Nepochopená: kapitola tretia 2/2

17. prosince 2013 v 18:53 | Elizabeth Fallen

-- Kapitola tretia - časť druhá --

"Zdravím, som doktor McGee." Predstavil sa znovu. Anne Hopewellovej bol lekár veľmi sympatický. Vyžaroval energiou a bolo jasné, že tento človek sa pre svoju prácu hodí.


"Dobrý deň, ja som Christian Hopewell a toto je moja manželka Anne Hopewellová." Podali si ruky.
"Posaďte sa, prosím," ukázal rukou na dve červené kreslá pred stolom. Zrazu zazvonil telefón až pani Hopewellová vyskočila. Bol to telefón doktora Addamsa. Malý čierny, že by ste si ani nemysleli, že to je telefón. Zdvihol ho a po krátkom rozhovore typu "áno, nie, hm, uhm" ho položil.
"Ospravedlňte ma, prosím." Vyšiel z miestnosti. Obaja rodičia si sadli do tých istých nepohodlných kresiel, do ktorých včera.
"Dobre, tak chcem sa najprv s vami porozprávať o Abby," začal doktor McGee. "Prečo si myslíte, že sa vaša dcéra pokúsila o samovraždu?"
Začala Anne. "No, viete, ani vlastne neviem. Neviem to pochopiť, pretože si myslím, že jej nič nechýba. Sme kompletná rodina a... myslím si, že naše vzťahy sú tiež v poriadku. Až... až na to, že sa občas hádame."
"Čoho sa tie hádky týkajú?"
"Viete, väčšinou tie hádky vyvoláva sama Abby," povedal nervózne Christian.
"Ale nie, len nevie mlčať keď sa jej niečo nepáči, to je všetko," oponovala mu Anne Hopewellová.
"Takže v podstate si myslíte, že nemala dôvod na samovraždu?"
"Nie," povedali jednohlasne rodičia. Doktor si zapisoval rýchlo do zošitka.
"Aké sú vzťahy medzi vami navzájom?" Položil rodičom ďalšiu otázku. Anne kútikom oka pozrela na svojho manžela, ktorý si práve nahlas odkašľal. Doktor zdvihol pohľad na rodičov a potom spýtavo pozrel na Christiana.
"Myslím si, že Abby má ku mne dobrý vzťah. A ja k nej tiež. Nemáme nejaké problémy - myslím vážne," povedala pani Hopewellová.
"Uhm, a čo vy pán Hopewell?" Ukázal koncom pera na neho.
"No, ja a Abby máme tiež dobrý vzťah. Málokedy som doma, mám prácu, ktorá si vyžaduje pracovné nasadenie, takže sa veľmi nestretávame, ale inak nemáme problém," spustil pán Hopewell.
"Aha. A kde pracujete?"
"Som podnikateľ vo vlastnej spoločnosti, takže mám dosť práce. Je to advokátska spoločnosť."
"Ach tak," znovu si to zapísal. "Pani Hopewellová, a vy kde pracujete?"
"Ja som nezamestnaná, keďže manžel zarobí dosť. Starám sa o domácnosť a tak."
"Dobre. Tak, teraz sa ešte porozprávam s Abby a potom ju tam pôjdem zaviesť."
:::::::::::::::::::::::
Sedela som tam vonku asi desať minút, keď sa dvere otvorili a vyšli rodičia. Mama ukázala na dvere, že mám ísť dnu. Keď som vošla doktor ma hneď usadil.
"Posaď sa." Vybrala som si kreslo ktoré stálo vľavo od toho druhého. Nebolo pohodlné, bolo skôr neforemné. Preložila som si nohu cez nohu a pozrela na doktora, ktorý si práve otáčal stránku vo svojom notese.
"Tak, porozprával som sa s tvojími rodičmi. Tvrdia, že sa občas hádate. Prečo sa hádate?"
"Na čo vám to mám hovoriť, keď to ak tak vyzvoníte rodičom?" pozrela som spýtavo na doktora. Jeho otázka ma celkom zaskočila.
"Som viazaný tajomstvom, takže čo mi tu povieš tu aj zostane," povie potichu.
"A čo ak vám neverím?" argumentovala som.
"Hm, tak toto necháme tak, vidím, že sa o tom nechceš rozprávať. Každopádne, vieš, že človek sa potrebuje vyrozprávať."
"Ja nie," pokrútila som hlavou.
"A čo potom robíš so svojími emóciami a pocitmi, keď o nich nehovoríš?" Pýta sa prekvapene. Vidno na ňom, že sa ma snaží pochopiť. Ale nedarí sa mu to.
"Nič. Držím to v sebe. Aj tak by to nikto nepochopil, tak načo to mám niekomu vešať na nos?"
"No, možno by ťa niekto pochopil. Spýtam sa ťa na včerajšok. Z akého dôvodu si sa chcela zabiť?" Šťukol perom.
"Ach," vzdychla som si a otočila oči stĺpkom. "Lebo tento život je úplne v háji. Nechcem žiť."
"Aha. A čo to porezanie sa? Teda chcem povedať, bolo to prvý krát?" Zapísal si moju odpoveď. Pripadám si ako na výsluchu.
"Nie. Robím to často, je to skvelá vec, pomáha to, keď mám nervy, alebo keď som skrátka na dne."
"Vieš ale, že to je aj veľmi nebezpečné? Môžeš na tom byť postupne závislá. Od kedy to asi trvá?"
"Asi rok, možno o čosi viac. A... ak vás to tak zaujíma, nie som závislá. Len to potrebujem." Povedala som, a v duchu som si predstavila včerajšok. Ten uvolňujúci pocit, keď mi z rany tiekla krv.
"No môžeš s tým mať problémy pekne dlho. Ako si vlastne k tomu prišla?" pýta sa a hodnotí pohľadom výraz mojej tváre.
"Neviem, nejako som to vyskúšala prvý krát a začalo sa mi to páčiť. To uvoľnenie." Zasnívala som sa opäť na včerajšok a dni pred tým.
"Si si istá, že nie si závislá?"
"Prosím?"
"Pýtam sa, či si si istá, že nie si závislá." Zdôraznil posledné slovo.
"Absolútne!"
"Ako často to robíš?"
"Každý deň."
"Ach, aha. Tak, myslím si, že ten pobyt u nás potrebuješ." Povedal a zatvoril svoj notes. Pero aj s malým notesom si odložil do vrecka bundy, ktorú mal povesenú na chrbte stoličky.
"Tým chcete povedať čo?!" zvýšila som hlas. Rozrušilo ma to, že ma tam chcú všetci zavrieť. Za čo? Za to, že som si vzala nejaké lieky aby som konečne necítila tú neznesiteľnú bolesť? Za to, že mám radšej žiletku než aby som sa s niekým porozprávala? To sú tie dôvody? To je fakt teda úbohosť. Sú ľudia, ktorý by mali byť v bláznincoch a aj tak chodia po vonku a snažia sa byť normálni.
"Tým chcem povedať to, že proste potrebuješ terapiu."
"Prečo? Veď som v pohode!" Vstávam zo stoličky a ruky sa mi začali triasť.
"No veď práve," povie pokojným hlasom a necháva ma rozhorčenú stáť pred stolom. Vzal si svoju bundu a podišiel ku dverám. Na chodbe som zbadala sedieť oboch rodičov. Už pohľad na ich tváre ma začínal vytáčať.
"Pán a pani Hopewellovci, ako som vám už spomínal, odveziem vašu dcéru do liečebne. Bolo by lepšie, keby som s ňou šiel sám. Môžete sa rozlúčiť. Všetko potrebné, teda o návštevách a podobne vám pošlem mejlom, teda vám, pán Hopewell." Povedal a pozrel na mňa. Stále som stála v miestnosti s rukami zaseknutými v nervóznom hnevlivom geste.
Mama po doktorovych slovách vybehla za mnou do miestnosti a chcela ma objať, ale ja som sa nedala. Nemám rada objímanie, a nechcem, aby ma objala. Otočila som sa jej chrbtom a ona ma chcela pohladiť po vlasoch no ja som sa znovu otočila. Napokon to vzdala a naznačila otcovi, aby sa so mnou rozlúčil on. Podišiel ku mne a letmo ma pohladil po chrbte. Doktor McGee všetko pozoroval s akýmsi utajovaným záujmom.
"Tak, oddýchni si tam," povedala mama a z ľavého oka sa jej pomaly spustila slza. Doktor McGee sa na mňa spýtavo pozrel, akoby sa pýtal, či môžeme ísť. S veľkou nechuťou som prikývla. Ale na druhú stranu, bolo to lepšie akoby som mala ísť s rodičmi domov a znášať, teda neznášať ich hlúpe reči.

Vyšla som teda za ním na chodbu a rodičia vyšli z doktorovej pracovne. Zabuchli dvere a pozerali za mnou, ako odchádzam. Naposledy som zachytila ich pohľady.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------