Srpen 2014

Zrkadlo - brána do fantázie

13. srpna 2014 v 13:45 | Elizabeth |  Poviedky
Každý človek má doma zrkadlo. Aspoň jedno v domácnosti by sa hádam malo nájsť. Každý sa v zrkadle prezerá, kontroluje svoj vzhľad, no existuje zrkadlo, ktoré nie je len zrkadlom. Navonok je to obyčajné zrkadlo. Pre človeka s malou fantáziou a so zmyslom pre realitu. No pre dievča, ktoré túto šedivú realitu a svet nenávidelo, bolo zrkadlo vstup. Vstup do svetov utajovaných pred ostatnými. Svet otvorený len ľuďom obdareným veľkou fantáziou. Zrkadlo bola vstupná brána.

Jedného dňa pred ním znovu stála. Vonku husto snežilo a vietor kvílil. Spod zamračenej oblohy sa zdal svet čierno-biely. Všetky farby akoby vymizli. Z vedľajšiej miestnosti sa ozývala hádka jej rodičov. Už to nevedela ďalej znášať. Oči mala plné sĺz a pohľad upierala na svoj odraz v zrkadle. Túžila po tom, aby žila v inom svete. Aby bol tento svet len snom - zlou nočnou morou. Chcela žiť niekde, kde šeď oblakov nebude zakrývať slnko, ktoré by sfarbilo svet. Vtedy však ešte netušila čo práve jej zrkadlo dokáže. Ani by si to len nemyslela. Uhladila si svoje hnedé vlasy spletené do dlhého vrkoča a stále neprestajne hľadela na svoj odraz.

Zrazu mala pocit, akoby na ňu z druhej strany zrkadla tiež niekto pozeral. Pohľad mal upretý do jej očí. Bola to ona sama na druhej strane zrkadla. Mala pocit, akoby prestala vnímať. Rozhorčené hlasy vo vedľajšej miestnosti zneli už len tlmene. Nevnímala nič z reálneho sveta, v ktorom žila. Zaplavil ju pocit, ktorý ani nevedela opísať, bolo to akési mravenčenie, ale také príjemné, že by takto najradšej zostala večne. Prestala vnímať zem pod nohami, akoby vzlietla. Niečo ju akoby posúvalo bližšie a bližšie k zrkadlu. Nevedomky natiahla ruku pred seba. Pohľad z druhej strany ju stále pozoroval. Keď čakala, že ruka sa dotkne hladkého skla zrkadla, stalo sa niečo, čo by nikdy neočakávala. Jej prsty splynuli so zrkadlom a ponárali sa hlbšie a hlbšie. Akoby sklo zmäklo. Akoby za zrkadlom nebola žiadna stena, ale voľný priestor, celkom iný svet. A vtedy v ten svet skutočne uverila. už nemala pocit, že za zrkadlom je obyčajná stena a že to zrkadlo je obyčajné zrkadlo. Verila, že ju zanesie niekam, kde skutočne chce byť. Zrkadlo si ju napokon vtiahlo celú. Keď sa však ocitla v tme, trochu sa vyľakala. Neskôr sa však tma vyjasňovala. Zrazu jej do očí začalo svietiť slnko a vnímala krásnu vôňu kvetov. Och, áno. Ocitla sa vo svojom raji.

Pomaly kráčala po vyšliapanom lúčnom chodníčku. V diaľke si všimla týčiace sa hory a vzduch bol teplý a príjemný vánok jej strapatil ofinu. Mala chuť rozpustiť si vlasy a nechať ich viať okolo svojej tváre. Tak aj urobila a cítila sa voľná ako nikdy predtým. Toto je ten svet, ktorý si predstavovala. Jej vysnené miesto. Privoňala k červeným ružiam, ktoré kvitli popri cestičke. Cítila ich nádhernú vôňu. Potom zbadala ako niekto stojí v diaľke a pozerá na hory. Pomaly sa zdvihla od kvetín a vydala sa k nemu. Bol to chlapec, čiernovlasý, vyzeral akoby na niekoho čakal. Keď začul jej kroky, otočil sa. Mal veľmi peknú tvár. Milo sa usmial.
"Emily?" Vyslovil jej meno.
"Áno. A kto si ty?" Prezrela si ho od hlavy až po päty. Uvedomovala si, že je presne taký, akého si predstavovala svojho priateľa.
"Tvoj priateľ z fantázie." Usmial sa. "Páči sa ti tu?"
"Že sa pýtaš! Je to tu presne také, aký som si predstavovala lepší svet." Rozhliadla sa naokolo. Stále bola okolým uchvátená, nevedela spustiť oči z toho sveta. Vtom jej to došlo. "Takže zrkadlo je vstup sem?"
"Áno, zrkadlo je vstup do fantázie. Brána do fantázie. Ale nie každý jú vie otvoriť. Tebe sa to podarilo a preto si sa dostala sem. A ja môžem ostať s tebou dovtedy, kým si to budeš priať."
"To je úžasné." Niečo jej napadlo. "Ako sa voláš?"
"To je len na tebe. Je to tvoja fantázia."
"Tak..." odmlčala sa, keď vymýšľala meno pre priateľa. Keď naň prišla zasmiala sa. "Mike. Čo povieš?"
"Skvelé. Tak čo, nepôjdeme sa prejsť?"
"Jasné." Súhlasila Emily.

Počas prechádzky však zaznel známy hlas, ktorý Emily poznala celý svoj život. Niekto, koho stále počúvala hádať sa a kričať. Tento raz kričala jej meno. Bola to jej mama.
"Emily? Emily!" Niečo ju ťahalo späť. Svet, ktorý si vysnívala a v ktorom túžila žiť večne zrazu potemnieval. Chcelo sa jej plakať, nevedela čo má robiť, či má kričať. Mike vyzeral, že vedel, o čo ide. Jeho výraz však nebol smutný.
"Ešte sa uvidíme, neboj." Povedal jej celkom pokojne a napokon ho už úplne pohltila tma. Emily sa znovu ocitla pred zrkadlom. Vlasy, ktoré si rozpustila boli znovu spletené do dlhého vrkoča a svet znovu zošedivel. Vietor stále kvílil a snehové vločky sa sypali z oblohy.
Vedľa nej však stála jej mama, ktorá ňou stále triasla a volala jej meno. Hlasy už nevnímala tlmene, ale skutočne. Jej krik ju takmer ochromil.
"Emily? Čo sa s tebou deje?" Pýtala sa zlostne mama.
"Nič, som v pohode." Povedala ticho Emily. Jej matka sa na ňu zahľadela prísnym pohľadom a napokon odišla. Zrejme jej chcela niečo povedať, no zaskočená Emilyinou reakciou a tým, že Emily akosi nemohla zobudiť, radšej odišla. Emily si smutne vzdychla a posadila sa na posteľ. Vzala si svoju obľúbenú knihu, keď ju znovu vyrušil známy hlas. Tento krát sa z neho však potešila.

"Mike!" Chcela ho objať, no on ju pohľadom zastavil.
"V tomto svete nie som skutočný. Teda sa ma nemôžeš dotknúť, nie som hmotný. Ale za to s tebou budem. Stvorila si si ma práve preto. Žijem len pre teba."
Emily sa však usmiala a tešila sa z toho, že Mike tu s ňou bude. Verila v to, že pre ňu skutočný je. A vždy bude.

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Príspevok na tému týždňa "Otvorená brána" do Klubu Snílkov. :) Dúfam, že sa vám páčila táto poviedka. Budem rada za názory.

Já, jako básník

12. srpna 2014 v 14:49 | Elizabeth |  Projekty
Tak, mám tu ďalší projekt. No tento je len jednočlánkový. :D Týka sa len básní a vytvorila ho Angela. Už pred týždňom som sa chcela zapojiť, ale najprv som musela dokončiť Já, pisálek, aby sa mi to neprelínalo. Bola som hneď rozhodnutá zapojiť sa.
Začneme hneď otázkami, nech to neobkecávam, lebo by sme sa do básní dostali niekam, kam by sme nechceli. :)

1. Jak ses dostal/a k psaní básní?
Nuž, opisovala som to síce v inom projekte ale to je jedno. Doviedla ma k tomu moja situácia. Nevedela som, ako ju riešiť a tak začali pod mojim perom vznikať verše. Nejaké detské básničky som písala aj predtým, ale nikdy to nebolo tak... neviem ako to opísať, nikdy som nebola do toho tak zanietená. Až potom. A odvtedy píšem básne stále.
2. Kde bereš inspiraci při psaní básní?
Väčšinou vo svojom vlastnom živote, v situáciách, ktoré prežijem, v tom, čo si myslím, v tom ako vnímam realitu, či ako vnímam svet fantázie. No vždy to nebýva len mnou, niekedy sa inšpirujem knihou, inokedy filmom, niekedy prírodou, inokedy životmi iných ľudí.
3. Zúčastnil/a ses někdy nějaké básnické soutěže?
No tých bolo! No nikdy som neuspela. Jedine ten Hurbanov pamätník ešte na základnej.
4. Na jakém místě se ti básně píší nejlépe? A kde s obtíží?
Hmm, neviem, niekto má určené miesto, kde sa mu najlepšie píšu, ale ja vlastne ani nie. Ja napíšem básničku v škole, keď som vonku do mobilu, doma, kdekoľvek. Nemám extra miesto, kde by mi to šlo najlepšie a kde zas horšie. Vždy to záleží od inšpirácie.
5. Jaká témata básní si vybíráš nejčastěji?
Skôr také depresívnejšie. Ale to zase neznamená, že píšem vždy len v depresii. Niekedy som v pohode, proste sa len nechám inšpirovať.
6. Jak vypadaly tvé první básně?
Tak... no... nápady neboli zlé, ale gramatika... :D A boli také.... ako to nazvať - jednu myšlienku som začala, nedokončila, a hneď som začala inú. Skrátka chaos. Ale nápad v tom bol.
7. Myslíš, že se zlepšila tvá úroveň básní od té doby, co jsi začal/a psát?
Ja si myslím, že áno. Nie že by sa zo mňa stala profesionálka, ale do určitej miery sa to zlepšilo. Ale je zas aj na čitateľovi, či si to myslí tiež. :D Ale tak čo sa týka môjho názoru, myslím, že som sa zlepšila. Každopádne pomohli tomu práve čitatelia, kvôli ktorým som sa zlepšovala. Ani nie že "kvôli ktorím", ale skrátka písali názory a skúšala som. A napokon ma to posunulo.
8. Používáš pomůcky jako rymy.cz/sk? Jaký na ně máš názor?
Keďže píšem voľným veršom, rýmy nejako nevyužívam. Ale niekedy sa mi stáva, že na konci veršu mám slovíčko, ku ktorému sa mi hodí ďalšie, ktoré sa trochu rýmuje. A aký mám na to názor? Každopádne si myslím, že to môže byť dobrá pomôcka.
9. Chtěl/a bys vydat sbírku básní?
No jasné, že áno. Mám zatiaľ len ten e-book, ale to nestojí za veľa. Túžim po vydaní skutočnej zbierky.
10. Popiš několika verši svoji momentální náladu.
Šedivá obloha nado mnou
roní slzy, cíti so mnou.
Chvíľu dokonca...
žeby slnka svetlo?
Žeby slabý úsmev?
Ani počasie nevie
čo robí, tak ako ja.
Neviem čo cítim.

Tak a to je všetko. :) No ak budete mať nejaké otázky, tak do komentárov. :D Zatiaľ sa majte, básnici skladajte básne, a ja sa ozvem s ďalším článkom možno dnes, možno zajtra, kto vie..? :D
Ahojte.
Elizabeth


Amy Lee - Aftermath

11. srpna 2014 v 16:57 | Elizabeth
Zdravím! :)
Myslela som, že si dám s blogom pauzu. Dnes to však vnímam inak a práve teraz by som sa s vami rada podelila o moju nedočkavosť. Správa sa na svete objavila už pred niekoľkými dňami, ale aj tak, je to skvelá správa a ja sa s vami o to musím podeliť.
___________________________________________________
Už dávnejšie sa na twitteri od Amy objavila správa, že bude soundtrack k filmu War Story a aj s prekvapením. Na tomto soundracku spolupracovala s Daveom Eggarom, ktorý jej dokonalý spev sprevádzal na celle. Vo filme War Story zazneli dve skladby - Lockdown, ktorá mne osobne učarovala, a Push the button. Film vyšiel koncom júla/července. Je mi jasné, že v slovenských či českých kinách asi nebude, ale myslím, že sa niekde na internete dá nájsť. Ešte som ho zatiaľ nevidela, no chystám sa na to.

Prázdnota

10. srpna 2014 v 16:06 | Elizabeth |  Poézia

Prázdnota

V najodľahlejšom kúte sveta
skrytá za maskou tieňov,
so zlomeným srdcom.
S pocitom
prázdna.

Zaslzené oči
so smútkom prebdené noci.
S prázdnotou v duši,
ktorú ani neviem opísať.
Myslela som si,
že to minulosť už zmyla.
Tak veľmi som sa mýlila.

Radosť zmizla,
utopila sa v čiernom oceáne
mojich snov,
ktoré sa nikdy nesplnia.
Tak,
túžim sa doň ponoriť
s prázdnotou,
ktorá ma zožiera
do čierno-čierneho oceánu
snov.
Zaspať naveky.

Sophie - prvá kapitola

9. srpna 2014 v 12:48 | Elizabeth
Som lenivá písať jedenástu kapitoku DAS a tak pridávam prvú kapitolku Sophie, pretože túto už mám celú a mám aj druhú, no tú zas niekedy. A dnes asi nič nenapíšem, pretože tu máme predslávnostné upratovanie a trošku som sa... unavila. Ale aspoň som pomohla. Niekedy aj "spisovateľ ako ja" musí obetovať svoje ruky, nie? :D Samozrejme že to "spisovateľ" je irónia.
No, mám tu prvú kapitolu, dúfam, že si ju niekto prečíta a že sa bude niekomu hádam páčiť. No uvidíme. A mimochodom - dnes som upratovala šuplíky a našla som zošitok, kde som mala v bodoch popísaný nápad na poviedku. Pozerala som na to a nie je to na zahodenie, no uvidíme. :D

1. Kapitola - Otec z fotografií

Oranžové listy padali zo stromov, keď sa Sophie prechádzala v parku. Bolo sychravé počasie a už pomaly november. Ani sama nevedela, prečo sa vlastne vybral na prechádzku v takom chladnom a nepríjemnom počasí, ale niečo ju proste ťahalo von. Fúkal vietor a Sophiine čierne vlasy viali okolo jej tváre. Sem-tam sa jej do nich zavŕtal aj jeden z tých žlto-hnedých lístkov . Sohie milovala toto krásne počasie, hoc trochu chladné. Mnohým ľuďom pripadalo toto počasie depresívne, no ona ho milovala.
Už to bol rok odvtedy čo zomrela jej mama. Stále sa s tým nevedela vyrovnať. A jej sestra Cindy sa niekam odsťahovala. Stále spomínala čosi, že "už ju tu nič nedrží". A odišla. Sophie za to bola možno aj rada. Sama nevedela vyjadriť ten pocit. Sophie naďalej žila v byte po mame. Teraz pracovala v redakcii celkom populárneho časopisu pre ženy. Na strednej síce mala iné predstavy o budúcnosti, no teraz sa ocitla tu, a ani nevedela ako. Ako si našla túto prácu, začala písať poviedky. Písanie ju vždy bavilo, ale dlho nič nenapísala.

3. Telefonát

7. srpna 2014 v 13:26 | Elizabeth
Zdravím! Dnes tu mám pre vás ďalšiu poviedku do projektu half minute horrors. Tento krát na tému Telefonát. Dúfam, že sa vám bude páčiť. :)
Bola hlboká noc, keď Mary ležala v posteli. Vlastne bola už takmer polnoc. Každý pracujúci človek ako ona už určite dávno spí, no Mary nemohla zaspať. Stále sa obracala z boka na bok a snažila sa zatvoriť oči. To sa jej však nedarilo. Bola tuhá zima a vonku fúkal silný vietor. Znel tak... strašidelne a desivo. Bol azda to dôvod, prečo sa Mary nemohla pokojne prehupnúť do ríše snov?
Zrazu vietor zadul omnoho silnejšie a ozvalo sa hlasné buchnutie. Mary sa prudko posadila, až sa jej zatočila hlava. Vydesene sa obzerala okolo seba, no nič zvláštne nevidela. Buchnutie sa ozvalo ešte niekoľko krát po sebe. Mary nevedela, či má vstať a zistiť, čo sa deje, alebo radšej zostať v posteli pod perinou. No isté bolo, že sa veľmi bála. Zvlášť keď odvtedy čo tu sama býva sa takéto veci nedejú prvý krát.
Napriek svojmu strachu sa postavila z postele a neisto otvorila dvere zo svojej izby. búchanie sa ozývalo niekde v kuchyni. Všade bola tma a tak si musela zasvietiť. Aspoň sa tak nebude báť. Ako malá mala veľký strach z tmy. Mama jej musela vždy nechávať zapálenú lampičku na nočnom stolíku. Vietor mocne dul a búchanie sa ozývalo znovu a znovu. Už však nebolo také tlmené ako keď Mary ležala v posteli vo svojej izbe. Teraz už znelo jasne.
Mary pomalými krokmi vošla do kuchyne a zasvietila svetlo. Cez okno sa sem vlievalo svetlo strieborného mesiaca, ktoré pomaly mizlo za hustými búrkovými mrakmi. Pristihla sa, ako pozoruje oblaky. Zbadala, že v diaľke sa dokonca blýska. Videla to na dosť silnú búrku. Potom sa buchnutie ozvalo znovu. Mary sa vyľakala, no už zistila, čo sa deje.
"Uf, je to len okno," vydýchla si a zabuchla pootvorené okno. Uvedomila si, že keď šla večer spať, zatvárala ho. Možno som ho zle pribuchla, povedala si.
Keď sa napokon ozývalo už len ticho a burácanie vetra narážajúceho do okenných skiel, Mary sa pomaly vybrala späť do postele. Ráno predsa skoro vstávala. Otočila sa keď zrazu do hrobového ticha zaznelo zvonenie telefónu. Mary vyľakane takmer spadla z nôh. Podišla k nemu a zdvihla ho.
"Haló?" Ozvala sa ešte stále zadýchaná od ľaku.
Na druhej strane spojenia sa však nikto neozýval. Bolo počuť len čiesi dýchanie.
"Haló?!"
Znovu nič. Mary naštvane položila slúchadlo. Niekto si robí žarty. Povedala si. Šla teda znovu do izby. Keď prešla popri predsieni, ozval sa zvonček pri dverách. Vrátila sa k predsieni a chvíľu len nechápavo civela na tmavé dvere. Nevedela, či má otvoriť, alebo radšej nie. Veľmi sa bála. No čo ak je to niečo dôležité. Čo ak to je otec, alebo niekto s oznámením, že sa mame pohoršilo? Bola už dlhší čas chorľavá...
Pomaly podišla k dverám. "Kto je tam?"
Nikto sa neozýval. Až napokon sa ozval nepokojný otcov hlas. "Mary to som ja, otec. Tvojej mame je zle. Zhoršilo sa to."
Mary otvorila dvere. Keď však zbadala zjazvenú tvár muža, usúdila, že urobila zle. Naletela nejakému chlapíkovi. Chlapík neváhal a to, čo držal v ruke do Mary s plnou silou zabodol. Priamo do srdca. Bola to dýka, no to Mary predtým nemohla vedieť. Až keď jej studená strieborná čepeľ prenikla do tela.
Muž so zjazvenou tvárou si zložil masku. Naoko to bol celkom obyčajný chlapík. Vo vnútri sériový vrah, ktorý sa rád hral so svojimi obeťami.

Protilátka

6. srpna 2014 v 20:20 | Elizabeth |  Poézia

Protilátka

Otrávená
jedom života,
neustále sa opakujúcimi
bezfarebnými snami.
V žilách koluje jed,
na ktorý existuje jediná protilátka.

Oči plné sĺz
na rukách krv.
Už nie som celkom
bez viny.
Pod slzavým závojom
farby protilátky
zhŕkli sa do jednej machule.

Aj to už stratilo zmysel.

Hovorím,
že som pripravená.
Prosím o podanie protilátky.
Hádam sa tým niečo vyrieši.

Hovorím,
že som pripravená.
Na život v bezfarebnom svete.
Hádam by tam bolo lepšie.

Potrebujem protilátku
(na život).

Já, pisálek 7. 8. a 9.

6. srpna 2014 v 17:36 | Elizabeth |  Já, pisálek
Dnes som si povedala, že by som mohla skĺbiť tri časti do jedného článku. Celú druhú časť. Prečo? Pretože tento projekt chcem dokončiť a preto, pretože sa istých odpovedí nemôžem dočkať. :D Ani neviem prečo. Hádam vám to nebude vadiť, aspoň tu bude priestor na iné články a nie len stále na projekt. :)
Už týždeň sľubujem prvú kapitolu Sophie, ale chcela som v prvom rade dokončiť tento projekt. Neskôr začnem s ďalším. Ale neviem, či ho rozpracujem na viac článkov či na jeden. Uvidíme, no teoreticky by som mohla cez víkend alebo už v piatok začať.
Teraz už k tomuto projektu.
ČÁST DRUHÁ
7) (podčást) >>blog
- co tě přivedlo k založení tvého blogu?
Keďže toto nie je môj prvý blog, najpv uvediem čo ma asi viedlo k založeniu prvého - v podstane neviem čo to bolo zač. Len som chcela publikovať básničky a kopírované nepravdivé informácie (aj keď som vtedy nevedela, že nie sú pravdivé. A potom sa typ môjho blogu zmenil. A k založeniu tohto ma viedlo... no... Po blogu smrt-je-len-zaciatok som sa presťahovala na blogspot a nepáčilo sa mi tam a tak som si založila nový blog. Priznám sa, že som si vtedy nemyslela že mi vydrží rok. :D
- kolik domén kromě Blog.cz jsi už vystřídal/a?
Začínala som na estranky.cz (alebo sk? neviem). No okrem blog.cz som bola na blogspote, vyskúšala som webnode a aj wordpress. Chvíľku som mala aj blogger.cz (alebo tak nejako to bolo). A jeden veľmi krátky pokus bol pise.cz.
- jak je to dávno od doby, co jsi založila svůj první blog?
Boli to vianoce 2010 - takže tento rok to budú štyri roky.
- co tě přivedlo k prezentování tvé tvorby na blogu?
Čítala som niekoľko blogov a stránok a videla som, že tam majú básničky. Nevedela som, či sú kopírované či ich vlastné, ale priviedlo ma to vtedy na myšlienku dávať tie svoje na stránky a neskôr na blog.
- byl tvůj blog už od začátku myšlen jako "povídkový", nebo se původně zabýval něčím jiným?
Ten úplne prvý bol pôvodne o gothic. Potom sa nejako zmenil na autorský. Takže vtedy nie. Ale potom som už mala len autorské. Neboli úplne poviedkové, ale boli autorské.
- Jak jsi přišel/šla na název/adresu svého blogu nebo na svou přezdívku?
Na adresu in-my-black-dreams som prišla asi tak, že som chcela mať in-my-dreams. No adresa už bola zadaná, takže som rozmýšľala čo tam dať. Jasné, som milovník čiernej farby. A tak vzniklo in-my-black-dreams. :D A prezývka? Fúha, to má dlhú históriu. Na prvom blogu som bola najprv DeadRose. Potom som si zamilovala anglické meno Elizabeth, no vtedy (neviem prečo) som ho písala Elisabeth. A bola som Elisabeth Rose. Vystriedala som mnoho prezývok, to asi viete... :D Ale tak nejako som pochopila, že Elizabeth ku mne jednoducho patrí. Je to... ako moje skutočné prave meno. Nie len prezývka. Som skrátka Elizabeth a nikto iný. Keby som mohla povedala by som všetkým aby ma nevolali skutočným menom, ale Elizabeth, Eliz, Liz alebo Lizzie. :D Ale to sa im asi nechce. :( :D

Já, pisálek 6.

5. srpna 2014 v 13:08 | Elizabeth |  Já, pisálek
Zdravím! Neustále mi blbne PC, dúfam, že sa mu nič nestane, lebo nemám doma momentálne ani notebook, takže by som bola prakticky v keli. Bože daj, aby bol ten komp v pohode. :D Ale vážne. Dnes tu máme šiestu časť projektu Já, pisálek. Chcela by som tento projekt už dokončiť, lebo sa plánujem vrhnúť na projekt ďalší. Takže stačí toto dokončiť. Dnes sa budeme venovať básničkám, ako viete, je to moja obľúbená téma a moja radosť.
6) (podčást) >>> básně

- A co básně? Napsal/a jsi někdy nějakou?
Ten kto ma pozná, vie, že básne sú môj život, takže áno. Básne píšem stále a som rada, že som s tým začala, v podstate som "rada" že sa zmenil môj život a svoje pocity som začala liať na papier. Teraz si už život bez napísania básne neviem vôbec predstaviť. Neviem si predstaviť, že už by neboli tie chvíle, keď mi len tak zrazu príde na um nápad a ja začnem písať. Keby to zmizlo, môj život by sa stal prádznejším, než sa teraz zdá.
- Jak jsi se dostal/a k básnění?
Ako som už spomínala - cez emócie. Teda skôr negatívne emócie. Môžu byť ľudia, ktorí negatívne básne nečítajú, no som si istá, že aj oni majú niekedy negatívne pocity a niektoré môžu moje básne vystihovať. Beriem to tak, že sa vypíšem z pocitov, no na druhú stranu sa do pocitov niekoho vcítim.
- psal/a jsi dřív poezii nebo prózu?
Keď som sa k písaniu dostala skutočne na vážno, tak som začala s poéziou. Tie poviedky začali nejako neskôr. Vlastne tie prvé pokusy o poviedky nerátam, pretože to boli blbosti. :D Vtedy som si neuvedomovala, že by ma niekedy mohlo písanie baviť. Potom som začala s poéziou a k poviedkam som sa dostala až cez blog.
- baví tě více poezie nebo próza?
Fúha, ťažko povedať. Oboje má svoje výhody. Ale ak by som sa mala rozhodnúť, ktoré ma baví viac, tak by to bola určite poézia. Ale bavia ma aj poviedky - v tých zase rozvíjam svoju fantáziu čo ja rada. :) A zase záleží aj od situácie a toho psychického rozpoloženia v ktorom sa nachádzam.
- porovnej kvalitu své poezie a prózy, co ti jde lépe?
Neviem, či som kompetentná na porovnávanie mojej poetickej a prozaickej tvorby. To záleží asi skôr na vás, čitateľoch. Ale za seba môžem povedať, že poézia mi asi ide lepšie a aj sa mi nejako lepšie píše.
- o čem tvé básně většinou jsou? Zabýváš se pozitivními nebo negativními/depresivními tématy?
Ak čítate moje básne dlhšie, viete že sú negatívne. Raz sa ma niekto pýtal, či som napísala veselú básničku. Verte tomu že áno. Bolo to síce dávno, ale napísala. Zaoberám sa väčšinou negatívnymi témami, pretože básne väčšinou píšem v negatívnom rozpoložení. Aj keď nie je to tak samozrejme vždy. Myslím, že by bolo na mieste uviesť pár príkladov, kedy som básne nepísala v zlom stave. Tak napríklad - Nekonečno - som písala v dobrej nálade na obrázok do KS, báseň Pri úsvite bola písaná tiež pri dobrej nálade - inšpirovala som sa svojimi nočnými morami a celkovo stavom, kedy nemôžem v noci spať, Cesta do fantázie - k napísaniu básne ma inšpirovala noc a krásny mesiac. A takýchto básní tu môžete nájsť viacero. To je taký dôkaz, že nepíšem vždy len v depresii.

Na záver mám na vás otázku: skúste vy, ako moji čitatelia porovnať kvalitu mojich poviedok a básní. Čo čítate viac a čo sa vám najviac páči? Budem rada za vaše názory. :)

Muky

3. srpna 2014 v 17:17 | Elizabeth |  Poézia

Muky

Minulosť,
tak bolestná
nechce ma pustiť na slobodu.
Stále som tu uväznená
v čiernobielej izbe bez okien,
v kolobehu mučiacich otázok
bez dobrých odpovedí.

Sediac v kúte chladných bielych stien
hľadám dôvod prečo
dýchať ešte smiem.
Chcem odísť,
no niekto zamkol
a odhodil kľúč.
Bola to minulosť
a mučiace otázky.

(A...)

(Žeravy pocit viny.)
Odpustím si to niekedy?
(Možno je mi to súdené...)
Počuje ma niekto?
(Márne kričím do stien.)
Raz ma to umučí na smrť.
(Kedy to skončí?!)
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------