DAS - tretia kapitola

22. února 2014 v 17:36 | Elizabeth Fallen
Mám tú pre vás kapitolku DAS - budú pribúdať ako prednastavené články. A máme nový dizajn, ktorý sa mi podarilo nastaviť za ten čas čo som na wifi v bare... TAk príjemné čítanie.

-- 3 --

Keď som otvoril oči, videl som ju. Rose. Bola tu. Bola presne taká, ako predtým, no predsa sa zdala akosi desivá. Cítil som jej dotyk na ruke, ktorá neskutočne štípala. Bol to príjemný dotyk jej prstov. Mal som pocit, akoby už bolo po všetkom a ja som sa dostal tam, kam som chcel. Za ňou.
Zaostril som zrak a zbadal jej za chrbtom čierne krídla. Vydesilo ma to, no napriek tomu som sa cítil akosi pokojne. Pozrela mi priamo do očí a cítil som v nich bolesť. Hlbokú bolesť.



"Č-č-čo..." snažil som sa vyjachtať, no úplne mi vzala slová. Zdalo sa, že som ju vyľakal. Kľačala nado mnou akoby sa nemohla pohnúť. Ako socha. A ja... ja som ani nechcel aby sa pohla. Chcel som, aby zostala a bola tu už navždy. Chcel som to aj vysloviť, ale než som sa nadýchol, bola preč. Vyletela oknom a ja som znovu osamel.
O niekoľko minút na to som sa začala postupne upokojovať. Nevyprchal zo mňa ten smútok, ale plač sa mi podarilo utíšiť. Dave so mnou stále sedel na streche a objímal ma. Napokon sme sa rozhodli, že sa vrátime do môjho "obydlia". Keď sme vzlietli nad nočné mesto a všímali si utíchajúci ruch a hukot áut, upokojila som sa ešte viac. Čistý vzduch mi prečistil myseľ a znovu som sa uvoľnila.
Nemohla som prestať myslieť na to, čo som videla a vedela. Nemohla som prestať myslieť na to, že ten, koho som mala nemilosrdne odstrániť z tohoto sveta, je môj najlepší priateľ. Desilo ma to, že sa rozhodol dobrovoľne odísť zo sveta. No nepodarilo sa mu to a má nádej. Každý dobrý človek má nádej na život. Neviem prečo mu ju chcú vziať.
Vleteli sme do budovy, kde som ešte pred niekoľkými hodinami pokojne sedela na okne a pozerala na mesto. David sa na nič nepýtal, možno to vedel. Možno cítil to, čo som mala v srdci.
Na druhý deň ráno, po dlhej noci, ktorú som trávila mlčky pozerajúc na blikajúce svetielka v meste, som chodila z miesta na miesto po miestnosti s holými stenami a rozmýšľala. Dave tu stále bol so mnou a zamyslene ma skúmal.
"Prečo ho vlastne chcú tak veľmi odstrániť? Veď má veľkú nádej na to, aby svoje rozhodnutie napravil. Videla som ho, jeho zranenie nebolo vážne. Tak prečo?!" Nedalo mi stále. Dave ešte nič nevedel a spýtavo na mňa pozrel.
"Čo sa včera stalo?"
"Dave, nemohla som to urobiť," otočila som sa naňho a so zúfalým pohľadom som vyslovila. "Bol to môj najlepší priateľ."
"Počkaj... Christian? Ten, ktorého si vtedy spomínala?" Zamračil sa. O Christianovi som mu hovorila ešte dávno, keď sme sa spoznávali a hovorili sme si svoje príbehy za ľudského života.
"Áno ten Christian," prisvedčila som.
Dave sa ešte viac zamračil. Čakala som, čo bude nasledovať. "Pozri, Rose, chápem ťa, že to je pre teba ťažké za... usmrtiť ho ale..."
"...Je to proti pravidlám, viem! Viem to, dopekla!" Zvolala som nervózne. Dave zliezol z parapety okna a vykročil ku mne. Stále bol trochu zamračený, ale bolo vidieť, že sa nevie veľmi hnevať.
"Nechápeš, že nechcem aby si skončila tam, kde väčšina z nás? Potrestaná, zbitá a už úplne zničená?" Zdôraznil posledné slovo.
"Zničená? Dave, ja už som zničená. Bola som zničená vtedy, keď som sa dostala sem. Je to moja vina. Ale toto je iné. Chcem prísť na to, prečo ho chcú silou-mocou dostať zo sveta." Vysvetľovala som. "Nechápeš?"
Po týchto slovách, ktoré sa ozývali v miestnosti a odrážali od holých a ošarpaných stien, sa medzi nami rozhostilo ticho. Bolo to veľmi nepríjemné ticho, pretože obaja sme vedeli, že je to vážna vec. Toto ticho nebolo také ako tie predtým, keď sme sa len tak zo srandy podpichovali a potom prestali, lebo nám došli argumenty. Teraz sa ani jeden z nás nemá prečo smiať.
A obaja sme presne vedeli, prečo sa to ticho zrazu rozhostilo. Dave to chápal, ale ešte to nezažil a preto bol zaskočený mojou reakciou a tým, že chcem prísť na to, čo je za týmto všetkým skryté.
"Fajn. Fajn. Takže čo navrhuješ? Pôjdeš sa spýtať priamo Catherine?" Spýtal sa sarkasticky. Pozrela som naňho trochu šokovane, pretože tento tón som od Davida ešte nikdy nepočula a zarážal ma.
Bola som stále trochu naštvaná a rozrušená tak som tým istým tónom odpovedala. "Iste, a všetko jej vyklopím!"
Na to som preliezla parapet okna, na ktorom pred chvíľou sedel Dave a vyletela plnou rýchlosťou von. Počula som, ako Dave za mnou volá. "Rose! Rose, no tak! Počkaj!"
No ja som už nečakala. Letela som do diaľky, no bez cieľa. Dnes svietilo slnko a ja som letela dosť vysoko, takže mi nepríjemne svietilo do očí. No aj tak som letela ďalej. Občas som počula spev vtákov sediacich na elektrickom vedení. Znel celkom príjemne. Tiež znel príjemne krik a smiech detí, ktoré sa hrali na detských ihriskách. Je december, ale pre deti to neznamená prestať sa hrať a naháňať po ihrisku. Aké zlaté. Veľmi by som si priala byť malým dieťaťom. Vrátiť čas. Ale aby sa už nestalo to, čo sa stalo. Aby som mala znovu nádej na obyčajný život.
Ani neviem ako, ocitla som sa nad domom, ktorý som včera navštívila a o chvíľu aj opustila. Ten dom, kde včera ležal Christian v túžbe, že umrie. No neumrel. Zasvrbelo ma zápästie. Presne to, ktoré som si dávno porezala. Ako anjel smrti som si odniesla svoje zranenie do tohto života. A nebolo malé. Bola to dlhá čiara cez zápästie podľa žíl. Jazva svietila na ružovo a jasne kontastovala s mojou bledou pokožkou.
Znovu som nazrela do okna ako včera. Dnes som však badala veľký rozdiel. Okno bolo pevne zabuchnuté. No ja som ho aj tak vysunula a vpadla do izby. Práve si asi myslíte, aká som neukrôchaná. Beriem to. Ale ja sa skrátka musím dozvedieť, čo sa s Christianom stalo.
Christian tam však už neležal. Izba bola síce stále neuprataná a papiere boli stále rozhádzané po celej izbe, krv sa tiež stále červenela na bielom koberčeku. No Christian bol preč. Nemusela som dlho uvažovať kde. Nejaká nemocnica či psychiatria.
Nebyť neporiadku a krvi na zemi, bola by to krásna a útulná izbička. Podkrovná, mimochodom. Vždy som po takej túžila. Rozhodla som sa trochu si to tu poobzerať. Dvere do izby boli zavreté a kdesi z domu sa niesli zvuky pusteného rádia. Nečujne som sa predierala papiermi na zemi. Pri písacom stolíku na zemi ležal roztvorený zošit, ktorý vyzeral ako denník. Keď som ešte žila obyčajný život, o žiadnom som nevedela. Zdvihla som ho. niektoré stránky boli vytrhané a vypadli z toho akési papieriky.
Ponorila som sa do jeho úhľadného písma a začítala sa do záznamu zo včerajška.

"Dnes je akýsi zvláštny deň. Neviem vlastne čím. Len cítim, že je správny čas. Už je ten najlepší čas, urobiť rozhodnutie, ktoré som dlho odkladal. Zachoval som sa veľmi zle a zaslúžim si trest. Ona tiež odišla. Tak môžem odísť aj ja. Veľmi mi chýba."

Zvyšok stránky bol odtrhnutý. Z celého textu bolo cítiť smútok. Vedela som o Christianovi, že trpel depresiami. Ale nemyslela som si, že by to niekedy zašlo tak ďaleko, aby sa pokúsil o samovraždu.
Listovala som ďalej denníkom. Našla som dokonca záznam z dňa, kedy som ja zomrela. Bolo to len pár viet, no už z prvej vety bolo jasné, že vedel o mojej smrti.

"Je preč. Už navždy. Miloval som ju tak, že som celkom zabudol, aký zlý je svet. A ona o tom aj tak nevedela. Keď som jej to chcel povedať, stalo sa to, čo sa môže stať len mne. Smoliarovi. Ach Rose."

A už dosť. Nezvládam to viac čítať. Bolí ma srdce z tých viet. Roky som ho odmietala a on ma miloval. Vlasne... možno za jeho smrť môžem ja. Potichu som položila denník znovu na to miesto, kde bol predtým a so slzami v očiach som sa postavila. Na písacom stolíku bol ďalší popísaný papier. Báseň. Tá však bola písaná na stroji. Christian má veľký talent na básne. Obdivovala som ich. Chodili sme spolu na literárny krúžok. Mne to nikdy nejako nešlo.
Vzala som papier s básničkou a chcela som si ju prečítať, keď vtom som počula približujúci sa ženský hlas.
"Ed, musím ešte upratať tú izbu. Je to strašné." Vzlykala. Rýchlo som položila papier s básňou späť na stolík. Už som počula, ako pokladá ruku na kľučku a rýchlo som sa prešmykla oknom von a vyletela na strechu oproti kde ma nebude vidno, no videla som dosť dobre do miestnosti. Videla som ako Christianova mama vchádza do izby. Pozrela na okno a začudovala sa. Dopekla, zabudla som ho zabuchnúť. Podišla k nemu. Ja som sa skryla za komín. Zbadala som, ako sa rozhliada po meste a napokon zatvára okno.
Ešte som tam chvíľu sedela a pozerala ako jeho mama upratuje rozhádzanú izbu a číta jeho smutné básne. Denník, ktorý bol hodený na zemi zdvihla, no nečítala ho. Potom som znovu vzlietla nad mesto. Bolo už poobede a všetci sa presúvali domov z práce.
Nemala som chuť vrátiť sa znovu k Daveovi. Bolo mi ľúto, že sme sa spolu nejako... nepohodli, no nemala som chuť byť tam v tom škaredom holom dome bez duše. A tak som znovu skončila na tej istej streche ako včera. Moje obľúbené miesto bolo niekde úplne inde, ale toto miesto... dobre sa tu sedelo. A tak som tu zostala.
Hľadela som do prázdna. Bol tu dobrý výhľad, takže som dovidela aj na moju starú budovu. Bola v diaľke ako nejaký pamätný pomník vojny. Polorozpadnutá. Ale jediné miesto, kde nikto nechodil. Každý sa tam bál chodiť. Keď som žila, bol to dom jednej rodiny, ktorá sa odsťahovala, pretože tam bol vraj niekto zavraždený. Nepoznám tieto mestské historky. A ani ma nejako nezaujímali.
Pokrčila som nohy a pozerala na svoje čierne džínsy. Boli už trochu vyšúchané, ale bolo to to jediné, čo som si mohla obliecť. Dostala som ich od tých vyšších. Tiež k tomu patrilo čierne tričko s dlhým rukávom a pohodlné tenisky. Nemáme možnosti prezliekať sa ako ľudia. Nemáme kvôli čomu. To iste pochopíte. Len ak je to oblečenie nejako zničené, tak nám zabezpečia nové.
Znovu som sa prichytila ako si pozerám na svoju veľkú jazvu. Prechádzala som si po nej jemne prstom. A len tak tam sedela, počúvajúc hluk mesta a spev vtákov. Krásny deň, pomyslela som si. Škoda len, že tak smutný.
"Rose! Rose!" Ozvalo sa zrazu z diaľky. Blížil sa ku mne Dave rýchlosťou blesku. Hneď ako pristál na streche, pozrel na mňa a naliehavo zvolal moje meno. No ja som ho akosi nedokázala vnímať. "Rose, preboha, vnímaš ma?!"
"Áno, vnímam ťa, Dave," odvetila som sucho. On sa postavil predo mňa, takže mi zatienil výhľad na mesto. Tak ma prinútil pozrieť sa mu do očí.
"Bola za tebou Catherine. Pýtala sa ma, či je to vybavené s tým chlapcom." Vypustil zo seba rýchlo toľko slov naraz až ma to zarazilo.
"Čo si jej povedal?" Spýtala som sa naliehavo.
Dave mlčal. Dlho mlčal. A vedela som, že pred Catherine nemlčal. Vyskočila som na rovné nohy. Povedal to. "Ty si jej to povedal?! Prečo?"

"Upokoj sa! Nič som nepovedal. Len som jemne prikývol a ona si to vyložila tak, že to vybavené je. A potom odišla." Vysvetlil. Vtedy mi odľahlo. Ona to aj tak zistí, ale aspoň mám náskok. No neviem, či to má cenu. Neviem, koľko mám času, ale to nevadí. Risk je zisk.

PREDCHÁDZAJÚCA KAPITOLA
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 DorkaJ. DorkaJ. | Web | 26. února 2014 v 15:02 | Reagovat

"Risk je zisk". Tak nasledujúca kapitola sa mi javí ako v celku napínavá 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------