The Dark Side - 2

2. července 2014 v 14:37 | Elizabeth
Stali ste sa svedkom zázraku! Elizabeth sa už včera večer dokopala napísať druhú kapitolu TDS. Včera večer ju však nedopísala a tak sa rozhodla pokračovať dnes. A tadá! Tu je. :D Musím však priznať, že sa mi písala celkom ťažko, neviem čím to bolo. Neviem či je aj taká dobrá ako prvá a prológ, ale to čo som tam chcela mať tam mám.

Druhá kapitola

Melanie si pretrela unavené oči. Pozrela na Petra a potom na smejúcich sa spolužiakov. Nič z toho, čo si predstavovala sa nestalo. Na jednu stranu pocítila úľavu, no cítila aj akýsi pocit zloby, ktorý jej vravel, že to mala skutočne urobiť. Neváhajúc sa rozbehla preč z triedy. Nedbala už na to, že vyzerá ako zakrvavená, potrebovala jednoducho odísť. Všetci si na ňu ukazovali. Všetci sa jej smiali.
Vo dverách strčila do zízajúceho Petra, ktorý sa práve nadýchol, akoby chcel niečo povedať. Nič z neho však nevyšlo, len prekvapene civel na utekajúcu Melanie. Ani nevedela kam utečie. Bolo to jedno, chcela len počuť to láskavé ticho a zmiznúť z pohľadov všetkých ľudí.


Vybehla zo školy na detské ihrisko, kde sa ako malá hrávala s otcom. Ihrisko bolo za školou a v tomto počasí tam takmer nikto nechodil. Sadla si na drevenú hojdačku a kolená si pritiahla k brade. V slabom rytme hajdania sa rozplakala. Plač ňou celkom lomcoval. Triasla sa a vzlyky sa niesli chladným jesenným vetrom.
Peter neváhal príliš dlho. Melanie si všímal už dávnejšie a chcel sa jej prihovoriť. No prv než odišiel, musel niečo povdať. "Ste vy normálni?!"
"No a? Vari ti na nej záleží?" Spýtal sa posmešne chlapec s čiernymi vlasmi. Všetci sa nahlas rozosmiali, akoby práve počuli ten najlepší vtip.
"Mali by ste sa hanbiť," povedal Peter a než odišiel, ešte sa otočil. "Idioti!"
Nevedel, kam Melanie šla, ale chcel ju nájsť. Vyšiel zo školy bez ohľadu na to, že bude mať z toho problémy. Teraz to nie je dôležité, pomyslel si. Pred zadnými dverami školy zišiel betónové schodíky, ktoré viedli k parčíku a rozhliadol sa okolo seba. Melanie zatiaľ nikde nevidel, no tušil, že bude niekde na pokojnom osamelom mieste. Nečudoval sa jej, že radšej ušla. To čo urobili bolo nechutné a neslušné. Priam odporné. Toto poznanie tomu však nijako nepomôže, pomyslel si.
Keď sa už chystal pozrieť do parku posiateho kvetmi, začul akési slabé bezmocné vzlykanie. Hneď vedel, že to je Melanie. Vzlyky sa k nemu niesli z detského ihriska a tak sa tam rozhodol vydať. Najprv kráčal pomaly no nakoniec sa rozhodol zrýchliť krok. Keď uvidel schúlenú Melanie na hojdačke zastal. Musela počuť jeho kroky.
Melanie zdvihla hlavu a uvidela ho. "Peter?"
"Mel?" Podišiel bližšie aby ju mohol utešiť. Nikdy predtým sa nestretli no táto chvíľa ich zvláštne spojovala.
"Choď preč!" Melanie znovu sklonila hlavu ku kolenám a rozvzlykala sa. Peter k nej podišiel a posadil sa na hojdačku vedľa Melanie.
"Nie, nechcem sa ti posmievať," začal potichu Peter. "Len..."
"A to ti mám veriť?" Rozhorčene zdvihla hlavu a pozrela naňho neúprosným pohľadom. Vo vnúri duše mu chcela veriť. Chcela veriť tomu, že jej neprišiel ublížiť, že si do nej neprišiel rýpnuť. Ale bála sa, že sa stane opak.
"Vážne som sa ti neprišiel vysmiať. Len viem aké to je..." Povedal pozerajúc na zamračenú oblohu. Vyzeral akoby si spomínal na ťažké časy, na ktoré by radšej zabudol, no stále ich má pred očami. Chvíle, ktoré ho desili.
"Tebe sa takisto posmievali a šikanovali ťa?" Melanie si zložila nohy z hojdačky a so záujmom hľadela na Petra. Nikdy sa nestretla s niekym, kto by bol takisto šikanovaný. Vždy boli všetci proti nej (teda aspoň taký mala pocit), no nikto nikdy nebol s ňou. Nikto sa jej nezastal a nikto ju nevedel pochopiť. Potešila sa tomu.
Pete sa nadýchol, práve keď zo stromu za nimi vzlietol kŕdeľ vtákov. Rozleteli sa na rôzne strany a hlasno sa dorozumievali. Možno odchádzali do teplých krajín. Melanie si všimla, že Peter na nich pozerá a hľadá slová. Chcel rozprávať, ale nevedel nájsť tie správne slová.
Napokon však prelomil ticho. "Bolo to ešte na základnej. A bolo to... dosť hrozné. Keď som odtiaľ odišiel, všetko bolo lepšie. Sú to... veľmi zlé spomienky."
"Chápem. Vieš, nikdy som sa nestretla s nikým, kto by to vedel pochopiť. Myslela som si, že si ako ostatní." Odmlčala sa. "Mýlila som sa."
Peter na ňu pozrel s náznakom chápavého, priateľského úsmevu. Chvíľu medzi nimi bolo len ticho. Počuli len smiech deciek vo vnútri školy.
"Asi by sme sa mali vrátiť do školy," povedal po chvíli. Melanie si však bola istá, že sa tam vrátiť nechce. Nezniesla by ďalší výsmech a ukazovanie si na ňu. Chcela zostať tu, na tom opustenom detskom ihrisku na tej hojdačke s Petrom. Po tomto poznaní mala pocit, že sú si bližší ako predtým. Našli niečo spoločné.
"Nechcem sa tam vrátiť," pokrútila hlavou. V tú chvíľu si všimla čosi zvláštne. Vonku sa zrazu zotmelo. Mračná nad nimi stmavli, akoby s blížila silná búrka. Peter si asi nič nevšimol, pretože stále upieral pohľad na ňu. Za Petrom zazrela mihnúť sa tieň. Netušila kto to je, ale vedela, že nikto dobrý to určite nie je. Ba aj vietor sa akosi rozfúkal. Oranžové listy zo stromu popadali a strom zostal celkom holý. Melanie sa snažila uhladiť si hnedé vlasy, ktoré jej neustále rozfúkaval vietor, ale nedarilo sa jej to.
"Melanie, čo sa deje?" Začula Petrov hlas z veľkej diaľky, hoci sedel vedľa nej. Nechápala to. Deje sa tu čosi zvláštne. "Melanie! Máš... máš..."
Zrazu cítila, ako ju čosi ťahá z hojdačky. Ani nevedela ako, ale vstávala. Svet sa zdal akýsi čierno-biely a zvláštny. Keď vstala Pete sa na ňu zdola díval, akoby videl čosi celkom desivé.
V okamihu to bolo všetko preč. Svet znovu sfarebnel, Peter sa už nepozeral tak desivo a melanie znovu sedela. Strom bol znovu krásne posiaty oranžovými listami. No už vedela čo chce. V zadu v parčíku stál Craig. Pozrela sa znovu na Petra. Potom zase na Craiga, no už tam nebol. Zostal tam len tieň. Nič viac len hlúpy tieň.
"Melanieeeeeeeeeeeeee!" Ozval sa šepot. Nevedela, kto to hovorí. Zdalo sa, akoby šepot znel zo všetkých strán. Ani ti nevyznelo ako jej meno ale skôr ako lákanie.
"Deje sa niečo?" Spýtal sa Peter.
"Nie..." Melanie sa rozhliadla. "Nič, všetko je v poriadku."
"Melanieeeeeeeeeeeeee!" Znovu ten neznesiteľný šepot. Tentoraz však Melanie dobre vedela, čo znamená. Musí ísť preč. Musí utiecť z tohto miesta. Možno ju niekam lákal Craig. Len jednoducho musela odísť. To vnútorné presvedčenie bolo veľmi silné.
Vstala a naposledy pozrela na Petra. "Musím ísť."
"Ale... kam?"
"To je jedno kam. Preč..."
"Ale..." No Melanie už jeho námietky nechcela počúvať. Jednoducho sa rozbehla za miestom, kde videla stáť Craiga. Neriešila, že ju niekto bude hľadať. Bolo to celkom nepodstatné. Musela len odísť. Nechala sa zlákať šepotom.

Netušila však, že sa nevedomky vnára do temnoty.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 2. července 2014 v 15:07 | Reagovat

Milé, že sa jej Peter zastal a tiež, že vynadal spolužiakom, to sa mi páči! :D Aj že chcel Mel utešiť, i keď to čo sa tam stalo potom bolo pomerne zvláštne, Craig vyzerá ako iba prelud, som zvedavá, ako to bude pokračovať :-)

2 Charlie Charlie | E-mail | Web | 3. července 2014 v 21:14 | Reagovat

musel som si prečítať prvú časť ako vkročila do triedy, lebo som si nevedel spomenúť, čože jej to vykonali.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------