DAS - šestnásta kapitola

15. listopadu 2014 v 21:15 | Elizabeth
Ak ste nečítali príspevok na Facebooku, dávam vám na známosť, že mám pre vás ďalšiu kapitolku Denníka Anjela Smrti. A poviedka je celá dokončená. Len vás budem trošičku naťahovať... Hihi. :D
Ale teraz vám sem dávam ďalšiu kapitolu. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Hoci mrzí ma, že nie je toľko čítaná ako predtým.... :( Ale nevadí, hlavne že som niečo dokázala dokončiť...

-- 16 --

Emily uhasila sviečky a ja som vystúpila z kruhu. Obaja boli prekvapení mojím rozhodnutím. No Dave neskrýval radosť. Nespútane som mu vletela do náruče. Cieľ mojej cesty mi spočíval v náručí. Jeden z cieľov - láska. Bola som si vedomá toho, že som teraz sklamala Christiana, ale s Daveom som sa cítila lepšie.
"Rose!" Zvolal natešene Dave. Teraz, celkom svojvoľne som ho pobozkala. Nebránil sa. A ani ja som sa nebránila. Svojím spôsobom som sa oslobodila.
"Mám ťa skutočne viac rada ako Christiana. Chcela som s ním byť, kvôli výčitkám svedomia. Odpusť mi to, prosím."
"Nemám ti čo odpustiť." Pokrútil hlavou Dave.
"Hej, hej, vy dvaja! Ja som ešte tu!" Zvolala na nás Emily. Tvárila sa urazene, ale zdalo sa mi, že sa teší. Teší sa z toho, čo som práve našla. A aj z toho, že som kúzlo nedokončila.
"Prepáč," povedala som ticho. "A aj za to, že som to takto prerušila."
"Za to sa ospravedlňuješ? Veď ja sa z toho práve teším, a tuším aj Dave."
"To je fakt!" Povedal so smiechom Dave. Stále ma držal v náručí a ani ma nechcel pustiť. Ja som ani nechcela od neho odísť. Našla som svoje miesto. Pri ňom.
"Mrzí ma však, že Scarlett musela odísť zbytočne," posmutnela som.
"Po prvé, Scarlett si to priala. Nie je to útecha, ale je to tak. A po druhé, zbytočne neodišla. Musela si nejako zistiť, či je cieľ cesty správny." Podišla ku mne Emily a chytila ma jemne za ramená.
"Viem, ale..." Chcela som namietnuť.
"Nenechávaj sa zožierať vinou, Rose. Zaslúžiš si šťastie hoci aj ako anjel smrti. Ver mi." Skočila mi do reči Emily. Jej slová boli prívetivé a možno aj pravdivé, no stále to boli len slová. Zahnať vinu bude dosť dlho trvať.
"No... Ale ako teraz zachránime Christiana?" Vyslovila som otázku.
"Hmm, niečo mi napadlo." Zamyslela sa Emily. S Davidom sme z nej nespúšťali pohľad. "Poďme najprv späť do môjho domu. Je mi celkom zima."


Keď sme sedeli v Emilyinej kuchyni, čosi hľadala. Dave ma držal za ruku a spočíval na mne svojimi ľadovo modrými očami. Až teraz som začala vnímať jeho dokonalosť. Tak, ako nikdy predtým. Teraz sme sa však obaja museli sústrediť na záchranu Christiana. To bol teraz môj cieľ. Dave cestou do domu sľúbil, že bude so mnou.
"Tu to je!" Zvolala Emily zo zadnej časti domu. Hneď po tom pribehla späť do kuchyne. V ruke zvierala maličkú fľaštičku čírej tekutiny. Vyzerala ako voda.
"Čo to je?" Spýtali sme sa naraz s Davidom. Emily položila malú fľaštičku na stôl a pozrela na nás významným pohľadom.
"Nespoznávate to?" Obaja sme pokrútili hlavou.
"Je to protilátka Démonovho jedu." Vysvetlila. "Ochráni však len smrteľníka."
"Myslíš, že to bude fungovať?" Spýtal sa Dave.
"Istotne."
"A... môžeme..." Chcela som povedať, či si to môžeme vziať, ale akosi sa mi zasekol jazyk a nič som nevedela vysloviť. Emily nado mnou stála a asi vedela, čo chcem povedať. Vyzliekla si teplý sveter a nechala si len červené tričko. Všimla som si, že červená jej pekne kontrastovala s bledou pleťou, ktorú osvetľovala len jemná lampa položená na skrinke vedľa dverí.
"Jasné. Inak by som vám to nedávala."
"Ďakujeme. Vážne."
"To nestojí za reč, Rose." Objala som ju, pretože som bola skutočne rada za to, ako nám pomohla. Aj po tom, čo mojou vinou zomrela Scarlett.
Potom zostalo chvíľu ticho. To však netrvalo až tak dlho. Prerušil ho zvuk krokov okolo Emilyinho domu. Vonku bola tma, no za oknom sa mihol akýsi človek. No nebol to človek. Zbadala som jeho roztrhané šedivé krídla.
"Dave? To sú..."
"Špehovia." Dokončil za mňa a pohľad upieral von z okna.
"Musíme odísť!" Zvolala som, mierne vystrašená.
"Ale ako vás našli?" Pýtala sa Emily.
"Nájdu každého. Dalo sa to čakať." Odpovedal náhlivo Dave a vzal malú fľaštičku, ktorú si potom strčil do vrecka. "Emily, Scarlett mala nejakú tašku, kde mala zbrane. Videla si ju?"
"Áno, je tam v izbe." Pritakala a rozbehla sa po ňu. Už som takmer neskrývala strach. Museli sme sa ponáhľať a zároveň dať pozor. Zrejme všade číhajú.
Keď ju doniesla, Dave z nej vybral dve dýky. Jednu dal mne a jednu si nechal. A tiež zbrane, ktoré môžu démona oslabiť. Démona nemožno zabiť. Len oslabiť. A taká zbraň nám mohla prísť vhod. Rozdelili sme si ešte niekoľko obranných pomôcok a potom Dave tašku zatvoril. Nemohli sme ju vziať so sebou, ale to, čo sme si vzali nám hádam stačilo. Naša výbava obsahovala strely, ktoré môžu usmrtiť Démonových špehov.
"Nevyhneme sa stretu s nimi. Netuším, či ich porazíme, ale aspoň ich môžeme oslabiť." Povedal Dave bojovným tónom.
"Ale ako vyjdeme? Sú všade!" So strachom som sa naňho otočila zapínajúc si opasok.
"Zadnými dverami. Budú to predpokladať, ale bude to istejšie ako z predu."
"Mám strach, Dave," zafňukala som. Podišiel ku mne, pobozkal ma a objal.
"Zvládneme to." Odtiahol sa. "Ver mi."
Obaja sme trochu so smútkom pozreli na Emily. Mala strach v očiach, ale vôbec nebola jediná. Bála som sa ešte viac ako ona. Bála som sa, že ublížia aj jej. No na myšlienky nebol práve čas. Musíme sa ubrániť. Rozhodla som sa prerušiť oslobodenie od kliatby a zostať s Davidom, tak nech to za niečo stojí. Aspoň takto som sa mohla povzbudzovať. Aj keď to vlastne nič nebolo.
"Držte sa, Dave." Objala nás. "Rada som vás spoznala."
"Aj my teba, dúfam, že sa ešte uvidíme." Vyriekla som smutne.
"Poďme, lebo ti ešte zbúrajú dom," povedal s jemným úsmevom Dave. Čudovala som sa, že sa ešte dokáže usmievať, ale napokon sa zdalo, že to bol len úsmev na odľahčenie situácie.
Emily sa však veľmi neusmiala. A ani ja. Nakoniec som jemne trápne ticho prerušila ja. "Tak radšej poďme."
"Maj sa, Emily," pozdravili sme naposledy a sunuli sme sa k zadným dverám. Už bolo celkom jasne počuť šuchot krídel špehov a ich dupotajúce kroky okolo Emilyinho domu. Čakali na každý náznak, na to, kedy vyjdeme. Aby nás mali ako na dlani. Zdalo sa mi však podstatné, že toto všetko sa dialo kvôli mne. Ak sa Davidovi niečo stane, neodpustím si to do smrti.
Stáli sme už pri zadných dverách. "Pripravená?"
"No..." odmlčala som sa. "Viac-menej."
Keď Dave otvoril dvere, nastal úplný chaos. V mojej mysli i na Emilyinom dvore. Vybehli na nás hneď dvaja. No bolo ich ešte omnoho viac. Viac, ako sme možno čakali. Teda aspoň ja. Zostala som medzi dverami stáť ako obarená, zatiaľ čo Dave sa už snažil odohnať jedného z útočiacich špehov. Rozhliadala osm sa po záhrade. Bolo ich toľko, až mi prišlo zle.
Až Davidovo volanie ma vytrhlo z akejsi čudesnej paralýzy. Vrhli sa naňho ďalší. "Rose, no tak!"
Predo mnou stáli ďalší dvaja. Vytiahla som spoza opasku dýku, pevne som ju uchopila, aby sa mi nevyšmykla zo spotených rúk a vyrazila som proti špehovi. Zaujímalo by ma, kde je Thomas. On ma zo všetkých chcel hádam najviac, tak kde je?
Pohýbala som čiernymi krídlami a jemne som vzlietla nad zem, aby som špeha mohla čo najlepšie zasiahnuť. Dave mi predtým šepol, že ho musím zasiahnuť priamo do srdca. Rútila som sa naňho a jeho výraz bol trochu prekvapený, ale zrejme dobre vedel, čo sa chystám urobiť. Zdalo sa mi to ako večnosť než som ho zasiahla. Zbadala som len, ako sa na mňa Dave po očku pozerá a v tom pohľade bola jasne viditeľná akási hrdosť.
Zovrela som dýku ešte pevnejšie. Zabodla sa špinavému špehovi priamo do srdca, tak ako som predpokladala. Jeho potrhané krídla sa roztrepotali, chvíľu to vyzeralo, akoby sa mu nič nestalo, no potom padol predo mnou na kolená a rozsypal sa na popol. Dave na mňa len žmurkol a už sa naňho valili ďalší. A na mňa tiež. Keď som vyrazila proti jednému z troch, ktorí sa na mňa chystali, zavrčal a zaťal zuby. Vzlietol a tak som vzlietla tiež. Bála som sa, veľmi. No zároveň som cítila energiu odhodlania.
Tento bol však silnejší. Dýku, ktorú som vzala zo zeme som pevne uchopila, no tento špeh ma v okamihu zrazil k zemi a odletela som až k stene domu. S úderom do hlavy som prenikavo vykríkla hoci sa mi vlastne nič nemôže stať.
"Rose!" Zvolal na mňa Dave. Chcel sa za mnou rozbehnúť, ale špehovia mu to vôbec nedovolili. Mlátil ich hlava-nehlava a zabodával im dýky do sŕdc. Tak chladnokrvne.
"Nič sa nedeje, to zvládnem!" Zakričala som. Znovu som odhodlane vyrazila proti špehovi, ktorý ma zrazil na zem. Bol veľmi silný. Chytil ma za zápästia, aby som mu nemohla vraziť dýku do srdca. Snažila som sa zo všetkých síl. Zatínala som zuby, vrčala som, takmer ako on, keď po mne išiel.
Zrazu som počula, ako popri mne niečo zasvišťalo a zápästia sa mi uvoľnili. Vo dverách sála Emily. V rukách držala strely, ktoré sme mali tiež. "Emily, choď späť, my to zvládneme!" Zvolala som na ňu a šla som proti ďalším. Na tmavej záhrade ich bolo ešte hádam desať. S tromi bojoval Dave, ostatní šli po mne.
"Prišla som vám na pomoc." Povedala Emily a rozbehla sa proti špehom. Vzala zbraň, hodila do nich strieborné náboje a strieľala. Bola celkom dobrá, to som musela uznať. Ďalej som si ju však nevšímala, rútil sa na mňa ďalší. Vzala som dýku a znovu v letku som ju zabodla do jedného zo špehov.
"Vy blázni, mali ste mi ju priviesť. A hneď!" Ozval sa zrazu celkom z blízka Thomasov hlas. Vznášal sa kúsok od zeme a po jeho boku sa vznášala Catherine oblečená v čiernych džínsoch a koženej bunde. Špehovia prestali bojovať. Vyšli ku mne.
To čo sa odohrávalo šlo strašne pomaly a napriek tomu neskutočne rýchlo. Dave sa rozbehol vpred, aby ich zastavil a Emily tiež. Špehovia ma vzali za ruky. Bránila som sa, kopala som, chcela som ich odohnať, ale dýka mi niekde vypadla, nemala som sa ako brániť. Boli príliš rýchli. Silno mi stisli ruky a viedli k Thomasovi a Catherine. Ďalší dvaja zase zastavili Davida a Emily. Emily špeha zabila, no Daveovi sa nedarilo vymaniť sa zo zovretia.
"Rose, za to si odpykáš trest. A bude drsný, to mi ver." Povedal rozčúlene Thomas. Catherine sa len zachichotala. Thomas zdvihol pravú ruku a namieril ju na moje čelo. Zacítila som neznesiteľnú bolesť a svet sa odo mňa vzdialil. Počula som len, ako Dave za mnou kričí. A tiež na démona, aby ma pustil. Aby mi neublížil.

A napokon, čo som naposledy počula, bol Davidov krik. "Rooooooooooooooooose!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 16. listopadu 2014 v 12:34 | Reagovat

Ale to máme veľmi akčnú kapitolu, ten koniec nie nie nie toto sa nerobí, takto to ukončiť! :-) Inak ak by som mohla malú poznámočku - Počula som len, ako Dave za mnou kričí. A tiež na démona, aby ma pustil. Aby mi neublížil. - tie posledné dve vety by som trošku preštilizovala :-)

2 Elizabeth Elizabeth | Web | 16. listopadu 2014 v 16:51 | Reagovat

[1]: Môže byť, sypalo sa to zo mňa pomerne rýchlo, asi vďaka tej hudbe, takže asi áno, je to trochu.... Skúsim to hádam trochu zmeniť... :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------