Spútaní na Večnosť: 1. kapitola

25. prosince 2014 v 13:49 | Elizabeth
Prajem krásny sviatočný deň. :)
Konečne som dnes dopísala prvú kapitolu SnV. Takže je to taký malý oneskorený darček vám k Vianociam. Dho som túto kapitolu plánovala, no keďže december bol dosť ťažký, nedostala som sa k tomu aj pre moju únavu. Na začiatku prázdnin som však túto kapitolu rozpísala a dnes je konečne dokončená. :)
Tak príjemné čítanie. :)

1. kapitola

Dlho sa nado mnou skláňal. Na perách mal taký zvláštny úsmev, z ktorého mrazilo. Jeho čierne oči sa zabodávali do mojich očí. Skutočne z neho šiel strach, hoci vyzeral ako obyčajný chlapík, ktorého možno stretnúť na ulici. V bielej košeli a ľahkom hnedom saku vyzeral ako seriózny muž, ktorý by sa k väzneniu žien nikdy neznížil. Vyzeral ako človek, čo žije celkom obyčajný život. Na prvý pohľad. Čo však ukrýva jeho duša je tajomstvom pre oči.
"Prečo... ako som sa sem vlastne dostala?" Vybľabotala som sťažka. Snažila som sa vyvliecť z lán, ktoré mi spútavali zápästia, ale nešlo mi to. Chcela som odtiaľ odísť, ale bolo mi jasné, že to nebude také jednoduché. A ten muž ani nevyzeral na to, že by ma hneď pustil.
"Ach, odpusť," vyslovil trochu škrobene. "Dúfal som, že ten úder do hlavy tvoju pamäť nejako neovplyvní..."


"Úder? Do hlavy?" Zdesila som sa.
Muž držal predo mnou malé zrkadlo, ale stačilo to na to, aby som sa vydesila ešte viac. Pri korienkoch mojich tmavo hnedých vlasov mi z rany tiekla krv. Cez bolesť som ani nevnímala, že ma chladí na čele. Možno aj vnímala, len som si myslela, že to je pot.
Po zdesení ma naplnila číra zlosť. Nemohla som si ju však nijako vybiť. Ruky som mala zviazané, nohy v bolestivých kŕčoch tiež. Nervózne som behala pohľadom po tmavej miestnosti a hľadala čo i len maličkú nádej na únik.
"Stretli sme sa včera večer v meste. V takej malej tmavej uličke. Stačil jediný pohľad a vedel som, že musíš byť moja. Vyzerala si tak úžasne. Vzal som si ťa, ale ty si sa bránila a tak som musel... veď vieš. Upokojiť ťa."
Keď som si uvedomila váhu jeho slov, ktoré vyslovoval s miernym úškľabkom, striaslo ma. Chcela som toho toľko povedať, nakričať naňho. Vyšlo však zo mňa len chabé zafňukanie. On si ho však všimol. Na chvíľu sa zamračil. Akoby som ho tým znepokojila. A akoby možno vedel, čo všetko mám práve na srdci.
"Ale no tak." S dokonalou precíznosťou a jemnosťou mi utrel z líca slzu. "Plač ti vôbec nesvedčí, Alice. A aj tak to máš márne. Na mňa tieto finty neplatia." Chystal sa odísť. Otočil sa odo mňa a pomaly kráčal ku dverám.
"Ty..." zaťala som zuby. "...si psychopat..."
Muž sa otočil na päte a jeho pohľad ma na mieste zabil. Čierne oči mu zaiskrili hnevom, ktorý sa v ňom vzbúril. Mračil sa. Pery mal vzopnuté hnevom.
"Čo si povedala?!" Zasipel. Podišiel ku mne bližšie a znovu sa mi zadíval hlboko do očí. "Zopakuj mi, ČO SI POVEDALA!"
"Si psychopat!" Skríkla som naňho.
"To si nemala." Povedal so zaťatými zubami. Potom z celej sily kopol do stoličky na ktorej som sedela. Nie som príliš ťažká, som štíhla a tak som odletela až k plesnivej stene. Moja hlava dostala ďalší uder. Pred očami sa mi stmievalo. Videla som už len nejasný obraz muža stojaceho neďaleko mňa, ako v ňom stále kypí hnev. Doslova som videla hviezdičky. Bolesť bola neznesiteľná. Rozliehala sa v celej mojej hlave a dokonca v celom tele. Svet sa od môjho vnímania nenávratne vzdialoval a vedela som, že omdlievam.
"Nabudúce si dobre rozmysli, čo povieš. Raz ťa to môže stáť život. A ja by som ťa nerád oň pripravil." Povedal nahnevane.
Vtedy som sa rozplakala. Plač však dlho netrval, pretože po chvíli som omdlela.
::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
"Alice, vstávaj," znovu sa ozýval hlas v hmle. Tentoraz bol však jasnejší a zrozumiteľný. "No tak!"
Keď som otvorila oči, znovu som uvidela tie jeho. Čierne, hlboké. Ukrývajúce niečo nepoznané a desivé. Už v nich však nebol hnev, ale starostlivosť. Napriek tomu som sa ho bála.
Chcela som sa nejako odtiahnuť, ale sedela som pri tej plesnivej stene, do ktorej som narazila hlavou. Sedela som na niečom mäkkom. Možno vankúšik. Ruky a ani nohy som už nemala spútané. Čo sa stalo?
"Ošetrím ti rany. Bude to štípať, ale bude to snáď dobré. Našťastie, chvíľu som robil záchranára, takže viem, čo treba robiť." Hrdina, pomyslela som si. Skutočne mi však ošetroval krvavé zápästia spálené od lán. Hlava ma ešte vždy bolela a na lícach som cítila zaschnutú krv zmiešanú so slzami.
"Mrzí ma to, Alice. Stratil som nad sebou kontrolu." Hovoril, keď mi utieral krv z rany na hlave. Jeho dotyk bol jemný, hoci rana dosť štípala. Vzápätí som začala uvažovať nad tým, či vždy takto stráca kontrolu. Alebo či má nejakú rodinu a či aj pri nich stráca nad sebou kontrolu. Pretože ak áno, mám čo dočinenia so skutočným násilníkom a psychopatom.
Dokelu. Prečo práve ja?
"Ošetrím ti rany a potom ti prinesiem niečo jesť," povedal starostlivo. "Si hladná?"
Mala som chuť naňho narevať, niečo urobiť, ale spomienka na to, čo sa pred nejakou chvíľou stalo, keď som odletela k stene, ma spoľahlivo umlčala. Radšej budem mlčať. Tak som len súhlasila. "Áno."
"Dobre, donesiem ti polievku. Môže byť?"
Prikývla som.
"A tiež nejaké tabletky od bolesti. Skutočne ma mrzí tá hlava." Ľútostivo pozrel na moje rany. "Musím však po tie tabletky ísť do lekárne, takže to chvíľu potrvá."
Nádej na únik bola teraz väčšia a záchrana reálnejšia. Zatiaľ čo mi ešte ošetroval rany na rukách, premýšľala som o svojej stratégii úniku. Nebolo veľa možností. Len dvere vedúce na prízemie. Okrem nich bolo v pivnici len malinké okienko, ktorým by som sa neprepchala. Cez to okno presvitalo slnečné svetlo, hoci len veľmi slabo.
"Nebudem ti zväzovať nohy. Pevne verím, že si sa poučila." Vstal. "Tak ja idem. O hodinku som späť."
Než odišiel pritisol mi pery na líce, ktoré mi pred chvíľou precízne očistil od krvi. Jeho pery boli mäkké a príjemné, no napriek tomu sa zdali trpké. Hneď potom vyšiel z pivnice. A zamkol.
Fajn. Všetko je stratené. Zostanem tu trčať naveky. So psychopatickým mužom.
Pane Bože. Prosím, pomôž mi...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Charlie Charlie | E-mail | Web | 19. ledna 2015 v 22:34 | Reagovat

Zaujímavé, teším sa na ďalšiu časť. Páči sa mi, že táto poviedka má inú tematiku, ako zvyčajne píšeš.
Inak neviem prečo, ale muž mi je dosť sympatický. Pripomína mi Jonathana z mojej knihy 8-) povahovo, myslím.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------