Nepochopená: kapitola druhá

1. prosince 2013 v 10:58 | Elizabeth

2. kapitola

Noc bola hrozná. Bola som bez možnosti otočiť sa a už vôbec vstať. Neznesiteľná noc. Nie že by som sa nevedela dočkať rána ale radšej aby bol deň než noc. A aby som mohla aspoň trochu pohnúť telom.
Som človek, ktorý rád spí a keď má tú príležitosť tak spí dlho. Práve teraz sa tá príležitosť naskytla, ale i tak som sa zobudila ubolená o siedmej ráno, keď len začalo svitať. Zdá sa, že sa začína ďalší zimný šedivý deň. kútikom oka som zazrela malú jemnú vrstvu snehu na chodníkoch a zopár ľudí s dáždnikmi. Aha! Sneží.


Ani som si nevšimla keď pri mne stála sestrička s kruhami pod očami - no usmievajúca sa - a chystala sa čosi povedať.
"Dobré ránko, Abigail!" zvolala.
"Dobré," odpovedala som ospalo.
"Teraz ťa už môžem uvoľniť, aby si sa mohla obliecť. Rodičia ti priniesli tieto veci." Na okraj postele položila úhladne poskladanú kôpku oblečenia. Zdá sa, že moje obľúbené kúsky šatníka. "O ôsmej pôjdeš k jednému lekárovi z liečebne, s ktorým sa pozhováraš."
"Ďakujem," vypustila som z úst ticho. Rozprávať sa s psychiatrom? A o čom? Ja nemám problém. Vobec neviem, čo mu mám hovoriť. Mám radšej mlčať? Fakt netuším.
Sestrička sa stále usmievala akýmsi čudným úškrnom, ktorý sa za úsmev ani považovať nedá. Bola to presne tá červenovláska ktorá sa včera večer prehrabovala v papieroch a uisťovala ma, že to v noci pripútaná vydržím. Až teraz v rannom šedivom svetle som zazrela jej čierne oči. Ani by ste nerozoznali dúhovku od šošovky. Čierne ako uhol. Vždy som túžila po čiernych očiach. Čiernu farbu mám zo všetkých najradšej. Jej postava bola trochu zaguľatená, ale i tak pôsobila príjemným dojmom a z jej tváre vyžarovali sympatie.
Krátko si ma premerala a odopla mi putá z nôh aj z rúk. Nesmierne sa mi uľavilo. Ponaťahovala som si ruky a nohy a kosti spokojne zapraskali. Poranená ruka ma stále svrbela až som z toho skoro prišla o nervy.
"Bolo by lepšie keby som ti vymenila obväz." Vzala do rúk moju ruku a pozrela na pár kvapiek presakujúcej krvi. Prešla po nich prstom. Boli suché. Napriek jej jemnému dotyku, ktorý by ste ani necítili, som ja takmer vyskočila z kože, pretože ma to neskutočne svrbelo a pálilo. Sykla som od bolesti. "Au!"
"Prepáč, skočím po ten obväz." Sestrička zmizla za závesom a hrmotala. Napokon som začula zabuchnutie zásuvky a sestrička s tými čiernymi očami, ktoré som jej tak závidela sa vrátila späť ku mne.
Kým bola preč, prezerala som si celé svoje telo, akoby som sa nevidela niekoľko rokov. Keď som zbadala svoje nohy - síce štíhle a pre mnohé dievčatá a ženy dokonalé - zhnusene som sa odvrátila a znovu pozrela do zimného, zasneženého rána. Nenávidím svoje telo.
"Tak, polož si ruku na posteľ," povedala a položila vedľa mňa na posteľ veľkú náplasť a nový obväz. Jemne a s citom mi odmotávala starý obväz. Mňa však aj tie jemné dotyky neznesiteľne pálili a myslela som si, že sa z toho zbláznim. Keď odmotala obväz, pozrela na mňa trochu citlivo. "Trochu to asi zabolí." Začala pomaly strhávať náplasť nasiaknutú krvou. Okolo rán to hrozne bolelo, no našťastie na stehoch bola mäkká vata.
Pohľad mi padol na ranu, pozašívanú niekoľkými stehmi. Stále to nepríjemne pálilo. Až by som si od nervu ruku odsekla. Rana sa ťahala po zápästí, presne tam, kde by ste mohli hľadať žily. No aj tak, sa mi ich nepodarilo prerezať.
Od bolesti som sa až mračila. Sestrička rýchlo zalepila novú náplasť a obviazala mi to novým obväzom. "Teraz ťa už nechám."
Len čo zmizla za závesom, držiac si ubolenú ruku som pozrela na kôpku oblečenia na okraji mojej postele. Bola tam moja obľúbená károvaná čierna košeľa s dlhým rukávom, ktorú som veľmi rada nosila v kombinácii so sivým tričkom. Našla som tam aj čierne džínsy a samozrejme čížmy a spodnú bielizeň. Rozhodla som sa teda prezliecť.
Keď som bola hotová, prešla som k oknu a rozhliadla som sa po ulici pred nemocnicou. Po chodníkoch sa stále náhlili ľudia, bolo počuť hluk áut, hromadnej dobravy. Neznášam mestá. Žijem v paneláku na ôsmom poschodí a je to neznesiteľný pocit, žiť v byte - dosť veľkom, s dvomi osobami - rodičmi, ktorých neznášate. Neznášate ich reči, neznášate ich reč tela, neznášate ich celých. Iste, vravíte si, že rodičov by si malo každé dieťa vážiť. Ale za čo si ich mám vážiť, keď ma väčšinou svojho života ignorujú a berú ma len ako prostriedok na získavanie klientov? Pýtate sa ako to myslím? Asi takto: vždy, keď je otcov dôležitý večierok - nezaobíde sa to bez "žiadne negativistické reči, Abby!", vždy ma musia každému predstaviť, samozrejme mama ma navlečie do akýchsi nechutných šiat, ktoré sú pre mňa vrchol nevkusu. Poviem niečo zle, oheň je na streche. Matka nie je taká ako otec, to on všetko toto robí, ale ona sa to naučila od neho. Môže byť najlepšou matkou na svete, ale jedine tak, ak by nebola s otcom. A tak sa to v tom byte nedá vydržať!
Práve keď som sa zapodievala rodičmi a tým, čo ma dnes ešte čaká u toho cvokára, za mojím chrbtom sa ozvali hlasy. Jeden celkom unavený a bolo od prvého slova jasné, že ten človek nespal celú noc. A ten druhý, pokojný a milý. Ten druhý bola sestrička. A ten druhý? Kto iný ako moja milujúca matka. Dôraz kladiem na ironickosť slova "milujúca".
"Dobré ráno, som Anne Marie Hopewellová, Abbyina mama. Môžem sa s ňou pozhovárať?" ozval sa ako prvý hlas mamy. Celkom tichučko, pošepky.
"Isteže. Nech sa páči." Povedala sestrička.
"Ďakujem." Záves sa rozhrnul a počula som klopkanie opätkov maminých topánok. Zostala som otočená k oknu a nechcem sa otočiť. Nemám chuť pozerať sa ne elegantnosť tejto dámy.
"Ahoj, Abby," vyslovila akosi opatrne a pomaly mama. Počula som, ako si sadá na okraj postele. Čosi zaštrngalo. Kútikom oka som zbadala ako v dlani drží remeň, ktorý mi celú noc zvieral ruky. Znovu som zablúdila pohľadom do šedívého rána. Pozerala som zhora na dáždnik staršej pani, ktorá sa s barlou snažila ponáhľať po primrznutom chodníku.
"Ako si... chcem povedať, bolo to zlé s tými remeňmi v noci?" položila otázku jemne. Takto sa správa len keď s ňou nie je otec. Od okna sa odrážala celá izba takže som videla ako tam sedí. Hlavu mala mierne sklonenú, stále akoby pozerala na hnedé kožené remene. Jej bledá tvár, nespokojná a oči ešte vždy uslzené pôsobili dojmom, že je to utrápená žena. Dnes však nebola ani namaľovaná, vyzerala akoby sa ponáhľala a nestihla to. Pod zimným kabátikom mala hnedočervené štrikované šaty. Keďže vonku sa zdá byť dosť chladno, na nohách mala aj čierne pančuchy a jej čižmy na vysokom ihličkovom opätku pekne sedeli k oblečeniu.
"Abigail, prosím, rozprávaj sa so mnou. Chcem len... chcem, aby si bola v poriadku a... vieš, to, čo sa včera stalo ma mrzí..." začala zmätene.
"Ale ja sa o tom nechcem rozprávať. Aj tak by si to nepochopila," odvrkla som.
"Nuž, možno by si bola prekvapená, možno by som ťa vedela pochopiť. Si... si predsa moja dcéra."
"Ale ty si zaneprázdnená svojím divadlom," zašepkala som do okenného skla, ktoré sa hneď na to po mojom dychu zarosilo.
"Prosím?"
"Nič," odpovedala som a kreslila prstom po skle do zarosenej bubliny akési mne samej nečitateľné písmo. Bolo chaotické a čudné, ale nechcela som vnímať odraz maminej tváre a tak som si radšej čmárala prstom po okne.
"Abby, prečo sa so mnou nechceš rozprávať normálne? Prečo mi nepozrieš do očí? Urobila som ti niečo?" Položila mi naraz niekoľko otázok. Videla som ako nadvihla obočie a pozerala na mňa. Teda skôr na môj chrbát.
"Ja... nemám chuť na rozhovor."
Mama si smutne vzdychla. "Chcem len, aby si mi to vysvetlila."
Vtedy som už neudržala emócie a spustila son na ňu horký prúd slov. Človek robí kopu chýb a vtedy som si neuvedomovala, že som urobila chybu. Nezahryzla som si do jazyka a nepremyslela som si, čo chcem povedať. "Čo chceš vysvetliť? To, že si otcova bábka a on ťa drží za lanká a ťahá s tebou ako sa mu chce? To ti vysvetliť neviem, pretože by som to netrpela. Alebo to, sa mu podriaďuješ a prispôsobuješ a potom z vysoka kašleš na to, čo by som chcela ja? Že kašleš na to, po čom túžim? Myslíš si, že si ma obaja kúpite nejakými sprostými handrami?"
"To nie je pravda, Abby," vyriekla zaskočene mama a po líci jej stiekla slza.
"Je, len si to nevieš pripustiť."
V izbe sa rozoznelo hrobové ticho. Bolo mi jedno či sestrička za závesom počúva náš rozhovor. Keď ticho narušil vzlyk skoro až z hĺbky duše, otočila som sa.
"Ach... aha," znovu smutne vzlykla a ponorila pravú ruku do svojej kabelky. Vytiahla môj prívesok v tvare kľúča. Bol to ozajstný kľúč od môjho denníka. No nikto o tom nevedel. Až vtedy som si uvedomila, že ho nemám na krku. Vždy si to všimnem, že mi čierna stužka chýba a že ma kľúčik nechladí na koži. "Toto som našla dnes ráno v tvojej izbe. Bol trochu od..."
Pozrela na moju obviazanú ruku ako som tam stála a pozerala na mamu. V žilách mi vrela krv a rana na ruke začala intenzívne bolieť. Na jazyku ma svrbeli ďalšie slová, ale keď som zachytila jej pohľad, ktorý skĺzol k obväzu, prehltla som.
"...od krvi. Ležal na zemi. Asi si si ho omylom strhla. Trochu som ho umyla." Sklonila hlavu aby sa vyhla môjmu zmätenému pohľadu a položila kľúčik na posteľ. Potom rýchlo vstala. Vykročila na odchod no ešte sa za mnou otočila. "Je mi ľúto, že si toto myslíš o mne a o otcovi. Ešte sa uvídíme, tak zatiaľ."
Vyšla a spoza závesu som začula jej plačlivý hlas. "Prosím vás, máte vreckovku?"
"Samozrejme, nech sa páči," odpovedala sestrička citlivo.
"Ďakujem."

Mne sa podlomili kolená a zviezla som sa na zem. Načo sem chodila?
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ewiline Ewiline | E-mail | Web | 6. prosince 2013 v 19:07 | Reagovat

Potřebuju další - a honem!! :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------