Spútaní na Večnosť: prológ

30. října 2014 v 12:33 | Elizabeth
Zdravím... Ako sa tešíte na zajrajší Halloween? Ja veľmi mám veľké plány na večer. :D No mimo tohto: na facebookovej stránke tohto blogu som spomenula, že bude na blogu nová kapitilová poviedka. Prv som mala názov Spútaní večnosťou, no potom som to opravila a musela som prerobiť aj grafiku k poviedke. Prv než vás pustím k čítaniu prológu tejto novej poviedky, chcem dodať, že na blogu sa uskuoční pár zmien. Ak ste čítali post na facebooku, tak už viete, ak nie.. nechajte sa prekvapiť. :D
Príjemné čítanie a hlasujte v ankete, prosím. :)

.:PROLÓG:.

"Aaaaaalicccccccccccce... vsssssssssssstáááááávaaaaaaj..."
Rozlepila som oči, no napriek tomu som pred sebou videla len sivastú hmlu, ktorá ma prinajmenšom desila. Hlas, ktorý som počula - alebo skôr šepot - sa niesol všade vôkol mňa, no netušila som, odkaľ vlastne pochádza. V tej chvíli sa to zdalo ako akýsi nadpozemský šepot. Slová boli jasné, no napriek tomu, sa mi zdali akési cudzie, ba dokonca som chvíľu rozmýšľala, čo vlastne znamenajú.
"Aaaaaaaaaaaaaalicccccccccccccccccccce!" Znovu zaznel ten hlas. Hmla sa však nie a nie rozpustiť, a mala som pocit, akoby som bola v nejakom oblaku vytvorenom z toho nekonečného a desivého šepotu.
Alice.


To je moje meno! Áno, Alice je moje meno. No problém bol v tom, že som netušila kto som a kde vlastne som. Ešte vždy som mala strach z tej šedivej hmly, ktorá mi zakrývala pohľad, a z toho šepotu, ktorý mi nedovolil počuť nič iné, ba dokonca ani svoje vlastné myšlienky.
Pár krát som zažmurkala, a dúfala som, že sa hmla potom rozplynie, no nič sa nestalo. Snažila som si aspoň spomenúť, kde som. Snažila som sa vybaviť si aspoň jeden náznak - jednu spomienku - aby som zistila, čo sa vlastne stalo. Len to zistenie, že sa volám Alice, nestačilo.
Kde to som?
Vtedy som si začala spomínať - akoby tá otázka okamžite priniesla odpoveď. Vracala som sa domov zo školy. Často som tam zostávala dlho - chodila som na dramatický krúžok a vtedy sme to predĺžili o čosi viac ako hocikedy predtým. Spomenula som si, ako ma ktosi zdrapil a niečo priložil k ústam. Pach bol odporný, ale odrazu sa mi chcelo veľmi spať a ondlela som. A potom…
Potom si pamätám už len akýsi výpadok.
Znovu sa ozval ten zvláštny hlas. No tento krát už jasnejšie. Šepot sa zmenil na neprestajne volanie môjho mena. Až som sa čudovala, kto ma teraz tak nutne potrebuje, keď nič nevidím pre tú sivú hmlu. "Alice!"
Moje ústa v tej chvíli začali čosi bľabotať, no mala som pocit, že sotva bolo počuť čo chcem povedať. Moje telo bolo akoby mimo mojej duše. Môj mozog akoby nereagoval na podnety. Počula som hlas, videla hmlu, ale nedokázala som to ovládať. Nedokázala som ovládať ani hlas, ktorý znel maximálne unavene.
"Aajte mi okoj." Vybľabotala som. Sama som nerozumela svojmu hlasu, no malo to byť niečo ako "dajte mi pokoj". No neznelo to tak, ako som chcela. Z druhej strany hmly - ak nejaká druhá strana existovala - som nezačula nič. Zostalo tam ticho. Chvíľu som sa dokonca bála, že opäť upadám do tmy, ale hmla so mnou stále zostávala.
Vtedy zaznel tichý smiech.
Zažmurkala som a vtedy sa konečne hmla vytratila. Nerozoznávala som celkom obrysy. Videla som slabé svetlo malej žiarovky blízko mňa. Napokon sa môj zrak začal vyjasňovať a už som zbadala aj detaily. Celkom blízko mojej tváre som videla hlboké čierne oči, malý nos, pery roztiahnuté v úškrne. Tá tvár mala jemné črty. Bol to muž. No nepoznala som ho. A predsa...
Možno som vedela kto to je. Stretli sme sa?
Začal však vo mne prevládať celkom iný pocit. Dral sa z môjho nehybného tela von na povrch svojimi ostrými pazúrmi. Bol to strach. Strach z toho, kde skutočne som. Páchlo to tam pliesňou. Bolo to cítiť ako pivnica. Zanedbaná pivnica, asi taká, do ktorej v hororoch väznia ľudí. A toto zistenie ma však ešte viac zneistelo a vyvolalo vo mne ešte väčší strach.
"Kde som...?" Spýtala som sa. Muž sa však len usmial a odtiahol sa odo mňa. V slabom žltom svetle žiarovky sa jeho úškrn zdal dosť desivý. Stále som ho nespoznávala, ale pochopila som, že tu nesedím len tak. Skúsila som pohnúť rukami.
Nie! Som... zviazaná nejakým lanom! Pri obtrení lana o zápästia ma zaštípali. Boli zviazané dozadu o hrubé laná. Zasipela som od bolesti a mužov úškrn sa len rozšíril, až takmer odhalil zuby. Skúsila som tiež pohnúť nohami no obe boli priviazané k nohám stoličky. Vydesila som sa. Po tvári mi stekali slzy od zúfalstva, že som tu priviazaná a nemôžem sa ani len pohnúť. Trhala som rukami, snažila som sa laná uvoľniť, no márne.
"Hádam len nechceš ujsť...?" S iróniou v hlase na mňa pozrel hlbokými čiernymi očami a do tváre mu spadli tmavé vlasy.
"Prosím.... prosím, pustite ma..." hovorila som šepotom so slzami v očiach. No muž nevyzeral, že by ma hneď pustil. Len tak. Vyzeralo to, že má so mnou celkom iný zámer a to ma dosť desilo.
Odpoveďou mi však bol len desivý smiech. Nič viac, len smiech, ktorý neprestával. Stále som sa snažila vymaniť z povrazov, no stále sa mi to nedarilo. Boli príliš pevné, aby som ich len tak roztrhla a uvoľnila si ruky.
"Neujdeš. Na to ani nemysli." Vstal a začal sa prechádzať predo mnou. Už som si celkom začala uvedomovať okolie. Ošarpané steny, nič viac len žiarovka. Schody vedúce zrejme na prízemie. Spod dverí bolo vidno jasné svetlo. Túžila som siahnuť po kľučke a otvoriť ich. Muž však pokračoval. "Nie je to krásne? Tak dlho som po tebe túžil. A teraz... Teraz sme spútaní na večnosť." Pokúsil sa o sladký úsmev, ale nedarilo sa mu to. Vyzeralo to ako úsmev šialenca.

Je to šialenec, preblyslo mi hlavou.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Mám pokračovať v písaní poviedky Spútaní na Večnosť?

Áno! 100% (5)
Je mi to fuk... 0% (0)
Nie! 0% (0)

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 30. října 2014 v 12:53 | Reagovat

Och, aký strašidelný začiatok! :-) Ako som to spočiatku , bola som zvedavá kde to je, ale nečakala som, že budeme mať únos hneď na začiatku, zaujímavé, teším sa na pokračovania! :D

2 Romanus Von Rayne Romanus Von Rayne | Web | 30. října 2014 v 13:38 | Reagovat

No... Dobré, ale vieš čo? Úprimne dúfam, že to nebude priemerná blogová poviedka na 50 častí, ktoré sa budú len naťahovať a nakoniec to ani nedopíšeš. :)

3 Elizabeth Elizabeth | Web | 30. října 2014 v 14:40 | Reagovat

[1]: Ďakujem... :)

[2]: Tak toľko častí určite mať nebude. :D

4 Charlie Charlie | E-mail | Web | 1. listopadu 2014 v 19:08 | Reagovat

Trošku som skeptik (neviem prečo), ale som veľmi zvedavý na pokračovanie, ako sa to všetko vystříbří.

5 Elizabeth Elizabeth | Web | 1. listopadu 2014 v 19:57 | Reagovat

[4]: Tak to som zvedavá aj ja, ako sa to vyvinie... Akože nápad mám aj premyslený, ale kto vie, čo sa môže zmeniť. :D

6 Charlie Charlie | E-mail | Web | 2. listopadu 2014 v 12:25 | Reagovat

[5]: Áno, príbehy sú nestále, oni sa vyvíjajú po čase už vlastnou cestou a ty ich iba píšeš, ale diktujú sa samy 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------