Nepochopená: Kapitola štvrtá

23. prosince 2013 v 17:32 | Elizabeth Fallen
Tak konečne som ju dopísala. Nie je taká dlhá ako táto pred tým, má dve strany vo worde, ale chcela som to ukončiť nejako, a potom by už nebola taká dobrá príležitosť.. :D

-- Kapitola štvrtá --

Doktor mi vzal veci, aj keď som protestovala. Kráčala som za ním, pomalým krokom, míňala som stále hádajúci sa pár a kričajúce deti. Všetko však bolo mimo mňa. Nepatrilo to do môjho sveta a ja som to nevnímala. Vnímala som len kroky, ktorými sa pomaly blížim ku dverám nemocnice a ktoré ma zavedú k autu doktora McGeea.


Vonku bolo chladno až ma striaslo, keď som vyšla z tepla nemocnice. Mala som na sebe prehodenú moju zimnú bundu. Obliekla som si ju až keď doktor už zastavoval u svojho auta. Musím uznať, že má veľmi dobré auto. Čierne a zdalo sa, že pomerne nové SUV. Otvoril mi dvere, a ja som sa posadila. Stále sme mlčali a ani jeden z nás nemal chuť sa rozprávať. Keď som nasadla, s jemnosťou zabuchol dvere a otvoril kufor, aby tam odložil moje veci. Cez predné sklo som zazrela ako na mňa zazerá akási stará pani. Mračila sa. Rýchlo som odvrátila pohľad a hľadela radšej dozadu na doktora ako zatvára kufor.
"Všetko v poriadku?" spýtal sa potichu. Posadil sa za volant a pripravoval sa na cestu. Ja som len mlčala a tak sa spýtavo pozrel do spätného zrkadla, dke ma dokonale videl. Slabo som prikývla. To mu asi stačilo a išli sme.
Cesta bola nudná. Väčšinu z nej som len prespala, pretože v noci som sa vyspať nemohla. Doktor v tichosti šoféroval a cesta sa zdala príliš dlhá. Aspoň pre mňa. Nikdy som nemala rada dlhé cesty. Keď sme šli raz s rodičmi v lete na dovolenku, nemohla som tú dlhú cestu vydržať. No vtedy vonkoncom nebolo ticho. Stále som počúvala rodičovské hádky. To ma prinútilo spomenúť si na ranný výstup. Čo som povedala. Čo povedali oni doktorovi, čo sa teraz bude diať. Kam ma to vlastne vezie?
Naklonila som hlavu aby som videla dopredu. Práve vtedy sa pred nami začala črtať brána. A čosi ako vrátnica. Spomalili sme až sme prišli k okienku, z ktorého vykúkal plešatý muž. Doktor pootvoril okienko a prehovoril.
"Dobrý, John! Veziem novú pacientku." Povedal krátko a muž s menom John sa len usmial a otvoril závoru. Keď sme vošli do dvoru, obzrela som sa ešte za bránou. Keď som však z okna zbadala veľký priestor a vyššie či nižšie budovy, trochu ma to vydesilo. Pôsobí to tu veľmi pochmúrne. Toto má byť psychiatrická liečebňa?
Zaparkovali sme na miesto s doktorovým menom a on len povedal: "A sme tu."
Vystúpila som z auta a rozhliadla sa naokolo. Ten "priestor" ako som to nazvala, bol obkolesený báronou. Blízko nás bola budova, na ktorej bál nápis Hlavná budova. Mala mnoho okien, ale bola celkom pekná. Niektoré okná boli trošku pootvorené. Som zvedavá ako to vyzerá vo vnútri, lebo navonok sa to zdá veľmi depresívne. Z hlavnej budovy sa tiahla chodba až k ďalšej budove, ktorá bola asi trojposchodová. A vedľa toho všetkého bola tuším kotolňa.Doktor zamykal auto, zatiaľ čo ja som sa obzerala naokolo. Je tu akési nepríjemné hrobové ticho. Bolo počuť len občasné krákanie vrán, ktoré sedeli na vysokých stromoch pri vstupe.
Obloha bola sivá, a všetko mi pripadalo akoby som sa na svet pozerala cez čiernobiely efekt na fotoaparáte. Nič farebné. Uvedomujem si však, že takto na mňa pôsobí svet už veľmi dlho. Všetko sa zdá čiernobiele. Nudné, smutné a zbytočné. Neviem na čo ma sem dali. Ako mi to má pomôcť? Myslia si, že mám nejaký problém, ale ja to tak nevnímam.
"Môžeme?" ozval sa za mojim chrbtom doktorov hlas. Vyľakane som nadskočila a na opätku sa otočila k nemu. Asi som mala nejaký vtipný výraz, pretože sa slabo pousmial. Mala som sto chutí povedať nie...
"Nie," zašepkala som slabo. Zdalo sa, že to je nepočuteľné, avšak doktor na mňa pozrel. Bol o niečo vyšší ako ja, takže musel skloniť hlavu. "Prosím?"
"Nič... Ja len, že... nechcem tam ísť," vyriekla som s povzdychom. "Nechcem tam ísť, pretože tam nepatrím. Patria tam úplne iní ľudia, ktorý to potrebujú, ale ja nie."
"Abigail, sama si sa rozhodla že sem pôjdeš a..." začal.
"Nie, nie, nie! Rodičia sa rozhodli za mňa. Všetci ste sa rozhodli za mňa! Ja som sa sem nepýtala. Ja som chcela byť len... len..." vychŕlila som kopu slov až v tých posledných som sa zasekla a potom len zašepkala. "...Mŕtva."
"Tak poď," povedal potichu doktor a chytil ma okolo pliec. Ja som sa však vytrhla. Jeho prítomnosť mi bola odporná. Chcela by som byť sama. Pozerať len von oknom a nevnímať svet, byť v tichu a neviditeľná. A oni ma preto pošlú sem. Aké nezmyselné a nelogické.
Hneď ako doktor zbadal, že som sa mu vytrhla, nesnažil sa viac o kontakt. Vzal moju tašku a v tichosti bez slov šiel v pred. Naznačil mi aby som šla za ním. A ja som šla. Viem, práve si hovorím, že som bola hlúpa. Celý svet bol vtedy hlúpy a ešte aj je.
Keď sme sa priblížli ku dverám hlavnej budovy, doktor vytiahol z vrecka zväzok kľúčov. Všetky boli pevné. Chvíľu medzi nimi hľadal ten správny až napokon našiel kľúč od vchodových dverí. Strčil kľúč do zámky a pootočil dva krát. Možno by nebolo ťažké ujsť, pomyslela som si, keď otváral dvere. Podržal mi ich aby som mohla vojsť a viedol ma dlhou chodbou až k výťahu.
Keď sme vystúpili na druhom poschodí hlavnej budovy, zbadala som, že na nás čaká staršia no celkom sympatická žena. Mala kučeravé krátke vlasy, ktoré jej kde-tu začínali šedivieť, no napriek tomu vyzerala veľmi dobre.
"Dobrý deň! Vy budete asi Abigail Hopewellová, však?" Prihovorila sa mi, a podišla ku mne aby mi podala ruku. Tiež som jej podala ruku a opätovala jej pevné stisnutie. "Som Jane Reedová, riaditeľka liečebne."
Potom sa ešte krátko pozdravila s doktorom a vyzvala nás, aby sme šli za ňou. Ako sme tak kráčali chodbou s mnohými dverami, a doktor pozdravil niekoľko žien v bielom, prišli sme k dverám na samotnom konci chodby, kde bolo napísané: "Riaditeľka Jane Reedová".

Riaditeľka odomkla dvere a pozvala mňa aj doktora dnu. Presne som vedela, že u riaditeľky budem vybavovať formality. Podpisovať a tak. A to sa aj stalo. Prešlo dosť času, ktorý som nad papiermi strávila. Čakala som aj to, že sa bude rôzne vypytovať, no mlčala. Možno to tu nakoniec nebude také zlé.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Charlie Charlie | E-mail | Web | 28. prosince 2013 v 16:07 | Reagovat

Ja som to začal čítať, ale vôbec netuším, kde sa nachádzam, kto je dievčina, aký je dej, tak sa musím asi vrátiť a začať to čítať od začiatku, lebo mám v tom už riadny chaos. 8-O

2 Charlie Charlie | E-mail | Web | 30. prosince 2013 v 21:01 | Reagovat

Aha tu je môj komentár.

Ináč ak ti môžem niečo vytknúť, všimol som si to viackrát:

povie potichu doktor a chytil ma okolo pliec...

Povie - chytil. Časy sa tam veľmi bijú a možno máš dôvod písať to tak, ako to píšeš, ale ja ako čitateľ ti len oznamujem, že ma to veľmi ruší. Lebo časy majú byť zjednotené.

Inak sa teším na pokračovanie, tak píš. 8-)

3 Elizabeth Fallen Elizabeth Fallen | Web | 31. prosince 2013 v 11:53 | Reagovat

[2]: Ďakujem za upozornenie, určite sa to budem snažiť v ďalších kapitolách zlepšiť... :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------