Září 2014

Listy Nekonečnu 1

12. září 2014 v 18:58 | Elizabeth
Milý priateľu z nekonečna,

píšem Ti list, pretože moja duša kričí. A mám pocit, že to nemá po kom kričať. Len po mne neustále hučí. Akoby mi voľačo chcela naznačiť no nemám silu lámať si hlavu nad tým, čo. A tak som si povedala... že to budem kričať po Tebe. Hádam... hádam len Ti to nebude vadiť. Ale ak áno, tak tento list jednoducho roztrhaj na márne kúsky a hoď do ohňa. Je mi jasné, že Ťa nemusí zaujímať čudesné myšlienky akejsi čudesnej osoby kdesi v diere Európy. Ak to tak je, vypusti z hlavy tieto slová.

Vieš čo? Mám pocit, že sa celý svet úplne zbládznil! Ako tak roky plynuli, z farebnej krásy a lesku sa stala čierno-biela rozmazaná šmuha. Všetko sa odrazu mení, čas sa uberá čoraz rýchlejšie. Stále sa niečo deje. Možno keby mohol či i len na malinkú chvíľku zastaviť, počkať. Dať mi možnosť nadýchnuť sa. Pripadá mi to trochu desivé. Tiež máš ten pocit, priateľu?

Pozerám sa na svet okolo seba. Na svet, ktorý sa mi zdá tak šťastný. Iste, každý má svoje úsmevy. No všade vidím úsmevy, úsmevy, smiech. Nie že by ma to odpudzovalo, je to predsa prirodzené, ale... možno čosi je... tak trochu iné. Možno že im trošku závidím ten úsmev a radosť. Mne to nejde radovať sa, keď vlastne nemám prečo. A ako sa zhovárajú o veciach, ktoré vlastne nie sú dôležité. No vzápätí si kladiem otázku: "Čo je vlastne ešte dôležité?". Vieš to?

Skutočnosť je taká, že mňa úsmev bolí. Musím sa na tom smiať. Keby si ma ráno videl v tom zrkadle, ako sa na seba "vyškieram". Snažím sa na seba pousmiať, no pripadá mi to skôr ako nejaký "úškrn" mojej bolesti. A k tomu ten stály kolobeh dní. Stále sa deje to isté, stále je to horšie a horšie. A pritom netuším prečo. Za tie roky, čo sa toto deje, sa čosi akosi zmenilo, no zavše neviem prísť na to, čo to je. Dej každého dňa je podobný a už mám pocit, že z tohto ierno-bieleho sveta niet úniku. Vlastne... jeden by tu predsa len bol.

Raz som zaspávala dosť neskoro v noci, hoci som ráno skoro vstávala a dumala som nad tým, že asi napíšem list niekomu, kto so mnou bol už od narodenia. Napísala by som o tom, čo cítim a čo si myslím. Sú isté veci, o ktorých sa chcem vyjadriť, ale keby som to mala hovoriť, môj "prejav" by vôbec nebol taký, aký by som ho chcela mať. Začnem sa zakoktávať, obleje ma studený pt a celý prejav je celkom sratený. Hanbila by som sa to povedať do očí. Forma listu by mi vyhovovala. Predsa len, slová majú väčšie kúzlo, nemyslíš?
Popravde, netuším čo by to vyriešilo, ale dostala by som to zo seba a to by mne mohlo pomôcť. Neviem...

Na dnes by mojich slov hádam stačilo, však?

Tvoja zadumaná
Elizabeth.

Návrat...

11. září 2014 v 19:17 | Elizabeth |  Občasník
Ahojte, milí moji!

Dlho sme sa nevideli, však? Hm, mne rozhodne prestávka bez blogu prospela, aj keď som bola smutná, že nemôžem prispievať. Tých pár dní (tuším týždeň aj čosi) však rýchlo utieklo a tak som tu zase s nápadmi a dokonca s nápadom na novú poviedku s názvom "Angels can fly". Či ju zrealizujem je ešte vždy otázne, ale je to dosť pravdepodobné. Počas mojej neprítomnosti tu bol nastavený krásny dizajn od Angelique za ktorý veľmi pekne ďakujem, pretože je jednoducho úžasný a verím tomu, že tu dobrý mesiac zostane. Je to tá téma, ktorá sa mi páči, veď viete. Taká tá moja temnota v ktorej samu seba spoznávam. Týmto tiež veľmi pekne ďakujem, design sa mi veľmi páči, som zaň spokojná.

Čo sa týka tých mojich nápadov, ktoré sami od seba prišli, akokeby to bol dáky zákon schválnosti, tak som dnes dostala ešte jeden nápad, no netuším, či ho zrealizujem, pretože to je viac otázne ako už spomínaná poviedka "Angels can fly". Ide vlastne o to, že by som tu zaviedla niečo ako "Listy nekonečnu". Išlo by v podstate o to, že by som písala listy nekonečnu, o tom, čo vlastne cítim a ako vnímam svet svojimi očami a okolo seba. Bolo by to z časti niečo ako keď som tu mala "Kričiace myšlienky". Ale trochu inak. V tej predošlej rubrike som písalaproste len slovo za slovom, no v týchto takzvaných listoch, by som písala viac... hmm, pisateľsky. Metafory a všetko toto. Čiže denník trochu inak. Čo si o tom myslíte? Hádam by to mohol byť dobrý nápad. Nechcem to cpať do občasníku, pretože občasník vnímam len ako akési zhrnutie dní, zo života, z blogu a podobne.

Tiež mi prišlo na rozum niekoľko celkom spísateľných úvah. Ak podrobne zvážim tieto dve predošlé veci, mohla by som sa do toho dať. K tomu mám ešte pár fotografií.

Nuž, prázdniny skončili a ja už chodím do tretieho ročníka. Musím sa priznať, že dni idú nesmierne pomaly. Všetci nás už strašia maturitou, pritom to je až o rok a niečo. Ale všetci do nás hustia "ale budete maturovať takže sa dobre pripravujte..." a podobne. Nehovorím, že príprava na matury nie je podstatná, ale hustiť to už na začiatku tretieho ročníka je jemne predčasné. No ale priznám sa, že som si zháňala v knižnici jednu knihu na povinnú maturitnú literatúru. Pomaly sa do toho chcem pustiť. Keď už som sa dostala k tým knihám chystám tiež recenziu na tretiu časť tetralógie Padlí Anjeli od Lauren Kateovej - Vášeň. Momentálne čítam štvrtú časť - Vykúpenie.

Čo sa týka môjho života, nestojí to veľmi za zmienku, ak začnem s tými listami dozviete sa niečo z môjho života, no len zlomok, až úplne sa vám neotvorím. Ale chcela by som to skúsiť, písať tie listy o mojich pocitoch. Preto sa vás pýtam, čo si o tom myslíte? Napíšte do komentárov, a ozvite sa čo máte nové, obľúbených prídem istotne navštíviť.

Vaša stratená i vrátená
Elizabeth.
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------