Prosinec 2014

O tom, aký bol rok 2014

31. prosince 2014 v 13:24 | Elizabeth |  Myšlienkovník
Je Silvester a to je najvhodnejší čas napísať pár slov k tomu, aký bol pre mňa rok 2014. Takýto článok som písala aj pred rokom, a bolo to celkom iné. Iný bol rok 2013 a iný bol aj tento rok. Chcem práve zhrnúť to, či bol lepší a hádam niečo si priať do nového roku.

Minuloročný Silvester bol pre mňa depresívny. Príliš som sa zamýšľala nad tým, že čas nenávratne plynie a zase sa musí čosi zmeniť. Zase nastal ďalší rok. To ma veľmi deprimovalo. Tento rok je však iný. Mám za to, že čas jednoducho do predu ísť musí a hoci ma budúcnosť stále desí a nemôžem sa zbaviť spomienok na minulosť, ale snažím sa myslieť na to, čo je teraz. Spomínala som to viac krát. Som skrátka iná.

Hoci na budúci rok budem mať už dvadsať, akosi mám pocit, že si na to nebudem vedieť zvyknúť. Je to síce len číslo a nijak to neovplyvní môj život, ale bude to iné. Už nebudem násťročná a ľudia budú odo mňa očakávať možno viac. A možno naopak, neviem. Ale ešte tých dvadsať nemám, takže o tom možno neskôr v narodeninovom článku na budúci rok.

Skutočne však môžez zhodnotiť, že tento rok bol... dobrý. Ani nie úžasný, ani nie zlý. Priemerný, na trojku. A v porovnaní s tým predošlým a ešte predtým, tá trojka je skutočne výborná, pretože boli roky, ktoré boli veľmi zlé. 2012 a 2013 som strávila niekoľko týždňov v nemocnici. Možno aj odhadnete na ktorm oddelení... Spoznala som však niekoľko skutočne dobrých ľudí, s ktorými som v kontakte ešte aj teraz. A roky predtým? 2011 bol celkom fajn, lebo som bola zamilovaná. Nehorázne zamilovaná. 2010 bol veľmi zlý. A v 2009 to všetko začalo.

Práve keď zajtra začína rok 2015 dúfam, že to bude rok, kedy to skutočne všetko skončí. Aj keď nedá sa to skončiť tak ľahko. Dostávanie sa zo závislosti ktorá mi zničila ruky a z toho všetkého je beh na dlhú trať, ale ja si verím. Zvládnem to.

2015 bude určite lepší. Musí byť. Verím v to. A či mám nejaké predsavzatia? Určite. Neviem, či sa mi ich podarí vyplniť ale mám. Môžem vám spomenúť pár: chcem niečo zhodiť, chcem veľa písať a viac sa zapájať do súťaží a aktivít. Naďalej písať pre Abdon, stále blogovať na tomto blogu. A vydržať, zvládnuť svojich démonov.

Napokon môžem rok zhodnotiť čo sa týka blogu a písania. Tento blogový rok bol tiež pomerne dobrý. Za rok som napísala mnoho článkov, mnoho básní a tiež poviedok. Čo ma najviac teší, dokončila som Denník Anjela Smrti, na ktorom mi veľmi záležalo. A teraz verím, že budem tak veľa písať aj naďalej, lebo viem, že ma to baví. A že spokojne oslávim s blogom už druhý rok existencie.

Na záver vám chcem veľmi poďakovať za krásny rok 2014, ktorý bol krajší aj vďaka vám, vašim názorom a komentárom. Ďakujem, že ste a dúfam, že so mnou ostanete ďalší rok.

Prajem vám teda šťastný Nový rok, aby ste doň vstúpili tou správnou nohou a užili si posledný deň v roku. :)
Elizabeth.

A aký bol váš rok 2014?


Nedá sa pred ňou utiecť a zároveň môže byť vykúpením

30. prosince 2014 v 17:32 | Elizabeth |  Myšlienkovník
Žila som niekoľko rokov s pocitom, že smrť je to najlepšie riešenie všetkej tej bolesti a trápenia. Boli to depresívne roky a veľmi ťažké nie len pre mňa, ale aj pre mojich blízkych. Myslela som si, že ak umriem, svet bude o niečo lepší. Neverila som tomu, že som istý malý dielik v mozaike sveta, ktorý je rovnako dôležitý ako všetky ostatné. Vnímala som svet ak nesprávne miesto pre mňa. Smrť by ma zachránila. Definitívne vymazala zo sveta. Ale niečo by tu predsalen zostalo. Bolesť. Bolesť blízkych, ktorých by som takto sklamala. A dokonca by si ju mohli vyčítať. Áno, ja by som bola pokojná, nič by som už neriešila ale... čo oni...? Trpeli by možno rovnako ako ja predtým.

Poviem vám, že na tej smrti je stále niečo kúzelné, ale je to niečo, čo nemôžem urobiť, pretože ma tu svet ešte potrebuje. A sa každý deň, napriek nátlaku mojich úzkostí a chvíľkových slabostí, presviedčam, že tu predsalen musím byť. A preto hovorím smrti nie. Jednoznačné NIE. Pretože chcem niečo dokázať a...

... napokon aj tak zomrieme, ale aspoň zomrieť s pocitom, že som niečo urobila, že som dokázala prežiť aj s tým, čo mi robí šarapatu.

Pred smrťou sa nedá ujsť, aj keď niekto by rád pred ňou utiekol. Smrť je súčasť ľudského života a každý vie, že nič nemôže trvať večne. Aj sviečka nakoniec zhasne. Napriek tomu, že niekto pred smrťou uteká, pre iného je vykúpením, tak ako som spomínala ja. Každý má nejaké trápenie a sú chvíle, kedy by radšej zomrel. Pokiaľ niekto vážne ochorie, tkež si niektorí prajú, aby radšej zomreli.

Na druhú stranu, nádej stále existuje. Aj ja mám nádej, že jedného dňa sa stanem vyrovnanou osobou, pre ktorú budú tieto zlé roky už len spomienkou a tým, čím prešla. A nádej je to povestné svetielko, ktoré nám môže pomôcť, len sa treba za ním načiahnuť. Vstať. Sú tu vaši blízky ľudia, ktorých máte radi a ktorých by bolela takáto strata.

Všetko má dve stránky. A hoci sa zdá, že smrť má len zlú, má obe. Ale než sa pozriete na tú dobrú za úmyslom vykúpenia, pozrite sa na zlú. Tú bolesť, ktorá po vás ostane. A nedá sa tak rýchlo zmazať. Videla som ľudí, ktorí po smrti najbližšieho úplne stratili záujem o život. Úplne zomreli, napriek tomu, že boli nažive.

Je lepšie tu zostať, skúsiť, čo ste neskúsili, žiť tak, ako ste vždy túžili. Áno sú dni, ktoré sú zlé. A sú aj choroby, ktoré bránia v žití života naplno, ale pokiaľ je čo i len jediná vec, ktorá dokáže človeka potešiť, má nodej.

Neutečieme síce pred ňou a hoci čas plynie rýchlo, nemrhajme ním. Možno je smrť vykúpením, ale vždy, VŽDY sa pozrite na tú druhú stránku. A to platí nie len o smrti.

Vločky v čiernych vlasoch

28. prosince 2014 v 11:20 | Elizabeth
Zdravím vás...
Dnes nás príroda obdarila niečím, čo mne vykúzli úsmev na perách, pretože som milovník zimy. Hoci je pravda, že by to bolo krajšie na Vianoce, ale... aj tak. Je to úžasné, keď mi vločky padajú do vlasov.
Cítim sa skutočne potešená, že zima konečne zavítala aj k nám a prikrila nás bielou perinou, ktorá mi posledné zimy tak chýbala. Mala som dnes ráno cestu do obchodu a nebola by som to ja, keby som niečo nefotila. Takmer stále som sa zastavovala a fotila. Takže v tento krásny nedeľný a zasnežený deň vám prinášam fotky zimy u nás. A plus moju fotku. :)

Vianočné ozdoby poukladané na parapetách okien sa stali ešte Vianočnejšími, keď do nich napadal sneh. Niekto sa nedokáže tešiť z týchto celkom obyčajných maličkostí. Keby som bola taká, ako pred rokom, či pred dvomi, ani mnou by to nepohlo. Čo myslíte, nie je lepšie tešiť sa aj z takýchto malích vecí a udalostí ako zatrpknuto hľadieť na svet s tým, že všetko nenávidíte? Určite je. Bola som taká, že som svet nenávidela, ale nenávisť nikam nevedieť. Koniec-koncov o tom sú tiež Vianoce. :)

Aj stromy poprikrývala perinou z malých trblietavých krištáľových vločiek z ľadu. Teraz, keď sa pozriete von oknom, je to akoby ste hľadeli do bieleho slnka, ktoré vás takmer oslepí svojou čistotou a krásou. Také to je.


A toto... hoci len obyčajná zablatená poľná cestička sa zmenila na cestu posiatu ľadovým nebeským prachom. Malé vločky stále klesajú a spájajú sa do krásnych prikrývok a napokon pokryjú celé cesty, strechy domov. Potom si človek prechádzajúci sa v tichých uliciach pripadá ako v rozprávke.

A popri tom všetkom natiahnuť dlaň a nechať dopadať vločky ako malé hviezdice bieleho zlata. Keby ste sa v tom snežení ani len nepohli, možno by ste dokonca aj zapadli. Ponorili by ste sa do malinkých perličiek ľadu, ktoré by napokon zanikli na vašich dlaniach. No spadli by ďalšie...

A nakoniec... už bez opisov - toto som ja a moje snehovými vločkami posiate vlasy. Dokonca bez mejkapu. Ale i tak dúfam, že sa ma nezľaknete. :D A to sú všetky fotky, ktoré som vám chcela ukázať. Zima je ozaj krásne ročné obdobie a práve sneh na nej milujem najviac. Akurát je škoda, že tu v nížinách ho tak často nemáme... :(
No to nepokazí náladu dnešného dňa. :) A čo vy, máte u vás sneh?

Elizabeth je "zamilovaná"

27. prosince 2014 v 10:46 | Elizabeth |  Občasník
Zdravím, všetkých čitateľov, pravidelných, nepravidelných, náhodných pocestných...

Akosi... akosi sa mi zdá, že tu je smutno. Ja som začala znovu pravidelne prispievať, ale nevidím žiadnu odozvu. Trochu ma to mrzí. Vidím, že články čítate a je to fajn, teší ma to, ale nemá to žiadnu badateľnejšiu odozvu. Je tu tak... mŕtvo.

No nezačala som písať tento článok práve o tomto. Mali sme tu Vianoce. Dúfam, že ste si ich v zdraví a pohode užili, dúfam, že ste sa neprejedli tak ako ja. Nuž čo, po sviatkoch zahajujem dietu. :D Nie vážne. Odhliadnuc však od toho, že som bola celkom plná, som si vianočné sviatky celkom užila. Tak, ako som verila, neboli vôbec depresívne. Boli skvelé. Jediné čo mi snáď najviac vadí je to, že si ľudia nedajú pokoj s petardami. A Laky je potom celý vydesený, roztrasený... A to ma bolí. Do Silvestra predsa nie je tak veľa času, aby nemohli vydržať. Kiež by to bolo zakázané!

Vianoce mi však priniesli dva úžasné darčeky, za ktoré rodičom nesmierne ďakujem. Konečne som dostala možnosť vybrať si nejakú knihu. Ja som si však vybrala len jednu. A to Sukubu 2 Na vrcholu od Richelle Mead. O tej som vedela, že ju dostanem, pretože som to mamke spomínala a potom sme sa rozprávali, že ju už má kúpenú. Čakalo ma však ešte jedno prekvapenie. A to bola tiež kniha. Tretí diel Sukuby s názvom Sny. Takže som skutočne šťastná.

Viem, nie je to príliš kvalitná fotka, ale fotila som to v rýchlosti, pretože chvíľu po tom ako sme si posedeli po večeri s rodinou sme šli na návštevu, takže som nemala príliš veľa času. Sukubu 2 som už rozčítala a vôbec ma nesklamala. Je to úžasná kniha a hneď ma vtiahla do deja. S touto knihou vlastne súvisí aj nadpis, ktorý som dnes použila. Som tak trochu zamilovaná. Do literárnej postavy. Vo VA to bol Dimitrij a v Sukube je to.... chvíľka napätia....... Seth Mortensen. :D Možno si niekto povie že prečo, ale proste sa mi hrooozne páči. :D

Takže sa snažím užívať si čítania, keď mám čas a toho voľna hlavne, pretože január bude des. To mi verte.

A čo blog? Myslím, že všetko som vystihla v prvom odseku. :( Dúfam, že sa polepšíte. :D Len som puravila pár vecí, v menu už je spomínaná časť o knižnej výzve. To je všetko.

Trochu som vás teda oboznámila s tým, čo sa deje na blogu, so mnou a tak zase uvidím s čím sem prídem zase. Mám v pláne jeden hudobný článok, ale neviem, kedy budem písať. Okrem toho, stále hlasujte prosím v ankete, ktorú nájdete v menu. Zatiaľ je väčší počet hlasov za áno, ale aj tak, chcem počkať, kým sa tam nazbiera trochu viac hlasov. Každopádne možno poviedku začnem písať a potom sa uvidí, či bude zverejnená. :)

To je zatiaľ vše, dúfam, že sa máte dobre a budem rada aksa so mnou podelíte o vaše vianočné zážitky a darčeky. :)
Elizabeth

5. Příběh začínající slovy: "Myslel jsem, že jsem viděl..."

26. prosince 2014 v 14:36 | Elizabeth
Ahojte! Konečne tu máme poviedku do Hrejivej výzvy. :) Dlho som nevedela čo na túto tému napísať. Ale teraz už mám príbeh hotový. A ešte ma zaujíma, čo ste našli pod stromčekom? Ja dve knihy Sukubu 2 a 3 od Richelle Mead. :)
Tak už vám prajem príjemné čítanie tejto divnej poviedky - ani som nepoužila anglické meno, dala som slovenské, ani neviem prečo. :D
Myslel som, že som videl tie zvláštne dvere, ktoré v ošarpanej stene pôsobili ako dvere do nejakej kráľovskej komnaty. Tie dvere, ktoré som videl ráno. Chcel som sa pozrieť, čo tam je, otvoriť ich, ale hneď ako som siahol po veľkej zlatej guľatej kľučke, zmizli. Teraz bola zima, snech sa sypal zo šedivo-bielej oblohy a padali do Sáriných kučeravých vlasov. Tie dvere zmizli aj teraz. Z krásne vyrezávaného dreva, z ktorého boli dvere urobené sa stal len prázdny sivastý tieň. Nič viac.

Stáli sme pri tej stene starého, neobývaného paneláku už pomerne dlho. Stále som jej hovoril, že to tu skutočne je. Hoci Sára je racionálne uvažujúca žena, ktorá neverí na fantáziu a nič nadprirodzené. Je predsa len vedkyňa. Vie, že čo nie je podložené dôkazmi, skutočne nikdy neexistovalo. Teda... aspoň to si myslí ona. No koniec-koncov, vedou sa zaoberám aj ja. A blázon určite nie som. Alebo že by...? Začal som o sebe pochybovať.

Neveriacky som ohmatával ošarpanä stenu v nádeji, že sa ešte zjavia, a že nájdem kľučku. Bola to však znovu stará, ošarpaná stena. Tak ako predtým. "Boli tam!"
Sára len pokrútila hlavou. Azda si myslela, že potrebujem odviezť na psychiatriu do neďalekej nemocnice. "Možno si... Možno si len prepracovaný. Vezmi si voľno."
"Nezbláznil som sa, Sára. Vážne tam boli!" Zastával som si svoje. Napokon som sa však vzdal a vzdychol si. "Ach, asi by som mal ísť do práce."
"To nie je dobrý nápad." Namietla Sára.

Pracujem v laboratóriu v nemocnici a hneď ak osom tam prišiel po tomto zvláštnom zážitku, začal som naplno pracovať, pretože tam toho bolo skutočne veľa. Keď som sa dostal do pracovného ruchu, ani som si nevšímal, ako rýchlo uteká čas. Zrazu bolo šero a za oknom nášho laboratória už svietili pouličné lampy. Ešte vždy snežilo. Väčšina už odišla, ale ja som si potreboval niečo dokončiť. Keď odišla posledná kolegyňa, začul som hlas.

"Príď ku dverám." Zaznelo v prázdnom labáku. Bol to chrapľavý hlas, prizná sa, že ma pomerne vydesil.
"Prosím?"
"Príď ku dverám." Znovu sa ozvalo.

Zrazu sa dialo čosi nevysvetliteľné. Nevedomky som si obliekol kabát, nechal na stole nedokončenú prácu a vyšiel som z labáku. Ani som si neuvedomoval, e nechávam otvorené dvere. Nezamkol som. Moje kroky viedli zase k tomu ošarpanému paneláku. Až tam som sa trochu spamätal.

Dvere tam boli.

A tentoraz som ich aj otvoril. Za nimi bola síce tma, ale voňalo to tam. Ako moje obľúbené miesto, keď sme ešte žili na farme. Presne tak to voňalo. A tak som tam vkročil.

Chrapľavý hlas sa ozval znovu: "Vitaj na ceste do pekla, zatratený."
"Čože?!" Nechápal som. Dvere sa vtedy zabuchli a ja som vzápätí prestal existovať.

Spútaní na Večnosť: 1. kapitola

25. prosince 2014 v 13:49 | Elizabeth
Prajem krásny sviatočný deň. :)
Konečne som dnes dopísala prvú kapitolu SnV. Takže je to taký malý oneskorený darček vám k Vianociam. Dho som túto kapitolu plánovala, no keďže december bol dosť ťažký, nedostala som sa k tomu aj pre moju únavu. Na začiatku prázdnin som však túto kapitolu rozpísala a dnes je konečne dokončená. :)
Tak príjemné čítanie. :)

1. kapitola

Dlho sa nado mnou skláňal. Na perách mal taký zvláštny úsmev, z ktorého mrazilo. Jeho čierne oči sa zabodávali do mojich očí. Skutočne z neho šiel strach, hoci vyzeral ako obyčajný chlapík, ktorého možno stretnúť na ulici. V bielej košeli a ľahkom hnedom saku vyzeral ako seriózny muž, ktorý by sa k väzneniu žien nikdy neznížil. Vyzeral ako človek, čo žije celkom obyčajný život. Na prvý pohľad. Čo však ukrýva jeho duša je tajomstvom pre oči.
"Prečo... ako som sa sem vlastne dostala?" Vybľabotala som sťažka. Snažila som sa vyvliecť z lán, ktoré mi spútavali zápästia, ale nešlo mi to. Chcela som odtiaľ odísť, ale bolo mi jasné, že to nebude také jednoduché. A ten muž ani nevyzeral na to, že by ma hneď pustil.
"Ach, odpusť," vyslovil trochu škrobene. "Dúfal som, že ten úder do hlavy tvoju pamäť nejako neovplyvní..."

Nie len veselé Vianoce...

24. prosince 2014 v 10:32 | Elizabeth |  Občasník
Nastal ten čas...

... keď môžem napísať na blog pár slov v tento krásny slávnostný deň. Pripadá mi to, akoby to bolo včera, keď som písala podobný článok minulý rok. A pripadá mi to zvláštne, aká som bola vtedy a akou som sa stala teraz. Život je zmena, aj ľudia sa menia. Som toho dôkazom. Minulý rok boli moje Vianoce smutné a depresívne. Minulý rok bol celý iný. A tento je zase úplne iný. A myslím tiež na to, že ma veľmi teší, že tento článok môžem znovu písať. Že sme spolu prežili ďalší rok.
Tak ako je na obrázku, skutočne vám prajem len to najlepšie, pohodové prežitie sviatkov. Sú to krásne sviatky v roku a ja vám prajem, aby ste si ich skutočne užili, prípadne si našli pod stromčekom to, po čom ste túžili. Hoci, ako iste viete, darčeky na týchto sviatkoch nie sú to najdôležitejšie. Dôležité je, aby sa celá rodina stretla pri štedrovečernom stoli v zdraví a pohode. Taktiež tvorivým dušičkám prajem veľa a veľa inšpirácie, aby tvorili aj naďalej v zdraví a pohode.

Čo sa týka blogu, tiež sa toho mnoho zmenilo. Napadlo mi - pozrite sa na minuloročný vianočný článok "I wish you...". Skutočne bolo všetko iné. Už podľa toho keď čítate ten článok a tento článok. Zmenila som sa. No a hoci nemám vymyslený pre vás Vianočný darček za to, že tu stále ste, že stále čítate moje články, za to, že ste pretrpeli moje depresívne stavy a neviem ešte aké stavy, ale už v menu sa objavila jedna otázka. A ja sa ju pýtam aj teraz.

Mám nápad na druhý diel poviedky Denník Anjela Smrti, ktorá by nie sla názov Svetlo a Tma. Ak by ste mali záujem o túto poviedku, prosím dajte vedieť buď v ankete v menu, či pod článkom, alebo ak k tomu máte viac čo povedať, píšte aj sem do komentárov. Zatiaľ to tak vyzerá, že by som to mohla realizovať, no chcem si počkať na viac názorov.

Neviem, čo by som viac písala, pretože myslím, že všetko povedal obrázok, ale aj tak sa skutoče teším, že ste so mnou zostali. A dúfam, že so mnou ostanete do ďalších Vianoc.

Tak znovu - Veselé Vianoce.
Elizabeth. :)

Knižná výzva na rok 2015

22. prosince 2014 v 15:16 | Elizabeth |  Projekty
Zdravím...
Nie, neobchádza ma táto výzva. Ani omylom. Aj minulý rok som si všimla jej existencie, ale sprevádzal ma strach, že výzvu nebudem schopná splniť. Povedzme si pravdu - nikdy nevieme čo sa za rok udeje. :) Ale aj tak. Je skutočne dobrá výzva nájsť si viac času na čítanie. Nie tak ako doteraz. :)
Aby som nezabudla, tento skvelý projekt uskutočnila Ells. Hoci rok 2015 ešte ani nezačal, verím tomu, že svoj cieľ splním. Keďže až tak si zatiaľ neverím, dala som si menší cieľ. Okrem toho, hneď v januári sa chystám do knižnice, takže dúfam, že so sebou si odnesiem veľkú nálož kníh a tak mám dojem, že sa aj ako vianočný darček rysuje nejaká kniha, takže myslím, že výzvu by som mohla aj do toho konca roka stihnúť s tým, že cieľ by som si navyšovala podľa toho, ako budem stíhať. Teda môj cieľ je zatiaľ:

1. Richelle Mead - Sukuba 2 - Na vrchole (RECENZIA)
2. John Green - Papierové mestá (RECENZIA)
3. John Green - Kam zmizla Aljaška (RECENZIA)
4. Gillian Flynnová - Stratené dievča (RECENZIA)
5. Gillian Flynnová - Ostré predmety (RECENZIA)
6. Richelle Mead - Sukuba 3 - Sny (RECENZIA)
7. Rachel Caine - Prokletý Dům (RECENZIA)
8. Stephen King - Pod Kupolou (RECENZIA)
9. John Green - Na Vine Sú Hviezdy (RECENZIA)
10. Denisa Kancírová a kolektív - Keavad (RECENZIA)
11. Rudolf Fabry - Odvíjanie času
12. Erik Axl Sund - Havranie Dievča (RECENZIA)
13. Margaux Fragosová - Tiger, tiger (RECENZIA)
14. Jozef Karika - Strach (RECENZIA)
15. Karen Marie Moning - Temná Horečka (RECENZIA)
16. Karen Marie Moning - Krvavá Horečka (RECENZIA)
17. Karen Marie Moning - Horečka Dananů (RECENZIA)
18. Patrick Rothfuss - Pomalé skúmanie ticha (RECENZIA)
19. Veronica Roth - Divergencia (RECENZIA)
20. Juraj Červenák - Vládca Vlkov (RECENZIA)
21. Ursula Poznanski - Saeculum (RECENZIA)
22. Suzanne Collinsová: Hry o život (RECENZIA)
23. Miroslava Varáčková: Len to nikomu nepovedz (RECENZIA)
24. Lauren Oliverová: Kým dopadnem (RECENZIA)

Nie je to veľa, ale na začiatok to stačí. Ak tento cieľ splním ešte skôr, číslo istotne navýšim. Nevyberám si konkrétne knihy, uvidím, čo mi celý rok prinesie. No a budem šťastná, ak sa mi do menu podarí dať ešte jeden nadpis s touto výzvou a pridať tam informácie o priebehu. Pokiaľ si ciel budem navyšovať, vždy vás o tom budem informovať v článku. Okrem toho, keď prečítam knihu, napíšem na ňu na blog recenziu.

Takže v menu tiež nájdete počet kníh, ktoré som prečítala a celkovo všetky infomácie. Teda... dufam, že po pridaní tohto nadpisu a informácií do menu mi celé nezmizne. :D

Takže mi držte palce, aby som ciel splnila, prípadne ho ešte navýšila. :) A ak radi čítate, zapojte sa do tejto výzvy aj vy. :)

To je teraz všetko, krásny deň želám.
Elizabeth.

Richelle Mead - Sukuba 1 (Trápení)

21. prosince 2014 v 15:55 | Elizabeth |  Recenzie kníh

Byť sukubou je veľmi lákavé, ale zároveň môže byť aj smutné.


Autor: Richelle Mead
Názov: Sukuba 1 - Trápení
Originálny názov: Succubus Blues
Názov série: Sukuba
Diel: prvý
Väzba: brožovaná
Počet strán: 312
Vydavateľstvo: Domino
Rok vydania: 2011

Anotácia:
Byť sukubou, to znie tak lákavo! Dievča sa môže slobodne rozhodnúť, kým chce práve byť, jej šatník praská vo švíkoch a smrteľní muži by dali čokoľvek za jej jemný dotyk. Áno, platia za to dušou, ale to sem teraz nepatrí...
Byť však sukubou v Seattli to je oveľa menšia zábava. Georgina Kincaidová by o tom mohla rozprávať - má šéfa nudného kravaťáka, ktorého najväčšou životnou vášňou sú zlé filmy, a jej nadprirodzené kamarátky sa dodnes zabávajú jednou nepodarenou premenou. Avšak zo všetkého najhorší je smutný fakt, že ak si s nejakým chlapcom vyjde na rande, vysaje z neho život! A ona by pridom dala všetko na svete za to, aby sa mohla dotknúť Setha Mortensena...
Nič-menej, snívanie o Sethovi bude musieť počkať. Medzi nadprirodzenými bytostiami v Seattli začína čosi vrieť. A Georgina má skoro spoznať na vlastnej koži, že existujú bytosti, ktoré odmieta prijať ako nebo, tak aj peklo...

O autorke:
Richelle Mead žije v Seattli a je okrem toho autorkou veľmi úspešnej série kníh Upírska Akadémia. Keď práve nepíše príbehy o sukube Georgine, alebo voľné pokračovanie Upírskej Akadémie, pozerá béčkové filmy, vymýšľa kuchárske recepty a kupuje si kopu oblečenia.

Kniha z môjho pohľadu:
Od Richelle Mead som čítala celú sériu Upírskej akadémie v češtine. Teda okrem toho voľného pokračovania. Potom sim našla na internete túto knihu a neskôr som ju dostala na narodeniny. Je tiež v češtine a aj keď nie vždy sa mi kniha v češtine dobre číta toto bol opak. Hneď ako som knihu rozčítala, celou svojou silou ma vtiahla do sveta Georginy a stala som sa nachvíľu ja sama tou sukubou. Stále som mala chuť sa ku knihe vrátiť keď som nemala čas.

Kniha ma vedela napnúť a aj rozosmiať. Štýl akým je písaná je taký čtivý, nedokázala som sa od knihy odtrhnúť. A aj príbeh je veľmi zaujímavý, páči sa mi, že je to niečo iné, než čo je dnes dookola omieľané - teda čisto len upíri. Richelle Mead takto ukázala svetu aj ďalšie nadprirodzené bytosti, ktoré sú tiež veľmi zaujímavé tak ako upíri.

Ďalšia vec, ktorá sa mi veľmi páčila, boli retrospektívne návraty do Georgininej minulosti, ktorými odhaľovala aj tajomstvá svojej duše, ktoré navonok skrývala. Kniha tiež obsahuje zaujímavé zvraty v deji, ktoré ma napínali tak, že som takmer nedýchala.

Teda môžem skutočne usúdiť, že po prečítaní Upírskej akadémie ma ani čo sa týka Sukuby táto skvelá autorka nesklamala a mám ten dojem, že potrebujem viac. :D A nehovorím ani o obálke, pretože aj tá je úžasná. :)

Moje konečné hodnotenie:


5/5

Zdroje:
Anotácia: prebal knihy
O autorke: prebal knihy

4. Kľúč k smrti

20. prosince 2014 v 13:22 | Elizabeth
Ahojte. Viem, takmer celý týždeň som sa tu poriadne neukázala s normálnym článkom, ale mali sme to divadlo a tak som nemala chuť a ani poriadne čas. Zmohla ma tiež únava, takže sa to skutočne nedalo. A teraz tu pre vás mám malú poviedku na ďalšiu tému v Project about half minute horrors. Dúfam, že sa vám bude páčiť. :) A ja sa určite polepším, teraz budú sviatky, takže budem viac písať a tešte sa na recenziu Sukuby 1. :)
Lucy sa s rodinou prisťahovala do veľkého domu na námestí jednej malej dediny. Lucyina sestra Kate, jej mama Amy a otec Jack si tento dom kúpili pretože sa chceli odsťahovať od mestského ruchu. Chceli začať nový život a pevne verili, že tu sa im to podarí. Hoci tu v tejto dedine poriadne nikoho nepoznali, vedeli, že tu sa im bude žiť lepšie.

Len čo sa zabývali, Lucy sa mlčky prechádzala po chodbe hore na poschodí. Všetci boli pohrúžení do spánku, keďže bola hlboká noc. Lucy ako obyčajne nemohla vôbec zaspať a tak sa prechádzala sem a tam po veľkom dome. Dom bol síce starý, ale krásny a z časti aj tajomný. Lucy nič nevedela o predošlých majiteľoch, ale tušila, že minulosť tohto domu je tajomná a iste aj zaujímavá.
Lucy bola obyčajné sedemnásťročné dievča, ktoré fascinovalo všetko týkajúce sa paranormálnych javov a rôznych iných tajomných vecí.

Kráčajúc po drevenej dlážke, ktorá občas zavŕzgala pod jej krokmi, zastavila sa pri dverách celkom nakonci dlhej chodby toho starého domu. Na to, že boli celkom malá rodina, tento dom bol veľmi veľký. Dokonca by sa dalo povedať, že hotová vila.

Lucy položila ruku na guľatú kľučku a skúsila dverami potriasť. Tie sa však nie a nie otvoriť. Boli zamknuté. Vedľa nich bola na stojane položená stará lampička. Lucy ju zdvihla a pod ňou zbadala malí kľúč. Nazdávala sa, že bude patriť k týmto dverám. Zažla teda lampičku a skúsila strčiť kľúč do dierky.

Keď sa starý strieborný kľúčik v zámke pomaly pootočil, Lucy vošla do malej miestnosti. Všade bolo plno pavučín a prachu. Bola jednoducho zariadená a veľmi stará. Bolo tiež vidno, že ju nik neupratoval dlhé roky. So zažatou lampičkou našla vypínač a skúsila zažať svetlo v miestnosti. Nič sa však nestalo. Pri starom okne bola posteľ na ktorej bol položený akýsi zošit. Až potom si Lucy uvedomila, že to je denník.

Keď sa doň začítala, niečo hlasno buchlo. Lucy sa vyľakane otočila a zbadala, že sa jej zabuchli dvere. A kľúč zostal vonku. Hodila denník späť na posteľ a začala triasť dverami, no bolo to beznádejné. Malá lampička, ktorú položila vedľa seba na zem v okamihu zhasla. V izbe zostala nekonečná a desivá tma.

Zrazu počula kroky. Blížili sa k nej. Cítila niečo zvláštne a nadpozemské. A desivé. Pritisla sa chrbtom k dverám a modlila sa. Zmocňoval sa jej číry strach. Lampička sa znovu rozsvietila a Lucy pred sebou zbadala čepeľ noža. Držalo ho bledé dievča s podrezaným hrdlom.

Lucy si ani nestihla uvedomiť čo sa stalo. Čepeľ sa jej jednoducho ocitla v hrudi. Bez varovania. Len sa zviezla k zemi a s očami vyvrátenými hore, s otvorenými ústami z nej krvou odtekal život.

A práve v tej chvíli sa zobudila. V tej istej izbe.
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------