DAS - šiesta kapitola

20. dubna 2014 v 18:40 | Elizabeth
Hurá, Elizabeth prekonala svoju lenivosť a konečne vám vytvorila banner k poviedke DAS a napísala sem šiestu kapitolu!!! :D Veľmi ma teší, že o túto poviedku máte záujem a tak som sa rozhodla ju sem znovu dať. A možno sa mi rysuje aj nejaká vidina pokračovania. Uvidíme, ale či skôr či neskôr sa objaví aj siedma kapitolka. Zatiaľ všetko, prajem vám príjemnú veľkonočnú nedeľu.

-- 6 --

S plačom som vyšla z nemocnice a pozrela som na zapadajúce slnko. Diabol - Thomas už určite dávno vie, že Christian žije. Má schopnosti, ktoré ja nemám. No na to nebol čas uvažovať. Musela som vymyslieť, kam sa ukryjem.
"Rose!" Zaznel v ďalke hlas. Bol Davidov. Nechcela som sa s ním teraz dohadovať o tom, že robím chybu. No zostala som tam stáť, aby som aspoň zistila, čo chce. "Chcem ti pomôcť."
"Prečo?" Spýtala som sa nechápavo.
"Pretože mi na tebe záleží a nechcem ťa stratiť." Podišiel ku mne blízko. Stáli sme bokom od nemocnice. Ľudia stále chodili von a dnu, no my sme si ich nevšímali.
"Ale ja nechcem. Nemôžem ťa do toho zaťahovať." Povedala som. A naozaj som to nechcela. Toto bola moja záležitosť a mala som ju riešiť len ja.
"Na tom nezáleží. Potrebuješ pomôcť a ja mám riešenie." Položil mi ruky na plecia a hľadel mi hlboko do očí. "Mám miesto, kam sa presťahujeme. Tam, kde nás nenájdu."
"Nájde nás všade." Odvetila som zúfalo.
"Naše miesto nie. Je chránené proti diablom. Nepamätáš?" Usmial sa a v jeho hlase bola cítiť nádej.


Zdvihla som zrak. Naše miesto! To je ono! Keď som sa dostala k Daveovi, ukázal mi jeho obľúbené miesto a rozprával o tom, ako ho istá žena, ktorá ovládala bielu mágiu ochránila pred diabolskými silami. Nikto tam už nebýva a je to malá chatka. "No ako vieš, že sa tam nedostanú?"
"Raz som tam bol a hľadal ma Thomas aj s Catherine, a nemohli sa dostať cez stenu toho ochranného kruhu." Hovoril s úsmevom Dave.
"To je skvelé!" Usmiala som sa. A vzápätí trochu posmutnela. "Ale nemôžem vziať odtiaľto Christiana. Neviem ako by som ho odtiaľ dostala."
"Viem, to ovplyvniť nemôžeme. Ale... ako dlho si myslíš, že tam zostane?" Spýtal sa.
"Neviem. Skúsime to zistiť." Vykročila som ku vchodu. "Ak teda ideš so mnou."
"Samozrejme." A tak sme prešli vchodovými dverami a zašli znovu na psychiatriu. Potrebovali sme nájsť pracovňu nejakej lekárky, alebo lekára a mali sme šťastie. Lekári mali pracovne hneď pri dverách na oddelení. Vo dverách zaštrkotal kľúč a to sme sa už prešmykli dnu.
Hneď na kraji bola pracovňa doktorky Simonsovej. Dave skúsil kľúčku. Bolo zamknuté. Zanadávala som. "Dokelu."
"Upokoj sa, a čo Christian? Možno nám aspoň poradí, kde má jeho lekár pracovňu." Prišiel s úžasným nápadom Dave.
"Úžasný nápad. Ešteže si prišiel." Zasmiala som sa. Bežali sme teda ku Christianovej izbe. Keď nás zbadal potešil sa.
"Rose! Myslel som si, že sa už neuvidíme!" Podišiel ku mne.
"To som si myslela aj ja. Christian, toto je Dave. Je tiež anjelom smrti. A chce mi pomôcť zachrániť ťa." Dave kývol na pozdrav, a Christian sa jemne usmial.
"Christian, potrebujeme vedieť, ku ktorej lekárke alebo lekárovi chodíš na terapie." Povedal David zatiaľ čo ja som zase pohľad venovala Christianovi. Hneď ako to povedal som sa prebrala a prikývla som.
"K Simonsovej, ale prečo?" Nechápal Christian a sediac na posteli si šúchal obvzazané zápästie.
"No vlastne ak to budeš vedieť sám, tak nám to postačí: vieš koľko tu asi budeš?" Spýtala som sa.
Povedali mi, že vyše mesiaca. Lieky, ktoré beriem... no skrátka musia ma mať na očiach kým začnú normálne účinkovať." Vysvetlil. Na chodbe sa ozvali kroky. Najprv sme si ich nevšímali, až potom, keď sa priblížili k zatvoreným dverám. Zaznelo klopanie.
Odtiahli sme sa od dverí a pre istotu sa skryli poza skriňu, ktorá bola hneď vedľa dverí. Väčšina vecí v izbách bola biela, len steny boli namaľované nažlto. Počuli sme ako Christian otvára dvere a komunikuje s nejakou ženou.
"Dobrý deň, Christian," pozdravil ženský hlas.
"Dobrý deň, pani doktorka."
"Ako sa máš? Je to lepšie ako ráno?" Spýtala sa.
"Trochu," povedal Christian a vyznelo to, že viac k tomu povedať nechce.
"Dobre, potom sa porozprávame. Poobede o druhej, dobre?"
"Dobre."
"Tak sa maj zatiaľ." Lekárka odišla a Christian zatvoril dvere. V tú chvíľu sme vyšli z úkrytu.
"To bola Simonsová?" Spýtala som sa.
"Hej. To ona povedala, že tu budem tak dlho." Povedal a znovu sa posadil na svoju posteľ, pekne upratanú.
"Dobre. Ja teraz musím odísť na isté miesto, kde by ma nemali nájsť. Chcela som vziať aj teba, ale nakoľko som čo som, nedá sa to." Smutne som zvesila plecia. "Ale ak tu budeš mesiac, budem sa to za ten mesiac snažiť vyriešiť."
"Je to v priadku, Rose. Ja odtiaľto aj tak ešte nechcem ísť preč. Chcem tu zostať, pretože sa nechcem vrátiť ku svojej matke. Radšej budem tu. Kľudne by som predstieral, že mám tie čierne myšlienky stále, aby som nemusel odísť skôr ako o mesiac."
"No, tak toto som ešte od nikoho nepočul," zasmial sa jemne Dave. "Že by sa nechcel čo najskôr dostať preč z psychiatrie."
Christian sa tiež zasmial. "Tak som prvý."
Znovu som ho opatrne objala a potom sme sa s Daveom vybrali na to miesto, kde som mala zostať. Obaja sme vedeli, že sa budem musieť postaviť Catherine tvárou v tvár, a že to bude určite skôr ako o mesiac, ale zatiaľ je to najlepšie miesto, kde môžem zostať.
*****
Na miesto sme doleteli už za tmy. Mala som strach, či si nás sem niekto nevšímol ísť, ale cesta prebehla v poriadku a nebola ani dlhá.
"Sme tu." Pristáli sme na brehu potoka, kde kúsok stála chatka. Bola síce stará, ale nám obom to vyhovovalo. Všimli sme si však, že sa v nej svietilo. Prekvapene som pozrela na Davida, no on mal celkom pokojný výraz.
"Pokoj, to bude Scarlett. Žena, ktorá ovláda bielu mágiu." Povedal Dave, keď v slabom svetle zbadal môj spýtavý pohľad. Šli sme teda ku dverám a David zaklopal.
Neskôr sa v nich objavila žena, peknej štíhlej postavy, s pentagramom na krku a v ľahkej vetrovke. Jej čierne vlasy boli krásne lesklé a celá pôsobila ako veľká osobnosť s dostatkom energie. "David, však?"
"Áno, to som ja. A toto je Rose. Hovoril som ti o nej." Predstavil ma Dave. Scarlett si ma premerala od hlavy až k pätám a usmiala sa.
"Scarlett." Podala mi ruku a pevne ju stisla. Zatvorila oči a chvíľu mi len tak držala ruku. "Máte pred sebou dlhú budúcnosť."
Pozrela som na Davida. Ten len nemo žmurkol. Vošli sme spolu do domčeka, kde horel teplý kozub a rozvoniavali tu bylinky.
"Takže chcete tu zostať, kým neprejde tam to vonku?" Spýtala sa, zatiaľ čo nám chystala bylinkový čaj.
"Áno, dalo by sa to tak nazvať," povedal Dave. Pozerala som sa okolo seba. Vyzeralo to tu veľmi útulne. Myslím, že to tu chvíľu vydržím.
"Nemám nič proti, ak vám nebude prekážať, že tu zostanem. Aspoň zatiaľ." Pozrela na nás oboch spýtavým pohľadom.
"To je v poriadku, môžeš tu zostať," súhlasil David. Pozrel na mňa.
"Samozrejme," potvrdila som. Scarlett sa na mňa milo usmiala a hodila po mne ďakovný pohľad. Bola veľmi sympatická a vedela som si predstaviť jej spoločnosť dlhší čas. Aj mesiac. Nabíjala svoje okolie energiou. Silnou energiou. Cítila som ju až v končekoch prstov. Taká iskrivá.
"Cítim z vás, milá Rose, že by ste celkom rada boli znovu smrteľníčkou. Mám pravdu?" Prisadla si ku mne a pozrela na mňa. Dave sedel oproti nej a zrejme dobre vedel, na čo naráža.
"No... áno, je to tak."
"Cítim, že ste si celkom uvedomili tiahu byť anjelom smrti. Cítim aj to, že vás niečo ťahá do obyčajného sveta. Alebo skôr niekto. Niekto, komu ste dopriali život no ohrozili ste tým seba."
"Odkiaľ to viete?" Šokovane som pozrela na Scarlett a aj na Davea.
"Mám nadprirodzenú silu, nepamätáte?" Usmiala sa. "Podstatné je, že vám môžem pomôcť."
"S čím? Ako?"

"Poznám kúzlo, ktoré by prelomilo kliatbu. Mohli by ste byť znovu smrteľná." Keď to dopovedala, obaja sme si s Davidom vymenili pohľady. Zostávala vo vzduchu otázka: hovorí pravdu?

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 DorkaJ. DorkaJ. | E-mail | Web | 21. dubna 2014 v 18:34 | Reagovat

Už si len zaobstarať pekné čierne tričko s pozláteným nápisom: „DAS je moja droga“ a budem šťastná.  Takže Scarlet pozná riešenie? Ach, strastiplná cesta započala...
Asi je to len môj postreh, ale neuveriteľne dobre sa to čítalo v doprovode pesničky Sail Away od The Rasmus. Bože keď sa ja rozrečním.

2 Elizabeth Elizabeth | Web | 22. dubna 2014 v 14:09 | Reagovat

[1]: :D tak to ma veľmi teší, že ťa ešte baví čítať túto poviedku... :D
Áno, Scarlett pozná riešenie, ale jednoduché to nebude. :/ :D Ja väčšinou píšem pri hudbe takže niekedy sa aj mne hodí nejaká pesnička k poviedke. :D

3 infinite-freedom infinite-freedom | E-mail | Web | 23. dubna 2014 v 19:48 | Reagovat

[2]:
Fakt? Takže nie som sama? Väčšina z ľudí s ktorými som mala tú česť tvrdili, že ich hudba pri písaní ruší. No ja neviem. Inak než so slúchadlami v ušiach, by som pri toľkom hluku ani písať nedokázala. 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------