Říjen 2014

Prechádzka pri západe slnka

20. října 2014 v 18:03 | Elizabeth
Celý mesiac... Celý mesiac ste tu nevideli žiadne fotografie okrem mojich selfportraits. Strašné, čo? :D Nie, vážne, bolo na čase s tým niečo urobiť a samu ma prekvapilo včerajšie spontánne rozhodnutie, že sa pôjdem prejsť. Vybrala som si však celkom pekný čas, keď slnko šlo pomaličky spať. Prešla som od parku až k starému ramenu rieky, okolo cintorína, školy a až domov. :) Bola to krásna poviedka, akurát ma pri rieke doštípali komáre. :D No stálo to za to. Trochu som zrelawovala. Bola by som šla aj ďalej, ale nechcela som, pretože ma tie komáre štvali a navyše keď zapadalo slnko tak som nechcela ísť, keď sa bude stmievať veľmi. Ale keď už bude jeseň v plnom präde, chcela by som sa ísť pozrieť ďalej k lesu, hádam už vtedy bude viac krásnych farebných listov.
Priznávam, že tento západ slnka môže vyzerať gýčovo, ale predsalen sa mi to celkom páči. Nikdy som nefotila západ slnka nad riekou, nikdy som to nevedela správne vystihnuť a teraz ako som už spomínala, išla som na prechádzku v pravý čas, čiže som zachytila celkom pekné zábery aj tohto zapadajúceho slnka.

Západ slnka po druhý krát. Skúsila som niekoľko záberov. Chcela som sa dostať na druhú stranu rieky, ale boli tam ľudia, a nechcela som ísť okolo nich. :D Už aj tak divne čumeli, keď som si zaujate prezerala rieku a štelovala foťák, aby z toho vzniklo niečo pekné. Fakt je, že už všetko, čo som tu prešla je už ofotené, opozerané a nemám veľmi veľa tých objektov na fotenie. No príroda však vie vytvoriť krásy, a ak tie krásy zachytím tak som šťastná. :)

A západ slnka po tretí krát. Teraz zas trochu iný záber. Keby som mala kvalitnejší foťák, boli by tie zábery lepšie a slnko by lepšie viniklo, ale mne sa to páči aj takto. Som len amatér, aj keď by som sa tomu možno chcela venovať profesionálnejšie.

Tu som sa pokúsila zachytiť krásne sfarbené koruny stromov. Pri tomto mi napadá, že ako cestujem autobusom tak popri ceste je už kopa stromov takých krásnych červených a oranžových listov. Škoda, že šoférovi nemôžem povedať: "Zastavíte mi prosím, potrebujem si odfitiť tke krásne stromy." :D By na mňa pozeral akože "čo???!!!!" :D

Pokus po druhý krát. Bolo to fotené pri základnej škole. Jeseň je nádherné ročné obdobie, aj keď je fakt, že všetky ročné obdobia majú niečo do seba. V zmie milujem sneh, v lete milujem búrky, na jeseň farby listov a na jar zase farby jari. Čiže si nájdem v každom niečo. Ľudia stále nadávajú, že "ach, to je zas zima, už nech je leto." a potom "ach, to je teplo, už nech je zima." nič nie je pre nás dobré. Sme to nevďačníci.. :D Človek by si mal na týchto obdobiach vždy nájsť to dobré. :)

Jesenná atmosféra - lavička pod stromom v záplave farebných listov. :) Teraz som si spomenula, že raz sme na základnej tieto listy... lisovali? Neviem, či je to to správne slovo. Skrátka sme list vložili do nejakej ťažkej knihy a on sa nám krásne narovnal a dalo sa tým niečo ozdobiť - niekam nalepiť. Alebo by to mohlo byť fajn ako taká zbierka jesenných listov. :)

No a tuto síce len jemne vidno tie krásne listy, ale až budem stíhať a bude lepšie svetlo tak vám popadané lístie určite znovu odfotím. Je to mimochodom na našej ulici. V podstate by tu mali byť ešte dve fotky, ale zdali sa mi príliš rozmazané a tak som ich sem nedala. Neviem čo mi včera bolo, či sa mi tak triasli ruky, alebo čo, neviem, ale zima určite nebola, tak netuším, prečo som tak rozmazane fotila. :D

No a to je pre dnešok včetko. Dúfam, že budem fotiť naďalej, ale ja by som určite chcela, len viete, či to ten môj čas dovolí. :D Okrem toho, dnes som bola v knižnici, takže už čítam konečne niečo. :)
Majte sa zatiaľ. :)
Elizabeth

Elizabeth na čierno

19. října 2014 v 14:54 | Elizabeth |  Občasník

Zdravím...

Neubehlo veľa času, čo som prispela do občasníka. Včerajší príspevok bol pod vplyvom afektu, ktorý vo mne vrel. Potrebovala som zo seba dostať nahromadenú lávu a ako sopka ju niekam vychrstnúť. Dokonca ma aj celkom mrzí, že ste si to odniesli práve vy. Myslím, že moje depresívne žvásty už vôbec nie sú veľmi čítané... :D No to je jedno. Priznám sa, že sa mi po tom uľavilo, hoci to nič nevyriešilo, že som nervózne so slzami v očiach klopala do klávesnice. Myslím si, že niekam odísť, by mi skutočne pomohlo. Nechcem tým však povedať, že by som chcela zomrieť, hoci je pravda, že sa mi to často naháňa hlavou. Ale je to skôr o tom, že by som rada odišla na pokojnejšie miesto, kde by som nič z tohto sveta nemusela riešiť. Existuje také miesto???

Fajn, skutočne by to už stačilo. Snažím sa však tešiť z toho, že moje vlasy momentálne vyzerajú celkom dobre. Včera som sa definitívne prefarbila späť na čierno. :D Dala som si čiernu s odleskom modrej. Priznám sa, že ma červená už celkom prestala baviť. Už to nebola taká krásna ucelená farba červenej, ale boli to odtiene intenzívnej červenej, rubínovej, tmavočervenej a podobne. A tak sme sa s mamkou zhodli na tom, že to vyzerá lepšie čierne. Čierna ku mne patrí, od prirodzena som potemnelý typ. :D Narážam na štýl oblečenia a môj čierny humor. :D Hovorila som si tiež to, že niekedy by som sa aj tak znovu prefarbila na čierno, bolo to len otázka času. Navyše vždy som snívala o čiernych vlasoch a dlhých. Teraz ich dlhé mám, no chcem ísť ešte ďalej.

Uf, to bol dlhý výkec o vlasoch. :D Dám vám sem aj fotku. :) Okrem toho jednu z nových foiek môžete vidieť v menu. Mám vo vlasoch ružičku, ktorú som si kúpila pred dvomi týždňami a je určená práve na toto. :D Na fotenie.

Okrem toho idem zajtra k psychologičke a tiež do knižnice, na čo sa celkom teším. :) Som zvedavá na knihy, ktoré budú mať, uvidím, čo si zas požičiam. :) Vec na ktorú by som sa mala tiež tešíť je to, že o pár týždňov mám narodeniny. :D No mám k tomu tak nejako dvojaký postoj. Aj sa teším no aj nie. Dúfam, že nebudú také depresívne ako minulý rok.

Čo sa týka blogu, tak momentálne až tak nič neplánujem, hovorím si, že by to malo byť na akejsi báze "spontánnosti", čiže písať keď mám nápad a nie plánovať. Jediná vec, ktorú plánujem, no nemám to časovo určené je, že čoskoro zverejním druhú časť môjho hudobného vývoja. Tak na to sa môžete tešiť. S povediami momentálne asi nepohnem, neviem, skúšala som, zatiaľ sa mi to nedá. Trápi ma však, že už to blogovanie nie je také, aké kedysi bývalo, a to mastrašne mrzí... Neviem ako to napraviť, aby to bolo ako predtým.

Stačilo kecov, čo poviete? Podľa mňa určite. :D
Majte sa zatiaľ. :)
Elizabeth

PS: Skoro by som bola zabudla! Fotky! :D


A to je vše. :) Tak, čo poviete? :)

Stratená v bolesti

18. října 2014 v 20:31 | Elizabeth |  Občasník
Cítim sa úplne bezmocná. Neviem, kam sa mám uhnúť, keď stále okolo mňa svištia údery. A všetky ich dostávam priamo tam, kde už dávno vznikla veľká rana a priznávam to, že sa ešte vždy nezahojila. Akoby to bola nejaká vojna, ale vy nemáte vojsko ba ani len zbrane, ktorými by ste sa bránili. Všetky strely vás hlboko zasiahnu a neviete sa s tým vyrovnať. Až napokon sa v tej bolesti vlastného tela aj duše strácate, akoby ste splynuli s tmou, ake tak bolestivo, že by ste najradšej vykríkli do tmy.

Tak to je.

Po tvári stekajú chladné slzy, ktoré ani neviem zastaviť, nedokážem povedať očiam, aby prestali plakať, nedokážem povedať duši, aby prestala kričať. Viem, že jediná vec, ktorá by mi pomohla je, že by som odišla veľmi, veľmi, veľmi ďaleko od tohto miesta, od týchto ľudí, od tohto všetkého. Čo ma však bolí najviac je, že toto nie je len o mne. Tá atmosféra tu ma úplne ničí, chcem vážne odísť. Vymaniť sa z pút tohto sveta, niekam odísť, začať inak, vnímať veci inak. Viete, že keď mám ťažkú situáciu, veršujem. No teraz sa mi to až tak nedá. Akoby som to nevedela správne sformulovať.

Toto celé nie je len o mne. A práve preto sa cítim ešte väčšmi bezmocná. Ten chaos v duši, ktorý mám už dlho sa napĺňa ešte o ďalší chaos a nervy, ktoré nie sú moje.

Túžim odísť.
Túžim sa rozkričať.
Túžim to všetko zahodiť.
Túžim vypnúť tento svet.
Ach, bože, vážne túžim odísť.
Kamkoľvek, kde bude pokoj.
Kamkoľvek, kde to nebudem musieť cítiť.

Môže ma tam niekto vziať?

Ach, aj ten krik by pomohol...
Narevať tak na ľudí, aby konečne prestali a spamätali sa. Narevať na celý svet, aby sa konečne upokojil a fungoval normálne.

No nič by to nevyriešilo...

PS: odpusťte mi taký depresívny článok, ale potrebovala som sa vypísať...

Hudobný vývoj, ktorým som prešla I.

15. října 2014 v 18:50 | Elizabeth
Hudobný vývoj, ktorým som prešla - ako viedla moja cesta hudbou?

Každý prechádzame vývojom. Človek by si myslel, že sa vyvíjame len keď sme deti. Ale nie je to tak, človek sa vyvíja celý život. No teraz sa nejdem zaoberať vývojom z psychologického hľadiska, to si možno necháme na neskôr do inej rubriky.
Tak, ako sa človek vyvíja, vyvíja sa aj jeho vkus v hudbe, jeho názory na rôznu hudbu. A takým vývojom som si prešla aj ja, Možno ten môj vývoj vkusu v hudbe nie je u konca, ale ako asi každý som si prešla rôznymi žánrami, rôznymi štýlmi hudby. Vtedy som sa skrátka "hľadala" v niečom, čo by bolo pre mňa vhodné. A tak to so mnou šlo všelijako. Možno ma poznáte dobre, a možno aj nie, ale možno neviete, ako viedla moja cesta, než som sa dostala k Evanescence.

Moja vlastná éra Depeche Mode
V podstate od malička som počúvala hudbu, ktorú počävali rodičia. Vtedy som vlastne iné veľmi nepoznala, naučila som sa na to, čo som najčastejšie počúvala z reproduktorov našej veže. Najčastejšie vtedy hrala úžasná kapela Depeche Mode. No okrem nich aj hity z osemdesiatych rokov a aj staršie. Aj s odstupom času a tým, že som sa celkom zamerala na iný štýl hudby, musím povedať, že sa mi stále páči ich vkus. Čiže som sa od malička naučila počúvať Depeche Mode a veľmi som si ich obľúbila, postupne som zisťovala informácie, počúvala viac a viac ich piesní. Taktiež sa priznám, že sa mi strašne páčil Dave Gahan. :) Ak by ste chceli zistiť, čo je táto skvelá kapela zač - teda ako krásne zne dávam vám sem video mojej najobľúbenejšiej piesne od nich.

A ešte sem dám jednu, ktorä sa mi veľmi páči a aj páčila od Eurythmics.

Závislosť na hitoch
Už keď som bola násťročná, pod vplyvom okolia a kamarátky som začala počúvať aj novšie hity. Nie, že by som sa za toto obdobie života a vkus v tomto období hanbila, ale teraz už nemôžem povedať, že by som mala nejakú pieseň obľúbenú. Už to je väčšinou len taká reakcia ak to hrajú v rádiu že: "Jéj, toto som počävala kedysi...". Nič viac, Už ma k tomuto obdobiu akoby nič neviaže a tak som sa od tohto oslobodila. V tom období som fičala na jednej speváčke - volá sa Rihanna. :D Viete si to predstaviť? Ja? Tiež mi to pripadá ako nonsens, ale bolo to tak. Samozrejme, že som stále mala rada Depeche Mode, ale nebolo to už tak ako predtým.
A hoci nemôžem povedať, že by bola nejaká ešte dnes od nej obľúbená, dám sem video piesne, ktorú som asi najviac počúvala práve v tomto období.

Obdobie Všehochuti
V tomto období som všetko "mixovala". Čiže v mojej empétrojke sa našli rockové piesne, hity, balady a všetko možné. Tuším že na toto obdobie pripadá zhruba rok 2010. Rok 2010 bol rok, ktorý bol tak preplnený láskou a nenávisťou voči jednej osobe, do ktorej som bola zamilovaná, že celkovo všetko bolo... nestabilné, raz som počúvala to, potom tamto. :D Vtedy som vlastne prvý krát narazila na My Immortal od Evanescence a uvedomia si že: "wow, toto sa mi fakt páči." No ešte som nevyhľadávala ďalšie skladby. Z tohto obdobia som si tiež odniesla to, že som sa započúvala do Linkin Park. A to teda vôbec neľutujem. :) Od nich je aj ďalšie video, ďalšia veľmi obľúbená pieseň.

"EMOtívne" obdobie
Áno, v tomto období som bola "emo". Dávam o do úvodzoviek, pretože som bola jasný pózer. :D Čo so mnou, no. Bolo to vlastne tiež v roku 2010. Ešte vždy som bola akosi ovplyvnená zamilovanosťou. Už to bolo obdobie lepšieho internetu, takže som si zisťovala veci a veď viete aké hlúposti môžete nájsť o takomto štýle na internete - takzvané emo pravidlá, a všetko ostatné, ktoré vraj k emo "patrilo". A ja som si vtedy myslela, že to k tomu patrí, a tak som sa snažila byť taká. :D
Dám sem video, za ktoré by som si vtedy zaslúžila dobrý výprask. Pretože Green Day nie sú vôbec emo kapela, ale vtedy som sa do nich započúvala a v mobile mi zostali aj napriek tomu, že viem, že do toho štýlu nepatria.

PS: Vzhľadom na to, že tých období je so súčastným až osem, tak som si to dovolila rozdeliť. Ďalšie vám predstavím niekedy nabudúce. :)

A čo vy, akým vývojom v hudbe ste prešli?

Otázka existencie

12. října 2014 v 18:49 | Elizabeth |  Poézia

Otázka existencie

Celé tie roky
v kaluži klamstiev.
Verila som.
Dúfala som.
Snívala som.

Až napokon slnko zapadlo.

Moju dušu objala bolesť,
uväznila ma
ako najväčšieho previnilca.
Hoci neviem,
čo som urobila.
Za čo som bola odsúdená.

Na veky vekov blúdiť medzi črepinami času.

Celé tie roky
som bola šťastná.
Slovo nenávisť som nepoznala.
Bez zbytočných otázok,
bez odpoedí z otáznikmi.

A teraz som zablúdila v otázke existencie.

Potrestaná bolesťou iných,
blúdiac medzi črepinami času,
avšak stále zaseknutá medzi
stranami neznámej knihy.
Po celých rokoch v bolesti,
zostáva visieť vo vzduchu
len jediná otázka:

Ako sa oslobidím?

Človek mieni, osud mení...

12. října 2014 v 13:48 | Elizabeth |  Myšlienkovník
"Má zmysel niečo plánovať? Tak, Elizabeth, čo si o tom myslíš?"

Hneď ako som zbadala túto tému týždňa, vedela som, že by som v podstate mohla na to niečo napísať, pretože mám na plánvanie vecí svoj názor.

Každý si čosi plánuje. Niekto letnú dovolenku na budúci rok, niekto zase, že zamaká v škole, či práci, Iný si zas plánuje, že bude viac písať na blog - ako ja. To, že každý si robí plány je jasné, má to svoje "čaro" ak je ten plán skvelý a vy sa naň tešíte, takže ak nemáte náladu, tak sa môžete potešiť tým, že "veď bude toto a tamto". Robiť si plány nezaškodí. Teda si myslím, že to určitý zmysel má. Ja sama si robím plány. Nie len čo sa týka blogu, ale celkovo v živote. Neustále si človek plánuje, čo bude robiť zajtra a potom. Často náš plán závisí práve od nás, od toho, ako sa do procesu plánovania a realizácie vložíme. To je skôr o plánovaní dôležitejších vecí ako napríklad tie moje na dnešnú nedeľu - dopíšem prológ novej poviedky alebo to, že dorobím konečne grafiku k ostatným poviedkam. Tieto plány sú pre mňa dôležité. A ak sa na to vykašlem, tak plán nikdy nedokončím. A nezrealizujem. Takže záleží od toho, ako sa do toho dáme.

V čom je však podstata názvu tohto článku že "človek mieni, osud mení"? Pretože ak sa niečo zrazu pokazí, človek môže byť sklamaný. Stalo sa mi to veľa krát a myslím, že aj vám. Je to bežná vec, no napriek tomu, ak ste nečo vážne plánovali a na niečo ste sa veľmi tešili, môže to nepekne zabolieť. V tom vidím akési negatívum plánovania. Človek si môže čokoľvek plánovať, no máme tiež svoj osud a ak osud mieni tak, tak sa človek môže na hlavu postaviť a nezmení sa to. :D Niekedy sa vedia veci zbehnúť tak, že na istý plán celkom zabudnete, niekedy sú dôležitejšie veci, ktoré musíte riešiť. Život je nevyspytateľný. Nikdy neviete čo sa môže stať a plány prekaziť.

Myslím si však, že ak by sme si nerobili žiadne plány a stále mysleli len na to, čo nám zas milý život pokazí, alebo čo si možno pokazíme my sami, tak vás to privedie do depresie a verte mi, že dnes je ľudí s depresiou strašne veľa. Radšej si treba plánovať to, na čo sa môžete tešiť. Pripadá mi však, že nie som ten správny príklad pre toto - pretože ja sa niekedy z tých maličkostí tešiť neviem, často je to pre mňa obtiažne - ale viem, že by som to mala aspoň skúšať. Napriek tomu, že to nie je ružové, snažím sa tešiť na to, že si pôjdem farbiť vlasy na budúci týždeň. :D Vyznie to možno divne, ale vážne nie som správny príklad, no stojím rozhodne za tým, že plánovať máme to, čo nás bude tešiť a nemyslieť na to, čo nám to prekazí.

Čo si myslíte vy? Má zmysel niečo plánovať? Súhlasíte s mojim článkom?
Komentujte. :)

Realizujem sa

10. října 2014 v 17:48 | Elizabeth |  Občasník

Ahojte,

tak som tu zas s mojim občasníkom. Som si vedomá toho, že neprispievam tak často, ako predtým, a trochu ma to - priznám sa - mrzí, ale viete, keď prídem domov tak nemám na nič náladu, som unavená, prípadne sa musím učiť, a na blog sa mi príliš nechce. Ani nekomentujem, viem, ale V tomto období je väčšia pravdepodobnosť prispievania okolo toho víkendu, keď mám dosť voľného času.

Za ten čas, čo som neprispievala do občasníka, sa udialo niekoľko zaujímavých vecí. Minulý týždeň sme museli ísť tancovať pred kamery jednej nemeckej či rakúskej televízie pre jednu kapelu. Ale to akože bolo fakt des. :D Hudba nebola absolútne môj žáner, to boli také tie piesne pre staršie ročníky, nemyslím hity z osemdesiatych, ale také tie ako senzus a také. No, nič som s tým neohla robiť, bola som vzadu, príliš som nevystrkovala hlavu, nemám rada tancovať pred kamerami. A ešte nie na taký typ piesní. Keby tam hrali EV, tak tam budem tancovať od rána do večera. Oni natáčali také niečo ako majú EV v klipe Going under fanúšikov, aby to vyzeralo vlastne ako koncert, tak my sme robili niečo podobné.

Tento týždeň bol veľmi ťažký, mala som celkom dosť učenia, bolo veľa testov a písomiek, ktoré som však našťastie zvládla dosť dobre, len na jednu písomku ešte čakám. A ešte toho len bude dosť. Musím robiť prácu na manažment. Mám si určiť nejaký siel v čom by som možno chcela podnkať a opísať to. V podstate už mám vybraný ciel - povedala som si, že budem mať kníhkupectvo. Takže to budem v najbližších dňoch skúšať písať, aby som to mala aspoň dobre a do toho termínu.

Začali sme hrať už aj divadlá, dnes sme mali dve vystúpenia po sebe s divadlom, s ktorým sme vystupovali minulý rok. Skúšame však už nové na tému "na drogy nemám čas" a životný štýl. Dostala sa mi rola jablka, takže sa to celkom ku mne hodí - guľatá, červená (vlasy). :D Plus v utorok ideme do Senior Domu Terézia v Holíči, a keďže je mesiac úcty k starším, máme tam pásmo piesní a... mojich básničiek. Poprosili ma - včera - či by som nevedela napísať aspoň pár veršíkov pre niekoľko prváčok, ktoré by tam potom recitovali. Ja som s radosťou prikývla a s vervou sa do toho pustila. Báseň je hotová, už som len zvedavá, ako bude v utorok znieť z úst iných. Okrem toho budem písať zas niečo špeciálne, čo som ešte nikdy neskúšala - budem písať texty k pesničkám k tomu novému divadlu. Jasné, že som znovu prikývla, že sa na to dám. :) Musím sa aj nejako zviditeľniť a zároveň chcem potešiť. :) Takže sa vlastne takto realizujem. Plus, mám rozpísaný jeden článok do školského časopisu, a chcem tam zverejniť aj nejakú svoju báseň.

No nemusíte sa báť, že teraz, keď začnem robiť na niečom novom, na blog zanevriem. To určite nie. Stále mám rozpísaný prológ novej poviedky, cez víkend sa to toho určite pustím. A aj štrnástu kapitolu DAS. Fú, to som sa zas rozpísala však? A čo vy, ako sa darí vám, v škole, práci či blogu?
S pozdravom Elizabeth.

PS: ani som nespomenula stav svojej nálady - ani sa nepýtajte, striedavo oblačno, dnešný deň bol depresívny ale potom už vôbec, potom som sa skôr tešila a kula plány, čo spíšem. :)
PPS: okrem toho, hrám sa s nápadmi na nový dizajn, ale uvidím, či to urobím, alebo nie.

Pád

8. října 2014 v 17:05 | Elizabeth |  Poézia

Pád

Z posledných síl
snažím sa udržať
okraja temnej priepasti.
Od pádu ma delí
pár prázdnych sekúnd.

Pozriem do tvojích očí,
a strácam sa
v priepasti času.

Prichádza pád.
A mozaikla sveta
z čierno-blelych čiastočiek smútku
rozsýpa sa na prach,
zúfalých nárekov,
padá so mnou
do priepasti času.

Som ničiteľ sveta,
ktorý ešte mal nádej.
Pád ma zachráni.
Pád ma oslobodí.

A na prach rozsypaný svet
stratí sa vo víchrici
náreku tých,
ktorí po mne zostali.

Pád ma zachránil.
Pád ma oslobodil.
Naveky.

Rodičia by mali byť príkladom

5. října 2014 v 14:00 | Elizabeth |  Myšlienkovník
Rodičia by mali byť príkladom
"Vodu káže, víno pije."


Týmto článkom sa nikomu nechcem starať do výchovy. Ja deti nevychovávam, a ani žiadne v budúcnosti nechcem mať, ale Niekedy ma veci vo výchove iných vedia zaraziť. Nemám s tým skúsenosť, ale viem, že rodičia by mali byť dobrým príkladom pre svoje deti. A zrejme známe príslovie, ktoré som uviedla vyššie pod nadpisom s týmto tiež dosť súvisí. Ja sa skutočne nechcem do nikoho starať, ale deti sú odrazom tejto generácie, ktoré neskôr prenesú do tej svojej. Ak mi rozumiete - akým návykom sa naučili v tejto spoločnosti, taká môže byť ich spoločnosť neskôr. Sú akýmsi odrazom.

Viem, že v niektorých prípadoch je výchova ťažká, ale to čo rodič ukazuje dieťaťu sa dieťa potom naučí a využíva to. Skúsim to napísať takto - rodičia hovoria neustále dieťaťu, aby nenadávalo, nehrešilo. Stále sa mu to snažia vštiepiť do hlavy. To je samozrejme dobre, nemalo by sa dieťa hneď naučiť nadávať. Ale ak to dieťa počuje z úst rodiča viac krát, môže sa stať to, že si to pomaličky osvojí a začne nadávať takisto. Nehovorím, že sa to stane vždy, ale niekedy to tak býva. A to nie je len o nadávaní.

Ja si myslím, že som bola vychovaná dobre. S rodičmi stále ešte žijem a niektorí ľudia aj v mojom veku dokážu rodičom povedať také veci, za ktoré by som sa ja zahrabala pod hlbokú zem. Nikdy by som sa neodvážila povedať im niečo ako "choď do piiiip..." a podobne. Iste, uvedomila som si, že to nie sú dokonalí ľudia, majú chyby, ale oto by som si nikdy nedovolla. Netvrdím, že niekedy nezahreším, ale málokedy sa stáva, že zahreším úplne nahlas.

V tomto článku mi však ide o to, že ak chcú robiť dospelí veci, ktoré vlastne robia - netýka sa to len nadávania, ale aj fajčenia, či potia alkoholu - tak by to nemali robiť v blízkosti dieťaťa. Aj keď, podľa mňa by to v období, ked napríklad ich deti dospievajú a tak, nemali robiť tak často. Dieťa by malo vyrastať v pokojnej rodine, ale som si istá, že žiadna rodina nie je taká pokojná, každá rodina má nejaký problém, ktorý je ťažko vyriešiť. Nechcem zas pôsobiť ako neviem-kto, že som si napríklad nikdy nevypila, ale sú isté situácie, kedy to môže byť príliš, a ak rodiča takto uvidí dieťa, môže v jeho očiach klesnúť, alebo si môže jeho návyk osvojiť - môže to tak byť v období toho dospievania, keď vlastne chceme byť všetci dospelí. :) Aj u mňa to tak bolo, no začala som si uvedomovať, že by som sa radšej vozila v kočíku. :D Vtedy si môže myslieť: "Hm, chcem byť dospelá, asi to k tomu patrí..." alebo niečo podobné. Nechcem týmto naznačiť, že keď už mám devätnásť, som totálne dospelá, to nie, ale isté veci som sa naučila pochopiť.

Ak sa ešte k tomu, že si návyk môže osvojiť od rodičov pripletie to, že sa začlení do nesprávnej skupiny, môže to viesť k väčším problémom.

Preto si myslím, že rodičia by mali ísť deťom príkladom. Nemali by brať výchovu tak, že mu nakážem toto, a vlastne budem robiť iné. A ešte to budem jasne dávať najavo tomu dieťaťu. Dieťa sa potom kvôli tomu nemusí cítiť práve najlepšie, ak nachytá rodiča napríklad na cigarete a vtom: "ty fajčíš? Ale mne si zakázala fajčiť..." a podobne. Mne osobne sa fajčenie hnusí. Ale zas tak sa môže aj niekomu inému hnusiť moja závislosť.

Aký máte na to názor vy? Myslíte si, že by mali ísť rodičia príkladom svojim deťom?
Napíšte mi sem do komentárov svoj názor, rada si ho prečítam. :)

DAS - trinásta kapitola

4. října 2014 v 18:06 | Elizabeth
Helou evribady. Stalo sa niečo zvláštne a to že som dnes rozpísala trinástu kapitolku DAS-ka. A čo teraz? Teraz je tu pre vás, aby ste si ju mohli prečítať. Je pomerne smutná a zároveň trochu romantická. Čo myslíte, obetuje sa teda Dave? Získa Rose pentagram? Čítajte ďalej a dozviete sa viac.

Mimochodom, zmenila som grafiku tejto poviedky a postupne sa chystám na prerábku ďalších. Čo poviete?

-- 13 --

Akonáhle som si uvedomila vážnosť toho, čo Dave pred malou chvíľou vyslovil, zareagovala som. Doslova som skríkla. "To nie! To nemôžeš myslieť vážne!"
No na Daveovi bol jasne vidno, že to myslel celkom vážne. Nebola som však jediná, ktorú toto rozhodnutie zaskočilo. Veľmi dôležitý človek v mojom živote, ak sa to dá nazvať životom, a chce sa obetovať? To nedopustím! Áno, chcela som zrušiť kliatbu, oslobodiť seba a aj Christiana - najmä neho od krutej smrti - ale nechcem aby sa Dave obetoval. Všetko by razom stratilo svoj zmysel.
"Dave, to nie je dobrý nápad," pokrútila hlavou nespokojná Scarlett. Obe naraz sme sa pozreli do jeho smutných, no odhodlaných ľadovo modrých očí. Dokazovali jedine to, že je skutočne odhodlaný. Aj napriek tomu, že by prišiel o život. Nepáčilo sa mi to a vedela som, že mu v tom musím zabrániť.
Všetci sme ešte vždy stáli vonku a Emily nás len so záujmom pozorovala. Ako už povedala, je nutné priniesť nejakú obeť. Vedeli sme to všetci. Najprv som netušila, prečo by sa chcel Dave obetovať. Je síce pravda, že život anjela smrti nie je jednoduchý a že je zdeptaný z tých všetkých stratených životov, no na druhú stranu... boli sme spolu a spolu sme to zvládali. Spolu sme si dodávali nádej na to, aby sme šli ďalej. Učili sme sa zvládať tieto nepekné situácie, aj keď nás vždy bolelo, ak sme niekoho museli zniesť zo sveta.
"Nepozeraj na mňa tak, Rose." Povedal pokojne. "Tak som sa rozhodol."
"Rozhodol? Toto je podľa teba rozhodnutie? Veď to je... samovražda!" Stále som tomu nemohla uveriť. Priznávam, reagovala som trochu prehnane, ale ako by ste reagovali vy v takej chvíli?
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------