DAS - jedenásta kapitola

31. srpna 2014 v 12:12 | Elizabeth
Zdravím!
Tak, včera som sa prekonala. Rozpísanú jedenástu kapitolu som dopísala! :) No a chcem ešte dodať, že rituál som si vymyslela, neviem, či niečo také existuje. Je to len moja fantázia. Akurát ma mrzí, že poviedka už nemá toľko komentárov ako mávala kedysi, no snáď sa to zlepší. A ešte sa chcem trochu pochváliť, že celá poviedka má už 32 strán a 15 900 slov. :) Tak, príjemné čítanie. Däfam, že sa vám bude páčiť. A ešte čosi - ak zbadáte nejakú chybu (pravopisnú či preklep) upozornite ma prosím. Píšem na notebooku a je to trochu ťažšie. :)

-- 11 --

Keď sme sa vrátili s Davidom do chaty, Scarlett už stála vo dverách a čakala nás. Obaja sme sa jemne usmievali a ja som bola celkom v poriadku. Takmer som zabudla na včerajšiu udalosť. Ako povedal Dave. Je to za nami. Občas som si na to ešte zmyslela, ale snažila som sa to vypustiť z hlavy. Mali sme teraz dôležitejšie povinnosti ako zaoberať sa niečím, čo aj tak nemá zmysel.
Obaja sme vyzerali pokojne a Scarlett asi vedela, že sme si to vysvetlili. Okrem toho, nám dosť pomohol prelet nad oceánom, šťastne som to zaradila medzi svoje najkrajšie zážitky za smrteľného I nesmrteľného života.
"Tak, vyrazíme?" Spýtala sa Scarlett s jemným úsmevom. Hoci som vôbec netušila, čo nás čaká, celkom som sa tešila. Nikdy som nemala možnosť cestovať. Vždy som bola v tom istom meste, robila tie isté veci a dni sa ničím nelíšili, boli stale tak depresívne a zachmúrené.
"Myslím, že môžeme," pozrela som na Davea a ten súhlasne prikývol. Scarlett položila šálku kávy na kuchynský stôl a zo stoličky vzala kabát. My sme prirodzene žiadne kabáty nepotrebovali, a predpokladám, že by sme ich ani neprevliekli cez krídla. Trochu som sa pri tej predstave uškrnula.


Scarlett si ešte vzala tašku cez plece. "Vzala som pre istotu nejaké zbrane, keby náhodou sa vyskytli problemy. Veď viete. Ja pôjdem autom, myslela som, že pôjdeme tak spolu, ale…"
Pousmiala sa. Bolo mi to jasné. Zasmiala som sa. "Nevpraceme sa."
Dave sa tiež zasmial. A Scarlett sa po chvíli pridala. Naše krídla boli dosť veľké a mohutné, ťažko by sme ich vpratali do Scarlettinho auta. Síce som nevedela, aké má auto, ale bolo mi jasné, že sa tam nedáme obaja. Potom mi niečo napadlo.
"Tak my poletíme nad tebou." Povedala som rozhodne a znovu spýtavo pozrela na Davea či súhlasí.
"Jasné, nám to nerobí problem. Neunavíme sa." Súhlasil Dave.
"Okej," prikývla Scarlett. Všetci sme napokon vyšli von a do tváre nám udrel chladný vietor. Scarlett zašla za dom, kde mala odparkované auto. Šli sme za ňou. Príroda bola pokojná, no fúkal silný vietor. Blížili sa Vianoce, a počasie bolo čoraz chladnejšie.
Scarlett mala staršie, no celkom zachovalé auto značky Ford. Dalo san a ňom badať, že prejazdilo už kilometre ciest. Bolo čierne, menej nápadné a myslím, že to sa nám práve hodilo. Lak bol síce poškodený a spodok auta bol zafŕkaný od blata, ale my sme boli zvyknutí na menej komfortné prostriedky. Veď sme napokon žili v starom zatuchnutom dome, ktorý mali dokonca aj zbúrať. Ktovie, prečo to neurobili.
Pomyslela som si, čo nás teraz asi čaká. Koho stretneme, ako to všetko zvládneme. A najmä či vôbec zoženieme to, čo potrebujeme. Občas sa v mojej mysli, ktorá bola od včera trochu zmätená, objavili isté pochybnosti, či to celé zvládneme. Nie len túto úlohu, ale celú cestu za oslobodením. Stále po mne idú Thomasovi ľudia. Čo ak nás nájdu a plán nám celkom prekazia? Čo ak Christian napokon aj tak neprežije a všetka snaha a táto cesta bude na nič? Nemohla som sa týchto otázok zbaviť. Ničili ma, ale neboli celkom bezvýznamné, pretože odpovede mohli prísť hneď, alebo nikdy.
"Rose? Si v pohode?" Spýtal sa Dave, ktorý práve prechádzal a pomáhal Scarlett nakladať nejakú tašku. Zrejme v nej boli zbrane "pre istotu" ako povedala Scarlett pred chvíľou.
"Čo? Hej, jasné." Prikývla som. Daveov pohľad bol taký starostlivý. Vždy sa staral o to, aby som bola aj duševne v poriadku. Nedalo sa to však zaručiť, keďže sme museli zabíjať nevinných ľudí. Od každého sme si vzali kúsok temnej stránky. Je to zvlášne. Sukuby berú smrteľníkom energiu, ktorú napokon získajú. A my? Berieme si temnotu, ktorú tiež získavame. Je to osud.
"Tak," Scarlett otvorila dvere auta na strane šoféra. "Ja som pripravená vyraziť. Čo vy?"
S Davidom sme san a seba pozreli. Napokon sme naraz odpovedali. "My tiež."
"Fajn, tak sa uvidíme až na mieste." Nasadla do auta. Keď motor hlasno naštartoval, obaja sme pozerali ako Scarlett vychádza spoza domu. Keď sa už blížila k príjazdovej ceste, obaja sme vzlietli.
"Hm, celkom dobré, že nemusíme sedieť v aute, nie?" Spýtal sa v letku s úsmevom Dave.
"To máš pravdu." Súhlasila som. Leteli sme nie príliš vysoko nad príjazdovou cestou temer presne nad strechou Scarlettinho auta. Keď prišla na cestu, kde už nebola sama, cesta bola plynulejšia a celkom pohodová. S Daveom sme toho veľa nenahovorili. Ja som sa kochala okolitými lesmi, a v ďiaľke sa dokonca týčili hory. Bol to nádherný pohľad a cítila som sa tak slobodná. Hoci som vlastne nebola. Stále ma ťažila kliatba a všetko to. No myslela som tiež na to, že ako smrteľníčka toto viac robiť nebudem. Už nebudem môcť vzlietnuť ponad stormy, cítiť vo vlasoch vietor a pozerať dolu na ľudí, ktorí sa stale niekam náhlia a neuvedomujú pravú podstatnu života.
Bola to len ďalšia pochybnosť, či toto má zmysel.
A toho som sa trochu bála. Možno dokonca viac ako samotnej cesty. Vedela som, že byť anjelom smrti nie je výhra. No napriek tomu, predstava, že by to zrazu všetko skončilo a znovu by som sa mala prispôsobovať životu skutočného človeka, ma desila. Pripadalo mi to vtedy zvláštne, že tak nenávidená pozícia v tomto nesmrteľnom svete, bude pre mňa možno lepšia ako život smrteľníčky.
Celú cestu som nemyslela na nič iné, len na to, že to, čo som si mohla dovoliť teraz už nebudem môcť. No napriek tomu, život smrteľníka má tiež svoje výhody.Nebudem musieť žiť v starom dome. Budem môcť v noci spat. Žila by som celkom obyčajný život. A mohla by som sa z neho tešiť. Nemusela by som ho tráviť depresiami z toho, že som zase niekoho musela zniesť zo sveta. Už nie.
"Rose! Pozri!" Prúd mojich myšlienok prerušil Davidov trochu znepokojený hlas. Keď som sa spamätala, všimla som si, že lesy vysriedali polia. Keď som pozrela smerom, ktorým Dave ukazoval, zbadala som Thomasovho špeha. Jeho čierne roztrhnué krídla bolo vidno na kilometer. Zrejme si ich nevšímol, bol dosť ďaleko a hľadel kamsi na hory.
Dave ma náhlivo schmatol za ruku a spoločne sme klesli. Znovu som jasnejšie uvidela strechu čierneho Scarlettinho auta. Vedela som, aký má Dave plan. Klesli sme úplne na strechu auta. Dopadli sme na ňu s hlasným buchnutím. Dave sa hneď naklonil k oknu na mieste šoféra.
Zaklopal na okno a Scarlett ho automaticky otvorila. "Zbadali sme Thomasovho špeha, a tak sme radšej klesli, zostaneme tu na streche tvojho auta."
"Okej fajn, ale nabudúce ak budete dopadať, nezabudnite potichu. Vieš ako som sa vyľakala, dočerta?!" S predstieraným rozčúlením sa naňho obrátila Scarlett. Dave sa zasmial a ja s ním. Napokon sme počuli, ako sa zasmiala aj Scarlett. Teraz bola cesta prázdna. Dúfali sme, že už nebudeme mať viac problemy.
Zvyšok cesty sme sedeli na sreche Scarlettinho auta. Ja som sa snažila najmä veľmi nemyslieť na svoje pochytnosti. Vnímala som len prírodu, ktorú sme míňali. Cesta už nebola veľmi dlhá, a za to som bola rada. Sedenie na streche auta príliš pohodlné nebolo.
Na miesto sme prišli keď sa začalo stmievať. Obloha sa pri zapadajúcom slnku sfarbila do červena a všetko vyzeralo tak nádherne, že som takmer stratila reč. Prešli sme mestečko Green Town, ktoré bolo naozaj takmer celé zelené. Toľko prírody v meste som jakživ nevidela. Bolo to nádherné. No nás to viedlo ešte ďalej do voľnej prírody, kde čarodejník žil. Na moje prekvapenie žil vo veľmi peknom dome pri jazere. Všetko tu pôsobilo magicky.
Priznám sa, že som očakávala čarodejníka s dlhou bielou bradou, starého milého pána, ktorý však v sebe skrýval magickú moc. Moje očakávanie však prišlo navnivoč. Keď z domu vyšiel sympatický muž, myslela som si, že to je jeho pomocník. No opak bol pravdou.
"Ahoj, Scarlett!" Energicky ju pozdravil. Obaja sa priateľsky objali. "Prišli ste si po nejaké bylinky? A kto sú tvoji priatelia?"
"Toto sú Rose a David. Sú to anjeli smrti. Potrebujeme však spoločne prelomiť kliatbu a na to potrebujeme tvoju pomoc." Povedala Scarlett.
Muž si s nami podal ruky a predstavil sa. "Tak vás tu vítam, som William. Teší ma."
"Aj nás teší," povedal Dave za nás oboch. William sa milo usmial. Pozval nás dnu. Keď sme vošli, bola som hádam ešte viac uchvátená interiérom, ako v tej čarodejníckej knižnici, kde sme hľadali knihu s kúzlom. Vyzeralo to tu útulne. A moderne. Drevená podlaha sa leskla, akoby bola práve navoskovaná. Pôsobilo to na mňa tak, ako keby William nemal len magickú moc, ale aj zmysel pre dizajn.
"Čo presne hľadáte?" Spýtal sa William, zatiaľ čo nás viedol kamsi dozadu domu. Keď otvoril posledné dvere, ktoré sme mali pred sebou, za nimi sa objavila miestnosť plná byliniek.
"Šalviu," povedali sme všetci naraz. William sa len zasmial.
"Vidím, že ste perfektne zohraní."
William nám pomohol šalviu nájsť a napokon sme si spoločne sadli k akémusi oltáru pri sviečkach v ochrannom kruhu. Poskytol nám šalviu, ale vyzeral, že má na srdci ešte čosi.
"Chcel by som, aby ste sa zúčastnili malého rituálu, malej obety. Bude to vyzerať dosť temne, ale pomôže vám to sústrediť sa na svoj cieľ." Pozrel na mňa a Davea.
"Rose?" Pozrel na mňa Dave.
"Tak dobre," súhlasila som. Nech už nás čaká čokoľvek, tušila som, že to bude správne. Scarlett tam s nami bola tiež.
"Idem to toho s vami," pridala sa rozhodne Scarlett.
"Fajn." Usmial sa William. Všetci sme sa zhromaždili pri jednej vysokej sviečke. "Budeme potrebovať obetu. Pár kvapiek vašej…"
"… krvi?" Dokončil zaňho Dave, keď videl, ako William vyťahuje ihlu.
"Presne tak. Nebude to však veľmi bolieť, verte mi." Podal ihlu najprv mne. "Pichni sa ňou do prsta, ale naprv si predstav tú cestu, ktorá ťa čaká. Predstav si, ako sa oslobodíš. Sústreď san a to. Sústreď san a to tak silno, že budeš vnímať svet len napoly. Potom sa pichni."
Tak som začala. Prestavila som si, ako budem už oslobodená. Čo bude lepšie. No vtedy sa moje pochybnosti vrátili. Znovu som myslela na to, či to má zmysel. A či to skutočne takto chcem. So zahmleným pohľadom som sa približovala ihlou k ukazováku.
Keď som sa pichla, pocítila som bolesť. Zvraštila som čelo, ale potom ma bolesť opustila a na prste sa mi zjavila malá kvapôčka červenej krvi. William mi podal malý kovový tanierik. Krv naň kvapkala a potom mi podal vreckovku. Podobnému rituálu sa podrobili aj ostatní. Mala som však pocit, že pocítili menšiu bolesť ako ja.
Tú malú kovovú misku napokon zapálil plamienkom sviečky. Všetci sme nespúšťali oči z toho, ako horela naša krv. William nad plameňom chvíľu držal dlaň. Plameň sa napokon upokojil. Bolo to tak magické, že sme naňho civeli s otvorenými ústami.

Vtedy som vedela, že tento zážitok sa mi celkom vryl do pamäte. No naša cesta ešte nebola u konca. Naopak. Len sme začali.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 31. srpna 2014 v 13:31 | Reagovat

Vydarená kapitola, aj ma miestami pobavila - to ako by sa nevpratali do auta a ako jej pristáli na streche :D :D

2 sw sw | Web | 11. září 2014 v 15:28 | Reagovat

Bože Elizabeth! Ten vhled je naprosto bezchybný!!!! :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------