Angels can fly

22. září 2014 v 20:53 | Elizabeth |  Poviedky

Angels can fly


Jeden deň. A môže byť posledný. To si hovorila Violett vždy.

Jedného dňa sa zobudila, ako každý iný deň. Otvorila oči a chcela vstať, ale cítila sa, akoby ju opustili všetky sily. Cítila sa veľmi slabá. Bez života. Akoby tušila, že ten deň nebude obyčajný. Napokon s námahou vstala. Učesala si čierne, rovné vlasy a obliekla sa. Skontrolovala sa v zrkadle a pomaly šla do kuchyne na raňajky.

Všetci sedeli dolu pri stole pri raňajkách. Také obyčajné ráno tejto rodiny: otec fajčiaci svoju prvú rannú cigaretu a mama baliaca si svoje veci do práce. Akoby to mali všetko do bodky nacvičené. Žili v malom byte v centre mesta, otec pracoval v továrni a mama podnikala. Mala vlastný butik. Večne bola niekde preč, domov chodila veľmi neskoro. Otec mal nočné, a často bol tiež preč. Violett teda trávila väčšinu času doma sama. Niekedy nemala nič proti tomu, občas každý potrebuje byť sám, ale tiež občas každý potrebuje spoločnosť.

Mama položila na stôl tanier s hriankou a zeleninou. "Tu máš. Najedz sa. Máš ešte nejaké peniaze?" Rýchlo sa na ňu pozrela a netrpezlivo čakala odpoveď.
"Áno," povedala potichu rozospatá Violett.
"Fajn, tak si kúp niečo na jedenie, už nemám čas." Uhladila si blonďaté vlasy a obliekla si bundu a rýchlo vzala kabelku. Letmo pobozkala otca na líce. "Ahojte."
"Čau."
"Čau." Povedala a náhlivo zjedla hrianku. Radšej vonku než tu, pomyslela si. Začala sa už tešiť, keď vypadne, objíme Bena a bude s ním celý deň. Teda skôr niečo málo vo vnútri nej sa tešilo. Ten zvyšok zvyčajne optimistickej a pokojnej duše sa bál. Niečo tu celkom tak nesedelo. Mala pocit, že niečo bude inak. Snažila sa zahnať tieto pocity, ale nevedela sa toho zbaviť.

Ako zvyčajne, do školy šla peši. Milovala prechádzky na čerstvom vzduchu. Väčšina ľudí sa prevážala v autách, no Violett si nevedela pomôcť, skrátka radšej trávila čas vonku. Vonku pršalo a Violett šla s dáždnikom, no vôbec sa nebála, že zmokne. Páčilo sa jej to. Bolo to čarovné.
"Violett!" Začula ako ju ktosi z diaľky volá. Hneď spoznala jeho hlas. Ben. Keď ho uvidela srdce jej poskočilo radosťou. Usmieval sa. Jeho čierne vlasy sa jemne leskli v sychravom odtiene sveta. Akoby bol najväčšie svetlo. Violett si bola istá, je to bolo jej svetlo.

"Ahoj!" Zvolala nedočkavo a rozbehla sa za ním. Dáždnik hodila vedľa seba nedbajúc, či sa doláme. Nasledovalo niekoľko vrúcnych, teplých bozkov, pri ktorých Violett zabudla, že prší, a vnímala len jeho. Stískal ju v náručí a Violett už nikde inde nechcela byť, len s ním. Cítila sa ako v najlepšom sne. Po ničom inom netúžila len po jeho spoločnosti.

Keď ju objímal omylom pritlačil na jej zápästie. Violett zjajkla. Ben však hneď vedel, čo sa deje. Chytil ju znovu za zápästie, no tento krát jemnejšie. Pozrel na ňu trochu smutne. "Znovu?"
Violett nevedela, čo má na to povedať. Len nemo prikývla. Mrzelo ju, že to musel vedieť. Ale Violett inak nemohla.
"Violett," začal, "si anjel, vieš to?"
"Prečo?"
"Vieš, tí, ktorí takto ničia samých seba, sú anjeli, ktorí sa chcú vrátiť domov. Hovorievala mi to mama."
"Ja..."
"No nemusíš nikam odísť. Ty si doma tu, so mnou."

Po škole sa však čosi zmenilo. Ranný rozhovor Violett dojal, a vyzeralo to, že to Ben myslí skutočne úprimne. No Violett si nebola celkom istá, či to tak bolo.

Šla do bufetu za Benom cez veľkú prestávku, aby mohli byť znovu spolu. No našla ho sedieť na chodbe. No nebol sám. Sedel s Anne. A Anne neznášala Violett. Hneď vedela, že toto nebude dobré. Niečo si celkom dôverne šepkali a neskôr sa smiali. V škole bol ruch, no ani nepotrebovala počuť, o čom sa asi zhovárajú. Stačil jej jediný pohľad na reč ich tela a cítila, že časť z jej srdca sa odlomila a zostalo po nej len prázdno. Čierno-čierne, hlboké prázdno. Ben sa smial. Anne mu musela hovoriť niečo vtipné. Ben, ktorý zvyčajne Anne ignoroval, sa k nej teraz správal ako... ani to nevedela opísať.

Violett sa otočila na odchod a z očí sa jej liali slzy. No otočila sa ešte raz. To čo videlo, ju definitívne presvedčilo o tom, že Ben už nie je ten človek, korý býval a začala pochybovať o jeho slovách, ktoré jej povedal ráno. Anne ho objímala, bozkávala. To miesto, o ktorom Ben hovoril, ten domov, teraz patril Anne. Vtedy Violett stratila úplne všetko. Zmocnila sa jej bolesť a pocítila to, čo nikdy predtým. Prázdnotu. Ktorú už nikto nebude vedieť celkom zaplniť.

Príliš dlho neváhala. Šla domov. Teraz tam určite nikto nebude. Nechcela tu zostať ani minútu. Mala pocit, že už sa sem nikdy nebude vedieť vrátiť. Vzala si veci a vybehla von zo školy. Slzy jej stekali po lícach. Chladili ju, no pálili zároveň. Pálila ju v srdci tá bolesť. Vlasy jej viali okolo tváre a ofina sa jej lepila na čelo. Na perách cítila slankastú chuť sĺz. Keď vošla do ich bytu na dvanástom poschodí, utekala do svojej izby. Klesla do kúta svojej izby a ešte väčšmi sa rozplakala. Toto sklamanie vôbec neočakávala a zaskočilo ju, že práve od človeka, ktorý ju nazýval anjelom. Nechápala to. Nenávidela Anne.

Strhla sa, keď sa do jej balkóna oprel silný vietor. Dážď už ustal, ale vietor sa rozfúkal plnou silou. Violett nespúšťala oči z balkónových dverí. Celkom pomaly vstala a podišla k nim. Niečo jej napadlo. Niečo, čo sa zdalo krásne. Znovu si spomenula na to, čo si vždy hovorievala: Jeden deň. A môže byť posledný. Možno tento deň napokon bude posledný. Ale tento krát by za posledný deň dala čokoľvek. Pred očami sa jej zjavila ďalšia spomienka.

"Violett," začal, "si anjel, vieš to?"
"Prečo?"
"Vieš, tí, ktorí takto ničia samých seba, sú anjeli, ktorí sa chcú vrátiť domov. Hovorievala mi to mama."
"Ja..."
"Ty nemusíš nikam odísť. Ty si doma tu, so mnou."

Otvorila balkónové dvere a vyšla von. Ovalil ju chladný vietor. Bezmyšlienkovite preliezla zábradlie a ocitla sa na okraji. Pozrela dolu. Pod ňou sa mihali autá, ľudia, náhliaci sa ktovie kam. Všetko svet sa však zastavil. Violett si vtedy bola istá, čo chce urobiť. S tou bolesťou nedokázala žiť. S tou prázdnotou. A sklamaním. Vráti sa domov. Alebo možno...

"Anjeli predsa vedia lietať," šepla. Ruky sa jej triasli. Stačil by jeden krok. Skočila. Padala dlho, vietor jej vial vo vlasoch. Vzduch spolu s činžiakom svišťal okolo nej. Vedela, že tento pád ju oslobodí. No uvedomila si, že nepadá. Ona letí. Je anjel. Tak ako povedal Ben.

A vtedy svet celkom potemnel.


____________________
Poviedka je reality, miestami romantická, ale vedzte, že to je inšpirované jedným obrázkom. Dúfam, že sa vám páčila a zanecháte komentár. :) Budem rada za každý názor.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 23. září 2014 v 15:52 | Reagovat

Napísané to je naozaj krásne, zrada blízkeho človeka veľmi bolí. Nesúhlasím však s jej riešením. Ako si naznačila, Violett mala nejaké problémy aj predtým a keďže neviem čo je za tým, nesúdim ju, iste mala svoj dôvod. Je mi však veľmi ľúto, že sa pre takýto čin rozhodla kvôli strate lásky, ktorá síce bolí, no niekedy nás môže priviesť k ešte lepšej osobe :-)
Napísané je to však naozaj pekné, ten koniec je taký smutne pekný :-)

2 Elizabeth Elizabeth | Web | 23. září 2014 v 16:48 | Reagovat

[1]: Ďakujem. Ono v podstate išlo o to, že tento čin bol dôsledkom jej psychických problémov, ktoré som jemne naznačila tým, že sa jej dotkol zápästia a ona zjajkla, ale tiež kvôli zrade, to áno. Je jasné, že to urobiť nemusela, ale inšpiroval ma obrázok, takže som to len chcela zaobaliť do deja. :)

3 sw sw | Web | 23. září 2014 v 17:19 | Reagovat

Ty jsi prostě rozený talent! :) Bez dechu jsem četla až do konce a bylo to, jak jinak ;-) , dokonalé! :)

4 Elizabeth Elizabeth | Web | 23. září 2014 v 18:02 | Reagovat

[3]: Ďakujem! :D

5 Casion Casion | Web | 23. září 2014 v 22:11 | Reagovat

[2]: Áno, z toho zápästia som to pochopila, preto som to brala skôr, že to urobila v dôsledku toho čo sa jej stalo predtým a toto bola iba taká posledná kvapka do plného pohára...

6 Elizabeth Elizabeth | Web | 24. září 2014 v 5:51 | Reagovat

[5]: Presne tak to je.

7 Charlie Charlie | E-mail | Web | 25. září 2014 v 14:30 | Reagovat

Koniec to zabil úplne.

8 Elizabeth Elizabeth | Web | 25. září 2014 v 16:29 | Reagovat

[7]: V akom zmysle??

9 Charlie Charlie | E-mail | Web | 27. září 2014 v 15:17 | Reagovat

[8]: Že sa mi páčil najviac.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------