Únor 2015

Čas nie je len slovo, je to vodopád

28. února 2015 v 15:44 | Elizabeth |  Myšlienkovník
Niekedy, keď mám svoju mysliteľskú a filozofickú náladu, myseľ mi zvykne zablúdiť do otázok, ktoré sa hádam mnohí snažili rozlúsknuť. Otázky o tom, čo vlastne je čas. Obyčajné slovíčko, ktoré niekto použije, keď o svojom čase hovorí, či pojem, ktorý zahŕňa viac než len to, ako plynie. Čas nie je len hodina, minúta, sekunda či deň. Čas je aj celá večnosť. Čas je niečo, čo nemožno zastaviť, ovládať či vrátiť. Čas možno len vyplniť.

Každý sa pýta: tak koľko času nám zostáva? Nuž, čas je neovplyvniteľný, nikto nedokáže povedať ako dlho, či kedy. Nikto nedokáže určiť, čo sa stane o pár dní. Nám zostáva len plánovať a vyplniť ten čas, aby sme nemysleli na to, koľko nám ho zostáva.

Často však musíme myslieť na to, čo bude v budúcnosti. Aj toto je otázka času. Otázka toho, či sme schopní ten čas vyplniť zmysluplne. Otázka, čím sme a čím chceme byť. Roky uplynú ani nebudeme vedieť ako. Nedávno som bola malá a hrala sa, snívala o tom, čo je dnes nesplniteľné a o tom, čím som chcela byť. A dnes? Dnes som niekým iným. Roky uplynuli dokonca aj od chvíle, kedy som dúfala, že mám veľmi málo času. Chcela som ho skrčiť ako papier a zahodiť, skrátka len odísť. No nemohla som, pretože mi bol určený istý čas. Kým? Bohom? Alebo vesmírom? Či je to skrátka osud? Možno to brať akokoľvek. Niečo nám jednoducho prináleží a my nemáme právo zmeniť to.

Chcela by som sa vrátiť do dôb, kedy som bola malá. Vrátiť to. Zmeniť, čo som pokazila a začať inak. Keďže čas a osud idú ruka v ruke, nemôžem to zmeniť. Nemožno to vrátiť. A to je dobre. Keby som dostala možnosť vrátiť čas, zmeniť veci, dnes by to nebolo také, aké to je. Bola by som niekto iný, necítila by som to, čo práve cítim, ba dokonca, by som nepísala tento článok. Je to dosť možné.

Myslím, že toto je práve to, čo by sme si mali uvedomiť. Môžeme chcieť vrátiť isté veci, no nevrátime ich. A tak je to správne. Zostáva nám jediné - sústrediť sa na prítomnosť. Viem, že myšlienkam na budúcnosť či minulosť sa vyhnúť nedá, ale myšlienka je v našej mysli a je podstatné, čo žijeme. Práve teraz, v tejto chvíli.

Áno, je dôležité, aby sme sa zamysleli aj nad budúcnosťou. Čím budeme, akí budeme. A ísť tou cestou, aby sme boli takí, akí chceme byť v budúcnosti. Ísť časom tak, aby sme o niekoľko rokov zistili, že naše cesty boli správne, že si zaslúžime dosiahnuť cieľ a že sme tým, čím sme chceli byť.

Som však človek, ktorý sa napriek tomu budúcnosti bojí. Mám strach z toho, či všetko, čo mi život prinesie zvládnem. Hoci sa snažím veriť, že áno, ten strach tam stále je. V kútiku duše.

Tiež si myslím, že by sme si čas mali vážiť. Jasne som poukázala na to, že to nie je len obyčajné slovo skladajúce sa z troch písmen. Je spoločníkom osudu a nedá sa ovplyvniť. Skúsme ho skrátka len vyplniť tým, čo máme radi. Venujme čas svojim blízkym, sebe, svojmu talentu a tomu, aby sme sa v budúcnosti pozreli na to, kým sme boli, o čo sme sa snažili a usúdili, že sme to dosiahli. Že sme šli správnou cestou. Práve na to je čas.

Nezabúdajme však žiť prítomnosťou. To čo urobíte dnes už nevritáte, tak myslite na to, či je to správne.

Čas nie je len slovo, je to vodopád a my nemôžeme rozkázať vodopádu, aby prestal tiecť.

________________________________________________________
Autor obrázku: Dmitriy Filippov (zdroj)
Príspevok k Ilúzii pre Alexandra (Klub Snílkov)

Elizabeth na roztrhanie

24. února 2015 v 17:32 | Elizabeth |  Občasník
Zdravím.
Nezanevrela som ani na vás a ani na blog. Len som sa asi potrebovala spamätať, pretože som začala zas normálne fungovať a chodiť do školy, takže všetko doháňam, ale nie je to také zlé. Stále to zvládam.

Zapojila som sa do jednej básnickej súťaže, ktorá má uzávierku 28 februára, takže som celkom zvedavá, čo z toho bude, ale pevne verím, že sa mi podarí uspieť. Ale ak neuspejem, pôjdem ďalej a budem sa zlepšovať, o tom to proste je. Okrem tejto súťaže sme s divadelným krúžkom v ďalšej súťaži, postúpili sme na krajské kolo, takže o mesiac budeme vystupovať tam. Takže cvičíme, trénujeme, hráme a tak. Mám veľmi silný pocit, že sa nám to podarí a nenechávam sa zmiasť ničím, pretože tento silný pocit mám teraz aj pri tej básnickej súťaži.

Včera som sa dozvedela o ponúkanej stáži v Abdone a po uvažovaní a zvažovaní "za" a "proti", som sa rozhodla zúčastniť sa. Môže to byť dobrá skúsenosť a tak som si povedala: "prečo to neskúsiť?" Síce som ako "proti" uviedla nedostatok času, ale zase tvrdím, že kto chce, ten si čas nájde. Myslím, že sa dá všetko krásne skĺbiť a nakoniec sa venovať aj tomuto.

Hoci sú tieto posledné dni zamračené a daždivé som v celkom dosť dobrej nálade, hoci sa priznám, že som unavená. Ale spokojná. Napriek tomu, že toho mám dosť, som rada, že som sa konečne vrátila do školy. Už ma to doma tak nebavilo, aj keď vždy je lákavé zostať ležať v posteli a spať, keď všetci vstávajú do školy a idú na autobus. :D To sa mi na tom páčilo.

Knihy stále čítam, momentálne mám v izbe absenciu televízora, takže budem aspoň večer viac čítať. Keď sa naučím manažment. :D Teraz mám stále rožčítané Stratené dievča, ale úprimne, akosi sa mi s tým nedarí pohnúť, mám dojem, že ma trochu nudí miestami. Napriek tomu to chcem skúsiť do konca tohto týždňa prípadne ešte nejaké dni na druhý týždeň, dočítať, pretože keď budú u nás prázdniny, chcem ísť do knižnice. No ale keď to nedočítam... tak to nedočítam. :D Ale chcem sa aspoň snažiť.

Čo sa týka písania poviedok, opustila ma Múza, takže to chvíľu asi postojí. Každopádne bez článkov nebudete. Chcem dokoniť náhodný knižný projekt a napísať úvahovo-psychologický článok. Teraz, keď už zase fungujem budú asi intervaly medzi článkami dlhšie, ale zase na budúci týždeň sú tie prázdniny tak sa k tomu dostanem viac.

Takže tak to so mnou teraz je: spokojná, na roztrhnanie, akčná a zároveň unavená. Ale stále veriaca, že všetko čo sa mi dostane do cesty a čo budem chcieť, zvládnem. :)

Čo poviete na jednu moju obľúbenú pieseň? Tento krát to nebude EV (aj keď ich samozrejme počúvam stále :D). Vypočujte si ju, vie dokonale nakopnúť.


John Green - Kam zmizla Aljaška

21. února 2015 v 15:44 | Elizabeth |  Recenzie kníh
Kam zmizla Aljaska (John Green)Autor: John Green
Názov: Kam zmizla Aljaška
Originálny názov: Looking for Alaska
Väzba: pevná
Počet strán: 224
Vydavateľstvo: Slovart
Rok vydania: 2013

Anotácia (martinus.sk)
Miles má bizarnú záľubu v posledných slovách svetových osobností. Najviac ho fascinuje Francois Rabelais a jeho posledná veta: "Idem hľadať to Veľké Azda." Miles si nechce počkať na podobný osud a presvedčí rodičov, nech ho pošlú do internátnej školy mimo mesta. V Alabame si rýchlo nájde nových priateľov: spolubývajúceho Chipa, ktorého všetci volajú Plukovník a ktorý vo voľných chvíľach memoruje nekonečné abecedné zoznamy, i krásnu, ale nepredvídateľnú Aljašku, do ktorej sa zamiluje. Čaká ich rok plný porušovania školského poriadku, testov a skúšok, žartíkov, rozchodov a odhalených tajomstiev. Čo zmení Milesov názor na jeho "Veľké Azda"?

O autorovi
John GreenJohn Green je držiteľom viacerých významných literárnych ocenení, okrem iných aj Printzovej medaily, Printzovho čestného uznania a Edgarovej ceny za najlepšiu dobrodružnú knihu pre mládež. Dva razy bol finalistom literárnych cien denníka LA Times. Spolu s Bratom Hankom tvorí dvojicu Vlogbrothers (link na YouTube), jednou z najobľúbenejších videorelácií.

John Green je autorom niekoľkých bestsellerov, ktorými vdýchol život novej generácii čitateľov. Medzi jeho dielami vyniká román Na vine sú hviezdy. S manželkou a synom žije v Indianapolise.

O autorovi sa môžete viac dozvedieť na jeho stránke - johngreenbooks.com

Hra s Myšlienkami: 1. kapitola

11. února 2015 v 18:22 | Elizabeth
Zdravím vás,
streda tohto týždňa je môj, zdá sa, lenivý deň. Včera som však veľmi lenivá nebola a tak som stihla napísať prvú kapitolu HsM. Keďže som sa vás na FB pýtala, či chcete dnes tento článok, keďže pustiť sa do plnenia zadania Hrejivej výzvy sa mi nechcelo, tak vám prinášam prvú kapitolu. Dúfam, že sa vám bude páčiť a zároveň vám ďakujem za komentáre k prológu a dúfam, že budete komentovať aj teraz. :)

1. kapitola

Elizabeth sedela vo svojej lavici a hlavu si držala v dlaniach. Tak veľmi ju bolela, že nedokázala myslieť na nič iné. Len tie hlasy. Kopa hlasov, každý hovoril niečo iné, prekrikovali sa, akoby všetky kričali na ňu. Hovorili o nezmysloch, ktorým Elizabeth vôbec nerozumela. Unavene si pretierala oči.

"Eliz, ahoj!" Zavolala na ňu jej kamarátka Lucy. Elizabeth si všimla, ako k nej kráča s úsmevom. Na lícach sa jej vytvorili jemné jamky. Lucy bola veľmi milá a príjemná, hneď si ju Elizabeth obľúbila. Mala krásne hnedé oči, ktoré na slnku vyzerali ako zlaté. Mala tiež hnedé vlasy po lopatky. Bola veľmi krásna.
"Ahoj, Lucy." Odpovedala Elizabeth trochu unavene. Lucy si prisadla a položila knihy zo svojej náruče na lavicu.
"Čo je s tebou?" Spýtala sa ustarostene. Elizabeth ani nemusela odpovedať. Uhladila si svoje čierne vlasy siahajúce po pás a zahľadela sa do diaľky. Lucy sa na ňu pozorne zahľadela. "Zase si prebdela celú noc?"
Elizabeth mlčky prikývla. Trieda sa práve začala plniť, keď zazvonilo. Lucy to však nebránilo v rozhovore. "To nie je dobré. Mala by si viac spať, však takto nemôžeš normálne fungovať."
"Veď fungujem," namietla Elizabeth, keď do triedy vošla profesorka angličtiny. A k hlasom sa pridali ďalšie. Bodavá bolesť hlavy sa čoraz viac zhoršovala. Hluk v triede, ktorý sa zmenil na takmer hrobové ticho ju zabolel.

Hra s Myšlienkami: prológ

10. února 2015 v 20:16 | Elizabeth
Zdravím!
Oukej, konečne tu mám prológ tejto staro novej poviedky. Viete, za som myslela na to, že je škoda poviedok, ktoré som zrušila preto, lebo som nemala inšpiráciu na to, aby som sa im venovala. Teraz som sa však poučila a nechávam tu poviedky, pretože človek nikdy nevie, kedy dostane nápad, ktorý sa práve hodí pre nejakú poviedku. :)
A preto tu je HsM. S novou grafikou a prerobená. Dúfam, že sa vám bude prológ páčiť, je síce kratší, ale prvá kapitola to potom vykompenzuje.

Prológ

Elizabeth stála pri okne a pozerala sa na polkruh mesiaca. Už ani nepočítala noci, keď nemohla zažmúriť oka, alebo ju nezburcovali nočné mory. Lomcovala ňou bolesť hlavy a samej seba sa pýtala, prečo práve ona. Cítila bodavú bolesť a dúfala, že sa čoskoro rozvidnie.

Noc bola chladná, no Elizabeth si aj tak nechávala otvorené okno. Vietor sa pohrával s belasými závesmi, ktoré vo svetle mesiace vyzerali skôr ako strieborné. Hoci nerada bdela tak dlho, trávila čas pozorovaním mesiaca a hviezd. Priťahovalo ju to nekonečno. Tisíce hviezd žiariacich tak nádherne a tvoriacich súhvezdia. Často sa pristihla, že uvažuje nad tým, koľko neprebádaných zákutí má vesmír. A ako rada by ich sama prebádala. Rada pri týchto prebdených nociach myslela na to, aké by to bolo mať nejaké zvláštne schopnosti, ktoré nikto na zemi nemá.

Nenávidela som viac ako milovala

9. února 2015 v 13:42 | Elizabeth |  Občasník
Zdravím vás.

Odhodlala som sa napísať článok o tom, kým som bola, ale už snáď nie som a nebudem. Zaraďujem tento príspevok do rubriky Občasník, hoci to nie je občasníkový zápis.

Chcem vám porozprávať o tom, kým som bola než som sa dostala sem. Nie len na tento blog, ale sem do bodu, keď som spokojná a áno, aj šťastná. Chcem vám o tomto porozprávať, pretože viem, že niekde medzi vami môže byť človiečik, ktorý sa cíti, alebo cítil podobne. Čiže to je najmä pre tých, ktorí sa niekedy cítili podobne. Asi som to tu spomínala - píšem o tom knihu, no momentálne je na bode mrazu, takže mám pocit, že chcem čosi vychŕliť do sveta, pretože (a presne preto) skutočne tu môže byť človek, čo je na tom podobne. Alebo teda bol.

A neberte tento článok ako sebaľutovanie. Ja som tým už prešla a zmenila som sa. Myslím inak, cítim inak. Viem, že sú na tom ľudia horšie ako ja. Aj keď, keď cítite tú najväčšiu bolesť v živote akú ste necítili a neviete ani čo znamená, máte skôr pocit, že ste na tom najhoršie. Ale nie je to tak.

Obkľukou sa konečne dostávam k tomu, čo chcem povedať. Teda vôastne napísať.
O tom, čo sa udialo v mojom živote písať nebudem, zrejme to už väčšina poznáte. Zhrniem to tak, že sa mi postupne po kockách rúcal celučičký svet. A ja som začala upadať. Strácala som záujem o život. Nemala som zmysel existencie, nevedela som, kto som a či tu vôbec mám nejaké miesto. Okrem toho som myslela na svojich blízkych, ktorých sa dosť z tých problémov týkalo. Veľmi som si brala problémy blízkych. Keď sa pridružili moje, bolo toho tak veľa, že som sa začala prepadávať do temnoty. Stala som sa závislou na tom, že som fyzickou bolesťou prehlušovala tú psychickú. A šlo to so mnou dolu vodou.

Náhodný knižný projekt 3. deň

8. února 2015 v 16:28 | Elizabeth |  Náhodný knižný projekt
Zdravím.
Dnes som si pre vás vybrala článok s náhodným knižným projektom, hoci je pravda, že mám už aj novú poviedku. Dnes k nej chcem ešte urobiť grafiku. Doteraz som riešila básničky, ktoré som posielala do jednej súťaže. Tak mi držte prosím palce. :)

Tento deň patrí úžasnej knihe:

Richelle Mead - Sukuba 1: Trápení

Než začnem plniť úlohy ako u každej knihy v tomto projekte, musím podotknúť, že toto ke skutočne skvelá kniha. Siahla som po nej, pretože som prečítala celú sériu VA od tejto autorky a uchvátila ma. A tak som si povedala, že skúsim aj toto. :)

- Náhodne otvor knihu na nejakej strane a napíš prvú vetu.
Nefilim? (Krátka vetička. :D)

- Náhodou zalistuj v knihe napíš meno prvej postavy na korú narazíš.
Hugh (je to Georginin nadriadený, "dohadzuje" jej smrteľných mužov)

- Náhodne si vyber jednu stránku a vypíš z nej 5 prídavných mien
Nesmrteľných, zložitejšie, záhadný, nečítateľným, významné.

- Náhodne si vyber akúkoľvek vetu z knihy a napíš ju odzadu.
.eřbod, eřboD (knihu mám v češtine, takže preto. :))

- Náhodne skús poprehadzovať písmená v mene autora a vytvor tak nové meno.
Tentokrát je mi cťou predstaviť vám autorku fantasy sérii ako je Upírska akadémia, či Sukuba - tramtadadá! Chelelri Daem.

Bonusové úlohy

- Náhodne si zvoľ z knihy jednu sitáciu a skús ju napísať podľa seba, stačí krátky popis, možno niečo, čo by si zmenil/a
Seth ležal na dlážke, ktorá sa už ani na dlážku nepodobala. Svet okolo nás sa rozsypal a dalo by soa povedať, že sme sa ocitli uprostred samotného pekla.
Bola som tak zničená, že som sotva dokáala vnímať to, čo sa okolo mňa dialo. Vnímala som len jeho. Teraz bol dosť bledý, no napriek tomu veľmi príťažlivý. Hoci ma priťahoval aj Roman, Seth je celkom iný ako on.
Bola som slabá a bolesť mnou prechádzala celou svojou silou.
Priblížila som sa k Sethovi a on jemne pootvoril oči. Zračil sa v nich strach no aj akási radosť, že ma zbadal. Jemne sa mu pohli pery, ale nevyšiel z neho ani hlások. Nevedela som, ako dlho to takto vydržím. Nevedela som ani čo mám robiť, aby som pomohla.
Zahľadela som sa do Sethových hnedých očí a pobozkala ho. Začala do mňa prúdiť úžasná energia a čistota. No nie len to. Cítila som niečo, čo som za celý svoj smrteľný a aj nesmrteľný život s nikým necítila. Bolo to viac ako dopĺňanie energie. Bola to... láska? Mám vôbec šancu na lásku?

- (Náhodne) si vyber niekoho zo svojich SB alebo návštevníkov blogu a skús k nim priradiť nejakú postavu z knihy. Môžeš napísať prečo, čím ti ho/ju pripomína atď.
^aW mi pripomína trošku Setha. Nie je to nič osobné - len sú proste obaja talentovaní. Asi tým najviac. :) Aj keď Seth sa v knihách venuje čisto próze.

Tak, čo poviete na splnenie úloh a na bonusy?

Lapač snov, západ slnka a hnedovláska

7. února 2015 v 17:38 | Elizabeth
Zdravím vás.
Keď som písala článok o mojich predsavzatiach a plánoch do tohto roka, spomínala som (dokonca bolo ako prvé), že chcem viac kresliť a teda aj maľovať. Dlho som zvažovala, či sem nakoniec tieto výtvory pridávať. Na mojom prvom blogu sa mi stalo, že moje výtvory neboli príliš prijaté a tak som sa nevedela rozhodnúť. Tamto vtedy sa však udialo pred tromi rokmi a ja som sa odvtedy zmenila.

Je fakt, že vtedy som kreslila preto, že som sa chcela na niekoho podobať, chcela som byť... taká ako niekto, pretože ten niekto mal možno väčší úspech ako ja. Teraz kreslím a maľujem preto, lebo ma to veľmi baví aj keď nie som nejaký profesionál. Kreslím a maľujem pre radosť. Stalo sa to súčasťou môjho života a je to jeden z mojich koníčkov pri písaní a hraní divadiel. A keďže blog je o mne, o tom, čo rada robím, prinášam vám novú rubriku s mojimi výtvormi.

Báseň na prianie: Plameň v tvojich očiach

6. února 2015 v 15:50 | Elizabeth
Dlho som sa nevedela rozhodnúť, čím na blog prispieť. Po tak dlhom tichu (mojich nápadov) sa mi zjavilo toľko nápadov, že neviem čo skôr. Nuž a keďže som si uvedomila, že ešte dvaja ľudia čakajú na svoje básne, rozhodla som sa splniť aspoň jednu z nich. (Kecy, v skutočnosti rozpočítavala medzi nápadmi "ententíky, dva špendlíky..." :D)

Mimochodom, keď som tak totálne aktívna, je možné, že dnes bude ešte ďalší článok (a zase si dáme "ententíky"). Pretože fakt som dostala takú chuť, no zase vás nechcem až príliš zahlcovať, myslím si, že dva články denne a raz za čas nie sú zlé, čo myslíte? A potom si tie články napíšem a uložím do rozpísaných. Možno.

K tejto básni chcem dodať aby si ju Charlie nebral osobne, nie je to tak myslené, je to len nápad k slovnému spojeniu, ktoré mi dal ako kľúč. :)

DĹŽKA: kratšia
TÉMA: plameň v očiach
KĽÚČOVÉ SLOVÁ: --

Plameň v tvojich očiach

Pár hodín pred svitaním
bdieš a snívaš o spánku.
Hnev a žeravá bolesť
ti nedovolí opustiť realitu.

Keď slnko pomaly výchádza,
je ľahšie nenávidieť,
pretože milovať chce cítiť
bolesť.

A to je nemožné,
pretože všetka láska sa nenávratne
utopila v plameňoch.

Zhorela na popol

Roztopila sa v nenávisti
a plameni v tvojich očiach.

-------------------------------------------------------------------------
Chcete aj vy, aby som napísala báseň len pre vás?

7. On a ona sa zrazili v knižnici

5. února 2015 v 18:51 | Elizabeth
Plním ďalšiu tému Hřejivej výzvy. Tento krát trochu romantická, no pevne verím, že sa vám to nebude zdať príliš... gýčové. Tak nech sa vám hlavne páči.
Christina mlčky kráčala okolo políc s knihami a uvažovala o tom, ktorú z lákavých kníh si vyberie. Knihy milovala nadovšetko a keby neexistovali knižnice, zrejme by neexistovala ani ona. Aspoň tak to sama tvrdila. Knižnicu milovala tak ako knihy. Bol tu pokoj, nik tu nekričal, nik sa príliš nahlas nerozprával. Bolo počuť len vysúvanie a zasúvanie kníh do políc, alebo zašuchotanie stránok pri čítaní.

Bol podvečer a o tomto čase sa mala Christina vrátiť domov zo školy. No ona sa tam nechcela vrátiť, pretože tam panovala príliš napätá a nepokojná atmosféra a tak radšej trávila čas tu, v knižnici.

Idúc tak okolo políc s nápismi rôznych žánrov zabočila do žánru fantasy. Milovala fantasy. Pohľadom prechádzala knihy poukladané v polici a čítala mená autorov a názvy kníh. Keď sa jej názov pozdával, knihu vytiahla a prezrela si ju. Takto vytiahla päť knih a rozhodla sa, že si z každej čosi prečíta, kým si ich požičia.

Vykročila teda k veľkému hnedému stolu uprostred knižnice a vybrala si miesto v rohu pod lampičkou. Bolo to jej obľúbené miesto. Položila knihy na stôl a uhladila si svoj dlhy zapletený vrkoč. V knižnici síce nebolo veľa ľudí, ale vždy radšej sedávala takto v úzadí. Nerada na seba pútala pozornosť.

Začítala sa do jednej z kníh, keď si oproti nej prisadol nejaký neznámy chlapec. Mal čierne voasy, dokonalé a hlboké zelené oči. Pred sebou mal niekoľko fantasy kníh a nejakú poéziu. Christina sa naňho po očku pozerala spoza knihy. Keď sa pozrel jej smerom, sklopila pohľad a znovu sa začítala.

Niekto kto má rád fantasy a poéziu? Netušila som, že niekto taký ešte existuje. Pomyslela si Christina čítajúc prvú stránku knihy. Nikdy predtým niekoho takého nestretla a bola by to dobrá šanca zoznámiť sa. Ale... keby sa len tak nehanbila...!

Kým čítala knihy, chlapec stále sedel oproti nej, dokonca by prisahala, že na ňu občas pozeral. Keď však vstala a rozhodla sa požičať si tie knihy, chlapec sa zdvihol tiež. Vtedy Christina zneistela. Chlapec však kráčal iným smerom.

Trochu sklamaná kráčala k pultu. Dúfala, že im osud spletie cesty a zoznámia sa. Ale ona sa sama bála niečo povedať. Napokon, možno sa ani nepozeral na ňu. Možno sa pozeral na niečo iné. Ktovie. Chlapec sa však zrazu zjavil pred ňou, celou rýchlosťou do nej vrazil a knihy, ktoré on aj ona niesli v rukách spadli na zem a celkom sa premiešali. Christina pod náporom rýchlosti, akou do nej chlapec vrazil, spadla na zem.

"Ach, mrzí ma to. Nedívam sa pred seba." Podával jej ruku, aby jej pomohol vstať. Christina neisto jeho pomoc prijala a postavila sa na nohy.
"Je... je to v poriadku. Vážne." Pozrela na knihy, ktoré sa im rozsypali, Zdvihla jednu z kníh. "Čítaš poéziu? No... Bukowski je fajn. Tiež rada čítam jeho poéziu."
"Vážne?" Prekvapene na ňu pozrel. "Nepoznám nikoho, kto číta takúto poéziu."
Christina sa usmiala. "A ja nikoho, kto číta tieto fantasy."

Spoločne pozbierali svoje knihy a odišli spolu stále sa rozprávajúc o literatúre, ktorú majú obaja radi. Ani jeden z nich by neveril, že so seba vrazia a stane sa v ich životoch niečo, čo ich celkom zmení. Christina zistí, že aj zázraky sa stávajú a chlapec, ktorý sa mimochodom volá Andrew, pochopil, že krásu môže nájsť nielen vo fantasy svete, ale aj v raealite.
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------