DAS - desiata kapitola

29. července 2014 v 15:22 | Elizabeth
Zdravím! Dnes som sa rozhodla dať vám sem desiatu kapitolu Denníka Anjela Smrti. Táto kapitolka bude skôr o vzťahoch, no nebojte sa, nemení sa to na "reality" poviedku - teda nebude to o vzťahoch stále. Už v jedenástej kapitole sa na vás chystá napätá situácia a dokonca i trochu krvi! Tešte sa! :D A snáď niekedy pridám aj prvú kapitolu Sophie. :)

-- 10 --

Na druhý deň ráno sme sa chystali získať šalviu od čarodejníka, ktorého vraj Scarlett poznala. Ani ja a ani Dave sme nevedeli ako ďaleko budeme musieť ísť. Ja a Dave... Nuž, mám pocit, že náš vzťah ochladol. Alebo si to myslím len ja? Jednoducho po včerajšom bozku sa nevieme medzi sebou ani normálne rozprávať. Prehodíme spolu sotva pár viet. Začali mi neskutočne chýbať naše dlhé, hoci niekedy nezmyselné rozhovory. Strávili sme tak prebdené noci.
Bola som z toho veľmi smutná. Nechcela som mu takto ublížiť, ale bolo na ňom jasné, že som mu ublížila. Nedával mi to okato najavo, ale videla som, ako sa na mňa často smutne pozerá. Ten pohľad hovoril za všetko. Takmer viac ako ten bozk. Bolelo ho to.
Keď Scarlett vstala, uvarili sme si teplý čaj. Dnes už nepršalo, bolo krásne slnečno no aj tak dosť chladno. Do kuchyne sa vlievalo oranžovkasté ranné slnečné svetlo. Všetci sme sa usadili za stôl a ja som čakala, že niekto snáď prelomí ticho, aby som nemusela pozrieť na Davea. Jeho pohľad ma zraňoval, no bolo mi jasné, že ja som ho zranila viac.
"Tak čo? Aká bola noc?" Spýtala sa Scarlet a hneď na to sí zívla.


Ja som mlčala. Dave tiež mlčal. Ani jeden z nás nechcel hovoriť, no niečo sme povedať museli. Tak sa toho ujal David.
"No... vlastne... celkom fajn," po očku na mňa pozrel. Scarlett sa dívala raz na mňa raz na Davida, akoby sa snažila pochopiť, čo sa medzi nami stalo. Nemuseli sme to ani skrývať, vedela to.
"Čo sa stalo? Veď ste neboli takí mĺkvi... predtým." Nechápavo krútila hlavou. Vedela, že niečo sa stalo.
"Nič, všetko je fajn," odvetil Dave. Nič nebolo fajn.
Scarlett pozrela na mňa. V očiach mala množstvo otázok. Napokon prikývla. "Aha."
Dohodli sme sa, že vyrazíme o deviatej ráno. Scarlett sa šla prezliecť a potom sme sa všetci naraňajkovali. Nikdy som veľmi nejedávala, maximálne tak to, čo nám doniesla Catherine. Ale aj to stálo za to. Ako anjel smrti necítite sýtosť. V podstate sa živíte smrťou ľudí. To je naša "potrava". Znie to morbídne, ja viem. Napokon, keď sme dojedli, Scarlett poprosila Davida, aby šiel na chvíľu von. Bolo mi jasné, že sa chce Scarlett so mnou rozprávať. A tušila som aj o čom. Keď David odišiel, pustili sme sa umývať riad. Scarlett zrazu prestala a pozrela na mňa.
"Rose, povedz mi, čo sa medzi vami v noci stalo? Správate sa, akoby ste mali manželskú hádku." Pousmiala sa. No potom sa znovu zatavárila vážne.
"Nerieš to..." Pokrútila som hlavou. Scarlett odložila umytý tanier a znovu na mňa pozrela.
"Chcem to riešiť. Musíš sa sústrediť na toho... toho človeka..." Vzdychla si. "Ach, nemám pämäť na mená!"
"Christiana. Áno, veď naňho myslím aj keď..." Nevedela som dokončiť vetu. Tento rozhovor mi pripadal ako z nejakého amerického romantického filmu.
"Aj keď?"
"Pobzkal ma."
Scarlett na mňa pozrela. "Nemal ťa takto zmiasť. Ach, potrebuješ sa sústrediť, inak je toto všetko márne!"
"Scarlett, ja teraz... neviem čo mám robiť, zranila som ho." Rozplakala som sa.
"Nezranila. Mal si uvedomiť, že môže narušiť týmto tvoje sústredenie. Je to jeho chyba." Scarlett ma jemne objala. Stále som v mysli cítila zmätok. Doumývali sme spolu riad a ja som bola trochu zvedavá, čo sa bude diať teraz. Možno Dave urobil chybu, ale možno sa potreboval len vyjadriť. Ktovie ako dlho toto cítil. A nemohol mi to povedať.
Neskôr som vyšla von z chaty. Trochu som sa poprechádzala v okolí, za denného svetla by ma nemali špehovia prenasledovať. Zašla som až k útesu, kde začínal oceán. Šum oceánu bol veľmi príjemný a veľmi ma upokojoval. Sadla som si na okraj útesu a pozerala som do diaľky. Vietor tu bol podstatne silnejší a cítila som sa voľná. Napadla mi na rozum myšlienka, že keby osm mohla zomrieť, tak odtiaľto skočím. No nemalo by to zmysel. Nemôžem zomrieť, len ak by ma zabil sám diabol.
Keď sa napokon vzduch akosi rýchlo schladil, vybrala som sa späť do chaty. Otvorila som vchodové dvere a z kuchyne som počula hlasy. Vedela som, že sa nepatrí načúvať za dverami, ale chcela som veľmi vedieť, o čom hlasy hovoria. Bola to Scarlett a Dave. Pritisla som sa ku kuchynským dverám a počúvala.
"...neuvedomuješ si, čo si teraz spôsobil?" Pýtala sa Scarlett rozčúlene.
"Uvedomujem, až príliš dobre. Nedokázal som... musel som."
"No Rose je teraz zmätená, a čo ak sa nebude vedieť sústrediť naňho?"
"Myslíš, že ho skutočne miluje?" Spýtal sa pochybovačne Dave.
"Ach... Aká hlúpa otázka." Vzdychla Scarlett. "Pozri, viem, že ju máš rád, ale ona túži po inom. Bolí to, viem, ale skrátka to tak je. Skús to prehrýzť."
"Skus to prehrýzť... Skúsim." Povedal nakoniec smutne Dave. Hneď ako som počula kroky, rozbehla som sa von z chaty. Ten, kto vychádzal z kuchyne ma však počul a zrejme to bol Dave. Bežala som k útesu, tam, kde som bola pred chvíľou. Tam som sa mohla skryť. A premýšľať, či toto všetko má vôbec nejaký zmysel. Či si zaslúžim vôbec prelomiť nejakú kliatbu. Či si zaslúžim potom byť obyčajným človekom.
Znovu som sedela na útese, keď som počula za sebou kroky. Bol to Dave. Vedela som to a ani som sa nemusela otočiť. Šiel za mnou až od chaty. Šum mora bol hlasný, no cítila som, že za mnou Dave stále stojí. Akoby chcel niečo povedať.
"Rose..." Začal.
"Mrzí ma to," povedala som stále otočená Daveovi chrbtom.
"Čo ťa mrzí?" Nechápavo sa spýtal. Počula som, ako podišiel ku mne o niečo bližšie.
"Že som ťa zranila."
"Ty? Mňa? Na to si ako prišla?" Zasmial sa.
"Odmietla som ťa. Ale pochop, nemám..."
"Rose, ja to chápem. Zabudni na včerajšok. Zabudni, čo sa stalo, sme priatelia tak, ako sme boli doteraz. Jasné?"
"Ale... viem, že ťa to bolí..."
"Bolí, ale nič s tým neurobím. Zabudni na to." Stál už tesne za mnou. Pozrela som naňho. Pohľad upieral do diaľky oceánu. "Rose, čo povieš na to, keby sme sa spolu preleteli ponad oceán."
Zasmiala som sa. "To myslíš vážne?"
"A prečo nie? Nech je v tomto čieno-bielom svete niečo tyrkisové." Pomohol mi vstať a so spýtavým gestom sa na mňa pozrel.
"Tak... dobre! Poďme!" Usmiala som sa. Dúfala som, že to bude znovu tak, ako to bývalo predtým. Že sme zase len dvaja anjeli, ktorí brázdia oblohu. Predtým v meste, tento krát nad oceánom.
Chytil ma za ruku, pretože som sa trochu bála príliš vysokého útesu, z ktorého sme museli skočiť. Keď sme skočili spoločne, cítila som takú voľnosť, ako ešte nikdy predtým. Naše čierne krídla ako uhoľ sa prispôsobili letu a už sme vnímali len chladný, no voňavý oceán. Chvíľu sme leteli nízko, potom vyššie. Bláznili sme sa ako kedysi predtým. A už vôbec tam nebol náznak toho, že by sme sa včera v búrlivej noci pobozkali. Aj keď... občas som na to musela myslieť, snažila som sa užiť si túto chvíľu. Nikdy neviete, kedy môže byť posledná.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Angelique Angelique | Web | 30. července 2014 v 18:36 | Reagovat

Design by měl být do 14 dnů :)

2 Elizabeth Elizabeth | E-mail | Web | 30. července 2014 v 20:24 | Reagovat

[1]: Ďakujem. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------