Listopad 2014

DAS - šestnásta kapitola

15. listopadu 2014 v 21:15 | Elizabeth
Ak ste nečítali príspevok na Facebooku, dávam vám na známosť, že mám pre vás ďalšiu kapitolku Denníka Anjela Smrti. A poviedka je celá dokončená. Len vás budem trošičku naťahovať... Hihi. :D
Ale teraz vám sem dávam ďalšiu kapitolu. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Hoci mrzí ma, že nie je toľko čítaná ako predtým.... :( Ale nevadí, hlavne že som niečo dokázala dokončiť...

-- 16 --

Emily uhasila sviečky a ja som vystúpila z kruhu. Obaja boli prekvapení mojím rozhodnutím. No Dave neskrýval radosť. Nespútane som mu vletela do náruče. Cieľ mojej cesty mi spočíval v náručí. Jeden z cieľov - láska. Bola som si vedomá toho, že som teraz sklamala Christiana, ale s Daveom som sa cítila lepšie.
"Rose!" Zvolal natešene Dave. Teraz, celkom svojvoľne som ho pobozkala. Nebránil sa. A ani ja som sa nebránila. Svojím spôsobom som sa oslobodila.
"Mám ťa skutočne viac rada ako Christiana. Chcela som s ním byť, kvôli výčitkám svedomia. Odpusť mi to, prosím."
"Nemám ti čo odpustiť." Pokrútil hlavou Dave.
"Hej, hej, vy dvaja! Ja som ešte tu!" Zvolala na nás Emily. Tvárila sa urazene, ale zdalo sa mi, že sa teší. Teší sa z toho, čo som práve našla. A aj z toho, že som kúzlo nedokončila.
"Prepáč," povedala som ticho. "A aj za to, že som to takto prerušila."
"Za to sa ospravedlňuješ? Veď ja sa z toho práve teším, a tuším aj Dave."
"To je fakt!" Povedal so smiechom Dave. Stále ma držal v náručí a ani ma nechcel pustiť. Ja som ani nechcela od neho odísť. Našla som svoje miesto. Pri ňom.
"Mrzí ma však, že Scarlett musela odísť zbytočne," posmutnela som.
"Po prvé, Scarlett si to priala. Nie je to útecha, ale je to tak. A po druhé, zbytočne neodišla. Musela si nejako zistiť, či je cieľ cesty správny." Podišla ku mne Emily a chytila ma jemne za ramená.
"Viem, ale..." Chcela som namietnuť.
"Nenechávaj sa zožierať vinou, Rose. Zaslúžiš si šťastie hoci aj ako anjel smrti. Ver mi." Skočila mi do reči Emily. Jej slová boli prívetivé a možno aj pravdivé, no stále to boli len slová. Zahnať vinu bude dosť dlho trvať.
"No... Ale ako teraz zachránime Christiana?" Vyslovila som otázku.
"Hmm, niečo mi napadlo." Zamyslela sa Emily. S Davidom sme z nej nespúšťali pohľad. "Poďme najprv späť do môjho domu. Je mi celkom zima."

12. Všetko má svoj koniec

15. listopadu 2014 v 13:39 | Elizabeth
Tak, tu je báseň k ďalšej téme v projekte 55 básní. Dúfam, že sa vám bude páčiť, snažila som sa to poňať podľa toho, čo je fakt a zaobaliť trochu do iných slovných spojení, tak neviem, ale myslím si, že to je celkom fajn. Nuž, prečítajte si ju. :)

Všetko má svoj koniec

V perličkách korálok snov
ukrýva sa malá nádej,
že vrieskajúca tma
sa vyparí ako opar hmly.
Že sa stratí spomedzi
belasých úsmevov
hoc so slzami, že všetko končí.

Tak musí odísť tá tma.

A človek čo obrom utláčaný
drží sa posledných nitiek nádeje,
pod ktorými zýva čosi nepoznané,
čosi zvané koniec, čo sa usadil
v perlách samotného života.
Samozrejmosť, či jav
strachom zvaný?

Všetko končí,
znova a znova.
Opätovná bolesť, čo srdce ničí.
A medzi perlami usadený
koniec a začiatok
splynuli v jeden
nekonečný rituál.

Pozri, milý čitateľ,
aj táto báseň teraz končí...

Po krokoch po rokoch...

12. listopadu 2014 v 17:26 | Elizabeth |  Myšlienkovník
... k zlepšeniu?

Neviem, ale myslím si, že možno sa to dá aj tak povedať. Už blogujem nejaký čas. Už dlhší čas, aj keď som vystriedala niekoľko stránok ;) (môžete chápať ako ironický smajlík). Ale ten čas mal svoje výhody, napriek tomu, že aj teraz bývam nerozhodná. Presne si pamätám tie prvé články, prvé príspevky, ktoré však na blog.cz od začiatku neboli. Áno, je pravda, že som na gúgli našla množstvo blogov z blog,cz, ale zdalo sa mi to vtedy hádam... zložité? Možno.

Ani neviem, či som to tu už spomínala, ale asi áno, hoci len tak zbežne, stručne. Hoci už niekto moju blogovú minulosť pozná, zas mi nedá nezaspomínať s úsmevom a ľahkou nostalgiou. Prvý pokus boli e-stránky. No, bolo to blogovanie ako blogovanie, bolo to skôr kopírovanie. Ajajaj. Pripadá mi to trochu smiešne, ale čo. Každý nejako začínal. Na druhú stranu tie stránky neboli celé okopírované. Písala som svoje básne. Potom čosi ako denník. To obdobie, kedy som s tým začala bol november 2010. Čiže už mám štvrtý rok blogovania alebo prispievania na stránky za sebou. V to obdobie som začala s pózerstvom (mohli ste sa dočítať v druhej časti článku o hudobnom vývoji), hovorila som si, že som gothička. :D A tak na vtedajších stránkach by ste našli kopírované dark art, ktoré sú často označované za gothic obrázky, potom články z iným stránok o tom, čo gothic je, no nebola to pravda. A tak. Alebo rubrika o sebapoškodzovaní, šikane a podobných veciach, ba dokonca o emo. Chápete. :D

Keď prišiel blog, chvíľu to bolo tak isto. Až potom som sa dozvedala viac o gothic a to ma ačalo zaujímať viac a viac. A tak sa začal môj boj proti pózerom. :D No stále tam bolo množstvo kopírovaných článkov, a megaextra krátkych článkov. Je fakt, že aj také sa tu nájdu, hoci už ich je málo, vtedy to bolo ešte kratšie. Pamätám si, že som napísala jednu vetu, keď som týždeň nebola na internete. Proste niečo v tom zmysle že som tu nebola, ale už som späť. Jedna veta. V jednom článku. Až potom som si uvedomovala že článok je článok a nie status alebo tweet. :D Pamätám si aj svoje prezývky - na estrankach som bola chvíľu DeadRose. Potom sa k tomu k tomu pridalo DarkGothic. :D Vážne mi to príde zvláštne a trochu vtipné, pretože som chcela byť strašne dark. :D Potom som bola na blogu chvíľu zas DeadRose, no potom som sa stala Elisabeth Rose. A už sa môžete dovtípiť, že z toho mi zostala prezývka Elizabeth. A aj čo sa týka mojich článkov - okrem dĺžky a kopírovania - badám, že sa zmenilo moje písanie, moje vyjadrovanie.

Preto si myslím, že za tie štyri roky sa moje blogovanie posunulo a zlepšilo. Chýbajú mi tie začiatky, lebo to bola úplne najúžasnejšia časť blogovania, hoci sa prvý blog musel zrušiť a kopírovala som od začiatku, a nebolo to také ako teraz, trochu mi to chýba. No napriek tomu, som rada, že som tu. Život sa posunul, blogovanie sa posunulo. A myslím, že ten posun mi prospel.

Nikto nevie, ako bude potom. Ako bude keď budem maturovať, prípadne pracovať či ak budem na výške, ale verím v to, že blog nebudem musieť len tak opustiť. :)

A čo vy? Aké boli vaše prvé krôčiky v blogovaní? Komentujte, som zvedavá na vaše názory, prípadne vlatné postrehy. :)

Myšlienka

10. listopadu 2014 v 13:44 | Elizabeth |  Poézia

Myšlienka

Padajúca rosa
z trblietavých kvapôčok
myšlienok a číreho strachu
klesá do mojich vlasov.
Až sa ma zmocní
zčernelý pocit tlejúcej neistoty.

A myšlienka,
čo slovom nedá sa vyriecť,
je vyrytá do papiera
čierno-bielych spomienok,
tam ju uväzním.
Pochovám vo veršoch.

Tá neuveriteľná záťaž.
Balvan zo srdca
čo letí do priepasti
zatratených nárekov.

Len aby sa nevrátil...

Je to však počarovaný kruh.
A neustále hľadám cestu von.
Myšlienka v prázdnote smútku
sa vrátila s hlukom zatratených,
a ako rosa padá so mnou
na dno úplnej neistoty.

A nedá sa to zastaviť...

DAS - pätnásta kapitola

9. listopadu 2014 v 20:33 | Elizabeth
Dobrý večer. :) Tak, dnes som dokončila 15-tu kapitolku DAS. Začala som písať už aj 16-tu a je hotová tak z polovice, dokončím ju neskôr, dnes už sa mi fakt nechce, som unavená, bolia ma prsty aj ruky, takže to dokončím potom.
No, ale koniec tejto kapitoly bude podľa mňa dosť napätý, a možno vás dokonca posledné vety prekvapia. Tak sa začítajte, už sa nám to blíži ku koncu...

-- 15 --

"To je... Fénix!" Zvolala som natešene a zároveň prekvapene. Sám ohnivý Fénix letel priamo k nám. Akoby ho privolal krik našich duší. Akoby to vedel. Že má priletieť práve teraz.
Dave sa usmieval, a ja som sa takisto musela usmiať. Priletel ako naša posledná nádej, ktorú sme skutočne potrebovali. Obaja sme vstali a s otvorenými ústami pozerali na jeho krásu. Už bol blízko pri nás. Zosadol blízko na skalu trčiacu z piesku. Nemohla som spustiť oči z jeho ohnivej krásy, hoci pripúšťam, môže byť aj nebezpečný.
"Je... skutočne nádherný. Netušil som, že to bude také ľahké..." Prehovoril ticho Dave, aby Fénixa neodplašil.
Vtedy sa stalo niečo, čo sme vôbec neočakávali. Fénix vzbĺkol ešte väčšmi a celou svojou silou presvetlil pláž, ktorá sa pomaly ukladala na spánok. Slnko už zapadlo a zostalo šero. Jeho žiara však akoby slnko nahradila. Oranžovo červené plamene jeho krídel zažiarili ešte viac a chvíľu sme mali pocit, že znovu odletí.
No nestalo sa tak. Plamene sa potom zmiernili a z Fénixa sa najprv stalo menšie ohnivé klbko. Potom plamene celkom vyhasli a už zostala takmer celkom tma. Od toľkého prekvapenia som nemohla spustiť zrak a zatvoriť ústa.
"Zmenil sa na popol." Povedal ticho Dave. "Splnili sme poslednú úlohu."
"Áno."
"Poďme za S... za Emily. Bude vedieť, čo máme robiť."
"Tak za ňou bež, ja počkám tu!" Povedala som mu a natešene som ho objala. Bol to skutočný dar, keď sme už nevedeli, ako zvládneme zvyšok cesty. Dave sa teda rozbehol do lesa a ja som zatiaľ neprestajne zízala na kôpku popola, ktorú po sebe Fénix zanechal.

Elizabeth a narodeniny - aneb výkec roka

9. listopadu 2014 v 10:30 | Elizabeth |  Občasník
Ahojte, milí čítatelia tohto blogu. :)
Narodeniny. Dnes. Narodeninami blogu sme si prešli a mňa nesmierne teší, že sem naďalej píšem aj po roku aj niečo. Ešte vždy je blog moje vlastne temné miestečko, kde sa cítim azda najlepšie. Prv než sa pustíte do čítania celého článku, varujem vás, je celý o mne, takže... :D

Minulý rok som na narodeniny bola bez internetu, čiže som nemohla prispieť článkom k tomuto dňu. A je fakt, že minulý rok boli moje narodeniny depresívne. Napriek tomu, že ma stále znepokojuje, že už nič nebude také ako predtým, snažím sa to brať z tej lepšej stránky. Nechcem sa zamýšľať nad tým, že ďalší rok môjho života je za mnou a stále to nie je také, aké by som chcela a že to krásne už skončilo. Napriek chaosu v mysli, ktorý tam pretrváva a občas mám dojem, že sa ani neplánuje vysťahovať, myslím si, že som na tom lepšie. Lepšie po psychickej stránke. Je pravda, že mám niektoré dni také náladové, že vystriedam XX pocitov za deň, ale snažím sa. Zo všetkých síl aj keď často cítim, že ich mám sakramentsky málo. Pre niekoho tu žijem, a pokiaľ bude žiť ten človek, budem žiť aj ja. Jednoduché to nemá a ani ja, ale ak by som ju opustila, ani zhorieť v pekle by nebol dostatočný trest.

Za tento celý rok môjho života som sa trošku zmenila. Ide o to, že už ani moja závislosť nie je taká vážna ako kedysi. Niečo sa zmenilo. Možno som... dospela. Od upútavania pozornosti cez ubližovanie si pre sklamanie z lásky až k závislosti som sa o sebe niečo o sebe naučila: jediný predmet, ktorý vezmem v ťažkej chvíli bude pero. Som si vedomá toho, že o nejaké chvíle môže byť tento článok mne samej na smiech, pretože človek nikdy nevie, kedy sa ocitne na dne, a mne sa tieto obdobia rady striedajú, ale aj tak. Snaha sa cení. A už to, že chcem stáť po boku niekomu, kto si to zaslúži a neskôr stáť po boku ďalších ľudí, ktorí to potrebujú, ma utvrďuje v tom, že to skutočne stojí za to - tá snaha. Viem, že tej závislosti som sa úplne nezbavila, ale možno som práve na dobrej ceste k spáse. Dúfam, že to tak je. Len dúfam, že to raz skutočne dokážem.

Za posledné roky som sa o sebe veľa naučila, ale to nekončí. Človek si formuje svoju identitu celý život. Posledné roky boli zlé. Stratila som dôveru v seba a aj v ostatných ľudí. Neustále lipnem na minulosti, čo ma značne ničí. Mala by som konečne vstať. A teraz sa snažím zviechať sa z dna priepasti, škriabať sa na povrh. Musím sa naučiť veriť sebe. Bude to ťažké. Po tých rokoch pochybností, ktoré vo mne ešte vždy pretrvávajú sa to musím naučiť, alebo sa o to aspoň pokúsiť.

Už som dostala niekoľko gratulácií a ľudia na FB mi tiež píšu, a mňa to veľmi teší, ale jedno prianie si poviem aj ja.
Prajem si, aby sa začalo blýskať na lepšie časy. Aby tie lepšie časy skutočne prišli, a aby som sa naučila veriť. Aby som zabudla pochybovať, ale veriť si.

To je hádam všetko čo som dnes chcela napísať. Skutočne je to výkec roka. :D Ak ste dočítali až sem, tak máte moje uznanie. :)

Elizabeth

Jana Shemesh - Smrť si neškrtne - Dva roky s rakovinou

8. listopadu 2014 v 12:31 | Elizabeth |  Recenzie kníh
Autor: Jana Shemesh
Názov: Smrť si neškrtne
Väzba: pevná s prebalom
Počet strán: 192
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2012

Anotácia:
Novinárka Klára žije v cudzej krajine, kde si len ťažko zvyká. Keď vážne ochorie, rozhodne sa písať denník pre dcérku, lebo sa obáva, že jej svoj príbeh nebude môcť vyrozprávať osobne. Odhaľuje v ňom takmer všetko, čo ju v posledných mesiacoch stretlo. Píše o nádeji, ale aj depresii, sklamaniach a skutočnostiach, ktoré sa naplno prejavili až počas jej choroby. Lebo vtedy sa všetci, a najmä Klára, ukázali takí, akí naozaj sú. Klára sa často ocitá v beznádejných situáciách, ale napokon vždy stretne niekoho, kto jej ukáže smer. Niekedy úplne nevedomky, niekedy programovo. A tak sa jej choroba stáva nielen bremenom, ale aj cestou za sebapoznaním. Keď si Klára rozhodne osvojí tento prístup, zdá sa, že bremeno stráca svoju váhu.


O autorke:
Jana Shemesh
Jana Shemesh (1975) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už desať rokov publikuje články o Blízkom východe. Na jednej zo sluobných ciest do Izraela pred siedmimi rokmi spoznala svojho budúceho manžela. V roku 2006 sa do Izraela presťahovala a prispieva odtiaľ do viacerých slovenských médií. V súčasnosti žije v meste Petach Tikva, kde spolu s manželom vychováva päťročnú dcéru. Dva roky bojuje so zákernou chorobou, o ktorej takmer rovnako dlho aj bloguje.
Janu Shemesh ocenili za jej prácu Novinárskou cenou Nadácie otvorenej spoločnosti. V roku 2008 zvíťazila so sériou stĺpčekov uverejňovaných v denníku SME v kategórii Najlepší krátky publicistický príspevok, v roku 2005 dostala čestné uznanie za reportáž z Gazy.

Kniha z môjho pohľadu:
Knihy zo života a od slovenských autoriek až tak často nečítam. Nie je to preto, že by som slovenské autorky podceňovala, to nie. Len nie vždy mám chuť práve toto čítať. Túto knihu si pôvodne požičala mamina. Ja som ju už dávnejšie videla v knižnici, ale dlho som váhala, či si ju požičať, alebo nie. Mamka to urobila za mňa a tak som si povedala, že ju prečítam. Keď ju dočítala ona, pustila som sa do nej.

Z knihy je jasne cítiť, že autorka presne vie, čo to rakovina je a pocítila to na vlastnom tele a duši. Kniha je aj z časti psychologická. Páči sa mi najmä to, že hlavná postava Klára takto písala tie denníky a vlastne ukazovala čitateľom svet zo svojho pohľadu ako chorej. No čo ma prekvapilo a čo sa mi pozdávalo hádam najviac je, že ku Klárinmu pohľadu na svet pribudol aj pohľad na svet a na Kláru od jej manžela Jossiho. Zaujímavé bolo čítať, ako klára cíti napríklad to, že jej Jossi nepomáha, a on to cítil celkom inak. Skrátka to bolo na tom skvelé, že pohľady sa aj dopĺňali.

Okrem toho sa mi páčil štýl akým je kniha písaná. Nie je taký... "prikrášľovaný" ak viete čo tým myslím - proste píše sa v ňom krutá realita, fakty o rakovine, fakty o tom, ako to pôsobí na človeka z fyzickej, ale aj z psychickej stránky. Autorka nič nezaobaľuje, všetko píše tak, ako to skutočne je, a ako to sama možno cítila.

Kniha sa mi páči najmä pre to, že z istej časti je to o psychike, z istej časti o skutočnom svete, ktorý je v cudzine celkom iný, a zároveň je to o tom, ako dokáže človeka rakovina zničiť aj fyzicky. Opisovala fakty, ako napríklad že sa človek v takejto ťažkej chorobe nesmie opustiť. A bolo dobre, že Klára sa neopustila. Kniha je tiež dobrá z toho dôvodu, že ak sa niekto stretol s rakovinou, alebo ju má niekto z najbližších, prostredníctvom tejto knihy môže zistiť, ako možno vníma svet ten chorý. Do príbehu som sa úplne vcítila a žila som Klárine bolesti či už psychické, alebo fyzické.

Kniha bola iná, než aké som doposiaľ čítala a neľutujem to.

Ukážka z knihy:
V marci prišla nečakaná recidíva.
Zobrala to zle. Teda zle. Človek by si pomyslel, že bude vyplakávať. Ona len potichučky, bez pohnutia a bez slova (Klára občas trpí hysterickou stratou hlasu) preležala pol dňa v posteli. Akoby hibernovala. Takmer nedýchala, nežmurkala, nepohol sa jej ani sval na tvári.
Na otázky neodpovedala, nerušilo ju ani vykrikovanie Noemi, na ktoré inokedy reaguje okamžite. Zavreli sme jej dvere a nechali sme ju tak.
Podvečer zazvonil telefón. Neviem, kto volal, Klára len počúvala, neodpovedala, lebo sa je ťažko hovorí. Potom si uvarila čaj, napísala mail do nemocnice a napísala mi lístoček, na aké procedúry ju mám objednať. Je ich veľa a viem, že mnohých sa bojí.
Potom si začala niečo čarbať na papieriky. Na druhý deň to prepísala do oranžového zošita s oranžovou stuhou. Kúpila slnečnice, začala ťukať do počítača, urobila čokoládové guľôčky. Pre mňa a pre Noemi, lebo ona nesmie. Zase sa smeje, aj keď má smutné oči, a zase nás zvozila, že robíme...

Moje konečné hodnotenie:
Knihe nemám čo skutočne vytknúť, prekvapila ma.

Zdroje:
Obálka a anotácia: link
Fotografia autorky: link
O autorke: prebal knihy
Ukážka: prebal knihy

Vinná

5. listopadu 2014 v 18:54 | Elizabeth |  Poézia

Vinná

Ukrytá za maskou
s bledou tvárou
a groteskným úsmevom.
Stala som sa tým,
ktorých nenávidím.
Predstieram.
Hoci len z milosti.

Vina
za maskou skrytá.
Len nech ju nik nezbadá.
Radšej nech ma zožiera,
aj tak som už ublížila.

Teraz sa cítim byť vinná,
za to, že minulosť nezmením,
za to, že som im ublížila.
Za to, že svet sa zmenil.

A hoci som ukrytá za maskou
posledné zvyšky mysle
zožiera mi skutočná vina.

A je zbytočné prosiť za odpustenie.
Nič sa nedá vrátiť.
A práve preto som vinná.

Puklina

2. listopadu 2014 v 16:54 | Elizabeth |  Poézia

Puklina

Zmráka sa,
svet pomaly potemnieva.
Bolesť derie sa
z hlbokej pukliny
v mojej hrudi.
A vylieva
krv z puklín v zápästí.

V puklinách môjho tela
zíva temná prázdnota
zlomenej duše.

Od nekonečnej bolesti
musím kričať.
Desím sa
črepov rozbitého zrkadla.
Mám strach
z odrazu seba samej.

Moja tvár sa stráca
v puklinách
vlatnej prázdnoty.

A moje srdce
sa už dávno rozbilo.

DAS - štrnásta kapitola

2. listopadu 2014 v 13:12 | Elizabeth
Zdravím pravidelných čitateľov i pocestných. :) Dnes tu pre vás mám štrnástu kapitolku Denníka Anjela Smrti. Ak nečítate príspevky na facebookovej stránke blogu, je dôležité vám povedať, že poviedka sa pomaly blíži ku koncu. Odhadujem, že do konca zostávajú tak tri, alebo štyri kapitolky. Čiže by ich bolo sedemnásť, alebo osemnásť. Začala som písať už aj pätnástu, tak uvidíme.
Po prvý krát nepochybujem o tom, že poviedku dokončím. Som tak blízko... a musím sa priznať, že neviem čo budem robiť po skončení tejto poviedky. Je mi jasné, budem písať ďalšie, ale už po úmrtí Scarlett som cítila smútok... :D Tomu sa hovorí vzťah s postavami. Rose mi neskutočne prirástla k srdcu, aj keď ma niekedy štve jej pochybovanie, patrí to tam. :) No nechám vás už vychutnať si túto kapitolu. Príjemné čítanie!

-- 14 --

Dlho sme sa nevedeli spamätať z udalosti, ktorá sa práve udiala. Mlčky sme sedeli okolo kôpky popola. Dave mal hlavu v dlaniach. Emily plakala tak, že ma to nútilo plakať ešte väčšmi. Áno, aj ja som plakala. Cez bolesť som nedokázala vnímať nič iné. Získali sme pentagram. Máme šalviu, zostáva len popol Fénixa, ale toto, čo sa udialo ma hlboko zabolelo, pretože som si uvedomovala, že to je moja vina. Netušila som, ako dlho sa z tohto budeme spamätávať, ale hneď to iste nebude.
Keď som videla Davida, ako plače, chcela som ho objať a utíšiť. A zároveň tak utíšiť seba. Vzápätí mi to však pripadalo zbytočné, pretože... Možno ma práve nenávidí. Má na to právo, Scarlett bola jeho dlhoročná známa, možno dokonca viac. Zomrela kvôli mne. Hoci sa sama vrhla do ohnivých plameňov len preto, aby pre mňa získala blbý pentagram. Bolo to kvôli mne.
Z myšlienok ma vytrhol dotyk. Dave sa ku mne prisunul a so slzami v očiach sa na mňa pozrel, pričom ruku vložil do mojej.
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------