DAS - sedemnásta kapitola

17. listopadu 2014 v 12:42 | Elizabeth
Už to nemôžem vydržať. :D S odstupom jedného dňa vám prinášam sedemnástu kapitolu. Mamka si už prečítala celú poviedku a veľmi sa jej páčila, čo ma teší, tak dúfam, že sa bude páčiť aj vám.
Okrem toho, zmenila som dizajn, lebo ten predošlý ma už pomerne nudil. A tak tu máme zas niečo Evanescentné. Veľmi sa mi páči klip Call me when you´re sober.
Tak, už sa pustite do čítania kapitoly. Potom pridám ešte epilóg a hotovo. Koniec DAS-ka na tomto blogu... Ach jaj, je mi smutno, že už to nebudem písať, ale zároveň sa teším.

-- 17 --

Keď som sa prebrala zo zvláštneho bezvedomia, ocitla som sa v akejsi miestnosti, kde to zapáchalo. Akoby tam niekto zomrel a jeho telo sa tu rozkladalo. Cítila som neznesiteľný pach síry, ktorá sa miešala s pachom krvi. Ešte stále ma bolela hlava. Cítila som sa slabá. Počkala som, kým si moje oči privyknú na šero a rozhliadla som sa po miestnosti.
Jediný zdroj svetla, ktorý tam bol, bol mesačný svit cez celkom malé okienko vysoko nado mnou. Kľačala som na studenej betónovej zemi. Boleli ma zápästia, ktoré mi zvierali špehovia. Teraz boli spútané hrubými lanami a zarezávali sa mi do kože. Snažila som sa uvoľniť ich, ale nedarilo sa mi to. Boli uviazané príliš napevno.
Keď som sa prestala zaoberať lanami na mojich rukách, všimla som si zamrežované dvere, ktoré viedli bohvie kam, no nejako som tušila, že som v Thomasovom dome. Kto jediný by mal takéto temné miesto zapáchajúce krvou a sírou. Pokúsila som sa vstať, ale zatočila sa mi hlava a klesla som k zemi. Thomas a jeho špehovia nenechali nič len tak. Priviazali mi ešte aj nohy. Ani keby som vzlietla nevyslobodila by som sa. Moje krídla sa váľali v akejsi špine a tuším boli aj od krvi. Bolel ma chrbát a aj miesto, odkiaľ mi krídla vyrastali. Na chrbte som si našla niekoľko hlbokých rán, ktoré silno krvácali. Keď som ich roztrasenými prstami našla, boli tesne od vyrastajúcich krídel a dosť štípali.
Pri dotyku mi vyhŕkli slzy, ktoré sa neskôr zmenili na plač. Zdalo sa mi všetko stratené. Thomas ma našiel, uväznil a ktovie, či sa vôbec ešte uvidím s Davidom. Tak som verila, že to zvládneme. Aj on v to veril. Popoháňala nás len láska, ktorú sme si nevedeli predtým pripustiť. Mňa hnali výčitky, jeho tá skutočná láska. A ako to dopadlo? Nakoniec tu umriem. Čo sa stane? Umučí ma hádam Thomas k smrti? Najhoršie bolo, že to nemuseli byť len konšpiračné teórie, ale fakty, ktoré sa mohli stať. Thomas je démon. Nemá city. Ani ja som nemala.


Kto vie, kde teraz Dave je. Aj Emily. Bože, dúfam len, že ich nezabili, pomyslela som si. Ak by Dave zomrel, tak už by som tu nemusela byť ani ja .Plakala som tak, že som nezadržala stonanie. Aj od bolesti. Aj od plaču. Veľmi som sa bála. Ani nie tak o seba, ale skôr o Davea. Veď on mi pomohol začať tú zložitú cestu. Tajil predo mnou city, aby neohrozil ciel cesty, ktorý som aj tak napokon mala celý čas pri sebe. Rukami zviazanými lanami som si zakryla tvár a usedavo som sa rozplakala ešte väčšmi.
Vtom som začula jemné klopkanie topánok. Tuším to boli lodičky. A jediný, kto tu mohol nosiť lodičky bola Catherine. Zdvihla som tvár a videla som ju cez malé okienko na dverách. Pohľad upierala na moje uslzené oči a na krvavé prsty. Videla tú bolesť v mojich očiach. A ja som očakávala, že v jej očiach nájdem opovrhovanie a akúsi posmešnú iskru. No naopak. Jej oči, hoci démonické, boli plné súcitu, ktorý som nikdy predtým u nej nepoznala. Akoby to nebola Catherine, ale niekto iný.
"Catherine, prosím, jedno mi povedz..." Začala som trasúcim hlasom. "Nechali ste Davida a Emily žiť?"
Catherine podišla bližšie k okienku a pozrela na mňa. "Sú... sú..."
"Nie, to nie." Namietla som a po tvári mi stiekla ďalšia slza. "Prosím..."
"Sú v poriadku. Thomas povedal, že potrebuje len teba, hoci David robil trochu problémy." Povedala tichým hlasom. Zrejme sa bála rozprávať nahlas.
Moje vnútro sa potešilo. Aj srdce mi poskočilo. No zarazila ma ešte jedna vec. "A Christian?"
"Bohužiaľ... musel zomrieť, Rose." Šepla. "Ale oslobodil sa po smrti. Prehovorila som Thomasa, aby ho nenechával zhorieť v pekle. Podvolil sa mi."
"Och, môj bože..." sklonila som hlavu zo smútku. Vzápätí som sa znovu narovnala. "Prehovorila si ho? Prečo?"
"To nerieš. Nezaslúžil si to."
"Odkedy ty berieš ohľad na to, čo si kto zaslúži?" Odpľula som. Nechápala som to. Možno aj ten súcitný pohľad bola len pretvárka.
"Mrzí ma to." Povedala nevšímajúc si môj tón hlasu. "Vážne ma to mrzí, Rose. Všetko."
A odišla. Nevedela som, či mám skutočne uveriť tomu, že ju to mrzí. Po tom všetkom. Napriek tomu sa mi zdala iná. Nemala výsmešný výraz v tvári. Zdalo sa, akoby si niečo uvedomila. Ale aj tak, môžem tomu veriť? Je to diablova pravá ruka.
Čo ma však mohlo tešiť, bolo to, že Dave a Emily sú nažive. Nevedela som síce kde presne sú, ale ak to povedala, tak to bude hádam pravda. Chcela som tomu veriť. A snažila som sa tomu veriť. Ktovie ako dlho ma tu bude chcieť Thomas držať. Možno ma napokon umučí k smrti. On ma môže zabiť. Iste toto väzenie nie je môj jediný trest. Ak by bol, tak by bol celkom chabý. On asi vymyslí niečo horšie. Niečo, čo ma skutočne položí.
Posunula som sa do tmavšieho kúta tohto môjho väzenia. Pozerala som na striebristé svetlo mesiaca a plakala som. Nič iné mi nezostávalo. Nič viac, nič menej, len slzy. Pretože tu nebol Dave. Pretože ma neznesiteľne boleli krídla. Pretože Christian napokon aj tak zomrel. Pretože Scarlett zomrela. Pretože som tomuto všetkému na vine práve ja. Nik iný len ja. A za to si skutočne zaslúžim trest. Zaborila som dlane do svojich vlasov a smútila.
.::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::.
Po tom, čo odniesli Rose, Dave a Emily sedeli v Emilyinom dome pri šálke teplého čaju, zatiaľ čo mu ošetrovala rany, ktoré mu špehovia tento večer spôsobili. Napriek tomu, že sa zo všetkých síl snažil, Rose vzali preč. Netuší, či je ešte nažive. A veľmi sa bál. A ak je na žive, bál sa, čo s ňou Démon urobí.
"Emily? Čo teraz budeme robiť?" Spýtal sa.
"To neviem, Dave." Namočila vreckovku do akejsi tekutiny, ktorá vraj urýchli hojenie. Hoci Dave nemohol vykrvácať, ak by mal takéto otvorené rany, mohol by sa jed špehov dostať hlbšie do jeho tela a zabiť ho.
Hoci málokedy plakal, teraz sa mu z očí spustili slzy, ktoré nevedel zastaviť. Od strachu a bolesti. Niečo sa predsa musí dať urobiť. "Viem, kde má Thomas dom. Musíme tam ísť a nájsť ju."
"Je to dosť riskantné, ale... asi inú možnosť nemáme." Povedala smutne Emily. Naposledy namočila vreckovku do tekutiny a utrela mu hlbokú ranu na predlaktí. Neznesiteľne ho to štípalo, ale to čo cítil v duši bolo ešte silnejšie.
"Tak tam poďme!" Zvolal a vstal zo stoličky.
"Vydrž Dave, musím ti to ošetriť. Keď Rose nájdeme, hádam nechceš umrieť na otravu?" Prinútila ho posadiť späť. Dave sa spamätal a nechal si ošetriť posledné malé ranky.
.:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::.
"Rose?" Ozval sa jemný Catherinin hlas. Už však neznel tichšie spoza dverí. Catherine stála predo mnou a jemne mnou triasla.
"Čo je?!" Povedala som trochu podráždene. Musela som asi zaspať. Ešte vždy som sedela v tom tmavom kúte, ale zo stropu väzenia svietilo malé svetielko.
"Prepáč, ale Thomas chce s tebou hovoriť," povedala mi ticho. Stále mala v očiach ten zvláštny súcit. "Poď, odvediem ťa za ním."
Rozviazala mi nohy, a po prvých krokoch som pocítila bolesť z rany, ktorú som mala na stehne a roztrhané džínsy. Bola som zvedavá, čo asi Thomas chce. Ešte vždy som sa však cítila zlomená a smutná. Ako som kráčala po boku Catherine ku dverám, krídla som ťahala po zemi, vôbec som nemala síl narovnať sa.
Potom sme kráčali ešte dlhou chodbou, než sme sa dostali na svetlejšie miesto. Chodba takisto zapáchala. No cítila som malú, maličkú nádej, že toto nakoniec dopadne dobre. Možno som si to len nahovárala, ale skutočne som to tak cítila. Catherine ma držala za plecia celkom jemne. Zdalo sa mi akoby sa zmenila. No napriek tomu som tomu ešte nebola schopná uveriť. Žeby sa tak zmenila? Tak rýchlo? Moment...
"Catherine, koľko som bola v bezvedomí?"
"Len chvíľu, Rose. Len asi hodinu, viac nie." Odpovedala mi trpezlivo a pokojne.
Prikývla som, keď sme sa pomaly dostali k veľkým dverám. Catherine vytiahla zväzok kľúčov a otvorila ich. Hlasno zavŕzgali a za nimi sa zjavila veľká osvetlená miestnosť so stolom a s tromi stoličkami a zopár poličkami. Moderné zariadenie na démona, ktorý tu je celé roky pred nami, pomyslela som si.
"Rose," ozval sa drsný démonov hlas. "Ach, Rose. Rose, Rose..."
"Áno?"
"Ty tuším rada robíš napriek," povedal jemne ironicky.
"No..."
"Ale k veci. Nikdy som toto neurobil. Skutočne nikdy. Ale Catherine ma prehovorila. Ja nemám city. Nemám vlastne nič. No jedno ti poviem: Catherine chce, aby som ťa nechal tak."
Nechápavo som pozrela na Catherine a potom na Thomasa. "Čo... to... Vážne?"
"Áno. Rose, nedokážem sa zmeniť za deň, ale to čo som videla u teba. To odhodlanie, ma presvedčilo o tom, že nemožno sa dívať na celý svet len s posmeškom. Uvedomila som si to, keď som ťa videla takú zlomenú." Povedala Catherine.
"Ale," skočil do toho Thomas. "Tvoj trest ti zostane, ale nenechám ťa tu. Všetko má jedinú podmienku - budeš pre mňa naďalej pracovať tak, ako ti poviem. Žiadne ďalšie excesy tohto typu. Ak mi toto odprisaháš kvapkou tvojej krvi, si voľná."
"Vážne?" Nechápala som. Ak mala byť toto pravda a nebol to len hlúpy žart, ak som nebola len Démonovou zábavkou, tak som pozabudla aj na bolesť krídel.
"Vážne." Prikývol a dodal drsným hlasom. "Moment, to, že si našla v sebe niečo ako city... Žiadne sentimentálne objatia či čo, jasné?"
"Skutočne to nie je vtip?" Neverila som.
Catherine sa na mňa otočila. "Nie je. Je to skutočné a môžeš nám veriť. Ak budeš po tomto vykonávať svoju úlohu anjela smrti tak, ako máš, nestane sa nič tebe ani Davidovi, či Emily. Musela som ho dohnať k tomuto rozhodnutiu dosť silno, pretože nikdy sa mi až tak nepodvolí." Zasmiala sa.
Thomas sa nezasmial, ale len prikývol. "Ošetri jej tie rany. Keď už som ju musel pustiť tak nech mi aspoň neumrie na môj vlastný jed."
"Ako si želáš." Zahlásila Catherine. "Poď, Rose."
"Moment, čo tá kvapka krvi?" Ozval sa ešte Thomas. Ako som si myslela, bude to chcieť podpísať nejakú "zmluvu". Krvou samozrejme. Podal mi ihlu. Pichla som sa a na papier popísaný textom o tom, k čomu som sa zaviazala kvaplo niekoľko kvapôčok krvi.
"Teraz si pod prísahou tak, ako keď si sa stala anjelom smrti. Lenže budeme na teba dávať väčší pozor a svoje bremeno si musíš niesť zodpovedne. Ako anjel smrti, ktorým si, ako som počul, zostala dobrovoľne." Vysvetlil.

"Viem." Súhlasila som. "A uvedomujem si to."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 18. listopadu 2014 v 17:16 | Reagovat

Popis toho väzenia bol naozaj super, veľmi realistické :D Správanie Cartherin aj Thomasa bolo naozaj prekvapivé :D

2 Elizabeth Elizabeth | Web | 19. listopadu 2014 v 18:38 | Reagovat

[1]: Ďakujem. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------