Listopad 2014

2. Příběh jakéhokoliv předmětu z tvého pokoje

1. listopadu 2014 v 12:39 | Elizabeth
Konečne som sa rozhýbala a rozmyslela si, čo v mojej izbe sa ocitne stredom pozornosti v tomto príbehu. Keď som ho však našla... bolo to jasné.
Prečítajte si teda príbeh o niečom, čo ma sprevádzalo 18 rokov.

Príbeh nie len obyčajnej hračky, ale aj najlepšieho priateľa

Ach, bolo to strašne dávno, čo som si len tak sedel na poličke akéhosi pojazdného stánku. Svet bol ešte celkom iný ako je dnes. V tom čudnom stánku som sedával dlho. Nikto ma veľmi nechcel, vždy si ma len obzerali a nič viac. Raz som prišiel do akejsi dediny. Mohol byť rok... 1996? Možno. Na tom však nezáleží.

Nastal jeden deň, ktorý všetko definitívne zmenil. Raz k stánku, kde som si pokojne sedel a pozeral na tešiace sa deti a všetkých ľudí pri iných stánkoch, podišiel k nášmu stánku nejaký chlapík. Bol mladý s tmavými vlasmi. Prezeral si všetky hračky v stánku až napokon, pozrel na mňa. Jeho pohľad hovoril za všetko. Keď prehovoril, že ma chce, potešil som sa. Keď zaplatil, chlap, čo mal na starosť náš stánok ma vzal z poličky a vložil do rúk tomu neznámemu tmavovlasému chlapíkovi.

Niesol ma v rukách krátku cestu. Rozmýšľal som vtedy nad tým, čo so mnou asi bude. Či ma dajú do nejakého stánku, či sa so mnou bude niekto skutočne hrať. A verte mi, najviac som túžil po tej druhej možnosti. Prišli sme do veľkého domu, kde ma čakalo malé dievčatko. Veľmi malé dievčatko. Najprv ma ohmatávalo prstíkmi, a potom si ma k sebe privinulo. Bolo síce maličké, ale cítil som, že nás k sebe niečo púta. To bol prvý krát, keď som pocítil lásku.

Viete, ubehlo už osemnásť dlhých rokov. A ešte vždy som u toho malého dievčatka. No to dievčatko už nie je malé. Zažili sme spolu mnoho. Stal som sa jej... najlepším priateľom. Rozprávala sa so mnou, a ja som jej rozumel. Stále ma stískala v náručí, a ja som bol rád. Áno, niekedy som mal hlávku mokrú od jej sĺz. Ničilo ma, keď plakala. Utíšil som ju. Volala ma Laky, niekedy Dalmatínko a niekedy - čo sa mi páčilo z toho hádam najviac - Havinko.

Potom do toho veľkého domu prišiel taký hnedý pes. A vtedy som skončil v skrini, pretože sa to dievča bálo, že ma roztrhá. Hoci ju to bolelo, musel som tam zostať. V tme. V tichu, bez povšimnutia. Asi na mňa zabudla... Ale aj tak. Stále ma má rada. Dnes ma po dlhom čase našla a to vrúcne objatie svedčilo za všetko. Sedela so mnou pri posteli a zmenila sa. Aj keď stále to bola ona. To malé dievčatko, ktoré ma prvý krát ohmatávalo prstíkmi.

Som už starý, už sa nebeliem, už nie som čierno-biely, ale skôr čierno-špinavý. No napriek tomu, že už mám aj dieru a môj ňufák už museli vymeniť za gombík, stále som tu s ňou a stále spomínam na tie časy, keď som patril do jej náručia. A tam patrím aj dnes. A kým budem pokope, tam aj patriť budem. Viem to.

A toto som ja dnes.

------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------