dozadu a pripútala sa. Naposledy smutne pozrela na krásny dom blízko lesa, ktorý opúšťali a ktorý tak milovala. Desila sa predstavy na nové mesto, nových ľudí a školu.

Mala strach z toho, ako ju ľudia v novom meste prijmú. Nebola príliš spoločenská, ale už na tejto škole, kam doteraz chodila, o nej hovorili ako o čudáčke. A Lucy vlastne netušila prečo. Nemohli vedieť o jej schopnostiach. Aspoň v to dúfala.



Cesta do nového mesta trvala celkom dlho. Lucy stále cítila smútok, no hneď ako opustili jej rodný kraj, uvedomila si, že už to nemôže vrátiť späť.

Keď prišli do mesta, stmievalo sa. Bola jeseň a po chodníku občas prešiel nejaký chodec, po ceste jazdilo len pár áut. Inak tu bol pokoj. Lucy počula mestský hluk až obďaleč - musela tam byť hlavná ulica.

Vystúpila z auta a rozhliadla sa okolo seba. Smútok ju trochu prešiel, takže len mrholilo. Celá rodina aj so sťahovákmi stáli pred veľkým domom. Mal asi päť poschodí, Lucy si trúfala odhadnúť, že bol pôvodne natretý sýtou marhuľovou farbou, no teraz vyzerala ako sivá s veľmi slabým nádychom pôvodnej farby. Dvere boli veľké, z dubového dreva a tak isto aj okná. Nad dverami boli balkóny a francúzske okná. Presne tak, ako jej povedal otec, keď odchádzali.

Okolie bolo tiež krásne. Oproti domu sa nachádzal park, kde bolo detské ihrisko, niekoľko lavičiek a pekne dláždené chodníky. Stáli sme na parkovisku pred domom, z ktorého sa dalo vyjsť na cestu. Na druhej stane cesty zazrela potraviny a niekoľko činžiakov.

Keď Lucy dokončila obhliadku okolia, zbadala, že z veľkých dubových dverí vychádza muž v strednom veku. Mal krátke hnedé vlasy, ktoré mali zlatý odlesk. Jeho oči boli farby nezábudky a žiarili. Zdal sa veľmi priateľský a pokojný. Vybehol len narýchlo z bytu. Mal obuté teplé papuče a na sebe mal teplý hnedý sveter. Kráčal k ním s úsmevom.

"Vitajte, som James Clarke," predstavil sa a podal si ruku s otcom, mamou a nakoniec aj s Lucy. "Som tu domovníkom, takže vám veľmi rád ukážem váš byt a samozrejme odovzdám všetky potrebné veci vrátane kľúča... však, čo by to bolo za sťahovanie bez kľúča!" zasmial sa.

"Ďakujeme, veľmi nás teší," ozval sa sebavedome otec. "Ja som Tom Rain, toto je moja manželka Anne a naša dcéra Lucy."

Obe ho pozdravili a on sa stále usmieval. Mrholenie mu na svetri robilo malé tmavé bodky. Pozrel hore a zasmial sa. "To je ale počasie, čo?"

Lucy rochu zahanbene sklonila hlavu. James Clarke však pokračoval: "Ale je jeseň, je to normálne. No nie? Tak poďte, ukážem vám váš nový byt a rád vám pomôžem so sťahovaním."

Lucy pozerala najprv do Jamesovej bledej tváre a zistila, čo si myslí. Rainovci naňho robili dobrý dojem, no tiež dúfal, že ho zdanie neklame. Pred nimi tu chceli bývať ľudia, ktorí sa zdali veľmi zaujímaví a nakoniec sa z nich vykľuli drogovo závislí. A James Clarke chcel, aby tu bývali slušní ľudia. Zatiaľ sa mu to darilo udržiavať.

Zaviedol ich dnu a potom šli po schodoch na druhé poschodie. Boli tam dvoje dverí oproti sebe. Tie napravo boli svetlé a pred nimi bola sivá rohožka. Lucy si pomyslela, že predtým mohla byť krásna biela. Tie dvere naľavo boli dubové, ako vchodové dvere. James Clarke vytiahol z vrecka kľúč, strčil ho do zámky a otvoril dvere.

Vošli do predsiene, ktorá bola tmavá, no keď James zažal svetlo, vyzerala nádherne a priestranne. Zem bola položená tmavo sivou dlažbou, ktorá kontrastovala s bielymi stenami. Napravo od vchodových dverí boli dvere do kúpeľne a na toaletu. Hoci bola predsieň prázdna, vyzerala útulne aj vďaka príjemnému osvetleniu, ktoré vychádzalo z nástenných lámp na ľavej aj pravej strane.

Luciny rodičia už byt videli, no ona nie a bola za to rada, pretože sa jej zatiaľ páčil. Ticho, ktoré bolo hrobové, prerušil Jamesov priateľský hlas: "Tak, zavediem vás najprv do kuchyne."

Vyšli teda do chodby, ktorú od predsiene delili zasúvacie dvere vo farbe vchodových dverí. Všetko tu ladilo. Chodba bola tiež pekná a priestranná. Hneď oproti zasúvacím dverám z predsiene bola kuchyňa. Bola bez dverí, čo hneď James okomentoval tým, že sa dajú prirobiť. Kuchyňa bola tiež celkom priestranná, kuchynská linka bola čierna a moderná. Uprostred stál stôl z čierneho dreva so štyrmi stoličkami.

Hneď z kuchyne bol vchod do obývačky. Lucy si tam už vedela predstaviť ich nábytok a to, ako tam po večeri spolu trávia čas.

Po obývačke prišla na rad izba, v ktorej bolo francúzske okno s balkónom. Bola veľká, čo Lucy veľmi potešilo. Fíha, cez deň tu musí byť krásne svetlo, pomyslela si pri pohľade na okno. Bol to zlatý klinec programu. Lucy začala mať pocit, že to nebude také zlé, ako si pôvodne myslela, a že sa jej tu možno bude dokonca páčiť. Vonku bola už úplná tma, prestalo mrholiť, no mesiac sa aj tak neukázal.



Lucy bola hore takmer celú noc. Keď sťahovali jej nábytok, hovorila im, kam čo umiestniť, aby sa tu cítila ako doma. Keď napokon sťahováci odišli po dobre vykonanej práci, snažila sa nájsť si základné veci vo svojich škatuliach - kozmetiku, nočnú košieľku.

Keď zaspala, sníval sa jej sen o akomsi neznámom čiernovlasom chlapcovi. Videla ho v parku. Pozeral jej do okna. Usmieval sa. Nechápala, kde toho chlapca mohla vidieť, ani či vôbec existuje, ale zobudila sa na príšernú bolesť hlavy, ktorá ju mučila. To sa jej stávalo často, keď používala svoje schopnosti. Necítila sa najlepšie a tešila sa, že je sobota. Vybaľovala si len veci a keď bola hotová, čítala knihu.

Neskôr sa šla prejsť do parku oproti domu. Nad hlavou jej viseli ťažké sivé mraky, no nespadla ani kvapka. Sedela na jednej z lavičiek. Počula krik detí na detskom ihrisku, no inak bol pokoj. Nie je to tu tak zlé, napadlo jej po chvíli.

Keď však pozrela na lavičku oproti sebe, sedel tam ten istý chlapec, ktorého videla vo svojom sne. Upieral na ňu modré oči a potom sa jemne usmial.

Lucy sa ale vyľakala a sprevádzaná silnejúcim vetrom sa rozbehla do domu. Nevedela, prečo sa tak vyľakala, no keď za sebou zatvorila veľké dubové dvere, cítila sa lepšie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 13. října 2015 v 18:09 | Reagovat

Super napísané, pekná kapitola, ktorá sa mi dobre čítala. Už sa teším na pokračovanie :-)

2 Dorka Jeseňská Dorka Jeseňská | E-mail | Web | 20. října 2015 v 16:39 | Reagovat

Páni, z toho chlapca ide des. Pôvodne som si myslela, že sa jej bude snivať romantický sen o Jamesovi. Netuším prečo. :D

3 Elizabeth B. Elizabeth B. | Web | 25. října 2015 v 15:50 | Reagovat

[1]: Ďakujem. :)

[2]: James je starý. :D A čo sa týka toho chlapca... tvár, ktorý Lucy uvidí je maska.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------