Nenávidela som viac ako milovala

9. února 2015 v 13:42 | Elizabeth |  Občasník
Zdravím vás.

Odhodlala som sa napísať článok o tom, kým som bola, ale už snáď nie som a nebudem. Zaraďujem tento príspevok do rubriky Občasník, hoci to nie je občasníkový zápis.

Chcem vám porozprávať o tom, kým som bola než som sa dostala sem. Nie len na tento blog, ale sem do bodu, keď som spokojná a áno, aj šťastná. Chcem vám o tomto porozprávať, pretože viem, že niekde medzi vami môže byť človiečik, ktorý sa cíti, alebo cítil podobne. Čiže to je najmä pre tých, ktorí sa niekedy cítili podobne. Asi som to tu spomínala - píšem o tom knihu, no momentálne je na bode mrazu, takže mám pocit, že chcem čosi vychŕliť do sveta, pretože (a presne preto) skutočne tu môže byť človek, čo je na tom podobne. Alebo teda bol.

A neberte tento článok ako sebaľutovanie. Ja som tým už prešla a zmenila som sa. Myslím inak, cítim inak. Viem, že sú na tom ľudia horšie ako ja. Aj keď, keď cítite tú najväčšiu bolesť v živote akú ste necítili a neviete ani čo znamená, máte skôr pocit, že ste na tom najhoršie. Ale nie je to tak.

Obkľukou sa konečne dostávam k tomu, čo chcem povedať. Teda vôastne napísať.
O tom, čo sa udialo v mojom živote písať nebudem, zrejme to už väčšina poznáte. Zhrniem to tak, že sa mi postupne po kockách rúcal celučičký svet. A ja som začala upadať. Strácala som záujem o život. Nemala som zmysel existencie, nevedela som, kto som a či tu vôbec mám nejaké miesto. Okrem toho som myslela na svojich blízkych, ktorých sa dosť z tých problémov týkalo. Veľmi som si brala problémy blízkych. Keď sa pridružili moje, bolo toho tak veľa, že som sa začala prepadávať do temnoty. Stala som sa závislou na tom, že som fyzickou bolesťou prehlušovala tú psychickú. A šlo to so mnou dolu vodou.


Stratila som záujem o život, lásku a všetko čo ma predtým tak bavilo. Žila som v uzavretej bubline imaginárneho sveta a nechcela som z nej vyliezť. Nedokázala som milovať tak ako predtým. Budila sa vo mne skôr nenávisť.

Nenávidela som svet, pretože je plný ľudí, ktorých som takisto nenávidela, pretože dokážu len ubližovať a sú zlí. Nenávidela som život, pretože je tak "sakra krutý". Nenávidela som veci, ktoré sa udiali. Nenávidela som seba, za to, aká som bola, za to, že som nič nedokázala. Obviňovala som sa z toho, že nič nie je také, aké by chceli možno moji rodičia a že sa dejú zlé veci. Ozýval sa vo mne hlások: "Priznaj si to, že za to môžeš len ty." A ja som to priznávala. A znenávidela som aj ten hlások.

Teraz si spomínam, och Bože ako jasne, aká som bola nervná. Nadávala som na všetko. Keby som bola odvážna bola by som kope ľudí napľula do tváre. Áno, taká som bola. Neustále v depresii a nenávistná. Nedokázala som so sebou vydržať. Takým prístupom som nepomáhala ani sebe a ani mojim blízkym a hlavne som ubližovala mamke. A zároveň sa za to vinila a nenávidela. Kolobeh. Nekonečný kruh, z ktorého nebolo úniku.

A tak ma tá nenávisť k sebe dohnala až do nemocnice. Na oddelenie so zamrežovanými oknami. Áno, na psychiatriu. Pokúsila som sa vziať si život. Druhý krát. Potom som nasledujúci rok ešte niekoľko krát bola na psychiatrii. Boli to ťažké dni. Vtedy to so mnou začalo úplne kolísať. Raz dobre a potom srmhlavý pád dolu. A tak sa to striedalo. V nemocnici som sa stretla s niečím, čo som nazvala "syndróm okamžitého vyliečenia po príchode na psychiatriu". Snažila som si vtedy nahovárať, že som v pohode, že tam nemám čo robiť, nepatrím tam. A po nejakom čase od príchodu domov som zas letela dolu.

Dni tam boli ťažké. Síce áno, robili nám program, ale ja som sa zdržiavala väčšinou v izbe. Písala, kreslila a priveľa rozmýšľala a môj stav sa nejako nezlepšoval. Dali mi lieky, ktoré nijako nezaberali. Chcelo sa mi ešte viac spať ako žiť a normálne fungovať. A nnenávisť vo mne neustále pretrvávala.

Rok 2013, ktorý som trávila už tu, sa niesol v striedavých náladách. Keď som bola posledný krát na dvojtýždňovom pobyte v nemocnici, zlepšila som sa. Sľúbila osm, že sa budem učiť milovať, byť pozitívna a cítiť. No potom som znovu zacítila dno pod nohami. Bola som ako na hojdačke. V jednu chvíľu som dokázala povedať, že mi je skvele a dokonca pozitívne myslím a o chvíľu som bola ochotná každého niekam poslať. Alebo to vystriedali chvíle, kedy som bola akoby... bez pocitov. Osemnáste narodeniny - no a? Oslava - no a? Nič mi nerobilo radosť, nič ma netešilo. Utápala som sa vo svojej bolesti a depresii. Trávila som kopu nocí s plačom a otázkou prečo. Bola to bolesť... akoby vás niekto chcel roztrhnúť. Akoby som bola rozpoltená. Jedna časť duše bola tá dobrá, pokojná a ku všetkým milá, ktorá všetko milovala a bola pozitívna. A tá druhá bola odporná, nenávistná, depresívna. A ja som nevedela, z akej časti som to ja.

Rok 2014 sa do takého septembra/októbra niesol v striedaní nálad tak ako ten minulý rok. A potom... vlastne ani neviem čo sa udialo. Čo ma zmenilo. Moja závislosť sa menila len na občasnú záležitosť a za každý raz som sa cítila strašne vinná. A bolo to menej a menej až napokon... nič. Začala som si uvedomovať, čo život je a aký je. Spoznala som samu seba a znovu obnovila svoj zmysel života. Dokázala som si povedať DOSŤ, to by stačilo, už sa viac nebudem ničiť. Usmievala som sa čoraz viac. Žila som čoraz viac. Nenávisť sa zmenila na boj s démonmi, ktorých som zahnala do kúta.

A možno viem, čo sa stalo. Prečo sa to stalo. Možno som len... dospela. Ešte nie je koniec cesty. Celý život mám pred sebou. Ale jedno viem iste - ja to zvládnem. Našla som vieru v seba a prestala som sa nenávidieť a obviňovať. Skutočne sa učím žiť a byť pozitívna. Snívať a pritom nezabúdať tie sny plniť.

Trápila som sa dosť. Je čas skutočne žiť. A ja žijem. Som spokojná. Nadýchnem sa a vydýchnem. A už ma nebolí úsmev. Cítim sa úžasne.

Áno, život sa zdá byť krutý, ale všetko sa dá. S vierou. Ani ja netvrdím, že som stopercentne vyhrala nad tým všetkým. Je to predsalen beh na dlhú trať. Ale som na najlepšej ceste za svetlom. A že to svetlo poriadne cítim, to si môžete byť istí. :)

Ak ste sa v niečom, čo sa mi dialo našli, nestrácajte nádej, nie ste sami. V menu mám e-mail, som ochotná vás vypočuť. :) Len o tom hovorte. Komukoľvek, komu veríte, pretože ak všetko držíte v sebe ako som to robila ja, zničí vás to. HOVORTE O TOM. To je môj odkaz vám.

Taká som bola - s depresiou, nenávistná, rozpoltená. Ale konečne som sa našla, viem kto som a konečne som sa začala učiť žiť.

PS: dlhý článok viem, ale ak ste sa dopracovali až sem, komentujte. :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Em Age Em Age | Web | 9. února 2015 v 14:37 | Reagovat

Ani nevíš, jak moc ti držím palce a přeju ti, abys už nikdy nemusela trpět takovými strašnými depresivními stavy. A ani nevíš, jak moc jsem se v tvém článku našla, protože to, co jsi prožívala ty tehdy, prožívám já teď.
V životě také nenalézám smysl. A vlastně ani ne tak v životě, jako v budoucnosti. Pomalu už ani nevím, jestli má nějakou cenu tady zůstávat. Někdy si říkám (v poslední době každý den), jestli bych někomu chyběla... kdybych odešla navždycky. Všiml by si vůbec někdo?

2 Casion Casion | Web | 9. února 2015 v 15:52 | Reagovat

Rozhodne ťa obdivujem za to, že napriek všetkému čím si si prešla, si sa z toho napokon dokázala dostať. A verím, že už sa nikdy nevrátiť do tej temnoty a beznádeje. Aj keby niekedy prišli ťažké časy, myslím si, že to čo si si prežila si navždy zapamätáš a do budúcnosti ťa to bude možno aj motivovať, aby si išla a žila ďalej :-)

3 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 9. února 2015 v 16:04 | Reagovat

obdivujem, že si dokázala napísať taký silný a osobný článok a vyvesiť ho na blog. som si istá, že bude inšpiráciou pre mnohých ľudí, ktorí prechádzajú niečím podobným. sama som sa v niektorých častiach našla (hlavne to o ľahostajnosti ku všetkému a akejsi celkovej apatie), no našťastie to ešte nedošlo tak ďaleko, aby som musela za niekým zájsť (a tým pádom mi nič oficiálne nediagnostikovali). snažím sa hľadieť na pozitíva, na malé radosti a hlavne na moju mamu a ostatných ľudí, ktorý by nezniesli, keby sa mi niečo stalo. niektoré dni sú ťažké (a hlavne posledný týždeň v mojom živote) a občas sa mi zdá, akoby som cestovala v tuneli bez konca. iné dni sú, akoby sa ani nič nedialo. väčšina dní je však sivý priemer, ktorý rada vezmem všetkými desiatimi. a ktovie, možno aj tá sivá začne postupne blednúť. :)

4 Elizabeth Elizabeth | Web | 9. února 2015 v 16:04 | Reagovat

[1]: Práve pre to som tento článok písala. Mrzí ma, e si sa v ňom našla, ale pevne verím, že zmysel bytia máš. Každý ho má, len ho je treba nájsť. Vieš, ja sa sama pristihnem, že uvažujem o budúcnosti a bojím sa, či to vôbec s mojím zdravotným stavom a tým, čo mám, pôjde. Akú budem mať budúcnosť a či to budem zvládať. Ale v poslednej dobe som sa naučila, že človek musí myslieť na to, čo je teraz. A užívať si túto chvíľu. Má tu cenu zostávať, pretože by si určite mnohým ľuďom chýbala a blogový svet by prišiel o skvelú blogerku, takže má cenu zostať tu. Určite. :)

[2]: Ďakujem. :)

5 Elizabeth Elizabeth | Web | 9. února 2015 v 16:09 | Reagovat

[3]: Ďakujem.. Ja som sa dlho rozhodovala, či to sem dať, ale myslela som práve na to, že by sa v tom niekto mohol nájsť...

V živote budú chvíle, kedy človek nebude vidieť nádej, ale podstatné je nakoniec tú nádej nájsť. Ja sa tiež snažím hľadať pozitívne v každej veci. Každý stereotypný deň si snažím nejakí ozvláštniť. Namiesto čierneho čaju si urobím bylinkový, alebo ovocný. A tak. :)

6 NikaRoovy NikaRoovy | Web | 9. února 2015 v 20:52 | Reagovat

Páni. Netušíš,jak ti rozumím, neboť je hodně podobný tvůj příběh mému. Nerada vzpomínám na svou minulost. Teď žiji tady, v tomhle okamžiku, snažím se být šťastná a především pustit do svého srdce skutečnou lásku. Začala jsem milovat. Ne jako cit, ale jako životní styl.
Doufám, že už nikdy nebudeš tak ztracená v životě a zustaneš taková, jakou jsi nyní. (Tak trochu mluvím i sama k sobě.) :)

7 Elizabeth Elizabeth | Web | 10. února 2015 v 15:41 | Reagovat

[6]: Presne tak, aj ja som začala milovať. :)

8 Charlie Charlie | E-mail | Web | 10. února 2015 v 19:57 | Reagovat

Pamätám si ten spontánny bod zlomu, ktorý prišiel pomaličky. ... a neviem stále ako. Ale taký istý bol predsa aj u mňa. Niečo sa stalo. Naše životy sa asi obrátili k niečomu lepšiemu a problémy, ktoré sme vtedy pokladali za niečo neprekonateľné, sa zdajú byť momentálne úplne maličké.
Treba si dať ale pozor, život prináša veľa trápenia, a nie len pre lásku.

9 Elizabeth Elizabeth | Web | 10. února 2015 v 20:08 | Reagovat

[8]: To je pravda, ale takisto sa nakoniec cez všetko treba preniesť a nezostávať na mieste. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------