DAS: prvá kapitola

25. prosince 2013 v 16:08 | Elizabeth Fallen
Dnes som sa rozhodla vykašľať sa na grafiku a všetko podobné a napísala som prvú kapitolu Denníka Anjela Smrti. Polku dňa som čítala Sukubu, takže sa ospravedlňujem, bola by som sem napísala skôr. :D

-- 1 --

Jedného večera som len tak ticho sedela na parapete rozpadnutého okna a pozerala zhora na už pokojné, zaspávajúce mesto. Po uliciach občas prešlou nejaké to auto a lampy kde-tu poblikávali. Mlčky som tam sedela a bezmyšlienkovite čakala kým sa niečo bude diať. Nemala som nič v pláne, mala som celý večer len pre seba, no nevedela som, čo si s ním počať. Keby som bola obyčajnou smrteľníčkou, šla by som von, bavila sa, ale čo môžem robiť ako anjel smrti? Platiť za svoje hriechy večnou samotou.


Z myšlienok ma však vyrušili kroky. Boli pomalé a ten, ktorý kráčal, našlapoval veľmi jemne a potichu. Len čo vyšiel schody, zosadla som z parapetu a pozerala smerom, ktorým mal dotyčný prísť. Keď sa objavil vo dverách letmo som sa usmiala. Bol to on. Ten, ktorý mi aspoň trošku spríjemňoval túto nezmyselnú existenciu.
"Ahoj, Dave! Konečne ťa vidím!" zvolala som spokojne. Dlho sme sa nevideli, pretože bol preč. Je tiež anjelom smrti, je teda asi jediný, ktorého poznám z anjelov. Narozdiel odo mňa, je pozitívne naladený každý deň, no tiež neznáša, keď musí niekoho pripraviť o život. On však väčšinou dostáva vrahov, nezbedníkov a deviantov. Nie ako ja. Ja musím zabíjať nevinné duše, ktoré si zaslúžia dlhý život. Sú to často deti. A to je najhoršie.
"Ahoj, Rose! Tak, čo, ako si to bezo mňa prežila?" spýtal sa a takto si rýpol do mňa s malým úsmevom. Bolo na ňom vidno že je ešte zdeptaný z toho, komu musel ublížiť.
"No veľmi ťažko!" rozbehla som sa k nemu a s nadšením ho objala. Konečne sa mám s kým pozhovárať. "Kam ťa vlastne poslali?"
"Samovrah. Ale bol odsúdený za krádež a vraždu." Povedal smutne a vydýchol zo seba všetko zlé. Obaja sme sa posadili na parapetu okna. "Ideš niekam dnes?"
"Nemám v pláne nič, ale vieš ako to býva. Môže mi hneď niečo hodiť." Pokrčila som plecami. Pozorovala som Davida ako sa zahľadel do hmlistého mesta a potom sa znovu otočil ku mne.
"Rose, nemáš chuť ísť von?" Povedal so spýtavým pohľadom. Radi sme spolu chodili von. Nedajte sa však oklamať, nie je to ako normálne u ľudí, že sa chytíme za ruky a pôjdeme sa prechádzať po meste. My sa preletíme, namiesto prechádzok. Vždy si to veľmi užívame a máme aj spoločné obľúbené miesto, kúsok od mesta, kde nie sú ľudia. Vonku je síce chladno, je december, ale nám to nevadí. Necítime chlad ani teplo. A oblečenie? To nám zabezpečujú najvyšší. V našom prípade ten, ktorému sme služobníkmi. Diabol, presne tak.
"Prečo nie?" usmiala som sa. David mi pomohol vyliezť do okna aby sme mohli vyletieť. Držal ma stále za ruku a keď sme vyskočili, naše krídla sa rozprestreli. Čierne perá skoro splývali s tmavou oblohou a obaja sme pozerali dolu na malinké tiene ľudí, ktorí sa ešte v takúto neskorú hodinu pohybovali po uliciach. Leteli sme ponad strechy domov, a občas sme letmo pozreli do okien bytov, kde už boli rozsvietené vianočné stromčeky a ľudia spoločne hrali rôzne hry. Ešte nebol štedrý večer, no pomaly sa blížil. A všade to bolo cítiť. My však Vianoce neoslavujeme. Svoje rodiny sme dávno stratili tým, že sa z nás stalo to, čo sa stalo. Stali sme sa zlými. Za naše hriechy. Zaslúžime si. Sme zatratení.
Pri tom ako sme leteli okolo okien a videli tých šťastných ľudí, som sa rozplakala. Otočila som sa Davidovmu pohľadu bokom a v očiach ma začali páliť slzy. Neudržala som však na uzde svoje vzlyky a Dave si to hneď všimol.
"Rose? Rose, čo sa deje?" V letku ma chytil znovu za ruku a viedol ma k streche domu, ktorá bola mierne šikmá, takže sa na nej dalo sedieť. Pristáli sme na nej a sadli si vedľa seba. David sa na mňa stále pozeral, ako si utieram oči, ktoré však stále neprestajne slzili a zneli stále moje vzlyky.
"Ja... vlastne ani... ani neviem, čo ma tak rozplakalo. Je to... Je mi smutno, vieš?" Vyjachtala som zo seba. David ma objal. Presne vedel, čo cítim, zažíva to isté. Odišiel od rodiny. Neurobil však nejakú závažnú vec. Len sa zabil. V podstate to býva najčastejší dôvod, prečo sa samovrahovia stávajú anjelmi smrti. A ja som tiež samovrah, len mne sa tam priplietlo to ublíženie. Presne si pamätám ako mi to rozprával.

David sa stal anjelom smrti ešte predomnou. Keď sme sa prvý krát stretli a zistili, že spolu budeme v tom istom meste, potešil sa. Ja som tu bola ešte taká dezorientovaná a všetko mi povedal a naučil ma Dave.
Jedného večera sme sedeli na schodoch toho starého domu, kde žijem a rozprávali sme sa. Mňa vtedy zaujímalo, čo urobil, keď sa musel stať anjelom smrti.
"Ach, bolo to už veľmi dávno. Ale pamätám si to doteraz. V ten deň som sa veľmi sklamal vo svojej rodine, vo všetkých. Vtedy som odišiel z domu. Poznal som jedno dievča, ktoré som nadovšetko miloval a myslel som si, že aj ona milovala mňa." Začal rozprávať a pozeral dolu scchodmi. Bolo vidno, že na to nerád spomína.
"Dave, ak o tom nechceš hovoriť, nemusíš," povedala som vtedy citlivo. Úplne som chápala jeho smútok.
"Nie, nie, je to v poriadku. Potrebujem to zo seba dostať. Dosiaľ som sa totiž nemal s kým pozhovárať o týchto veciach." Pozrel na mňa. "A vtedy som šiel za ňou, aby som jej povedal, že som odišiel z domu. Vtedy som ju našiel ako sa objíma s iným. A smeje sa na mne. To však nevedela, že tam som. Keď si ma všimla, provokatívne pobozkala toho chlapa a smiala sa môjmu udivenému a zhrozenému výrazu. Vieš čo povedala? ,Smola!´
To bolo všetko. Vtedy som sa zvrtol na opätku a podrezal som sa. Viem, bol som asi hlupák, ale vtedy som nevidel iné východisko. Skrátka ma všetci sklamali a nemal som tam už nikoho. Nemal som dôvod žiť."
Po tomto rozprávaní som si uvedomila, že máme spolu veľa vecí spoločných.

No teraz sme sedeli na streche a ja som stále vzlykala. Dave si ma pritískal k sebe a snažil sa ma utešiť.
"No tak, vieš, že som tu s tebou. Viem, ako sa cítiš." Povedal a hladil ma vo vlasoch. My dvaja sme boli a sme dobrí priatelia, ale nikdy sme si k sebe nedovolili nič viac. Dave nechce a ani ja nechcem. Ja som túžila po láske, veľmi, ale vedela som, že od neho ju nedostanem. Vtedy sme začuli, ako niekto volá moje meno.
"Rose! Rose!" David vstal a pozrel dolu zo strechy. Dolu však ale nikto nestál a obaja sme teda pozreli hore. V tom sme ju zbadali. Catherine. Letela k nám na strechu, a keď zosadla vydýchla si. Bola to pravá ruka Diabla, tá, ktorá nám vždy hovorila kam máme ísť. Často sme ju volali Diablovou šľapkou, pretože robila vždy to, čo jej prikázal a aby bol on spokojný, urobila by nemožné.
"Čo je? Na dnes večer predsa nemám nič." Vstala som a utrela si slzy. Keď ma zbadala, zatvárila sa akosi kyslo.
"No, práve, že sa to zmenilo. Máš ísť k nejakému chlapcovi, ktorý sa vraj pokúsil o samovraždu, ale prežil." Povedala vážnym hlasom.
"Ďalší? Čo sa to tým ľuďom porobilo?" Položil rečnícku otázku David. Catherine pokrčila plecami, a istotne si pomyslela: to hovorí ten pravý. David zrejme vycítil jej myšlienku a zmĺkol.
"Ale veď žije. Tak načo?" Spýtavo som pozrela na Catherine.
"Bolo mi prikázané, že má umrieť," povedala zase vážne.
"Viem, že má zomrieť, ale prečo už teraz? Dajte mu ešte šancu!" zvolala som vynervovane.
"Bohužiaľ, musí teraz, a ty tam musíš ísť." Vytiahla z vrecka čiernej koženej bundy papierik s adresou a podala mi ju. "Tu máš. A rýchlo."
Vzala som adresu do rúk a prezrela si ju. Viem kde to je. Neboli sme odtiaľ veľmi ďaleko. Ale nechcelo sa mi tam ísť. Dnes som chcela mať pokoj, pozerať na mesiac tu na streche a chvíľu si oddýchnuť. Keď som zdvihla pohľado od adresy, Catherine bola už preč. Pozrela som na Davida a ten sa jemne mračil. Tiež mu nebolo príjemné, keď som musela odísť. Ale nemala som na výber. Keby som neposlúchla rozkaz, spútali by ma a nedovolili by mi vyjsť. Nechali by ma trpieť rôznymi spôsobmi, aby som oľutovala. Vedia, že trpíme už tým, že sme anjelmi smrti, ale keby sme neposlúchli, toto trápenie by bolo nič.
Myslela som si, že tam, kam teraz musím ísť, bude všetko tak ako vždy. Jeden dotyk, rozlúčeniie a ďalšie depresie pre ďalší stratený život. To som sa ale sakramentsky mýlila.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 DorkaJ. DorkaJ. | Web | 25. prosince 2013 v 18:39 | Reagovat

Ja sa z toho posledného odstavcu asi zbláznim. Páni tvoje rozprávanie,...úplne som sa vžila do Roseinej kože. Taký smutný a depresívny príbeh až dúfam, že sa skončí  hapyendom a Rose bude žiť šťastne až do smrti, teda až do definitívnej smrti. I realy want a second chapter!

2 Elizabeth Fallen Elizabeth Fallen | Web | 25. prosince 2013 v 21:07 | Reagovat

[1]: Jéj, tak ďakujem... Som rada, že sa ti to páči... No, podľa toho ako to plánujem, tak to happyendom skončí ale bude tam nejaká obeť... :) Ale viac neprezradím.

3 Elle Raven Elle Raven | Web | 26. prosince 2013 v 12:04 | Reagovat

ja fakt milujem tvoje príbehy.. :) najviac ma asi zaujal ten nápad s anjelmi smrti a tak ako bolo spomenuté v prvom komentári, spôsob akým vieš vyrozprávať nejaký príbeh.. :)

4 Elizabeth Fallen Elizabeth Fallen | Web | 26. prosince 2013 v 13:57 | Reagovat

[3]: Veľmi ma teší, že sa ti to páči... :) Aspoň ma to poháňa viac a viac písať.

5 Angela Angela | Web | 27. prosince 2013 v 13:20 | Reagovat

Já... snad ani nemám slov. Je to úplně... takové, že se to slovy nedá vyjádřit. Miluji tuto povídku! Nechci urazit tvé jiné povídky, všechny se mi moc líbí, ale tato asi nejvíc, je úžasná! :) Připadalo mi, jako bych seděla s Rose a Davidem na střeše a bylo mi stejně smutno, jako jim. Umíš skvěle popsat atmosféru a vyvolat ve čtenářích spoustu pocitů... Nemůžu se dočkat, potřebuji pokračování... :D

6 Charlie Charlie | E-mail | Web | 27. prosince 2013 v 20:09 | Reagovat

Tak to som naozaj veľmi zvedavý, čo sa z toho vyvinie.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------