Sophie - prológ

21. července 2014 v 11:16 | Elizabeth
Včera som spomínala, že tu bude prológ novej poviedky s názvom Sophie. Začala som ju písať v Brezne. Neskôr sa chystám vytvoriť rozcestník poviedok, kde potom nájdete aj lepšie informácie - predbežne. Tak, dúfam, že sa vám bude páčiť. :)

Prológ - Ten deň, keď sa to stalo

Slnko práve zapadalo, keď Sophie hľadela von oknom na svetlá mesta, ktoré sa pomaly ponáralo do tmy. Hluk v meste však neutíchal a Sophie tak veľmi túžila po tichu. Stála za oknom vo výške dvanásteho poschodia starého zošediveného paneláku a pozerala dolu. Detský park pod ňou už pomaly opúšťali deti hrajúce futbal a aj dievčatká, ktoré na hojdačkách vyletúvali do nebies. Bol piatok večer a šťastné páry vtedy vychádzali von. Úspešní podnikatelia otvárali večne plné kluby. Začal sa nočný život. Vtedy všetci vyrážali von. Ľudia v jej veku. Mrzelo ju, že nemôže niekam ísť aj ona. No ešte si dobre pamätala ten posledný krát, čo sa snažila niekam zapadnúť.
Bolo to tesne po konci strednej školy. Tie spolužiačky ju pozvali na malý večierok. Keďže si myslela, že sa nič zlé nemôže stať ak tam pôjde, obliekla si modré šaty s netradičným výstrihom a vybrala sa za spolužiačkou. Sophie sa ani veľmi s nikým nekamarátila. Spolužiačky ju vtedy odmietali a celá stredná škola bola pre ňu veľmi ťažká. Chcela zapadnúť, ale nakoniec usúdila, že to nebude najlepší nápad.


Dodnes sa nedozvedela, prečo ju na ten večierok vôbec pozvali, ale vedela, že išlo o nejaký žart. Tancovala s chlapcom, ktorý jej neustále hovoril, aká je krásna a dokonalá. A ona mu verila. Nikto jej nič také predtým nepovedal a tak mu uverila. Prečo by aj nie, bol to najkrajší chlapec na škole, a pri nohách mu ležala takmer každá. A Sophie nebola výnimka. Bol čiernovlasý, bledý a s modtrými očami. Nosil väčšinou športovo-elegantné oblečenie a obľuboval tmavé farby. Sophie nemohla uveriť, že tancoval práve s ňou, myslela si, že by o ňu nikdy ani len nezakopol. Neskôr však zistila, že to bol len hlúpy trik. Tá spolužiačka, ktorá ju pozvala na takzvaný večierok ju napokon pred všetkými verejne ponížila. Sophie odchádzala domov celkom poškvrnená a už úplne opustená.
S touto nepeknou spomienkou teraz stála za oknom na dvanástom poschodí činžiaku a nevedela, čo si má myslieť, cítila akési zvláštne prázdno, ktoré sa len prehlbovalo. Vznikala v ňom čoraz väčšia temnota, ktorú Sophie nevedela ani ovládnuť. Ten pocit prázdnoty bol taký zreteľný, že ňou doslova otriasal. Cítila sa ako vtáča v klietke, ktorou niekto neustále trasie. Nezmyselné prirovnanie, pomyslela si, ale výstižné.
Nepozerala už dolu, ale hľadela na mesiac, ktorý sa vznešene vzniesol ponad vysoké paneláky. Svetlá mesta boli jasné, no svetlu mesiaca sa nemohli vyrovnať. Myslela práve na to, ako by túžila byť ešte malým dieťaťom, ktoré by ešte nič nechápalo. Svet očami detí je predsa krásny. Deti majú kopu fantázie. Sophie si priala znovu sa vedieť ponoriť do fantázie. Byť znovu slobodná. Vedieť ešte veriť ľuďom. Veľmi sa bála, že už tu nie je nik, komu by mohla veriť. Že zomrie sama.
Zrazu z ulice začula škrípanie bŕzd a hlasný, bolestivý výkrik. Ani jej nenapadlo, že ten výkrik pozná. Bol len jeden jediný človek na svete a v jej živote, ktorého výkrik, alebo krik poznala ako už opočúvanú pieseň z rádia. No, keď si to uvedomila, pichlo ju pri srdci. Nechcela tomu príliš veriť, po tom všetkom zlom, čo sa prihodilo dúfala, že aspoň teraz sa jej myseľ mýli. Že tento krát sa osudu vyhne. Vždy ju desil každý výkrik. Ničila ju bolesť jej a ostatných blízkych ľudí. Najhoršie bolo, keď sa im snažila pomôcť, ale ani to nemohla. Bola príliš bezmocná na pomoc. Sama ju potrebovala no nikdy si ju nevedela vyžiadať ako niekto.
Náhlivo otvorila okno a pozrela dolu na cestu. Neďaleko sa zhŕkol hlúčik zvedavých ľudí a stále bolo počuť ako autá trúbili a brzdili. Čo sa tam stalo netušila, ale desila sa toho. Už bolo aj sanitku počuť ako sa sem z diaľky náhlila. Sophie dlho neváhala. Rozbehla sa z bytu a zamierila rovno do výťahu. Hneď ako prišla dolu rozbehla sa von zistiť, čo sa vlastne stalo. Bežala po chodníku kúsok popri ceste na ktorej sa to stalo. A vtedy to pocítila. Narastajúcu prázdnotu, ako keď vás opustí niekto, kto bol vo vašom živote všetko. Sophie sa snažila nevšímať si to, ale bolo to silné. Pribehla k miestu, kde sa to stalo a keď uvidela zakrvavené telo, a tvár, ktorú tak dôverne poznala, zdesila sa.
Poznala ju celý život. Pre každého človeka je tá osoba veľmi dôležitá a pre koho nie, tak sa to Sophie nezdalo normálne. Trávila s ňou čas, keď plakala, aj keď sa smiala. Keď bola malá, utierala jej slzičky a šepkala, že všetko raz prebolí a žiadna bolesť netrvá večne. Večer jej spievala uspávanku, po ktorej nikdy nemala nočné mory. Vždy ju ukladala do postele s bozkom na dobrú noc. Nikdy naň nezabudla. Keď si malá Sophie odrela kolená, potierala jej ich štípajúcou vodičkou, ktorú veľmi neznášala. No ona vždy hovorila, že je veľmi dôležitá. Štípanie prestalo ako náhle ju pohladila nežne vo vláskoch. Ak Sophie niečo trápilo, vždy jej povedala, že to prekoná, pretože má v srdci skrytú silu. Len ju musí v sebe objaviť.
Sophie naozaj nemohla uveriť, že pod čiernym autom leží jej mama. Snažila sa nahovoriť si, že sa isto splietla a žena sa na jej mamu len dosť podobá, ale bola to až príliš veľká podoba. Jedine ak by jej mama mala dvojča, čo dobre vedela, že nemala. Len čo sa viac priblížila k maminmu telu, prázdnota v jej srdci sa natoľko rozšírila, že už mala pocit, že je celkom prázdna. Keď zbadala bledú tvár matky, rozplakala sa. Vyčerpane padla na kolená vedľa tela a bolo jej celkom jedno, že si zašpiní nové nohavice, ktoré dostala práve od nej.
"Prepáčte, ja..." Snažil sa ospravedlniť šofér toho čierneho auta, mimochodom mercedesu. Vyzeral, že nenachádza slová a že ho to veľmi mrzí. Bol to postarší pán s čiernymi vlasmi, ktoré mu miestami už šediveli. Nebyť modrých džínsov a trička s potlačou pavúka, zdal by sa ešte starší, než skutočne je. Sophie mu venovala nenávistný pohľad. Uvedomovala si, že to nespravil náročky, ale v tej chvíli by ho bola najradšej zabila.
Na miesto práve prišla polícia a sanitka. Zdravotníci okamžite vyskočili zo sanitky a utekali k maminmu telu. Po prehliadke kývnutím lekár skonštatoval, že je mŕtva. Prišli sem dvaja policajti a jeden sa hneď začal rozprávať so šoférom, ktorý mu nervózne hovoril, že do nej narazil v plnej rýchlosti. Nemal šancu zabrzdiť.
"Veľmi ma to mrzí..." Povedal a vložil si hlavu do dlaní.
"Zrazili ste moju mamu! Je mŕtva! A vás to LEN MRZÍ?!" Skríkla naňho rozhorčená a smutná Sophie. Ešte nikdy necítila taký hlboký pocit prázdnoty. Stratila človeka, ktorý ju vždy podporoval, strávil s ňou celý jej život a Sophie dúfala, že s ňou strávi viac času. Chcela jej ešte toľko povedať. Ale teraz už... Teraz už je mŕtva a ona jej to povedať nemôže. Chcela jej predsa ešte poďakovať. Za večerné rozprávky, keď bola malá, za dezinfekčný prípravok, ktorý jej dávala, keď si odrela kolená a ktorý tak neznášala, pretože to vždy neznesiteľne štípalo. Chcela jej poďakovať za tie slová, ktorými jej dodala vieru. Chcela jej poďakovať za život, ktorý jej dala.
Sohie už ani nevnímala ako reagoval policajt a šofér auta. Podišla len k maminmu telu, keď sa ju sanitári chystali zakryť.
"Vy ste jej dcéra?" Spýtal sa jeden z lekárov
"Áno," Utrela si oči. Nevedela, čo viac povedať, nenávidela celý svet, pretože jej vzal mamu.
"Tak... úprimnú sústrasť."
Sophie už ani neodpovedala. Znovu pozrela na bledú, životom opustenú tvár svojej mamy. Na krku sa jej ligotal prívesok, ktorý s rodinou putoval už niekoľko generácií. Bol to strieborný medailónik, ktorý označoval vieru. Mama raz povedala, že raz bude patriť Sophie. Keď zomrie. Ešte než sanitári naložili mŕtve telo do sanitky, Sophie odopla prívesok z maminho krku a stisla ho vo svojej dlani.
Sophie tam stála a už ani nevnímala okolitý svet. Nedokázala si ani len predstaviť, čo bude teraz. Aký bude život bez matky. Otec od nich odišiel a teraz zostala úplne sama. Bývala v meste síce sestra Cindy, ale veľmi sa nestretávali. Sohie mala pocit, že Cindy nechcela vidieť ju a Sophie zase nechcela vidieť veľmi Cindy. Keď boli malé, mali k sebe dobrý vzťah, ale keď sa dostali na strednú školu, Cindy sa stala hviezdou a keď Sophie nebola obľúbená, stratila pre Cindy význam. A tak Sophie osamela. Cindy ani nemala dobrý vzťah s mamou. Asi preto Sophiina mama vždy hovorila, že medailón dá jej a nie Cindy. No to bolo teraz vedľajšie. Teraz Sophie musí dať vedieť sestre, čo sa stalo. Aj keď si myslela, že ju to príliš nezasiahne, musí jej zavolať. Z myšlienok ju však vyrušil nepokojný hlas.
"Prepáčte ja... viem, ako vám to ublížilo, skutočne som to nechcel. Veľmi, veľmi ma to mrzí. Keby sa to dalo vrátiť..." Začal chlapík, ktorý Sophiinu mamu zrazil. Sophie ho ani nepočúvala ale keď počula poslednú vetu - "keby sa to dalo vrátiť..." - tak sa skutočne nahnevala.
"Keby sa to dalo vrátiť?! KEBY SA TO DALO VRÁTIŤ?! To myslíte vážne?" Sophie sa úplne rozčúlila. "Ste nejaký mág, ktorý vie vrátiť smrť?"
"Ja... nie, ale vážne ma to mrzí, skutočne." V tej chvíli k nemu podišli obaja policajti a niekam ho viedli. K Sophie prišiel dokonca ešte jeden policajt. Tváril sa vážne a dokonca aj smutne.
"Vy ste Sophie Smithová?" Spýtal sa vážnym tónom.
"Áno," odpovedala smutne Sophie.
"A... to bola vaša matka?" Spýtal sa.
"Áno."

"Úprimnú sústrasť." A vtedy sa Sophie neovládateľne rozplakala.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 sarush ef sarush ef | Web | 21. července 2014 v 12:54 | Reagovat

To je krásné :)

2 Casion Casion | Web | 21. července 2014 v 15:08 | Reagovat

Smutný príbeh, som zvedavá ako bude pokračovať. Spohie to rozhodne nemá jednoduché, je mi jej ľúto, snáď sa to nejako časom zlepší :-)

3 Elizabeth Elizabeth | E-mail | Web | 24. července 2014 v 16:37 | Reagovat

[1]: Ďakujem. :)

[2]: Áno, je to smutné, ale nič netrvá večne - aj keď Sophie si toho prežije dosť, no všetko nebude len o smútku. :)

4 Charlie Charlie | E-mail | Web | 29. července 2014 v 11:49 | Reagovat

Čo takto napísať poviedku o dievčati, ktorá je z dobrej rodiny a v škole sa jej darí? :D
začalo to dobre, teda vlastne, čakal som niečo pochmúrne. Najviac sa mi páčila metafora, že "dievčatá na hojdačkách vyletúvali do nebies". To bolo pekné. Vieš používať naozaj krásne metafory a prirovnania a hrať sa so slovami.
Určite však príde nejaký mág a zvráti to :D ujo v pavúkovom tričku sa naučí nekromanciu a oživí ju!

5 Charlie Charlie | E-mail | Web | 29. července 2014 v 11:56 | Reagovat

Ešte mi napadlo, Sophie:
- bola hlavná hrdinka mojej prvej knihy, ktorú nikdy nedokončím a nepublikujem :D a z ktorej som mal už vo worde cca 40 strán
- je skladba od Contemporary Noise Quintet, klavírna, prevažne:

https://www.youtube.com/watch?v=SMS8hgnvSmc

6 C.V.O.K. C.V.O.K. | E-mail | Web | 20. listopadu 2014 v 18:17 | Reagovat

Som študent a je teda pochopiteľné že si na úvod vyberám cestu najmenšieho odporu... A teda poviedku ktorá je najkratšia :D Neber si to v zlom. Môžem na rovinu povedať že sa mi páči tvoj štýl písania, takže až raz bude VIAC času ako tá úbohá hodinka dnes, tak sa poobzerám aj po rozsiahlejších dielkach. Určite. (tak ako pri fotkách mám z teba zimomriavky! TAK dokážeš čitateľa vtiahnuť do deja! zaujať! a nepustiť! och! skladám klobúk!) Neskutočne smutný začiatok. Tomu dievčaťu teraz neostalo nič. Rodina, priatelia... Nič. Iba ten medailónik. Čuchám ňuchám že nebude tak úplne normálny že? O:) No nič to, krásne pútavo napísané. Ako prológ jednoznačne splnilo účel na jednotku s hviezdičkou - zaujalo. Tak teda hor sa na pokračovanie!

7 Elizabeth Elizabeth | Web | 21. listopadu 2014 v 18:13 | Reagovat

[6]: Ďakujem. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------