Listopad 2014

Som za tradičnú rodinu... ALE

30. listopadu 2014 v 20:16 | Elizabeth |  Myšlienkovník
Rodina. Je to vlastne základ nášho života. Keby niet rodiny, nebolo by ani nás. Rodina nás vychováva a pripravuje na chvíľu, kedy začíname žiť samostatne. V sociológii sme pojem rodina preberali. Nechcem vám tu teraz však predkladať presnú kópiu toho, čo som sa dozvedela, ale skúsim vám predstaviť svoj názor na to, že rodina nie je len tradičná.

V poslednom čase sa často stretávam s názormi na rôznosť rodiny, čiže na to, či by mali mať homosexuálne páry právo adoptovať si dieťa a tak si spoločne vytvoriť krásnu rodinu. Som si vedomá toho, že ľudia, ktorí tento článok budú čítať nebudú súhlasiť, ale je to môj názor a za tým si stojím.

Túto tému rozoberajú aj médiá a tuším bola rozoberaná aj v slovenskej politike. Občas mám pocit, že politici pojem rodina a láska chápu menej, pretože majú myseľ zastretú tým bohatstvom. Na druhú stranu nechcem nikoho súdiť, ale zdá sa, že to tak skutočne je. A práve v politike sa rozoberalo, či by tieto homosexuálne páry mohli mať právo na rodinu a deti.
Som za tradičnú rodinu, aby v nej bol otec, matka a deti. To nepopieram. Ale je to môj ideál rodiny. To, čo som odjakživa videla všade. Niečo, čo som už ako dieťa vedela, a snívala, že budem mať. Krásnu úplnú rodinu. Je tu však jedno veľké ale. To, že môj ideál rodiny je takýto neznamená, že odsudzujem iné rodiny.

Každá živá bytosť má právo na život. Pokiaľ je niekomu toto právo vzaté, má byť dotyčný potrestaný, to je jasné. Podľa mňa však toto slovné spojenie právo na život zahŕňa niečo viac, ako len samotné bytie. Zahŕňa právo na lásku, právo na krásnu rodinu. Nezávisle od jeho orientácie. Rodina je základ všetkého. V rodine sa človek narodí a neskôr ju sám začne tvoriť. Do rodiny jednoducho patria deti.
Preto si myslím, že aj homosexuálnym párom patria deti. Patrí im právo mať rodinu tak ako ostatným. Sú to takisto ľudia - poznám niekoľko ľudí, ktorí sú inak orientovaní (dúfam, že som nepoužila nesprávne slovné spojenie, nechcem nikoho uraziť) a sú to skvelí ľudia. A keďe sú to ľudia, ktorí túžia po úplnej rodine, prečo im toto právo a túto možnosť ako obohatiť svoj život o ďalšie rozdávanie lásky odoberať? To predsa nejde!

Dieťa potrebuje lásku. A ak sú mu ju rodičia schopní dať, nevidím dôvod, prečo by nemohli aj oni mať svoju vysnívanú rodinu. To isté aj registrované homosexuálne partnerstvá - možno to bude znieť otrepane, ale všetko závisí len od lásky. A ak láska medzi nimi funguje, nie je dôvod, prečo týchto ľudí rozdeliť.

To je môj názor na momentálne často diskutovanú tému. Ako som spomínala. Nečakám, že budete všetci súhlasiť - sto ľudí, sto chutí, sto názorov. Ale odprezentovala som vám tu ten svoj názor, tak to prosím akceptujte. No okrem toho, máte možnosť aj vy vyjadriť svoj názor sem do komentárov, ja si ich rada prečítam. :)

Takže komentujte. :)


4. Pouze dialogy, prosím!

28. listopadu 2014 v 19:03 | Elizabeth
Dnes tu pre vás mám Hrejivú výzvu! Téma je jasná, poňala som to trochu inak, ako som plánovala, dúfam, že sa vám to bude páčiť. :) Tak príjemné čítanie.

"Hádka" s Múzou

Ráno sa prezerám v zrkadle s ešte nerozlepenými očami. "Myslíš, že vyzerám dobre?"
"To sa ma prečo pýtaš?" Zazrie na mňa sediac na posteli tými svojími modrými očami. Všetko prekukne!
"Mám tvoju otázkovú odpoveď brať ako nie? Veď vieš, že sa neviem rozhodnúť bez teba." Poviem jemne namosúrene.
"Tss, keby si sa pýtala že či mám pocit, že máš pocit, že si prifarbuješ skutočnosť, tak ti poviem jasné áno, pretože ťa to baví vymýšľať niečo nové, čo sa vymyká normálu ale..."
"Čože? Počkaj, počkaj! Ja si prifarbujem skutočnosť? Nie si to náhodu ty, ktorá mi hovorí, že mám tamto a tamto napísať, lebo inak to zabudneš? Alebo že mám toto ešte domyslieť, aj keď má byť dielo zaločené na skutočnosti?" Nazúrene prekrízim ruky. Upravím si košeľu a znovu pozriem do zrkadla, zatiaľ čo ona ma prebodáva pohľadom.
"Ja niečo zabudnem? Ja? To myslíš vážne?" Vstane z postele a tiež si prekríži ruky na hrudi. Tieto hádky tu sú často. Len preto, že ja niekedy nemám náladu tvoriť. Obe stojíme pred zrkadlom a situácia sa tvári napäto, hoci ani jedna z nás nemá v úmysle a povadiť. Je to naša rutina.
"Náhodou, ty máš chodiť častejšie. Ty my máš vždy priniesť niečo vhodné, čo napíšem. A keď sem chodíš s prázdnymi rukami, tak čo mám povedať?"
"A čo mám povedať ja, keď prídem a ty len sedíš a hovoríš, že sa ti nechce. Lenivec, lenivec, lenivec!" Ukazuje na mňa prstom. Tvári sa urazene a rozčúlene, ale viem, že niečo pre mňa má. Baví sa však tým, že ma vyhecuje.
"Aby si vedela, ja odpočívam!" Poviem hlasno.
"Odpočívaš? Po tom čo si dopísala Denník Anjela Smrti, ktorý si dopísala vďaka mne, si zlenivela ešte väčšmi. Čo si ty za spisovateľku, pchá?!"
"Tieto urážky už nestrpím!" Dupnem si. "Vieš čo, vykalši sa na to. Čo pre mňa máš, moja milá Múza?"
"Dobre, ale už začni konečne naplno tvoriť!"
"Dobre, ale už začni konečne chodiť s dobrými nápadmi!"
"Okej. Aj tak je to divné, že sa vždy takto povadíme..." Zasmejem sa.
"Tss. Ostatní môžu závidieť! Nakoniec ťa aj tak doženiem k písaniu." Jemne sa usmeje. Naša rutinná hádka je zažehnaná. "Utekaj k notebooku, toto musíš napísať!"
"A čo?"
"Hrejivú výzvu, predsa!" Popostrčí ma.

Tak, milí čitatelia. Takto ma moja zvláštna múza popoháňa k písaniu. Pohádame sa, ale bez nej by som nedokázala písať vôbec. Nedá sa to brať ako hádka, skôr ako vyhecovanie k tomu, aby som konečne s niečím začala. Keby niet mojej múzy a jej hecovania, možno by som ani nenapísala toto malé dialógové okienko do našej spolupráce. :)

Stereotyp a zlý spánok

26. listopadu 2014 v 17:26 | Elizabeth |  Občasník
Dúfam, že pri písaní tohto článku nezaspím... :D

Všetko je fajn. Aj nálada, len som tak vyčerpaná, že by som prijala, keby mi niekto dovolil spať celých 24 hodím denne.Som vážne nehorázne unavená. Je fakt, že nerobím nejakú fyzickú prácu, ale posledné noci poriadne nespím. Spím, ale je to taký spánok, akoby ste ani nespali. Akoby ste celú noc prebdeli v akomsi divnom stave. Chodím po chodbách a po svete ako mátoha, ako chodiaci zombie, sa divím, že so msa ešte nerozsypala. Škola ťaží, imatrikulácie v piatok a tak. A ešte k tomu bolesť v krku.

Ale čo, nebudem sa tu neustále len sťažovať. Konečne som našla chuť a čas na napísanie článku o sebe, keďže si myslím, že sme mali celkom dlhú prestávku medzi článkami určenými do občasníku. A nepremárnim tento priestor sťažovaním sa, však každý má svoj stereotyp, ktorý ho niekedy už vytáča. Blížia sa však Vianoce a ja z nich mám ako vždy zmiešané pocity, pretože netuším čo od toho očakávať. Verím však, že budú lepšie ako tie minulé.

Čo mám vlastne nové? Ani neviem. Bordovejú mi vlasy, pretože čierna sa mi akosi vymýva a v decembri si asi budem musieť znovu nafarbiť vlasy. Okrem toho sa mi zatiaľ celkom darí. Nie že by sa mi darilo niečo prevratné, ale môj psychický stav je normálny. Občas ma chytia nervy, občas mám aj chuť niečo si vyviesť, ale snažím sa to prekonať. Pred týždňom som bola u psychologičky a bolo to fajn. Hovorili sme o tom, že mám vraj dobré predpoklady na to, aby som sa stala psychologičkou. A môžem fakt povedať, že aj keď mi neustále niekto podkopáva nohy, zatiaľ mi to ide dobre, aby som nespadla. A ak aj spadnem, nechcem sa váľať na dne. To už stačilo za tie roky.

Cez víkend som kreslila a myslím, že sa mi výtvor podaril, hoci nie som Van Gogh, ale tak. :D Myslím, že tak zlé to nie je.Ak by ste boli zvedaví - a nesledujete moju facebookovú stránku - tak vám sem ten obrázok dám, ale ako hovorím, nie som príliš talentovaná, bol to len príval inšpirácie. :D

Čo sa týka blogu tak naň si vždy čas nájdem, keď mám chuť. Momentálne však neviem povedať, že či niečo chystám. Ale však ono sa niečo nájde. DAS-ko je už na blogu celé, takže to už neriešim, snažím sa zamerať na iné poviedky, no cez týždeň ťažko, keďže sa poriadne nevyspím, neviem sa sústrediť, som skutočne ako chodiaci zombie. Ale cez víkend sa na to určite pozriem. Určite s nejakou poviedkou pohnúť chcem.

Ak sa na mňa nenahneváte pre dnšok tento článok končím, lebo už ani neviem písať a chcem ešte robiť čosi iné, kým sa mi začnú zatvárať oči.
Tak sa zatiaľ majte, pekný večer a trpezlivosť v celom týždni. :)
Elizabeth.

Hviezda pre teba

25. listopadu 2014 v 17:40 | Elizabeth |  Poézia

Hviezda pre teba

V temnotách atramentovej noci
jagavá hviezda na nebi svieti
na svet sa mlčky pozerá.
Slabý tieň čo sa skláňa
nad vlastnou bolesťou a zúfalstvom.
Schúlený tieň do klbka,
hľadá stratené nádeje vo hviezdach.

Preto ti dávam
hviezdu poslednej nádeje
na dlani.
Stačí sa len nadýchnuť, otvoriť oči
pozrieť na zlatý jas.

Vstávaj,
aj noc môže byť krásna.
Vstávaj,
aj hviezdy môžu svietiť pre teba.
Vstávaj,
svet fantázie je otvorený.

Dávam ti hviezdu na dlani,
bránu do iného sveta.
Bránu k lepším nociam.
Atrament čo dodá slovám váhu.

Cítiť jas hviezdy v dlaniach,
s vierou, že nie je posledná.
Len sa stačí nadýchnuť a otvoriť oči.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Príspevok k ilúzii 152.

We´re not goth

23. listopadu 2014 v 18:40 | Elizabeth
Boli časy, kedy som sa gothickou subkultúrou zaoberala viac ako teraz. Bol to ten prvý blog. Potom sa mnoho vecí zmenilo a zakotvila som pri Evanescence. Množstvo rovetníkov a mladších si ma však škatuľkuje ako gothičku. Alebo lepšie povedané, Evanescence si škatuľkujú ako gothic kapelu. A mňa to vie neuveriteľne nahnevať.

Veď veľa ľudí hovorí, alebo si myslí, že Evanescence a iné kapely sú strašne gothické, pritom to tak vôbec nie je. Myslia si to, pretože na internete - mám dojem - nájdu viac nepravdivých informácií ako pravdivých, čo je skutočne mrzuté. Ale je to skôr ako bludný kruh - niekto raz publikoval článok o tom, čo gothic nie je s názvom, že to gothic je. Ďalší človek príde na internet s mienkou, že si chce niečo o tom vyhľadať. Nájde tento článok a rozširuje to ďalej a ďalej. Dnes už to našťastie tak hrozné nie je, podľa toho čo som počula, to bolo horšie na blogoch.

Nejde mi teraz ani tak o nepravdivé články na blogoch, ale skôr o to, aký badateľný rozdiel je medzi gothic a Evanescence. Evanescence je predovšetkým rocková hudba. Niekto by mohol asi argumentovať: "ale Amy sa oblieka tak temne, má také temné texty a podobne". Nie. Nič temné na tom nie je. Okrem toho, že túto kapelu ľudia škatulkujú ako gothickú, často si myslia, že to je depresívna hudba no opak je tiež pravdou. Možno sa zdá, že Amy je taká temná gothička, ale nie je. Pokiaľ viem, kostýmy si navrhuje (alebo navrhovala) sama a myslím si, že sa príliš neriadi podľa nejakých štýlov. Čo sa týka textov, sú o tom, čo Amy prežíva. Depresívnejšia téma? No a? Nikdy neviete, kedy sa práve s takýmito textami môžete stotožniť. Ale zase poznám EV hudbu dosť dobre, takže nemôžem povedať že všetky piesne sú depresívne. Napadá mi k tomuto jedna moja príhoda - sedela som v autobuse a začala mi hrať What You Want. Je to energická pieseň a ja som mala chuť vyskočiť. Ani som si to neuvedomovala podupkávala som si nohou a už už mi išli ruky vyletieť hore. :D

V tomto nevidím dôvod, myslieť si, že EV je goth hudba. No rozdiel možno badať tiež pri počúvaní piesní. Aby ste si to mohli vypočuť aj vy, dám sem jednu skladbu od Evanescence a jednu goth rockovú skladbu, ktorú mám dodnes rada.
Evanescence - Weight of the World

XIII. Století - Elizabeth

Skúste si obe skladby vypočuť, myslím, že sa to dá postrehnúť. A na také malé info o tom, čo vlastne gothic subkultúra je tak: Je to najmä hudobná subkultúra, ktorá vznikla v Anglicku (odpusťte, ale neviem si spomenúť na roky) a známe goth kapely sú napríklad spomínané XIII. Století, The Cure, Nosferatu, Sisters of Mercy a ďalšie. A ešte je dôležité poznamenať, že vznikla z punku.

A teraz zhrnutie tohto článku: Evanescence nie je goth kapela. Ani Nightwish, ani Epica a ani Within Temptation či iné. Evanecence sa môžu zdať potemnelí, ale v skutočnosti táto hudba veľmi inšpiruje nie len k písaniu depresívnych básní, ale aj k písaniu celkovo (minule som napísala po vypočutí piesne You takú celkom inú báseň ako zvyčajne). Amy sa možno oblieka na koncerty a podobne temne, ale gothička nie je. Aj ja sa obliekam do tmavých farieb a nie som gothička.

Poučenie? Netreba hádzať všetko do jedného vreca. :)

Sophie - druhá kapitola

23. listopadu 2014 v 8:16 | Elizabeth
Tak, tu je. :) Okrem toho, prajem vám pekné ráno, u nás slnečné. Keďže tu niekto bol zvedavý na druhú kapitolu tak vyhovujem želaniu a na konci článku sa pýtam jednu malú otázočku. Tak prosím hlasujte v ankete, pomôže mi to. :) Tak prajem pekné čítanie.

2. kapitola - Znovu nájdený otec

Na druhý deň ráno Sophie mala v úmysle vrátiť sa do parku, kde včera videla muža, podobného jej otcovi. Ba dokonca si bola úplne istá, že ten muž JE jej otec.
Ráno bolo slnečné, no celkom chladné. A Sophie musela ísť do práce. Víkend skončil. Cestou do parku myslela na to, že dnes má deadline jedného článku a musí ho odovzdať. Článok síce napísala, ale mala pocit, že je dosť biedny. Snažila sa myšlienky na prácu zahnať a myslieť na to, či tu, v tomto parku, nájde znovu svojho otca na lavičke. Trochu sa bála predstavy, že s ním bude musieť hovoriť, no ak chcela zistiť, čo sa stalo a či je to skutočne jej otec (aj keď si tým bola istá), musela niečo urobiť.
Jej otec však tento krát na lavičke nesedel. Ležal tam a Sophie si všimla, že okoloidúci ľudia naňho často zhnusene zazerali. Bol to síce bezdomovec, ale bol to človek ako všetci ostatní. Sophie naňho chvíľu pozerala z diaľky. Keď sa nehýbal, podišla k nemu bližšie. Čierne havranie vlasy mal mastné a zanedbané, ale stále boli také, ako tie jej. Chvíľu si dokonca myslela, že je muž mŕtvy. No keď zbadala, ako sa mu dvíha hruď, upokojila sa. Musí mu byť hrozná zima, pomyslela si ľútostivo. Ležiaci muž ju zbadal a v okamihu sa posadil. Uprel na ňu svoje sýte modré oči. Akoby vraveli: Poznám ťa.
Park bol takto zavčasu ešte celkom prázdny. Boli tu len oni dvaja a pár ľudí venčiacich svoje psy. Listy stále padali zo stromov, no stromy boli oproti včerajšku podstatne viac holé. Vietor sa upokojil, akoby čakal na slová, ktorá buď Sophie alebo muž na lavičke vyslovia. V diaľke bolo počuť len trúbenie ponáhľajúcich sa áut. Sophie nevedela, čo má povedať. Či má ísť rovno k veci, alebo začať celkom obyčajný rozhovor.

Potulky Skalicou (a malý bonus)

21. listopadu 2014 v 18:01 | Elizabeth
Zdravím vás. :) Dnes som bola v Skalici u svojej psychologičky. Keďže som mala ešte hodinu času, než mi išiel autobus, povedala som si, že sa trochu prejdem po meste. Bola síce zima, ale bolo to fajn. Už dlhší čas som takto nefotila, mala som toho celkom dosť a nebol na to čas. Vzniklo niekoľko celkom dobrých fotiek a ešte vám k nim prložím dva malé bonusy.
Lístie trčiace spoza plota pri starom mlyne. Už som mala v pláne, že pôjdem rovno na autobus, že už stačilo fotenia, ale keď som tak šla okolo tohto lístia, musela som niečo skúsiť a práve toto je toho výsledkom. Je fakt, že v Skalici je množstvo dobrých objektov na fotenie. Viac ako v našej dedine. :D Okrem toho je jeseň a tá so sebou prináša ešte viac objektov na fotenie. :)
Táto fotka je trochu menšia, ale myslím si, že sa mi tiež celkom podarila. Nemala som čas ísť úplne až k Rotunde, takže som to skúsila aspoň takto. No istotne, keby som mala čas, prešla by som ešte väčší kus mesta. Ako som spomínala, v tomto období tam je prechádzka nádherná.

DAS - epilóg

20. listopadu 2014 v 17:09 | Elizabeth
Ahojte! Dnes nemám príliš chuť písať článok, takže si dnes dáme epilóg DAS. Bude to v podstate posledný článok týkajúci sa DAS. Úplne posledná časť. Začnem sa hádam sústrediť na ostatné poviedky. Zrejme si znovu určím takú prvoradú prioritu. Ktorá z poviedok to však bude, netuším. Každopádne písať určite neprestanem. Dúfam, že sa vám bude epilóg páčiť, je síce krátky, ale myslím si, že k tomu niet viac čo písať. :)

-- Epilóg --

Toto bol môj príbeh. Ak ste ho dočítali do konca viete, že to bolo ťažké. No po tom, ako mi Catherine ošetrila rany, stretla som sa znovu s Emily a samozrejme s Davidom. To stretnutie bolo také dojemné, že sme hádam všetci plakali, hoci som vedela, že sa ešte vždy nič neskončilo. Som nesmrteľná. Mám povinnosť zabíjať nevinných ľudí. Ale mám Davida, ktorý tu so mnou je aj napriek tomu, že noci bývajú často smutné. A depresia na nás padá tak často ako na jeseň lístie.
Napriek tomu som sa rozhodla zostať anjelom smrti aj keď som mala možnosť zmeniť to. No úprimne, nebola by som šťastná. Život smrteľníka býva dosť ťažký. A nemôže sa uvoľniť tým, že v noci vzlietne a kochá sa hviezdami. Smrteľník má však jednu výhodu: môže zomrieť. Aj keď to nie je výhoda v pravom zmysle slova. Pre neho je to bolesť. Pre nesmrteľného vykúpenie. Aj napriek tomu som si to vybrala. Napriek tomu tu zostávam ako anjel smrti. S bolesťou, slzami, ale predsa som tu.
O pár dní neskôr, čo ma oslobodili, sme s Davidom sedeli v našom starom dome, ktorý ešte stále nik nezbúral a my sme vedeli, že ho ani nik nezbúra. Bol práve štedrý deň a mesto sa ukrývalo pod jemnou prikrývkou snehu. Noc bola jasná. Občas zaznel spev. Bola som vďačná za to, že sme tu spolu mohli byť, a môžeme byť ešte ďalšie dlhé roky, hoci s ťažkým bremenom na krídlach.
Dave sa na mňa vtedy pozrel. "Rose, nemyslíš niekedy na to, že keby niet tejto ťažkej cesty a tej bolesti, neboli by sme tu teraz spolu?"
"Myslím, Dave. Neustále." Pritakala som.
"Vidíš. Aj tak neviem, kde sa ten súcit v Catherine vzal." Podotkol Dave.
"Ani ja. Ale som zaň svojím spôsobom vďačná."
"To aj ja."
V tej chvíli sa mi hlavou prehrnulo množstvo myšlienok a pocitov, no jeden medzi nimi značne prevažoval: pocit, že som to zvládla. Prešla som dlhú cestu, hoci som nemala tušenie, ako to všetko skončí. Nevedela som, či to neskončí jedným dňom. Bála som sa pocitu viny. Bála som sa výčitiek. Je pravda, že po tom všetkom tu stále sú. Ale už som na konci cesty. Dosiahla som to, čo som chcela aj za cenu toho, že svoje bremeno musím niesť večné veky.
Z myšlienok ma znovu vyrušil Davidov hlas. "Rose? Môžem ti niečo povedať?"
"Iste."
"Milujem ťa."
"Aj ja." Odpovedala som nadšene. Nasledoval dlhý spokojný bozk. Taký bozk som nikdy nedostala. Akoby to bolo všetko, čo počas celej cesty cítil.
Nie som a nikdy som nebola sentimentálny typ. Ale tá chvíľa bola tak dokonalá, že sa mi zdala úplne sentimentálna. Možno až gýčová. Ale bola moja. A myslím si, že sme si ju obaja zaslúžili. Nikdy tak, ako predtým.

Je to koniec príbehu. Ale možno aj začiatok nového života. Môjho života anjela smrti. Môjho života s Davidom.

KONIEC


3. Báseň, v níž použiješ tato slova: modrá, nedůvěra, polovina, brnknout

18. listopadu 2014 v 18:26 | Elizabeth
Tak, konečne som sa dokopala (no, nie že dokopala, ale príliš sa mi nedarilo) k tomu, aby som napísala túto básničku, v ktorej majú byť použité určité slová. V tomto prípade to sú: modrá, nedôvera, polovica a brnknúť. Tak som sa o to aj pokúsila. Začiatok prvej slohy mi po rozume chodiťl už dlhší čas, len som to akosi nevedela doplniť, keďže som bola cez víkend vyťažená poviedkou.

Nuž, ale teraz už tu básnička je. Nie je to veľdielo, nie je to to, čo možno dokážem inokedy, pretože spojiť tieto štyri slová bolo trošku komplikované, ale ako "správny básnik! som si s tým nakoniec poradila. Mimochodom, volá sa Modrá šatka.

Modrá šatka

S melanchóliou
v polovici noci,
hľadím na zvyšky luny,
korá sa s nedôverou skrýva
za oblakom daždivých dní.

A potom si zakryjem
oči modrou šatkou,
nech nevidím svet,
ktorý sa rozpadá
na kúsky.
Ako životy
niektorých ľudí,
ktorým brnká na struny
sám osud.

Radšej prebdieť noc,
dívať sa na lunu
a cez deň si zakryť oči
modrou šatkou,
nevnímať nenávisť,
ktorou sa mnohí zahrňujú.

Aj tak by to nik nezmenil...

DAS - sedemnásta kapitola

17. listopadu 2014 v 12:42 | Elizabeth
Už to nemôžem vydržať. :D S odstupom jedného dňa vám prinášam sedemnástu kapitolu. Mamka si už prečítala celú poviedku a veľmi sa jej páčila, čo ma teší, tak dúfam, že sa bude páčiť aj vám.
Okrem toho, zmenila som dizajn, lebo ten predošlý ma už pomerne nudil. A tak tu máme zas niečo Evanescentné. Veľmi sa mi páči klip Call me when you´re sober.
Tak, už sa pustite do čítania kapitoly. Potom pridám ešte epilóg a hotovo. Koniec DAS-ka na tomto blogu... Ach jaj, je mi smutno, že už to nebudem písať, ale zároveň sa teším.

-- 17 --

Keď som sa prebrala zo zvláštneho bezvedomia, ocitla som sa v akejsi miestnosti, kde to zapáchalo. Akoby tam niekto zomrel a jeho telo sa tu rozkladalo. Cítila som neznesiteľný pach síry, ktorá sa miešala s pachom krvi. Ešte stále ma bolela hlava. Cítila som sa slabá. Počkala som, kým si moje oči privyknú na šero a rozhliadla som sa po miestnosti.
Jediný zdroj svetla, ktorý tam bol, bol mesačný svit cez celkom malé okienko vysoko nado mnou. Kľačala som na studenej betónovej zemi. Boleli ma zápästia, ktoré mi zvierali špehovia. Teraz boli spútané hrubými lanami a zarezávali sa mi do kože. Snažila som sa uvoľniť ich, ale nedarilo sa mi to. Boli uviazané príliš napevno.
Keď som sa prestala zaoberať lanami na mojich rukách, všimla som si zamrežované dvere, ktoré viedli bohvie kam, no nejako som tušila, že som v Thomasovom dome. Kto jediný by mal takéto temné miesto zapáchajúce krvou a sírou. Pokúsila som sa vstať, ale zatočila sa mi hlava a klesla som k zemi. Thomas a jeho špehovia nenechali nič len tak. Priviazali mi ešte aj nohy. Ani keby som vzlietla nevyslobodila by som sa. Moje krídla sa váľali v akejsi špine a tuším boli aj od krvi. Bolel ma chrbát a aj miesto, odkiaľ mi krídla vyrastali. Na chrbte som si našla niekoľko hlbokých rán, ktoré silno krvácali. Keď som ich roztrasenými prstami našla, boli tesne od vyrastajúcich krídel a dosť štípali.
Pri dotyku mi vyhŕkli slzy, ktoré sa neskôr zmenili na plač. Zdalo sa mi všetko stratené. Thomas ma našiel, uväznil a ktovie, či sa vôbec ešte uvidím s Davidom. Tak som verila, že to zvládneme. Aj on v to veril. Popoháňala nás len láska, ktorú sme si nevedeli predtým pripustiť. Mňa hnali výčitky, jeho tá skutočná láska. A ako to dopadlo? Nakoniec tu umriem. Čo sa stane? Umučí ma hádam Thomas k smrti? Najhoršie bolo, že to nemuseli byť len konšpiračné teórie, ale fakty, ktoré sa mohli stať. Thomas je démon. Nemá city. Ani ja som nemala.
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------