DAS - deviata kapitola

26. června 2014 v 17:25 | Elizabeth
Tak, dnes som splnila ďalší sľub - mám tu pre vás deviatu kapitolku DAS-ka. Odporúčam, nájdite si k tomu klavírnu hudbu a čítajte to pri tom.
Upozorňujem, že mesto "Green Town" je vymyslené, a kúzlo je tvorené tiež mnou, nemám to z nijakej knihy... :D
Príjemné čítanie! :)

-- 9 --

"Scarlett, Dave! Našla som to!" Zakričala som smerom k dverám, v ktorých predtým zmizli. Hneď na to sa otvorili a obaja ku mne pribehli.
"To je úžasné!" Zvolala natešená Scarlett. "Našla si to celkom rýchlo, vidno, že máš veľmi silnú myseľ."
David ma hneď na to objal. Jeho zovretie bolo silné a príjemné. Vyžaroval to svoje osobité teplo, ktoré ma vždy v chladných smutných nociach vedelo upokojiť. Cítila som sa však ako na vážkach. Dave ma silno priťahoval. Trávil so mnou najsmutnejšie chvíle môjho života ako anjela. Ale Christian ma poznal dávno predtým. On ma skutočne miloval. Ale nebola som si úplne istá, či som aj ja milovala práve jeho. Nikdy som nevedela lásku poriadne cítiť. Teraz sa čosi celkom zmenilo.
Po chvíli tohto nerozhodného myslenia som sa snažila prestať. Vrátila som sa späť do reality a zbadala Davidov úsmev blízko mňa a Scarlett ako čítala to kúzlo. Tvárila sa pti tom celkom vážne. Keď to dočítala pozrela na nás.


"Máme tu tri úlohy, ktoré by sme mali splniť, ak chceme toto kúzlo uskutočniť. Samozrejme vám s nimi budem môcť pomôcť, ale stále je podstata v myslení, Rose." Pozrela na mňa.
"Jasné," odhodlane som sa pozrela na slová písané čiernym atramentom na starom papieri. Písmo som nevedela rozlúštiť. "Takže, čo máme urobiť?"
Dave podišiel k otvorenej knihe a čakal, čo Scarlett vypustí z úst, keďže, ako sa zdalo, ani on nevedel rozlúštiť písmo. Bolo to celkom malinké písmo, myslím, že bolo dokonca písané v inom jazyku. Kým sme Scarlett nazerali spoza ramien, mlčala. Až napokon prerušila napäté ticho. "Potrebujeme zohnať bylinku šalviu, amulet pentagram a popol Fénixa."
"Fajn, ale kde to nájdeme? Nepoznám nikoho kto by mal šalviu, či popol Fénixa." Rozhodil rukami Dave. Scarlett zdvihla hlavu a odhrunla si vlasy z tváre. Musela som uznať, že Dave mal pravdu. Obaja sme nevedeli kde zohnať tieto veci. Spýtavo sme pozreli na Scarlett.
"S tým nie je problém, poznám ľudí, ktorí by nám snáď vedeli pomôcť." Scarlett si ešte raz pozorne prečítala všetky pokyny, ktoré musíme splniť a chvíľu len tak zamyslene stála chrbtom k nám. Obaja sme stáli ako prikovaní v očakávaní. Nech by sme mali ísť kamkoľvek a stretnúť sa s kýmkoľvek, boli sme ochotní to podstúpiť.
Spomenula som si, ako mi David chcel zabrániť v tom, niečo urobiť. Ako ma chcel ochrániť. Do mojej mysli sa znieslo ešte niekoľko krásnych, hoci smutných spomienok na časy strávené s Davidom. Čo ma však desilo, bolo to, že som skôr mala myslieť na Christiana. Veď pre neho toto všetko robím, pre neho som bola ochotná podstúpiť toto riziko. Ale Dave je zase ochotný podstúpiť riziko kvôli mne... Prečo je to zrazu také zamotané? Presne som vedela čo chcem. A teraz... Teraz akosi tápam, neviem čo urobiť, čo povedať. Neviem či to, čo robím je správne, či to, že do toho namočím Davea je správne. Ale... keď už som začala, je zbabelé skončiť. Skutočne veľmi zbabelé.
"Poznám istého čarodejníka, ktorý by nám mohol pomôcť s tými bylinkami. Je to skutočný odborník na bylinky..." Scarlett sa odmlčala. "Rose?"
"Rose?" David na mňa spýtavo pozrel a skúmal môj pohľad.
"Počula som ťa," povedala som zaháňajúc myšlienky. "A kde ho nájdeme?"
"Žije neďaleko mestečka Green Town. Dobre sa s ním poznám, takže to hádam nebude problém."
"Skvele!" Zvolala som. Skutočne ma to potešilo. Myšlienky som zahnala a bola som pripravená vyraziť na cestu a získať bylinky. Pozrela som na Davida. Tiež vyzeral byť odhodlaný. Keď zadunel hrom, vyzvala som ich. "Tak čo, môžeme vyraziť?"
"Rose, chceš ísť v takej tme a v takom nechutnom počasí?" Nevyspíme sa na to?" Uvažovala Scarlett. Všetci traja sme stáli v tej veľkej miestnosti a pozerali sme sa na seba. Každý čakal, ako ten druhý zareaguje. Scarlett najprv pozrela na mňa a potom na Davida.
Trochu posmešne sme sa s Davidom na seba pozreli. "Pre nás to nemá zmysel, Scarlett. My nie sme zvyknutí v noci spať."
"Vlastne... áno. Prepáčte." Aj Scarlett sa trochu pousmiala nad touto čudnou situáciou.
"Ale ak sa potrebuješ vyspať, pokojne môžeš, my to do rána vydržíme, máš pravdu, že ísť v takomto počasí a tme by nebol dobrý nápad. No musíme sa vrátiť do chaty." Povedala som po chvíli mŕtvolného ticha.
"To je fakt," prikývol Dave. "No musíme byť znovu opatrní. A tá kniha... môžeme ju vziať zo sebou?"
"No... viastne by sa to nemalo robiť, ale knižnicu mám pod palcom ja, takže v tejto situácií vám to dovolím, ale viac si to nezvykajte. Zasmiala sa. Vyzerala, že je jej ešte trochu trápna situácia pred chvíľou, no taktiež sa zdala veľmi unavená. My spať nepotrebujeme, ale ona áno. Trochu som sa však bála cesty späť a toho, čo bude v noci, keď budem sama so svojimi myšlienkami, ktoré ma veľmi znepokojovali.
Napokon sme sa vydali naspäť do chaty. Tento krát však cesta trvala chvíľku, keďže dosť pršalo, a vlci sa nám - zdá sa - vyhýbali širokým oblúkom. Bála osm sa však, že nás budú prenasledovať Thomasovi ľudia - špehovia, no našťastie sme sa šťastne dostali späť. Celú cestu sme však všetci zvierali svoje dýky. Stále pršalo a búrka nie a nie sa upokojiť. Za normálnych okolností, normálneho ľudského života by som pri zvuku klopkajúceho dažďa a hrmenia zaspala hneď, no bolo mi súdené prebdieť všetky nepokojné noci.
Sedela som schúlená v kúte na posteli, keď Scarlett ticho odfukovala a Dave sedel oproti mne v opačnom kúte, rukami si objímal nohy a pozeral na fascinujúce blesky.
"Rose?" Ozval sa znenazdajky celkom pošepky. Zdvihla som k nemu hlavu a hľadela v tme na jeho obrys.
"Áno?"
"Ja len... že či... či si nechceš sadnúť ku mne." Povedal to celkom prosebne, akoby nutne niečo potreboval, niečo čo bolo tajné, medzi nami. Bez slova som si k nemu prisadla a chvíľu ticha sme spolu strávili pozeraním na mihajúce sa blesky a stekajúce kvapky dažďa po okne.
"Vieš... za ten čas, čo som sa ti rozhodol pomôcť... čosi som si uvedomil," začal trochu rozpačito s pohľadom stále upreným k oknu.
Pozrela som naňho. "A čo to bolo?"
Bezmocnoe sklonil hlavu k svojím kolenám. Vyzeral akoby hľadal slová, akoby chcel čosi dôležité povedať, no nevedel to sformulovať do vety. "Ja... ja... som si uvedomil jednu zásadnú vec, hoci je to zlé."
Vyčkávala som na ďalšie slová. "A?"
"Rose, ja viem, že to nie je správne. Ale.." Otočil sa ku mne. To, čo sa stalo v tú chvíľu nikdy nezabudnem. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Netušila som, že to je tak úžasné. Netušila som, že to je tak úžasné od Davida. Cítila som z neho, že zo seba dostal dlho potlačované pocity. Cítila som, že vie, že túžim po niekom inom, ale zároveň dúfa, že sa to zmení.
Po nejakých sekundách v zajatí jeho bozku, ktorý som mu opätovala (nevedomky), som sa odtrhla a vyjavene som naňho pozerala. Zdalo sa, že bol takisto zmätený ako ja, no zároveň spokojný. Vyjadril sa jasne.
"Dave ja..." Vložila som si tvár do dlaní.
"Viem, nemusíš nič hovoriť." Znovu sa zapozeral do okna. Vrátila som sa späť do toho svojho kúta a vtedy nastal najbezmocnejší okamih v mojom živote anjela. Bezmocný plač. Nevedela som, čo urobiť. Čo cítiť. Nikdy v živote som nevedela cítiť lásku. Nikdy som nevedela čo to je niekoho objať či pobozkať.

A teraz neviem, čo cítim.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------