Sophie - druhá kapitola

23. listopadu 2014 v 8:16 | Elizabeth
Tak, tu je. :) Okrem toho, prajem vám pekné ráno, u nás slnečné. Keďže tu niekto bol zvedavý na druhú kapitolu tak vyhovujem želaniu a na konci článku sa pýtam jednu malú otázočku. Tak prosím hlasujte v ankete, pomôže mi to. :) Tak prajem pekné čítanie.

2. kapitola - Znovu nájdený otec

Na druhý deň ráno Sophie mala v úmysle vrátiť sa do parku, kde včera videla muža, podobného jej otcovi. Ba dokonca si bola úplne istá, že ten muž JE jej otec.
Ráno bolo slnečné, no celkom chladné. A Sophie musela ísť do práce. Víkend skončil. Cestou do parku myslela na to, že dnes má deadline jedného článku a musí ho odovzdať. Článok síce napísala, ale mala pocit, že je dosť biedny. Snažila sa myšlienky na prácu zahnať a myslieť na to, či tu, v tomto parku, nájde znovu svojho otca na lavičke. Trochu sa bála predstavy, že s ním bude musieť hovoriť, no ak chcela zistiť, čo sa stalo a či je to skutočne jej otec (aj keď si tým bola istá), musela niečo urobiť.
Jej otec však tento krát na lavičke nesedel. Ležal tam a Sophie si všimla, že okoloidúci ľudia naňho často zhnusene zazerali. Bol to síce bezdomovec, ale bol to človek ako všetci ostatní. Sophie naňho chvíľu pozerala z diaľky. Keď sa nehýbal, podišla k nemu bližšie. Čierne havranie vlasy mal mastné a zanedbané, ale stále boli také, ako tie jej. Chvíľu si dokonca myslela, že je muž mŕtvy. No keď zbadala, ako sa mu dvíha hruď, upokojila sa. Musí mu byť hrozná zima, pomyslela si ľútostivo. Ležiaci muž ju zbadal a v okamihu sa posadil. Uprel na ňu svoje sýte modré oči. Akoby vraveli: Poznám ťa.
Park bol takto zavčasu ešte celkom prázdny. Boli tu len oni dvaja a pár ľudí venčiacich svoje psy. Listy stále padali zo stromov, no stromy boli oproti včerajšku podstatne viac holé. Vietor sa upokojil, akoby čakal na slová, ktorá buď Sophie alebo muž na lavičke vyslovia. V diaľke bolo počuť len trúbenie ponáhľajúcich sa áut. Sophie nevedela, čo má povedať. Či má ísť rovno k veci, alebo začať celkom obyčajný rozhovor.


"Prepáč... Prepáčte..." Začala trochu rozpačito. Nevedela, či mu má tykať, či vykať.
"Sophie...?" Prehovoril muž. Triasol sa mu hlas a Sophie nevedela, či od zimy, alebo preto, že ju tu teraz vidí. V očiach mal prekvapenie, no zároveň istotu. Istotne čakal, že sem Sophie znovu príde. A ona čakala, že tu znovu bude.
"Áno..." Prikývla. "Áno, ja som Sophie a ty..."
"Emilyina dcéra...?" Ticho sa spýtal. "Emily Smithová..."
Sophie už po lícach tiekli slzy. Tak predsa je to on! Vedela to! Stála pred ním a uvedomovala si, že znovu našla svojho otca. "Áno! Áno!"
"Sophie!" Vstal. "Vyrástlo z teba krásne dievča!"
"Ja... už včera som ťa tu videla, no nemala som odvahu sa prihovoriť a navyše som si nebola istá, či si to skutočne ty. Chcela som..." Utrela si slzy a podišla k nemu trochu bližšie. "... chcela som sa ťa spýtať, že prečo si od nás odišiel."
Otec si znovu sadol na lavičku a vložil si hlavu do dlaní. Bolo to také beznádejné gesto, až to Sophie znovu rozplakalo. Neváhala dlho a sadla si vedľa neho. "Vieš, Sophie... Mama ti asi rozprávala čo som bol zač."
"Áno, hovorila mi, že si... pil." Povedala Sophie trochu zahanbene. Nie kvôli okoloidúcim, ale kvôli tomu, že ho teraz našla a nechcela ho príliš uraziť. No zároveň chcela byť úprimná.
"Tak je to. Raz som bol taký opitý, že ma museli odviezť na pohotovosť. Tam mi to došlo, čo som vám spôsobil. Až keď mi šlo o život. Bol som sebec a bol som veľmi zlým otcom. Kiež by som to mohol napraviť." Vedy sa stalo niečo, čo Sophie ani nepredpokladala a nikdy u otca nevidela. Rozplakal sa.
Sophie už nezdŕžala slzy. Rinuli sa jej z očí celkom neovládateľne. Hoci ju to bolelo, keď odišiel a bolelo ju aj to, že si myslela, že zomrel, bol to jej otec. A navždy ním aj zostane, nech je aký chce.
"Čo sa s tebou stalo?" Spýtala sa.
"Dlho som bol v liečebni. Keď som sa vrátil moja mama zomrela a už som sa nemal kam presťahovať. Zostal som na ulici. Občas som vás s mamou stretával, keď ste boli spolu na prechádzke. Niekedy som stretával len teba, ako utekáš do práce. Nevšimla si si ma, ale ja som si ťa všímal stále a vo vnútri som vedel, že si to ty. Sophie. Moja dcéra. Moja dcéra, ktorú som opustil a nenávidím sa za to."
"Nechcem aby si sa nenávidel. Je to minulosť. A ja som ťa neprestala mať rada." Povedala Sophie celkom úprimne. Bolelo ju, čo urobil, ale bola to minulosť. A je to predsa jej otec.
"Som rád, že si na mňa ešte stále nezanevrela. Myslel som na teba celé tie roky. Myslel som tiež na tvoju mamu. Chýba mi." Po líci mu stiekla slza. Videla na ňom, že ho to skutočne mrzí, čo sa stalo. Jeho sýto modré oči boli plné ľútosti a to ju dosť bolelo.
"A... vieš čo sa jej stalo?"
"Viem. Mala nehodu. Pred rokom." Prikývol smutne otec.
"Hej."
"A ako to teraz zvládaš?" Spýtal sa a uprel na Sophie pohľad zvedavosti a zároveň smútku. Bolo vidno, že mu veľmi chýbala. Svoj čin oľutoval, a Sophie mu už odpustila.
"No... vlastne celkom dobre. Bývam v našom byte sama. Pracujem tuto neďaleko v redakcii ženského časopisu." Povedala už pokojnejšie a slzy na jej tvári pomaly uschýnali. Všetko to, čo ju predtým bolelo sa vysvetlilo a ona znovu našla svojho otca, ktorého predtým nenávidela, no zároveň mala rada. Teraz mu vedela odpustiť, vyrástla z nenávisti. Nič by ňou aj tak nevyriešila. Sophie sa pozrela na malú tašku, na ktorej mal predtým otec hlavu, keď spal na lavičke. "Takže... vlastne nemáš kam ísť. Si stále len v tomto parku?"
"Väčšinou áno. Byt je príliš drahý a nemám ani len prácu z čoho ho platiť. Takže som tu a sám. Je to asi môj osud." Smutne poznamenal.
Sophie si uvedomovala, že otcovi ešte nemôže veľmi dôverovať, ale keďže nemal kde bývať a bol to jej otec, jej návrh znel jasne. "Vieš ja... teda... ak by si chcel, môžeš bývať v mojom byte. Ten čo mám po mame. Je tam dosť miesta a aspoň by som tam nebola sama. Môžeš si nájsť prácu..."
"Myslíš, že je to dobrý nápad? Ubytovať alkoholika, ktorý ťa sklamal?"
"A... teraz... eše..." Nevedela dokončiť vetu.
"Či ešte pijem?" Dokončil otec. "Už nie. Odvtedy čo som bol v liečebni som v alkohole ani jazyk neomočil. To mi môžeš veriť, je to svinstvo."
"Tak ak je to pravda, nemám dôvod prečo by si sa nemohol prisťahovať ku mne." Ak bude všetko v poriadku, tak ti pomôžem nájsť prácu, aby si mal stály príjem." Povedala Sophie otcovi, ktorý len sedel na lavičke a v očiach sa mu zračilo čosi ako potešenie.
"Skutočne si myslíš, že by to šlo?"
"Oci, minulosť nezmeníš. Viem, že mnohí ľudia by to asi tak rýchlo neurobili, ale verím tomu, že už sa to zmenilo a že si iný človek."
"Neublížil by som ti. Sklamal som ťa, viem. Aj tvoju mamu. Ale už by som to nikdy neurobil a ľutujem to."
"Veš... chýbal si mi," povedala smutne. Jej otec vstal a Sophie ho konečne mohla objať tak, ako na starších fotografiách, akurát už nebola to malé dievčatko v červených šatôčkach, ale už vyrástla. Ale aj tak bola jej láska k otcovi rovnaká. Prežili toho veľa, ale už to skončilo. Teraz bude len lepšie, pomyslela si.
"Aj ty mne, Sophie. Mám ťa rád."
"Aj ja teba." Teraz, už musí byť všetko lepšie. "Tak poď... domov."
Otec prikývol. Obaja sa vybrali z parku preč. Sophie vedela, že musí ísť do práce a odovzdať článok, ale uvedomila si, že najprv musí pomôcť otcovi. Ukázať mu byt a pomôcť mu nájsť si prácu. Nemusela to robiť. Nemusela otcovi ani dôverovať, ale v srdci cítila prázdno a keď tu bol teraz jej otec, miesto v jej srdci sa aspoň trochu zaplnilo. Už celkom zabudla na hroznú nočnú moru. Teraz vnímala len to, čo musí urobiť.
Keď prišli do bytu, Sophie zavolala do redakcie a povedala, že musí dnes zostať doma, že len odovzdá článok. Jej otec sa za ten čas umyl a okúpal. Keď vyšiel z kúpeľne, bol z neho úplne iný človek. Havranie vlasy boli lesklejši a oholil si zarastenú bradu. Chcel si znovu obliecť to staré oblečenie, ale Sophie ho zstavila.
"Počkaj, vyperiem to. Potom by sme mohli ísť kúpiť niečo nové." Otec sa zamračil. "Ak teda budeš chcieť."
"Tak dobre, súhlasím." Usmial sa. Jeho úsmev bol krásny. Aj ten mala Sophie po ňom. A keď sa usmial, znamenalo to, že bude skutočne už len lepšie. Dúfala v to.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Mám pokračovať v písaní poviedky Sophie?

Áno, neviem sa dočkať nových častí! 100% (4)
Je mi to celkom jedno... 0% (0)
Radšej nepokračuj...! 0% (0)

Komentáře

1 Makkakonka Makkakonka | Web | 23. listopadu 2014 v 19:38 | Reagovat

Je to zajímavá povídka. Zaujala mne :) Určitě v ní pokračuj! :)

2 Charlie Charlie | E-mail | Web | 25. listopadu 2014 v 22:20 | Reagovat

Aaale ja už to vidím, že tam proste príde nejaký hák do toho! A zas budem mať nervy 8-)

3 Elizabeth Elizabeth | Web | 26. listopadu 2014 v 18:05 | Reagovat

[1]: Ďakujem, určite budem. :)

[2]: No tak to nechcem aby si mal nervy. :D Ale niečo sa tam presa len vyskytne. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------