Prológ: Čriepky minulosti

5. září 2015 v 16:32 | Elizabeth B.
Zdravím vás v toto sobotné popoludne,
jeden z mojich plánov bolo zverejniť poviedku Dážď začiatkom septembra, aby ste mali čo na začiatku roka čítať. :D
Momentálne mám napísané tri kapitoly a tak som sa rozhodla, že sa s vami konečne s niečím podelím. Aby som všetko uviedla na pravú mieru: najprv som mala zverejniť Tajomstvá, bolo to napísané pod "Pripravujem" už asi... no niekoľko mesiacov, ale dala som prednosť poviedke, ktorú som začala písať toto leto jedného upršaného večera. Ide o to, že v Tajomstvách som zabudla na čosi veľmi dôležité a tým pádom musím to, čo už mám prepracovať. Ešte stále som sa k tomu nedokopala a skôr som začala pracovať na Daždi, ako na Tajomstvách, ktoré mali pre mňa prednosť. Neznamená to však, že Tajomstvá nebudú. Raz sa k tomu dostanem.
Avšak teraz je tu Dážď a ja dúfam, že sa vám bude páčiť. Čo najskôr ho doplním do Rozcestníku a dozviete sa anotáciu.
Vytvorila som aj úvodku, takže to aspoň nejako bude vyzerať. Tak, tu to je, užite si prológ a komentujte, či sa vám to páči, či vás príbeh zaujal a tak podobne. :)

Čriepky minulosti

Anne Rainová sa pripravovala na pôrod. Kontrakcie prichádzali čoraz častejšie a silnejšie. Snažila sa však zhlboka dýchať. Jej manžel - Tom Rain - sedel vedľa jej postele a stískal jej ruku. Obaja očakávali príchod svojho prvého dieťaťa. Tom dúfal, že to bude chlapec a bude s ním môcť hrávať na dvore futbal. Anne však snívala o dievčatku. Vymyslela už dokonca aj meno.

Pobehovali okolo nich lekári no zdravotná sestra jej stále opakovala, aby sa sústredila na svoje dýchanie a samozrejme na dieťa. Anne sa o to veľmi snažila, no občas pozrela do Tomových zelených očí, ktoré boli plné obáv, no aj vzrušenia. V tejto chvíli mu bola nesmierne vďačná, že stál pri jej boku a držal v dlani jej ruku.

Keď prišiel čas a dieťatko bolo už na ceste, Anne bola veľmi unavená a mala pocit, že už nič nevládze, Tom jej šepkal, že to zvládne. Podporoval ju a ona akoby cítila jeho energiu. Kútikom oka zazrela jeho pohľad a cítila sa, akoby sa do nej vlievala jeho energia.


Po veľkej námahe prišla na svet Lucy Rainová. Dieťa sa hneď rozplakalo a sestra ho hneď umyla a zabalila do čistej bielej deky.

Vyčerpaná Anne ju vzala do náručia a kolísala. Dievčatko sa pomaly utíšilo a Anne pozrela do jej očí. Boli zvláštne. Zelenohnedé, no na lepšom svetle mali zvláštnu zlatú iskru. Vtedy však Rainovci netušili, že ich dcérka je skutočne zvláštna. Iná ako ostatné deti.

::: ::: ::: ::: ::: ::: :::

Keď mala Lucy šesť rokov, už vedela čítať a aj počítať. S ľahkosťou by preskočila prvý ročník. No rodičia trvali na tom, aby zostala. Bola veľmi šikovná a múdra. Väčšina detí sa jej posmievala, že je bifľoška. Často prichádzala domov s plačom. Vtedy sa jej nezdalo zvláštne, že práve keď je smutná a plače, prší.

Postupom času si však Lucy začala uvedomovať, čo vlastne dokáže. Už to nebolo obyčajné šesťročné dievčatko. Mala schopnosti. Bála sa však o nich hovoriť. Ako ubiehali roky, schopnosti sa rozširovali. Uvedomovala si, že keď s človekom naviaže očný kontakt, počuje, čo si v danej chvíli myslí. Prišla tiež na to, že dokáže ovládať počasie podľa svojej nálady. Neskôr dokázala ovládať náladu iných.

Dlhý čas rodičom nič nepovedala. Bála sa, ako by zareagovali. Obaja sa síce trápili tým, že sa o Lucy v dedine, kde žili, hovorí ako o čudnom dievčatku Rainovcov. Lucy mala svoj vlastný svet. Rada čítala knihy, kreslila si.

Bola veľmi pekné dievčatko - gaštanové vlásky, zvláštne oči, bledá pokožka, biele zúbky, nádherný úsmev. No vždy ľudí upútali jej oči, najmä ich zlatá iskra. No nemala kamarátky. Nikto sa s ňou nechcel hrať. A po čase ona sama stratila záujem, väčšinou bola sama.
Keď mala trinásť, rozhodla sa so svojím tajomstvom zveriť rodičom. Stále mala obavy z ich reakcie, no zároveň sa túžila dozvedieť, čo sa s ňou skutočne deje a prečo sa to deje. Keď prišla domov zo školy, našla ich oboch v kuchyni pri hrnčeku kávy. Položila tašku na stoličku a posadila sa za stôl. Hľadala slová.

"Ahoj, aký si mala deň, Lucy?" spýtal sa s úsmevom otec. Dúfal, že tento deň bol jeden z tých lepších.

Lucy najprv mlčala, no neskôr prehovorila. "Fajn. Mami, oci, dlho som vám chcela povedať, že sa so mnou niečo deje, ale bála som sa, ako zareagujete a..."

Otcov výraz sa zmenil na ustarostený a mama Anne položila na stôl vypitý hrnček od kávy. "Čo sa deje, zlatko?"

"Ja... asi..." hľadajúc slová sklopila pohľad k svojím nohám. "Asi viem čítať ľuďom myšlienky."

Anne sa zamračila a pozrela na otca. On však vyzeral celkom pokojne. Akoby Lucy povedala niečo, čo v hĺbke duše tušil.

Anne však dlho nečakala. "Lucy, ale také veci predsa neexistujú. Človek nedokáže inému človeku čítať myšlienky. Môže ich skúsiť maximálne odhadnúť, ale to často nevyjde." odmlčala sa. "To je tým, že priveľa čítaš tie fantazijné knihy. Mám pocit, že prestávaš vnímať, čo je reálne a čo fantázia."

"Ale... ja cítim, že toho dokážem viac!" zvolala.

"Dosť, Lucy. Si už veľká, mala by si prestať naivne snívať a fantazírovať. Skús sa zamerať na iný druh literatúry." presviedčala ju mama. Odložila hrnček do umývadla a pozrela na otca. "No nie, Tom?"

"Mami, ja neklamem!" povedala už nahnevane. Keď však uvidela mamin prísny pohľad, stíchla. Vzala tašku a rozbehla sa hore schodmi do svojej izby. Bola veľmi nahnevaná, že jej neverí. Hodila tašku do kúta izby a vonku začala búrka. Blýskalo sa a ohlušujúco hrmelo. Lucy sa posadila za písací stôl pri veľkom okne a pozorovala búrku, ktorá symbolizovala jej náladu.

Po chvíli začula na schodoch kroky. Spoznala, že to bol otec. Jeho papuče vydávali zvláštny zvuk, ktorý si Lucy veľmi dobre pamätala. Jemne zaklopal na jej dvere a vyčkal, či ho Lucy pozve ďalej. Mama to takto nikdy nerobila. Lucy sa otočila, prikývla a otec podišiel k nej.

Chvíľu pozeral na búrku zúriacu vonku. Potom prehovoril: "Tušil som, že sa to objaví práve u teba."

"Čože?" pozrela naňho spýtavo.

"Tvoja stará mama mala tiež podobné schopnosti." vysvetlil.

"A čo sa s ňou stalo?"

"No... ona... zomrela keď mala šesťdesiat. Autonehoda." povedal smutne a vyhýbal sa očnému kontaktu s Lucy.

"Takže nie som jediná." potešila sa a búrka pomaly ustávala. "A prišla na to, ako ich ovládať?"


Otec najprv mlčal. Posadil sa na okraj písacieho stolu a trochu zarmútene povedal: "To bohužiaľ nie."

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 14. září 2015 v 16:25 | Reagovat

Zaujímavý nápad, i keď spočiatku ten dážď keď je smutná mi pripomenul Mužov v čiernom, ani neviem ktorý diel :-)
každopádne som zvedavá čo sa z tohto príbehu vykľuje :-)

2 Elizabeth B. Elizabeth B. | Web | 15. září 2015 v 19:38 | Reagovat

[1]: Ďakujem, každopádne to tým inšpirované nebolo, stačili mi k tomu dažďové kvapky. :)

3 Dorka Jeseňská Dorka Jeseňská | E-mail | Web | 20. října 2015 v 16:27 | Reagovat

Mne naopak s tou schopnosťou ovládania počasia spočiatku pripomenula Ororo "Storm" Munroe z X-menov. :D
Som zvedavá čo sa z tohto príbehu vykľuje. (A hlavne dúfam, že tento už aj dočítam do konca. Hanba mi.)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------