Sophie - prvá kapitola

9. srpna 2014 v 12:48 | Elizabeth
Som lenivá písať jedenástu kapitoku DAS a tak pridávam prvú kapitolku Sophie, pretože túto už mám celú a mám aj druhú, no tú zas niekedy. A dnes asi nič nenapíšem, pretože tu máme predslávnostné upratovanie a trošku som sa... unavila. Ale aspoň som pomohla. Niekedy aj "spisovateľ ako ja" musí obetovať svoje ruky, nie? :D Samozrejme že to "spisovateľ" je irónia.
No, mám tu prvú kapitolu, dúfam, že si ju niekto prečíta a že sa bude niekomu hádam páčiť. No uvidíme. A mimochodom - dnes som upratovala šuplíky a našla som zošitok, kde som mala v bodoch popísaný nápad na poviedku. Pozerala som na to a nie je to na zahodenie, no uvidíme. :D

1. Kapitola - Otec z fotografií

Oranžové listy padali zo stromov, keď sa Sophie prechádzala v parku. Bolo sychravé počasie a už pomaly november. Ani sama nevedela, prečo sa vlastne vybral na prechádzku v takom chladnom a nepríjemnom počasí, ale niečo ju proste ťahalo von. Fúkal vietor a Sophiine čierne vlasy viali okolo jej tváre. Sem-tam sa jej do nich zavŕtal aj jeden z tých žlto-hnedých lístkov . Sohie milovala toto krásne počasie, hoc trochu chladné. Mnohým ľuďom pripadalo toto počasie depresívne, no ona ho milovala.
Už to bol rok odvtedy čo zomrela jej mama. Stále sa s tým nevedela vyrovnať. A jej sestra Cindy sa niekam odsťahovala. Stále spomínala čosi, že "už ju tu nič nedrží". A odišla. Sophie za to bola možno aj rada. Sama nevedela vyjadriť ten pocit. Sophie naďalej žila v byte po mame. Teraz pracovala v redakcii celkom populárneho časopisu pre ženy. Na strednej síce mala iné predstavy o budúcnosti, no teraz sa ocitla tu, a ani nevedela ako. Ako si našla túto prácu, začala písať poviedky. Písanie ju vždy bavilo, ale dlho nič nenapísala.


Nerada však trávila čas v byte. Radšej sa šla prejsť. Bola väčšinou sama, s nikým sa veľmi nestretávala. Stále nedôverovala ľuďom, a zamýšľala sa nad tým, či vôbec niekedy bude vedieť dôverovať. V redakcii sa síce zoznámila s niekoľkými fajn ľuďmi, ale nebrala ich veľmi ako priateľov. Skôr len ako kolegov, ktorých stretáva každý deň v práci, ktorá ju bavila len občas. Ak mala písať nejaké premúdrené články o kráse starostlivosti o svoje telo, nenávidela túto prácu. No ak jej dali niečo o zdraví, technológiách, či recenzie, dalo sa to zniesť. Väčšinu času aj tak trávila na prechádzkach, v byte pri filme, alebo s perom a papierom.
Ako sa tak prechádzala listami opadaným parkom, zdalo sa jej chladnejšie než keď vyšla z bytu. Pritiahla si červený šál bližšie ku krku a ešte väčšmi si zapla čierny kabát od mamy. Pozrela sa na hodinky. Bolo už skoro pol piatej. Slnko pomaly zapadalo a park začal pohlcovať tieň. Už by som sa mala vrátiť, pomyslela si Sophie. Než sa otočila, zbadala na lavičke sedieť muža, ktorý sa jej zdal veľmi povedomý, no nevedela si spomenúť odkiaľ. A ak ho poznala, tak určite za ten čas zostarol. No tie črty tváre... To bolo príliš známe. Pomyslela si, že ktovie, či ho vôbec poznala naživo. Bol totiž zarastený na brade a čierne vlasy mal dlhšie. Čierne vlasy tak ako ona - havranie, jemné. Vyzeral dosť zarmútene, akoby ho niečo trápilo a zožieralo. Triasol sa. Mal na sebe len ľahký kabátik béžovej farby. Istotne mu bola zima. Sophie stála asi dva metre od neho a nemohla sa prestať naňho pozerať. Muž mal sklonenú hlavu a ruky vzopnuté, akoby pri modlitbe. Muž si ju nevšímal, no keď chcela spraviť krok vpred, zdvihol hlavu a pozrel na ňu sýtymi modrými očami. A vtedy vedela, že si ich pamätala. Videla ich už niekoľko krát, no nikdy nevedela komu patria. Ani teraz toho človeka nepoznala, ale vedela, že ho nevidí prvý krát.
Muž otvoril ústa, že niečo povie, no Sophie sa zvrtla na opätku a bežala domov. Nevedela prečo uteká, veď ju predsa nebude naháňať len za to, že sa naňho chvíľu pozerala. A ani jej nebude čítať myšlienky a nezistí, na čo myslela. Celou cestou však premýšľala, odkiaľ mohla muža poznať. Odvtedy čo od nich odišiel jej otec - to bolo keď mala asi šesť rokov - si myslela, že jej otec zomrel. No podoba tohto muža na jej otca bola až príliš veľká. A aj keby to bol jej otec, čo by urobila? Podala by mu pomocnú ruku a dovolila mu - keďže vyzeral, že nemá ani domov - prisťahovať sa k nej do bytu po mame? Alebo by to nechala tak a zabudla, že niekedy znovu videla svojho otca? Obe možnosti boli pravdepodobné, ale nad tým nechcela uvažovať. Sophiina mama povedala, že otec sa nevráti. Raz, keď bola Sophie malá, počula, ako mama telefonuje so starkou a hovorí jej, že aj keby sa chcel vrátiť, nedovolila by mu to. Vraj nechcela, aby Sophie ničil svojím správaním. Keď Sophie vyrástla a začala chápať svet, uvedomila si, že by urobila to isté. Hoci rodina má byť úplná, isté veci sa prepáčiť nedajú.
Sophiin otec bol mame neverný a často pil. Nebol násilník, ale často vedel poriadne ublížiť svojimi urážkami. Keď raz Sophie spadla, povedal jej, že by sa mala naučiť chodiť, lebo robí len hanbu. Sophie sa vtedy veľmi rozplakala a jej mamu to tiež veľmi zarmútilo, pretože si o Tomovi - Sophiinom otcovi - myslela, že je to správny človek. Bolelo ju, keď sa sklamala.
Sophie si - utekajúc domov - uvedomila, že je dobre, že radšej odišla. Možno to, čo sa dialo v jej detstve bol dôvod, prečo radšej odišla. Nechcela s ním nadviazať kontakt, aj keď jej otca bolo ľúto. Nevedela sa nijako rozhodnúť a preto radšej utiekla. Ako náhle otvorila dvere do bytu, vydýchla si. Zažla svetlo v predsieni a hneď sa šla pozrieť do bývalej maminej izby na staré albumy. Možno tam nájde jeho fotku a porovná ju s tým, čo videla dnes. Vošla do izby, ktorá bola maminou izbou. Od jej smrti to tu trochu Sophie prerobila. Stala sa z nej akási malá knižnica. Bolo tu mnoho kníh Sophiiných obľúbených autorov - Agatha Christie, Stephen King a veľa ďalších. Vlastne aj väčšina z tých kníh bola po jej mame. V komode pod oknom si Sophie schovávala všetky rodinné albumy. Otvorila hneď prvú zásuvku a našla tam jeden album z čias, keď s ňou ešte otec chodil na detské ihrisko. Vlasy mal vtedy skoro po plecia, krásne haviranie čierne. Tak ako teraz, len dnes, keď ich videla, boli strapaté a zdali sa dlho neumývané. No tie črty tváre boli presne také ako dnes. Len nebol taký zarastený. A tie modré oči... Jasnejšie a krajšie oči jakživ nevidela. Vlastne... videla, Sophie ich po ňom zdedila. Mama mala tiež krásne oči, no boli tmavé hnedé. Sophie zdedla viac po otcovi ako po mame, čo sa týka výzoru. Povahou bola celá po mamke. A vždy si to cenila.
Keď sa Sophie pozerala na usmiateho otca, ako ju na fotografii posadil na kolená, keď videla ako sa malá Sophie na fotke smeje a v modrých očiach po otcovi jej iskrí šibalstvo, skoro sa rozplakala. Zrazu sa pristihla, ako uvažuje nad tým, čo sa mohlo stať, že sa otec tak zmenil až od nich odišiel. Myslela na to, prečo sa taký usmievavý človek zrazu zmenil v alkoholika. Mama jej o tom, čo sa stalo nikdy nerozprávala. Možno tajila niečo, čo mohlo Sophie zraniť.
Sophie napokon so slzami v očiach zatvorila album. Uvedomila si, že možno nakoniec chce zistiť, čo sa teraz vlastne stalo s jej otcom. Spýtať sa ho, prečo od nich odišiel. A spoznať ho viac, ako na tých fotografiách a z čias, keď bola ešte malá. Vtedy svet veľmi nevnímala a o otcovi nevedela poriadne nič, len to, že je to jej otec a má ju rád. To však teraz nestačilo. Chcela vedieť viac. Sophie - plná myšlienok - zhasla v izbe svetlo a šla do kuchyne uvariť si čaj. Chvíľu len mlčky sedela v kuchyni za stolom, no keď ju premáhal spánok, rozhodla sa ísť spať. Vravela si, že ráno múdrejšie večera. Radšej o tom porozmýšľa ráno s čistou hlavou.
A tak si šla ľahnúť. V byte bolo neustále ticho. Niekedy to Sophie išlo na nervy. Radšej si potom pustila hudbu úplne nahlas, aby nemusela počúvať neustále len svoje dýchanie. Už na strednej bola stále sama, no nemyslela si, že bude samota jej osudom, ktorý ju neopustí. Neverila síce ľuďom, ale chcela im veriť a chcela sa s nimi stretávať a mať dobré vzťahy. Netušila prečo ich od seba len odrádza. Často myslela na to, že sa ani nemusela narodiť, nič by sa nestalo. Len by tu bolo o jedného menej a staršia sestra Cindy by sa len potešila. Smrť by bola Sophiiným vykúpením. Práve si líhala do postele, keď jej na um zišla táto myšlienka. Nebolo by lepšie skoncovať to navždy? Možno by sa tým kopa vecí vyriešila. Ale nemohla. Mama by bola smutná, pomyslela si. Bola síce už mŕtva, ale mrzelo by ju, keby ju sklamala. Vždy jej mama hovorievala, že ak by aj chcela zomrieť, nesmie to urobiť pretože by ju to veľmi mrzelo a bola by smutná. A tak sa Sophie pokúsila zahnať túto negatívnu myšlienku a položila si hlavu na vankúš.
Dlho však nevedela zaspať a stále sa prehadzovala. Neustále musela myslieť na mamu a na otca. Prehrávala sa jej pred očami nehoda, ktorá sa stala mame. Spomínala si na tie slová, ktoré povedala tomu šoférovi, ktorý ju zrazil: "Vás to len mrzí?!". Nikdy na to hádam nezabudne. Bol to azda najhorší deň v jej živote. Myslela na to, či otec teraz vie, že pred rokom mama zomrela. A či by ho to aj zaujímalo. Ak nie, Sophie by to sklamalo. Prichitila sa pri tom, ako v prstoch drží medailónik po mame. Bolo jej za ňou clivo. Nevedela zniesť myšlienku, že už ju nikdy neuvidí.
Napokon, keď zaspala, snívali sa jej znovu tie nočné mory. Snívali sa jej veľmi krvavé sny, skoro ako z hororu. Často v nich videla práve mamu. Bola celá od krvi, takmer ako pri tej nehode, ale oveľa viac. Sophie sa veľmi bála. Chcela jej pomôcť, ale niečo ju stále držalo na mieste a jej mama sa zmietala v bolestivých kŕčoch. Nikdy tie sny nechápala, boli tak strašné. Tak veľmi chcela pomôcť a nemohla. V ušiach jej znel akýsi šepot, ktorý stále hovoril, že je to jej vina. Že Sophie môže za to, že jej mamu zrazilo auto v plnej rýchlosti. Ešte v deň nehody sa dozvedela od polície, že mala v rukách biely kartónový balíček s menovkou Sophie. Áno, to bol deň po jej dvadsiatich narodeninách. A mama sa ponáhľala za Sophie dať jej darček. A hlas v sne jej stále hovoril: "Sophie, je to tvoja vina." Sophie mala pocit, že mu začína veriť. Šla predsa za ňou. Keby sa nebola tak ponáhľala za ňou, všimla by si auto a možno by bola nažive. "Je to tak! Sophie, ty za to môžeš!"
Zrazu sebou Sophie trhla zo zlého sna. Vydesene sa pozerala okolo seba a keď zistila, že je späť doma vo svojej posteli, upokojila sa. No nie úplne - zrýchlene dýchala a potrebovala sa hneď napiť. Rýchlo vstala z postele a bežala do kuchyne napiť sa vody. Potom sa oprela o kuchynskú linku a snažila sa rozdýchať toľké zdesenie. Tento sen sa často opakoval. Často sa Sophie bála aj zaspať.

Sophie začínala čoraz viac veriť strašidelnému hlasu zo sna. Čo ak za to skutočne mohla? Nestrčila ju síce pod to auto, ale ona mala predtým narodeniny a bolo jej veľmi zle na duši, preto jej mama povedala, že pre ňu má prekvapenie a že jej ho zajtra dá. Ponáhľala sa sem kvôli mne, pomyslela si vykoľajená Sophie. Môžem za to ja.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 9. srpna 2014 v 13:54 | Reagovat

Na prvú kapitola je to dobré, páči sa mi, uviedla si aj niečo z minulosti, takže som sa celkom zorientovala v príbehu :-) Sophie ako postava sa mi páči, je mi ľúto tých zlých snov...
Ak by som mohla poradiť, skús text trošku viac rozčleniť, neviem či je to blogom, ktorý ignoruje odstavce alebo to máš všetko takto v kope, ale trošku sa to zlieva :-) Ale obsahovo je to very good :D

2 Charlie Charlie | E-mail | Web | 25. srpna 2014 v 18:48 | Reagovat

teším sa na ďalšiu časť, tým si môžeš byť istá 8-)
Ale oddelil by som myšlienky od textu, síce je vidieť, čo si kto myslí, pretože to uvedieš, ale toť iba môj názor.

3 C.V.O.K. C.V.O.K. | E-mail | Web | 20. listopadu 2014 v 18:29 | Reagovat

Fuuuha... Tak to je inak psychologické ako veci, čo som za poslednú dobu čítala... Myslené iba v dobrom! Samozrejme. Už dlho ma nič tak nedostalo. Je to písané tak... emotívne! reálne! vríva sa to pod kožu a čitateľ s hlavnou hrdinkou súcití. och... bol to jej otec? ešte sa uvidia že? a nestane sa z nej blázon, čo verí "divným hlasom vo svojej hlave"? však??? spomínala si v úvode že máš aj druhú kapitolu... viem že sa poriadne nepoznáme ale.. nemhla by si mi spraviť radosť a zverejniť ju v dohľadnej dobe? :) táto poviedka ma chytila a nadchla. počas čakania na pokračovanie sa URČITE porozhliadnem aj po iných tvojich výtvoroch. ale aj tak budem vždy napäto čakať na Sophie :)
Hej a... Super banner! S grafikou ti to pozerám tiež ide... Človeče, ty si multitalent :D

4 Elizabeth Elizabeth | Web | 21. listopadu 2014 v 18:16 | Reagovat

[3]: Ďakujem, no, len to s tou chválou nepreháňaj, lebo sa začnem červenať. :D Druhá kapitola bude už čoskoro. :)

5 C.V.O.K. C.V.O.K. | E-mail | Web | 21. listopadu 2014 v 18:20 | Reagovat

[4]: nepreháňam ;) som celá nadšená že popri tých množstvách blogových brakov je tu konečne niečo čitateľné...
dobre dobre, tak sa teším ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------