Konečne som dokončila rozpísanú báseň, ktoré som si do tohto projektu uložila už asi pred mesiacom do rozpísaných článkov. Takže tu je. Neočakávajte od toho veľdielo, ale myslím, že celkom ujde na takú "blbšiu" tému, ktorá sa v projekte ocitla na jedenástom mieste. :D Okrem toho... nepripadá vám to tu na blogu celkom prázdne??? Mne totiž áno, viem, že sem ľudia občas zájdu a je to fajn, ale nie je tu takmer žiadna čitateľská odozva a to ma... popravde trochu mrzí... Ale nebudem sa tu rozkecávať, tu je básnička na tému Sladký čas.
Sladký čas
Keď slnko hrialo
a nik nemal strach,
život bol krásny
a smútok bol len
mýtus,
to boli krásne časy.
V uliciach znel sladký smiech.
Viera nebola klamom
a sny v balónikoch času
sa vznášali do nebies.
Že sny sa plnia,
v to všetci verili.
A dnes...?
Ťažké mraky smúutku
a
špiny sveta ktorý umiera,
vznášajú sa nad hlavami
ľudí, čo netušia,
čo je skutočná viera.
Balóniky zo snov
už dávno praskli,
a sny, čo sme snívali
už dávno pod prachom nevidno.
A ten kto sníva,
patrí raz a navždy do kúta.
Krásne, začalo sa to tak pozitívne, ale prišiel smutný obrat (nie, že by som to nečakala
), ale inak je to krásna báseň 
a sny v balónikoch času
sa vznášali do nebies. - to sú geniálne dva verše, najviac mi utkveli v pamäti