Září 2014

DAS - dvanásta kapitola

29. září 2014 v 17:22 | Elizabeth
Ahote! Konečne som sa znovu pohla s DAS-kom. Mám tu pre vás dvanástu kapitolu a myslím si, že vás posledná veta tejto kapitoly celkom zaskočí. A môžem vám tiež potvrdiť to, že trinásta kapitola bude skutočne zaujímavá.... Ale viac vám neprezradím, radšej sa pustite do čítania, ak chcete vedieť, čo bude s Rose, Davidom a Scarlett ďalej. :)

-- 12 --

Po tomto zvláštnom a tajomnom zážitku sme všetci traja usúdili, že by bolo najlepšie pohnúť sa ďalej. Chceli sme vtedy odísť už večer a nestrácať čas, no nakoniec nás William prehovoril, aby sme zostali aspoň na noc. Bolo by riskantné ísť v noci za tmy, keď sa to tu môže hemžiť kadejakými potvorami a špehmi od Thomasa.
V noci som často myslela na Christiana, ako sa mu darí. Povedal síce, že v nemocnici vydrží tak dlho, kým toto všetko nedokončíme, ale ktovie, čo sa môže teraz diať. Napĺňal ma strach. Čo ak ho už našli a už nie je medzi živými? Nemohla som na to prestať myslieť. Neustále som pozerala von oknom. Mesiac zakryli ťažké oblaky a vonku bol pokoj. Scarlett spala, a Dave sa vo vedľajšej mistnosti zhováral s Williamom. Nesnažila som sa príliš počúvať očom sa zhovárajú. Počula som len ich tlmené hlasy.
Zamyslela som sa nad tým,čo nás čaká zajtra, kam budeme musieť ísť, aby sme zohnali amulet. Scarlett síce bude vedieť, kam ísť a čo urobiť, no mala som z toho strach a nebola som si celkom istá, či toto zvládnem.Aj keď viem, že záchrana Christiana mi za to stojí, nejde vôbec o mňa. Prirodzene, že by som sa rada znovu stala smrteľníčkou a zostala po zvyšok svojho života s Christianom a zostarla s ním. Ale niečo ma predsa len držalo tu na tom mieste, kde práve som. Od chvíle, keď ma Dave pobozkal, sa v mojej hlave spustil značný chaos a zostala som celkom zmätená.
Som si vedomá aj toho, že byť anjelom smrti so sebou prináša značný kus temnoty, ktorá nás ničí, no zároveň sme predurčení robiť to. Ale možno som sa unáhlila s rozhodnutím zbaviť sa spomienky na tento temný svet. Myslím na to, že som mohla pokojne prejsť na druhú stranu a skrátka zomrieť no stala som sa niečím, čo ľudia síce nenávidia, no našla som v tom niečo pozitívne. A to je že dokážem lietať. Je to sen každého človeka. A sen zrejme každého anjela smrti je stať sa znovu smrteľným aj za cenu straty tejto schopnosti. Len keby sme cez noc mohli spať. Takto celú noc rozmýšľam a potom o všetkom začínam pochybovať.
Z hlbokých myšlienok ma vyrušil jemný zvuk otvárajúcich sa dverí a belasé svetlo, ktoré sa vlialo do tmy. Do izby vošiel Dave. "Si v pohode?"

Hello Autumn!

27. září 2014 v 17:25 | Elizabeth |  Občasník

Ahojte, moje temné duše ;)

Neberte to nijako osobne, len sa chcem vyhrať s pozdravom v úvode článku. Ak moje občasníkové príspevky čítate dlhšie, viete, že často napíšem niečo ako "Ahojte!" alebo "Zdravím!". A tak som si povedala, že by som to mohla niečím obohatiť, hoci priznávam, že "temné duše" je trochu ohrané, no ešte som vás tak nepozdravila.

Po vcelku krátkom lete, ktoré veľmi rýchlo ubehlo a už som sa aj potešila tomu, že je koniec leta, tu máme znovu jeseň. Jeseň mám rada z toho dôvodu, že vtedy je dnádherne sfarbená príroda a večer sa už skoro stmieva a tak sa cez víkendy rada vyberiem na prechádzku po potemnievajúcich uliciach tejto dediny. No mám ešte druhý dôvod. A to sú moje novembrové narodeniny. November je ešte jesenný mesiac a preto mám rada jeseň. Uvedomujem si, že ani sa nenazdám a sú tu opäť Vianoce. Opäť budem hodnotiť aký bol tento rok a opäť budem uvažovať nad predstavami do toho ďalšieho roku.

Nebudem však až tak predbiehať, chcela som tu ešte čosi spomenúť. Dnes som sa prehrabávala svojou galériou na blogu. S takým nostalgickým zachvením v srdci som vlastne zistila, že znovu sedím na tom istom mieste, kde som založila tento blog. V priebehu toho roka a asi štyroch mesiacov, čo tento blog existuje som dva krát vystriedala techniku. Keď som tento blog zakladala, mala som notebook. Počítač bol nefunkčný. Až potom, sa asi spämätal a bola som opäť na počítači. A teraz som zas na notebooku. :D

To som sa nejako rozpísala, čo? Dlho tu občasníkový článok nebol a mne sa tak chcelo písať, takže preto toto obkecávanie. Cez týždeň sa tu mihol tieň odkazu na jeden dotazník, ktorý som vytvorila. Ide predovšetkým o tento blog, keďže som mama ten pocit, že moja aktivita nejako klesla a m§j záujem tiež. Každopádne už len tri odpovede mi pomohli aspoň trochu chytiť nitky osudu tohto blogu a aspoň trochu to tu vyzerá lepšie. Hádam sa to postupne zlepší, a priznám sa, že keď som sa chystala písať tento článok, vážne som sa do toho chcela pusiť. Nie s pocitom, že musím.

Dodávam, že škola je fakt des. Nie že by ma to nebavilo, zaujíma ma sociológia a psychológia stále, to sa nezmenilo, len chuť ráno vstávať sa zmenila. Stále by som spala, moja energia niečo začať ráno robiť je nulová. Jediné čo viem je dvadsať minút si česať vlasy ako zaseknutá kazeta. A potom sotva stíham autobus, vďaka Bohu, že to nemám tak ďaleko. Moja nálada je divná. Buď sa mení, alebo je na nulovom bode, keď necítim nič, alebo som na bode úplného dna. No to vás, predpokladám nezaujíma. Podstatné zrejme je, že čo a ako bude s blogom.

Zdá sa mi, že posledná veta odstavca predtým znela trochu... dvojzmyselne. Akoby som práve chcela povedať, že blog naveky končí. Fakt je, že to tak nie je. Určite nie. Keby tento blog nemám, nemám nič. A to je skutočne závažná veta. Teda aspoň podľa mňa. Teším sa z každého vášho komentára, návštevy, lajku na facebooku. Bolo vás tu už 7 000. A mňa to veľmi potešilo. Skutočne ma asi nič neteší tak, ako tento blog. Aj keď mám často pocit, že to nemá zmysel, istý zmysel to má. Má to ten zmysel, že keby tento blog neexistuje, nič nemá zmysel. Dúfam, že to nie je príliš zložito povedané. Má nachystaných zopár článkov, ktoré by sa tu mohli v najbližších dňoch objaviť, takže si myslím, že sa je na čo tešiť a aj na Listy Nekonečnu.
Toť vše zatiaľ.
Vaša temná duša Elizabeth.

PS: fotka vpravo je moja, fotená dnes, celý týždeň som mala nápad na niečo podobné. Je to póza, ale aj keď momentálne som na dosť neutrálnom bode nálady, vystihuje to.
PPS: Stále môžete písať do dotazníku, odkaz nájdete hore.
PPPS: Ďalšie moje selfportraits môžete neskôr vidieť v ďalších občasníkoch a možno niektoré dám do galérie skôr ako zverejním ďalší občasník.

Prianie

25. září 2014 v 16:42 | Elizabeth |  Poézia

Prianie

Oči mám plné
smútku a zároveň
prázdnoty.
Privreté v nápore bolesti.
A jediné prianie.
Jediná štipka nádeje.

Jediný únik zo sveta kriku
vlastných žeravých myšlienok.
Jediné prianie.
Umlčať ston plný bolesti.
Napísať bodku za príbehom,
ktorý nikto aj tak nebude čítať.

Prajem si ponoriť sa
do chladnej hladiny temnoty.
Aby sa zrkadlo osudu
na márne kúsky rozbilo.
A posledný črep,
by rozžiaril nádej na záchranu.

Je to jediná možnosť,
ako napísať bodku za príbehom,
ktorému sa aj tak nikto
nikdy nesnažil porozumieť.

To je moje prianie.
Umlčať svet.
Zastaviť bolestný ston.

Sú blogeri odrazom spoločnosti?

24. září 2014 v 17:45 | Elizabeth |  Myšlienkovník
Zdravím. :)
V pondelok sme v škole písali sloh. Mal to byť diskusný príspevok a objavila sa tam téma mne teda celkom blízka a samozrejme, že som začala písať na ňu. Popravde neviem, či som tému pochopila celkom správne, ale či už áno, alebo nie, urobila som si to po svojom. Preto vám teraz prinášam niečo z toho slohu.

blogNa otázku či sú blogeri, alebo teda môžem použiť "sme my blogeri", odrazom spoločnosti, môžem podľa mňa odpovedať kladne. Áno, podľa mňa sme. Celkovo spoločnosť je veľmi rozmanitá, ľudia sú rôzny a tak je rozmanitý aj tento náš blogový svet. V tom reálnom svete má každý iný názor a ak sa aj zhodujú, predsa si myslím, že medzi nimi možno nájsť rozdiel. Rozdiel v niečom, čo vlastne každý po tom, ako sa naučí plynule rozprávať, získava. A to je vyjadrovanie. Ide o to, že niekto povie svoj názor a ten druhý s ním súhlasí, no povie to inak, inak to vyjadrí - v prípade ostatnej spoločnosti rečou, či rečou tela.

My blogeri takisto píšeme svoje názory. Rozdiel je v tom, že ich píšeme. Inak je to vlastne podobné. Môžu ľudia napísať rovnaký názor, no nenájdete články či komentáre úplne rovnaké, nie sú od slova do slova také isté. Každý má inú slovnú zásobu. Také slová, ktoré používa jeden, nepoužíva druhý. Preto si myslím, že sú blogy a blogeri svojím spôsobom odrazom spoločnosti. Hovorím tiež te aj "blogy", pretože je to vlastne dielo toho blogera. A každý dokáže to dielo vytvoriť predsalen inak. Je to ako keď ja nakreslím vajce, tak moje bude škaredé nepekné, ale keď ho nakreslí niekto iný, bude pekné. :D

Myslím si, že blogov môjho štýlu môže byť nie len na blog.cz, ale aj v zrahraničných službách celkom dosť. Dá sa nájsť blog, ktorý je rovnako potemnelý, venuje sa depresívnejším básničkám, a tak ďalej a tak ďalej. Ale môj blog bude predsalen iný od toho ktorý ste našli. Ten človek píše tak a ja zase onak. Iné by to bolo, ak by som sa po niekom "opičila", čo nechcem robiť a ani nerobím. Priznám sa, že kedysi som asi robila, ale už nie. Keď o teraz tak rozoberám, spomenula som si na vetu, ktorú nám povedala profesorka na predmete manažment a marketing sociálnej práce o podnikoch - "podniky by mali robiť to čo vedia najlepšie a čo dokážu a neskúšať robiť niečo čo druhej firme viac prináša zisk, pretože by ich to mohlo zruinovať". Ale to len tak bokom. :)

Na záver to trochu zhrniem - spoločnosť ľudí ktorí neblogujú a nás je vlastne rovnaká, čiže je svojím spôsobom odrazom. Každý je iný a každý podá svoje slová inak. Každopádne vedením blogu tiež človek prispieva do spoločnosti a myslím, že to je skvelá vec.

PS: Pokojne komentujte - myslíte si tiež, že blogy a blogeri sú odrazom spoločnosti? :)

Zdroj obrázku TU

Prvý krát

23. září 2014 v 17:23 | Elizabeth |  Poézia

Prvý krát

Pamätám si,
keď to bolo prvý krát.
Keď som skĺzla
po ostrej hrane priepasti.
Keď ma bolesť
celkom spútala.

Prvý krát,
keď som túžila zatvoriť oči.
A
prestať dýchať
naveky.

A teraz
moja duša
hodená v priepasti
pomaly umiera
s pocitom prázdna,
čo ma zviera...

No teraz prvý krát
cítim, že niet úniku.
Bolo by to celkom márne.
Dobiela rozžeravená bolesť
spálila by moju dušu,
kričiacu o pomoc.

Prvý krát
to bolí viac ako predtým.

Angels can fly

22. září 2014 v 20:53 | Elizabeth |  Poviedky

Angels can fly


Jeden deň. A môže byť posledný. To si hovorila Violett vždy.

Jedného dňa sa zobudila, ako každý iný deň. Otvorila oči a chcela vstať, ale cítila sa, akoby ju opustili všetky sily. Cítila sa veľmi slabá. Bez života. Akoby tušila, že ten deň nebude obyčajný. Napokon s námahou vstala. Učesala si čierne, rovné vlasy a obliekla sa. Skontrolovala sa v zrkadle a pomaly šla do kuchyne na raňajky.

Všetci sedeli dolu pri stole pri raňajkách. Také obyčajné ráno tejto rodiny: otec fajčiaci svoju prvú rannú cigaretu a mama baliaca si svoje veci do práce. Akoby to mali všetko do bodky nacvičené. Žili v malom byte v centre mesta, otec pracoval v továrni a mama podnikala. Mala vlastný butik. Večne bola niekde preč, domov chodila veľmi neskoro. Otec mal nočné, a často bol tiež preč. Violett teda trávila väčšinu času doma sama. Niekedy nemala nič proti tomu, občas každý potrebuje byť sám, ale tiež občas každý potrebuje spoločnosť.

Mama položila na stôl tanier s hriankou a zeleninou. "Tu máš. Najedz sa. Máš ešte nejaké peniaze?" Rýchlo sa na ňu pozrela a netrpezlivo čakala odpoveď.
"Áno," povedala potichu rozospatá Violett.
"Fajn, tak si kúp niečo na jedenie, už nemám čas." Uhladila si blonďaté vlasy a obliekla si bundu a rýchlo vzala kabelku. Letmo pobozkala otca na líce. "Ahojte."
"Čau."
"Čau." Povedala a náhlivo zjedla hrianku. Radšej vonku než tu, pomyslela si. Začala sa už tešiť, keď vypadne, objíme Bena a bude s ním celý deň. Teda skôr niečo málo vo vnútri nej sa tešilo. Ten zvyšok zvyčajne optimistickej a pokojnej duše sa bál. Niečo tu celkom tak nesedelo. Mala pocit, že niečo bude inak. Snažila sa zahnať tieto pocity, ale nevedela sa toho zbaviť.

Ako zvyčajne, do školy šla peši. Milovala prechádzky na čerstvom vzduchu. Väčšina ľudí sa prevážala v autách, no Violett si nevedela pomôcť, skrátka radšej trávila čas vonku. Vonku pršalo a Violett šla s dáždnikom, no vôbec sa nebála, že zmokne. Páčilo sa jej to. Bolo to čarovné.
"Violett!" Začula ako ju ktosi z diaľky volá. Hneď spoznala jeho hlas. Ben. Keď ho uvidela srdce jej poskočilo radosťou. Usmieval sa. Jeho čierne vlasy sa jemne leskli v sychravom odtiene sveta. Akoby bol najväčšie svetlo. Violett si bola istá, je to bolo jej svetlo.

"Ahoj!" Zvolala nedočkavo a rozbehla sa za ním. Dáždnik hodila vedľa seba nedbajúc, či sa doláme. Nasledovalo niekoľko vrúcnych, teplých bozkov, pri ktorých Violett zabudla, že prší, a vnímala len jeho. Stískal ju v náručí a Violett už nikde inde nechcela byť, len s ním. Cítila sa ako v najlepšom sne. Po ničom inom netúžila len po jeho spoločnosti.

Keď ju objímal omylom pritlačil na jej zápästie. Violett zjajkla. Ben však hneď vedel, čo sa deje. Chytil ju znovu za zápästie, no tento krát jemnejšie. Pozrel na ňu trochu smutne. "Znovu?"
Violett nevedela, čo má na to povedať. Len nemo prikývla. Mrzelo ju, že to musel vedieť. Ale Violett inak nemohla.
"Violett," začal, "si anjel, vieš to?"
"Prečo?"
"Vieš, tí, ktorí takto ničia samých seba, sú anjeli, ktorí sa chcú vrátiť domov. Hovorievala mi to mama."
"Ja..."
"No nemusíš nikam odísť. Ty si doma tu, so mnou."

Po škole sa však čosi zmenilo. Ranný rozhovor Violett dojal, a vyzeralo to, že to Ben myslí skutočne úprimne. No Violett si nebola celkom istá, či to tak bolo.

Šla do bufetu za Benom cez veľkú prestávku, aby mohli byť znovu spolu. No našla ho sedieť na chodbe. No nebol sám. Sedel s Anne. A Anne neznášala Violett. Hneď vedela, že toto nebude dobré. Niečo si celkom dôverne šepkali a neskôr sa smiali. V škole bol ruch, no ani nepotrebovala počuť, o čom sa asi zhovárajú. Stačil jej jediný pohľad na reč ich tela a cítila, že časť z jej srdca sa odlomila a zostalo po nej len prázdno. Čierno-čierne, hlboké prázdno. Ben sa smial. Anne mu musela hovoriť niečo vtipné. Ben, ktorý zvyčajne Anne ignoroval, sa k nej teraz správal ako... ani to nevedela opísať.

Violett sa otočila na odchod a z očí sa jej liali slzy. No otočila sa ešte raz. To čo videlo, ju definitívne presvedčilo o tom, že Ben už nie je ten človek, korý býval a začala pochybovať o jeho slovách, ktoré jej povedal ráno. Anne ho objímala, bozkávala. To miesto, o ktorom Ben hovoril, ten domov, teraz patril Anne. Vtedy Violett stratila úplne všetko. Zmocnila sa jej bolesť a pocítila to, čo nikdy predtým. Prázdnotu. Ktorú už nikto nebude vedieť celkom zaplniť.

Príliš dlho neváhala. Šla domov. Teraz tam určite nikto nebude. Nechcela tu zostať ani minútu. Mala pocit, že už sa sem nikdy nebude vedieť vrátiť. Vzala si veci a vybehla von zo školy. Slzy jej stekali po lícach. Chladili ju, no pálili zároveň. Pálila ju v srdci tá bolesť. Vlasy jej viali okolo tváre a ofina sa jej lepila na čelo. Na perách cítila slankastú chuť sĺz. Keď vošla do ich bytu na dvanástom poschodí, utekala do svojej izby. Klesla do kúta svojej izby a ešte väčšmi sa rozplakala. Toto sklamanie vôbec neočakávala a zaskočilo ju, že práve od človeka, ktorý ju nazýval anjelom. Nechápala to. Nenávidela Anne.

Strhla sa, keď sa do jej balkóna oprel silný vietor. Dážď už ustal, ale vietor sa rozfúkal plnou silou. Violett nespúšťala oči z balkónových dverí. Celkom pomaly vstala a podišla k nim. Niečo jej napadlo. Niečo, čo sa zdalo krásne. Znovu si spomenula na to, čo si vždy hovorievala: Jeden deň. A môže byť posledný. Možno tento deň napokon bude posledný. Ale tento krát by za posledný deň dala čokoľvek. Pred očami sa jej zjavila ďalšia spomienka.

"Violett," začal, "si anjel, vieš to?"
"Prečo?"
"Vieš, tí, ktorí takto ničia samých seba, sú anjeli, ktorí sa chcú vrátiť domov. Hovorievala mi to mama."
"Ja..."
"Ty nemusíš nikam odísť. Ty si doma tu, so mnou."

Otvorila balkónové dvere a vyšla von. Ovalil ju chladný vietor. Bezmyšlienkovite preliezla zábradlie a ocitla sa na okraji. Pozrela dolu. Pod ňou sa mihali autá, ľudia, náhliaci sa ktovie kam. Všetko svet sa však zastavil. Violett si vtedy bola istá, čo chce urobiť. S tou bolesťou nedokázala žiť. S tou prázdnotou. A sklamaním. Vráti sa domov. Alebo možno...

"Anjeli predsa vedia lietať," šepla. Ruky sa jej triasli. Stačil by jeden krok. Skočila. Padala dlho, vietor jej vial vo vlasoch. Vzduch spolu s činžiakom svišťal okolo nej. Vedela, že tento pád ju oslobodí. No uvedomila si, že nepadá. Ona letí. Je anjel. Tak ako povedal Ben.

A vtedy svet celkom potemnel.


____________________
Poviedka je reality, miestami romantická, ale vedzte, že to je inšpirované jedným obrázkom. Dúfam, že sa vám páčila a zanecháte komentár. :) Budem rada za každý názor.

Clouds

18. září 2014 v 19:51 | Elizabeth
Už si ani nepamätám ako je to dávno, čo som sem pridávala nejaké fotky. Vlastne áno, po návrate z Brezna. Teraz ich tu pre vás mám len zopár, pretože som nejako nemala chuť fotiť. Čo ma však naštvalo najviac bolo, že som si vymazala asi najkrajšiu fotku. Samozrejme, že omylom. Mala som pocit, že hodím ten mobil niekam do kanála. :D
Našla som však ešte zopár starších fotografií, ktoré sa mi zatiaľ nepodarilo ukázať vám v plnej kráse a tak som sa rozhodla pridať ich sem, nakoľko súvisia. A sľubujem, že v najbližšom voľnom čase sa chystám ísť na dlhšiu prechádzku a budem fotiť čokoľvek čo ma zaujme. Celkom sa teším na čas, keď bude večer skôr tma a budem chodiť na moje zvyčajné večerné prechádzky. Milujem to, túlať sa ulicami, keď sa svet ponára do tmy.
Teraz sa však budeme venovať oblakom.
Túto ste tuším mohli vidieť na facebooku blogu. Neviem prečo som ju nedala sem, ale tak dávam ju sem teraz, keďže súvisí s akousi "témou", ktorú som si zadala a tou je Clouds. Je to fotené v Břeclavi v Čechách. Komín továrne. Boli sme vtedy tuším nakupovať a mne to nedalo, musela som fotiť, lebo kedysi som mala pár fotiek tohto krásneho mesta, ale tak nejak sa to stratilo. :/ Ak si niekto pamätáte môj úplne prvý blog, tak vám môžem povedať to, že je škoda tých fotiek, niektoré neboli celkom na zahodenie. :D
Túto fotografiu ste mohli vidieť v jednomk z mojich denníkových článkov. Nedávala som ju k fotkám ostatným, tak som si povedala, že to urobím teraz. Fotila som to po búrke. Inak, keď je búrka, blesky nikdy neviem zachytiť, ale po búrke som ako lovec, pretože tieto zábery milujem. Strašne sa mi to páči.
V auguste (srpnu) som vám spomínala, že boli u nás Hody. No a keďže kolotočiari sídlili na ihrisku pred našim domom, na takýto záber som musela vstať dosť skoro, ale oplatilo sa. Slnko vychádza a vyzerá to fakt dobre. Podobnú fotku som tu už mala, ale myslím, že s týmito mrakmi to vyzerá ešte lepšie.
A tu.. tu sme boli s mamkou a Lakym na malej prechádzke, tuším ešte cez prázdniny. Deň to bol taký striedavý-oblačný. A tak som sa pohrala s oblakmi, objektívom fotoaparátu a tak celkovo so svetlom. Podľa mňa sú olaky veľmi fascinujúce. Vždy je na to krásny pohľad. No nie?
Ďalšie oblaky. Mrzí ma, že fotka je trochu rozmazaná, ale to, čo tam malo vyniknúť tam podľa mňa vyniklo. No, neznášam, keď sa mi pri fotení trasú ruky. :D
A posledná. Tiež z tej malej prechádzky. Páči sa mi ten prechod tmavých oblakov k tým jemným, kde trochu presvitá slnko. Čo vy, máte radi oblaky? Fascinujú vás? Čo ste naposledy fotili? :)
Napíšte do komentárov tiež svoje názory, veľmi ma potešíte.
TAk sa zatiaľ majte, nech sa vám darí.
Elizabeth.

Posledný bozk

16. září 2014 v 20:03 | Elizabeth |  Poézia

Posledný bozk

Bozk za bozkom.
A každú chvíľu
máš pocit,
že už je posledný.
No príde ďalší
a ďalší.
Aby si zabudla
na bolesť.
Na minulosť.

Bozk za bozkom.
Ach, sú sladké
ako krv
tečúca z tvojich rán.

Či to nie je len
povera?
Že anjel smrti
bozky rozdáva tým,
čo svoj život
chcú opustiť?

Nie, nie je.
Keby bola,
nebol by tu.
A nepomohol jej.
V sladkosti bozku

opustiť tento svet.

Posledný bozk.
A v tej chvíli
svet celkom potemnie.
Po tom si túžila.

.:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::.
Táto nie je celkom o mojich pocitoch ako obyčajne, nechala som sa inšpirovať svojou staršou tvorbou. Je to len taký pokus. Aj keď niečo z mojich pocitov tam predsalen je.

Listy Nekonečnu 2

16. září 2014 v 17:03 | Elizabeth
Na úvod len chcem, že ďakujem za dobrú odozvu, takže samozrejme v listoch pokračujem.
Milý priateľu z Nekonečna,

znovu sa k Tebe obraciam s prosbou, že ma vypočuješ, a nezačneš mi do toho reptať. Reptať môžeš, ale ja Ťa aj tak nebudem počuť. Nuž, stačilo zvláštnych kecov na úvod. Však aj tak to čítaš preto, aby si sa dostal k tomu najdôležitejšiemu a to sa zvyčajne do úvodu nepíše.

Posledné dni boli akési zvláštne. Neudialo sa nič extra, všetko bolo také isté, taký istý stereotyp. Deň sa striedal s nocou a však to poznáš. Niekoľko dní za sebou som sa zobudila o čtvrtej nadránom a nemohla som oka zažmúriť. Nočné mory ma síce obchádzajú ale spánok aj tak nie je taký, aký by som vlastne mala mať. No to v podstate nie je to, čo som ti hlavne chcela napísať. Moje nálady boli také zvláštne temné. Áno, stalo sa, že som na tom bola chvíľu dobre, no i tak, akoby som bola uzavretá v nejakej temnote. Akoby som JA SAMA bola tou temnotou. Je to divné...

List pre istú osobu, ktorú som Ti spomínala minule som ešte vždy nenapísala. Vieš, hovorím si, že radšej počkám do piatku, spýtam sa na to vševediacej psychologičky a hádam mi s tým poradí. A prosím nevšímaj si jemný ironický podtón v slove "vševediacej". Je to... ťažko vysvetlitelné. TAk ako všetko okolo mňa.

No okrem duše ma bolí ešte ruka. Nuž... myslím si, že si natoľko múdry, aby si pochopil prečo. A ak nie, nechám Ťa v tom. Iste teraz reptáš, aké je to zlé, a bla bla bla bla... Ja to viem. Ani si nevieš predstaviť ako bolestivo to viem. Ale myslím, že nad tým mám kontrolu. Aspoň... aspoň zatiaľ. Drží ma to pri živote. Vieš, ešte v lete som niekomu sľúbila, že zostanem nažive čo najďalej to pôjde. A ja sa to snažím dodržiavať. Vravím si, že je to takto zatiaľ lepšie. Aj keď sa za to nenávidím.

Akosi sa mi zdá, že za tie roky, čo tápem v temnote, sa čosi zmenilo a neviem vôbec prísť na to, čo. Viem len, že čosi je inak. Je to, možno iná bolesť. Vtedy som trpela viac kvôli láske, teraz je ten dôvod akýsi iný a neviem to opísať. Trpí moja duša. No predsa inak ako predtým. Keď cestujem autobusom, vždy sa nad týmto zamýšľam, hoci by som azda nemala.

Chcela som ešte čosi - prepáč, že Ťa zaťažujem.

Tvoja potemnelá
Elizabeth.

Lauren Kateová: Vášeň

14. září 2014 v 13:58 | Elizabeth |  Recenzie kníh
Autor: Lauren Kateová
Názov: Vášeň
Originálny názov: Passion
Názov série: Padlí Anjeli
Diel: tretí
Väzba: pevná
Počet strán: 280
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2012

Anotácia:
Čo ak nájdete spriaznenú dušu... v nesprávnom čase? Luce by pre Daniela aj zomrela. A presne to sa deje! Znova a znova. Odnepamäti sa Luce s Danielom stretávajú, no čoskoro ich bolestne rozdelí dávna kliatba. Luce zomiera a zničený Daniel ostáva sám. No možno to tak viac nemusí byť... Luce je presvedčená, že niečo - alebo niekto - z minulosti jej môže pomôcť. A tak sa vydáva na najdôležitejšiu cestu svojho terajšieho života... Opäť sa vracia do nekonečne vzdialenej minulosti, aby na vlastné oči uzrela svoje ľúbostné vzťahy s Danielom a konečne našla kľúč k tomu, čo musí urobiť, aby ich láska prežila. Cam, padlí anjeli aj Vyhnanci chcú Luce chytiť, ale najväčšie zúfalstvo prežíva Daniel. Prenasleduje Luce v ich spoločnej minulosti, lebo sa desí myšlienky, čo by sa mohlo stať, keby prepísala históriu. Hrozí nebezpečenstvo, že ich odveký príbeh lásky by mohli navždy pohltiť plamene... Tretia časť nezabudnuteľnej série PADLÍ ANJELI vás vezme na dramatickú cestu naprieč stáročiami.

O autorke:Lauren Kateová
Lauren Kateová sa narodila v roku 1981. Vyrástla v Dallase. Do školy chodila v Atlante a písať začala v New Yorku. V súčasnosti žije s manželom v Laurel Canyon neďaleko Los Angeles. Vo vydavateľstve Ikar jej už vyšli dve časti tetralógie Padlí Anjeli - Pád a Súženie. V roku 2012 vyšiel na slovensku posledný diel Vykúpenie.

Vášeň z môjho pohľadu:
Ak si niekto z vás pamätá, písala som na ento blog recenziu na druhý diel tejto tetralógie - na Súženie. Tá kniha odo mňa dostala len dva a pol hviezdičky, pretože sa mi až tak nepáčila. Dôvod vtedy bol zrejme to, že som nečítala prvý diel. No keď som v knižnci zbadala dva nové diely tejto série, neváhala som príliš dlho. Vravela som si: "No, Súženie až také skelé nebolo, ale koniec bol dosť otvorený a ktovie, čo sa tam potom deje...". A tak som si obe knihy vzala. Napokon som rozčítala Vášeň a už od začiatku ma veľmi zaujala. Luce sa vydala na dlhú cestu plnú pozania cez históriu. A ja mám históriu veľmi rada. Kniha bola napínavá, vzrušujúca a stránky som prevracala bez mihnutia oka. Keď som knihu musela odložiť, bolo mi to ľúto, a už som sa tešila, kedy sa k nej zase vrátim.

Čo sa týka deja. Bol zaujímavý a nenašla som v knihe chvíľu, pri ktorej by som sa vyslovene nudila. Miestami mi nedala dýchať a len som mohla hádať čo sa potom stane. Na začiatku som mala menší chaos s postavami minulej verzie Daniela a súčasného Daniela, ale to bolo len chvíľu, keď v dialógu medzi nimi, som nevedela kto je kto. Mám ten pocit, že táto kniha uspokojila časť mojej duše, dichtivú po dobrodružstve a vzrušení, ale aj tú časť duše, ktorá očakávala (už podľa názvu) vášnivé chvíle.

Z knihy som mala pocit, akoby som ja sama prechádzala minulými životmi Luce. Akoby som spoznávala jej históriu. Akoby som tiež zomierala Danielovi v náručí. Na jednu stranu sa mi to zdá príliš romantické a na druhú stranu je to krásne. Nie krásne v tom zmysle, že zomrela, ale že bola s ním.

Hoci som nečítala Pád, ale začala som od druhého dielu, oproti Súženiu je táto kniha iná. A to sa mi páči. Nemám tomu čo vytknúť. Je tam všetko čo ja ako čitateľka potrebujem - napätie ale aj láska. Teraz som začala čítať Vykúpenie.

Najobľúbenejšia postava:
Ešte vždy má moje sympatie Daniel. To sa od minulého dielu nezmenilo, ba dokonca mám dojem, že mi je sympatickejší viac.

Ukážka z knihy:
"Víťahi zabijú väzňov?" spýtala sa potichu Luce.
Pozerali, ako sa dav vlial do amfiteátra. Zvnútra zazneli bubny. Hra sa mala začať.
"Nezabijú. Nie sú obyčaní vrahovia. Obeujú. Najprv odtnú hlavy. Hlavy idú tamto." Bill kývol hlavou poza plece na palisádu háv. "Telá hodia do hnusnej - pardon, svätej - vápencovej jamy v džungli." Potiahol nosom. "Ja osobne nevidím, ako to prinesie dážď, ale nie je na mne, aby som to posúdil."
"Daniel vyhrá alebo prehrá?" spýtala sa Luce, no odpoveď poznala ešte skôr, ako tie slová opustili jej pery.
"Chápem, že predstava Daniela odtínajúceho ti hlavu nie je práve romantika," povedal Bill, "ale naozaj, aký je rozdiel medzi tým, keď ťa zabije ohňom a keď ťa zabije sekerou?"
"To by Daniel nespravil."
Bill sa vznášal vo vzduchu rovno pred Luce. "Naozaj?"
Zvnútra amfiteára sa ozval veľký hluk. Luce mala pocit, že by mala vybehnúť na ihrisko, pribehnúť k Danielovi a vziať ho do náruče; povedať mu to, čo v divadle Globe už nestihla: že teraz chápe všetko čo podstupuje kvôli tomu, aby bol s ňou. Že obee, ktoré prináša, ju ešte viac zaväzujú k ich láske. "Mala by som za ním ísť," povedala.
No bola tu aj Ix Cuat. Zamknutá v miestnosti navrchu pyramídy, čakajúca na smrť. Dievča, ktoré v sebe možno skrýva cennú informáciu, ktorú Luce potrebuje zistiť, aby zrušila kliatbu

Moje konečné hodnotenie:
Kniha ma úplne prekvapila!


Obrázok obálky a anotácia: ZDROJ
Fotografia autorky: ZDROJ
O autorke: obal knihy
Ukážka: obal knihy.
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------