DAS - dvanásta kapitola

29. září 2014 v 17:22 | Elizabeth
Ahote! Konečne som sa znovu pohla s DAS-kom. Mám tu pre vás dvanástu kapitolu a myslím si, že vás posledná veta tejto kapitoly celkom zaskočí. A môžem vám tiež potvrdiť to, že trinásta kapitola bude skutočne zaujímavá.... Ale viac vám neprezradím, radšej sa pustite do čítania, ak chcete vedieť, čo bude s Rose, Davidom a Scarlett ďalej. :)

-- 12 --

Po tomto zvláštnom a tajomnom zážitku sme všetci traja usúdili, že by bolo najlepšie pohnúť sa ďalej. Chceli sme vtedy odísť už večer a nestrácať čas, no nakoniec nás William prehovoril, aby sme zostali aspoň na noc. Bolo by riskantné ísť v noci za tmy, keď sa to tu môže hemžiť kadejakými potvorami a špehmi od Thomasa.
V noci som často myslela na Christiana, ako sa mu darí. Povedal síce, že v nemocnici vydrží tak dlho, kým toto všetko nedokončíme, ale ktovie, čo sa môže teraz diať. Napĺňal ma strach. Čo ak ho už našli a už nie je medzi živými? Nemohla som na to prestať myslieť. Neustále som pozerala von oknom. Mesiac zakryli ťažké oblaky a vonku bol pokoj. Scarlett spala, a Dave sa vo vedľajšej mistnosti zhováral s Williamom. Nesnažila som sa príliš počúvať očom sa zhovárajú. Počula som len ich tlmené hlasy.
Zamyslela som sa nad tým,čo nás čaká zajtra, kam budeme musieť ísť, aby sme zohnali amulet. Scarlett síce bude vedieť, kam ísť a čo urobiť, no mala som z toho strach a nebola som si celkom istá, či toto zvládnem.Aj keď viem, že záchrana Christiana mi za to stojí, nejde vôbec o mňa. Prirodzene, že by som sa rada znovu stala smrteľníčkou a zostala po zvyšok svojho života s Christianom a zostarla s ním. Ale niečo ma predsa len držalo tu na tom mieste, kde práve som. Od chvíle, keď ma Dave pobozkal, sa v mojej hlave spustil značný chaos a zostala som celkom zmätená.
Som si vedomá aj toho, že byť anjelom smrti so sebou prináša značný kus temnoty, ktorá nás ničí, no zároveň sme predurčení robiť to. Ale možno som sa unáhlila s rozhodnutím zbaviť sa spomienky na tento temný svet. Myslím na to, že som mohla pokojne prejsť na druhú stranu a skrátka zomrieť no stala som sa niečím, čo ľudia síce nenávidia, no našla som v tom niečo pozitívne. A to je že dokážem lietať. Je to sen každého človeka. A sen zrejme každého anjela smrti je stať sa znovu smrteľným aj za cenu straty tejto schopnosti. Len keby sme cez noc mohli spať. Takto celú noc rozmýšľam a potom o všetkom začínam pochybovať.
Z hlbokých myšlienok ma vyrušil jemný zvuk otvárajúcich sa dverí a belasé svetlo, ktoré sa vlialo do tmy. Do izby vošiel Dave. "Si v pohode?"


Zhodila som nohy z pohovky na ktorej som sedela, a pozrela som na jeho tmavú siluetu, ktorá jasne kontrastovala s belasým svetlom, ktoré so sebou prinášal. "Ani neviem." Zašepkala som.
Dave zažal svetlo a privrel dvere. Pri jasnom svetle som prižmúrila oči. Prišiel ku mne a prisadol si na pohovku vedľa mňa. Uprel na mňa svoje ľadovo modré oči. Čakal, že mu poviem, čo sa deje, aj keď som sama nevedela, čo sa so mnou presne deje. Jeho pohľad bol však neúprosný a jeho oči ma stále fascinovali. Nepoznala som nikoho, kto by mal tak nádherné oči. "Len tak rozmýšľam, či to má zmysel."
Jemne sa dotkol mojej ruky. "Rose, má to zmysel. Ver mi. Každá honba za slobodou má zmysel. Zaslúžiš si oslobodiť sa. Ja možno nie, ale ty určite."
"Myslíš?"
"Nemyslím. Viem."
"Dobre ale… vieš, po tom čo sa stalo… Skrátka som tak zmätená." Povedala som zúfalo.Po líci mi stiekla slza, ktorá značila jediné: nevedela som, čo si mám myslieť.Každopádne v mojej mysli sa to javilo ako dosť veľký neporiadok.
"Aj ja, Rose," jemne prikývol. "Aj ja."
Neodolala som, oprela som sa o jeho mocnú hruď a vdýchla do seba jeho vôňu. Naše rozprestreté krídla sa stretli a on si ma jemne privinul. Napriek tomu, že sme necítili chlad ani teplo, z Davea vyžarovalo také osobité teplo, ktoré ma v tej chvíli upokojilo. Prestala som plakať a len som tak sedela v jeho náručí. Bola som stále zmätená z toho, kto skutočne stojí za záchranu a lásku. Ale v tej chvíli som to vypustila z hlavy a radšej som nič nevnímala.
"Eh-ehm." Vo dverách sa objavil William. "Neruším vás?"
"Prepáč, len sme sa zhovárali," Dave sa odo mňa odtiahol a v tú chvľu sa všetko vrátilo do starých koľají.
"Aha, jasné." Uškrnul sa.
"Vážne sme sa len zhovárali," potvrdila som. William si však iste myslel svoje, a nedbal na to, čo sme sa snažili dokázať.
"Len som chcel… Scarlett sa už zobudila a vraví, že by ste mali vyraziť, cesta do Londýna bude dosť dlhá a náročná."
"Londýn?" Spýtala som sa prekvapene.
"Londýn." Prikývol William. Šli sme teda do jedálne za Scarlett. Všetci sme sa zbalili a rozhodli sme sa vyjsť skutočne zavčasu. Scarlett bola však dosť unavená, no inak sa nedalo. Chceli sme tam doraziť čo najskôr a odísť takto nadránom , bolo to najlepšie riešenie.
Pri odchode sme sa šli rozlúčiť s Williamom. "Ďakujeme, Will. Aj za rituál, aj za šalviu. Skutočne nám to pomohlo," povedala som mu a podali sme si ruky.
"Vôbec niet za čo, Rose. Rád som vám pomohol." Pritiahol si ma bližšie a pošepol mi: "Dávaj si však dobrý pozor na to, čo skutočne chceš. Ten zmätok v mysli nemáš len tak."
"Ty to vies?" Šepla som naspäť.
"Iste," odpovedal, no keď videl, že sa k nám blíži Dave aj Scarlett nahlas povedal: "Nech sa ti darí, Rose."
"Vďaka."
Cesta do Londýna bola skutočne veľmi dlhá. Dohodli sme sa, že pôjdeme tak ako predtým do Green Townu. Scarlett autom a my nad ňou. Tento krát nám však cesta ubiehala veľmi pomaly, no za to sme nemali žiadne iné problémy. Až na to, že som neustále rozmýšľala nad Williamovou vetou: "Dávaj si však dobrý pozor na to, čo skutočne chceš. Ten zmätok v mysli nemáš len tak." Uvedomovala som si, že mal asi pravdu. Mala by som si určiť, čo skutočne chcem. No viem to. Chcem zachrániť Christiana. Teda aspoň doteraz to tak bolo.
Keď sme dorazili do rušného Londýna, bola som zvedavá, kam nás Scarlett zavedie. Ako sme neskôr zistili, to miesto, kde sme mali nájsť amulet nebol Londýn, ale voľná príroda za Londýnom. Pristáli sme na veľkom trávnatom priestranstve s pahrebou a malým domčekom. No nebol taký luxusný ako ten Williamov. Nám to však neprekážalo. Hľadali sme niekoho, kto by nám s hľadaním pomohol. Prostredie tu však bolo nádherné, slnko jasne svietilo, a trávu zdobila prikrývka z farebných listov. Kde tu sa ozvali vrany a vrabce, ako preletúvali pomedzi koruny stromov. Bolo tu tak krásne, že som stratila slová.
Scarlett zaparkovala aoto pri dome. Podišli sme spolu s ňou k dreveným dverám. Scarlett dva krát zaklopala, no dvere sa neotvorili. Zdalo sa, že nikto nebol doma. Scarlett zaklopala ešte zo dva krát no stale nič. Už som mala strach, že sme prišli neskoro, keďsa z diaľky ozval jemný ženský hlas.
"Scarlett?" Si to ty?" Otočili sme san a krásnu ženu, ktorá s krásnymi bielymi krídkami, ktorá práve pristávala k nám.
"Emily! Zdravím ťa!" Zvolala Scarlett. Obe ženy sa objali. Emily vyzerala naozaj nádherne. Ryšavé vlasy jej zdobil žltý narcis. Mala krásne biele štrikované šaty s dlhým rukávam a hnedé vysoké čižmy asi po kolená.
"Tak rada ťa vidím, Scarlett. Čo ťa ku mne privádza?" Usmiala sa od ucha k uchu. Bol to veľmi priateľský úsmev.
"Najprv ťa predstavím mojim priateľom," prehovorila jemne zachrípnutým hlasom Scarlett. "Toto je Rose a Dave. Rose, Dave, toto je Emily. Je padlý anjel."
"Zdravím," podali sme si ruky.
"Tak, čo vás ku mne priviedlo?" Spýtala sa znovu, keď mi opätovala stisk a potom aj Daveovi.
"Potrebovali by sme amulet. Pentagram. Na zrušenie kliatby." Vysvetlila Scarlett. "Viem, že s týmito vecami pracuješ, dúfala som, že by si nám mohla pomôcť."
"Jasné, dá sa to zabezpečiť." Prikývla Emily. "Je však nutné niečo dôležité. Musíme niekoho pre to obetovať. Podľa legendy, kto chce zrušiť nejaku kliatbu, ako si spomenula, Scarlett, potrebuje pentagram. No ten sa ukrýva v ohni obety."
"Čiže tým myslíš…" Scarlett sa zamyslela. V tej chvíli som vedela, že v niečom bude dosť veľký háčik a toto zistenie ma príliš bolelo.
"Bude musieť… niekto zomrieť," dokončila Emily smutne. Na to sa Dave zatváril príliš vážne, čo ma vydesilo. Chcel niečo povedať a ja som vedela, že sa mi to nebude páčiť. Celá táto cesta zrazu vtedy nabrala rýchly spád, ktorý nikto z nás nečakal. No obeta byť musí, ak chcem zrušiť kliatbu. No ako sa mám zmieriť s tým, že niekto kvôli MNE zomrie?

"Ja." Prehovoril Dave. "Ja sa obetujem."
______________________________________
PS: Keby ste tam našli chyby, upozornite ma, a prepáčte, môj notebook je čudný, opravuje opravuje ale zle. :D
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 30. září 2014 v 18:06 | Reagovat

Výborná kapitola! Páči sa mi, ako ju utešil, samozrejme tá veta typu - Jasné, iba sme sa rozprávali - ma pobavila :D :D
Ale ten koniec kapitoly, nie nie nie, to sa mi nepáči! :-)

2 Elizabeth Elizabeth | Web | 30. září 2014 v 19:06 | Reagovat

[1]: Ďakujem. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------