Prosinec 2013

2014 - please, be good!

31. prosince 2013 v 12:14 | Elizabeth Fallen |  Ostatné
(1) Opisy,cytaty,wiersze,opowiadania | via FacebookTak, je tu Silvester a ja mám pre vás pripravený menší článok s prianím do budúceho roka.Rozhodla som sa, že ho nebudem prednastavovať ale zverejním ho teraz. Veď kto je o polnoci na blogu? :D To budeme už všetci oslavovať a pripíjať si a odpočítavať posledné sekundy.
Ak ste čítali moje zhrnutie roku 2013, tak viete, že tento rok bol zvláštny celý a divný. Preto sa s prosbou obraciam na ten ďalší:
Rok 2014, prosím ťa buď už lepší ako tých posledných päť rokov pre mňa. To je prianie pre mňa.
A pre vás?
Nuž, vám prajem do nového roku, veľa úspechov, veľa inšpirácie, veľa šťastia a zdravia, lebo keď nemáte zdravie v poriadku tak nemôžete byť šťastní, blogerom všetkým prajem veľa nápadov a chuti písať články. Prajem vám aby sa vám splnili vaše túžby a sny, a aby pre vás nový rok bol ešte lepší než tento. Aby ste sa viac smiali než plakali, ale aj keby ste plakali tak radšej plačte od šťastia, to je lepšie.
to je prianie pre vás. Viac k tomu nemám čo dodať.
A... UŽITE SI SILVESTRA, NO NEPREŽEŇTE TO S ALKOHOLOM! :D

Na záver, ďakujem všetkým, ktorí navštevovali tento rok môj blog a dúfam, že to tak bude aj naďalej.

Vaša
Elizabeth Fallen

Oneskorený Ježiško!

30. prosince 2013 v 18:22 | Elizabeth Fallen |  Občasník

Hello!

Ako si užívate predposledný deň v roku? Ja psychicky čudne zle, ale dnešný deň so sebou priniesol skvelý darček, ktorý ma ohromne potešil. Musela som to trochu zdokumentovať, mimochodom mám ešte jeden nový prírastok do šatníka, ten vám sem tiež dám, chcela osm to urobiť už dávno, ale však viete aká je milá Elizabeth lenivá! :D Nabudúce ma budete musieť k písaniu dokopať! :D
Dnes som začala písať druhú kapitolu DAS-ka, ale neviem kedy to dokončím, zajtra si veľa času a chuti písať nebudem mať, lebo budem asi pomáhať trochu mamke. A keď budem na nete tak budem väčšinou len tak surfovať. No to teraz rozoberať nebudem. Samozrejme prednastavím článok na zajtra okolo polnoci aby som vám popriala a tak. Presne tak, ako som to urobila na predošlom blogu. :)
Teraz už vám ukážem moje krásne nové topánky.

Nemá to zmysel

29. prosince 2013 v 17:53 | Elizabeth Fallen |  Občasník
Untitled | via TumblrNemá zmysel to skúšať znovu a znovu. Znovu povedať nejaké slovo, aby sa na vás ten druhý pozrel a začal s vami komunikovať. So... I give up. Áno, vzdávam to, vzádavam všetký pokusy nadviazať konverzáciu. Vzdávam aj to, že sa budem zapájať do rozhovorov. Budem samostatná jednotka. Dva poháriky vína aby mi došlo, že to naozaj nemá zmysel. Teda... mne to došlo už dávno, ale tak som vždy bola zaslepená, že som sa stále blbo snažila. Márna snaha. Vážne to už vzdávam.
Moje pocity sú hlučné. Hučia na celý dom, na celý svet, na celý vesmír, a aj tak ich počujem iba ja. Ja si s nimi neviem poradiť. Neviem čo s nimi, neviem ako ich ovládnuť. Mám pocit, že ma úplne pohlcujú až sa pod ich nátlakom neudržím a normálne sa striasam. Bolí to. Neviete ako to bolí. Vnútorná bolesť, ktorá je tak silná, že to je až neskutočné. Neskutočné a neovládnuteľné.
A život nemá zmysel. Zase sa prichytím uvažovať nad tým, že čo vlastne je dôvodom tohto môjho života. Či mám nejakú vec, nejaký dôvod, za ktorým by som sa mala hnať ako všetci ostatní. Či je niečo, čo je pre mňa tak dôležité, aby som za tým šla. Všetko je totiž úplne zle, všetko je na dne aj so mnou. Všetko, úplne všetko. Sedím na gauči, všetci okolo mňa sa rozprávajú a ja len pozerám do televízora, no nevnímam zvuk. Počujem ho ale je to akési tlmené a nevýrazné. Pozorujem svet, no ten sa akoby rozpadá na malé kocočky, ktoré už nezložíte dokopy. Už nikdy.
Všetko je nezmyselné...
a ja som neviditeľná, pre tých, ktorí by ma vidieť mali.


Obzerám sa za minulosťou - aký bol rok 2013?

27. prosince 2013 v 19:28 | Elizabeth Fallen |  Myšlienkovník
Zdravím vás!
Chopila som sa príležitosti napísať niečo na aktuálnu tému týždňa. Rok 2013 sa nám pomaly končí a myslím si, že nebudem sama, kto v prvých mesiacoch nového roku bude namiesto štvorky písať trojku. A ktovie kedy si na to vlastne zvykneme.
Neviem prečo, ale predstava, že čas znovu ide do predu, že znovu budem písať nový rok, a znovu budem o rok staršia, už devätnásťročná, je pre mňa akási stresujúca a chytá ma z toho depresia. Neviem vlastne ani prečo, ale skrátka by som chcela aby čas chvíľku postál, chvíľku mi dal "čas" možnosť zorientovať sa v živote, uvedomiť si isté veci a čosi... možno zmeniť. Chcem veľa, ja viem.
Tento rok bol pre mňa príliš rýchly. Príliš rýchlo utiekol a ani si nestíham uvedomiť, že som na inej škole, že sa v mojom súkromí udiali isté veci, ktoré ja sama neviem ovplyvniť a nemala by som sa do nich miešať. Že sa stále neviem zbaviť citov, ktoré by som nechcela cítiť. Nemyslím lásku všeobecne, ja cítim lásku, predsalen, necítiť nič, by bolo... psychopatické? Je to ten správny výraz? Ale chcela by som vymazať pár vecí. Vziať gumu a vygumovať isté udalosti, city, a často spomínané slová. Je to však zložité, je to dlhý proces, ktorý nemôžete len tak ovplyvniť. Ale že by to trvalo už štyri roky?
Keby sa neudiala istá vec, nebola by som teraz na tomto blogu, ale oslavovala by som prvé narodeniny blogu predošlého (smrt-je-len-zaciatok.blog.cz). Chcela by som sa tam vrátiť. Teraz, teraz možno áno. Ale vtedy som prechod vnímala ako dobré riešenie, pretože som sa chcela zbaviť akejsi spomienky, čohosi, čo ma tam deprimovalo. Ten článok predsa stačilo vymazať.
Ale som tu, a aj za to som vďačná. Neviem či vlastne viete, čo sa vtedy stalo, skrátka som prežila jedno nervové zrútenie, ale potom som sa postavila na nohy (asi na dva mesiace). Prestúpila som na inú školu, čo bolo to najlepšie rozhodnutie aké som v živote urobila, to mi verte! Toto však bola asi jediná svetlá chvíľka v tomto roku. Teším sa však z toho, že ma trieda dobre prijala a že to so mnou dokážu vydržať (nemyslené negatívne). Chcem aby ste vedeli, že lepšiu triedu a lepších ľudí som nikdy nestretla.
Rok čo sa týka písania bol celkom v poriadku, občas bolí krízy, a tie aj budú aj sú, ale nič sa inak nezmenilo. To či som sa polepšila v písaní, musíte usúdiť len vy, ja na to myslím právo nemám. Ale ak by som mala, tak si myslím, že zlepšenie tam nejaké bolo.
Zhrniem to všetko do jednej vety.
Posledných päť rokov je pre mňa veľmi zlých a tento nebol výnimkou. Ale už len o to, že som prestupila na novú školu bol o kvapku lepší, nie však najlepší. Holt, veci, ktoré sa týkajú zdravia a citovej oblasi sa nedajú zrovnať so školou.
Viem je to viac viet, ale povedala som tým to, čo som chcela. A čo vy? Aký bol váš rok?

Spútaná

26. prosince 2013 v 13:51 | Elizabeth Fallen |  Poézia

Spútaná

Spútaná striebornými reťazami
k drevenej stoličke,
ktorá pomaly
(no celkom isto)
praská.

V očiach má slzy,
lebo by chcela byť voľná.
Lietať ako ohnivý Fénix,
Byť slobodná
(ako svetlo).
Zatiaľ čo lampa
nad jej zúboženým telom
slabo bliká.

V mláke krvavých sĺz
vidí svoju rozpadnutú tvár.
Až ju pery bolia,
ako by sa rada smiala.
Zápästia a členky spútané,
ju pália a chladia zároveň,
lebo by chcela byť voľná.

Oslobodená od temnoty.

Smútok, depresia a vietor, ktorý odvial radosť

25. prosince 2013 v 21:00 | Elizabeth Fallen |  Občasník
Fúka silný vietor. Kráčam tmavými ulicami dediny a vlastne ani neviem kam idem. Kráčam celkom bezcielne, netuším či pôjdem domov ak prídem do "ciela, alebo či tam zostanem. Hlava plná myšlienok, ktoré sama nechápem a neviem si ich vysvetliť. Ako vždy uvažujem nad existenciou. Nad všetkým, čo mohlo byť, je a bude. Fúka tak silno, že mi vlasy lietajú okolo tváre, akoby si hľadali vlastné miesto. No nemohli ho nájsť. Moje telo sa naozaj stotožňuje s mysľou a dušou. Zvláštne. Zostáva tu len otázka, či to je vietor v mojej duši, alebo o je aj skutočné. Vzhľadom na to, že víchrica v mojej duši je silnejia ako tá skutočná tak sa bojím tvrdiť, že to je... nič.
Čosi vo vnútri mňa je asi hladné. Má to tesáky, má to desivé vrčanie a je to temnota a strach. Strach je je dna hrozná vec, pretože keď vás pohltí, neviete sa z toho vymotať. Pokým to neprejde samé tým, že zistíte, že bol zbytočný. Ale čo ak nie je zbytočný? Čo ak je celkom oprávnený? Čo ak ma potom zožerie za živa ako temnota, ktorá napĺňa moju myseľ bez toho, aby som jej to dovolila? Sú to hnusné veci. Veľmi hnusné a nebezpečné veci. Vidiny, halucinácie, to sa mi tiež nepáči. Nočné mory, ktoré otravujú noc čo noc a snažia sa ma niekam dostať, niekam, kam sa bojím sama ísť. Možno že mi chcú ukázať pravdu, možno ma chcú poslať na doživote do väzenia za všetko čo som kedy povedala a urobila. A čo som vlastne urobila a povedala? Kopu vecí, ale nie som pamätníček aby som to všetko vedela. Už to bolo dávno. Počkať, povedala som to vôbec? Nebol to len sen?
A... som vôbec ja skutočná? Prečo pohľad do zrkadla je akýsi rozmazaný, akoby ste sa snažili naladiť televíznu stanicu, no nemáte signál. Obraz seká, "kockuje" a rozmazáva sa. A zvuk hlasu tiež nejako upadá. Začínam byť hmlou, ktorá je nad dedinou. Som oblak, ktorý prší svoje slzy. Som ošarpaná omietka, na ktorú každý "čumí", ale kašle na ňu a ide ďalej.
A stále kráčam ďalej. Idem poslepiačky. So zatvorenými očami. Keď ich otvorím, som niekde úplne inde, než som mala byť. Som pri svojom dome a odomykám dvere. Moje telo tam stojí a odomyká dvere. Moja duša blúdi po uliciach a hľadá. Čo? Telo. Neviem sa nájsť. A mám pocit, že ten, ktorý píše tieto riadky nie som ja. Je to niekto iný, koho nepoznám a je zlý a krutý a bezcitný a čudný a... Všetko ostatné, čo tá druhá polovica nie je. Mám pocit, že tá, ktorá sa odráža v zrkadle nie som ja.

DAS: prvá kapitola

25. prosince 2013 v 16:08 | Elizabeth Fallen
Dnes som sa rozhodla vykašľať sa na grafiku a všetko podobné a napísala som prvú kapitolu Denníka Anjela Smrti. Polku dňa som čítala Sukubu, takže sa ospravedlňujem, bola by som sem napísala skôr. :D

-- 1 --

Jedného večera som len tak ticho sedela na parapete rozpadnutého okna a pozerala zhora na už pokojné, zaspávajúce mesto. Po uliciach občas prešlou nejaké to auto a lampy kde-tu poblikávali. Mlčky som tam sedela a bezmyšlienkovite čakala kým sa niečo bude diať. Nemala som nič v pláne, mala som celý večer len pre seba, no nevedela som, čo si s ním počať. Keby som bola obyčajnou smrteľníčkou, šla by som von, bavila sa, ale čo môžem robiť ako anjel smrti? Platiť za svoje hriechy večnou samotou.

I wish you...

24. prosince 2013 v 9:04 | Elizabeth Fallen |  Občasník
Zdravím vás v toto vianočné ráno. Takmer všade už čítam články o Vianociach a ako sa hocikto teší a hocikto neteší. Ja som z tých, ktorí to nejako nevnímajú. Sú Vianoce? Ani by som nevedela. Skrátka Vianoce pre mňa neznamenajú nič, keď som tam kde som. Chcem byť doma. Tu nie je domov.

Ale pripojím sa k ostatným a tiež vám poprajem.
Prajem vám teda, aby ste prežili pekné sviatky, dobre sa dnes najedli, napili (myslený alkohol), aby ste si užili pokoja a prázdnin či dovolenky, nevnímali blbých ľudí, ktorý vám za nič nestoja a vnímali len tých, ktorí vás majú skutočne radi. Nebudem to predlžovať, v slovnom spojení "Šťastné a veselé!" to všetko máte. :) :D Prajem vám len to dobré.

Plus ešte jedno špeciálne prianie: Metalistom a rockerom prajem tiež pekné vianoce (metalové či rockové) nechajte znieť dobrú hudbu ale pomaly s pitím! :D

Rozhodla som sa, že sa nad vami zľutujem a obdarujem vás tiež nejakým darčekom. Mám to prichystané už dlho, ale vtedy ma ešte nenapadlo, že by som to mohla dať vám ako vianočný darček. Myslím si, že tí, čo ma dlhšie sledujú tuto na blogu, ich to poteší.
Nebudem vás napínať veľmi, takže to napíšem sem už teraz:

Obnovujem poviedky SPÚTANÁ a HRA S MYŠLIENKAMI!

Vytváram k nim postupne grafiku a čo nevidieť si ich tu môžete znovu nájsť! :) Dúfam, že som aspoň niekoho potešila a teraz už vás nechám na pokoji, aby ste mohli prežívať sviatky s rodinou.




Nepochopená: Kapitola štvrtá

23. prosince 2013 v 17:32 | Elizabeth Fallen
Tak konečne som ju dopísala. Nie je taká dlhá ako táto pred tým, má dve strany vo worde, ale chcela som to ukončiť nejako, a potom by už nebola taká dobrá príležitosť.. :D

-- Kapitola štvrtá --

Doktor mi vzal veci, aj keď som protestovala. Kráčala som za ním, pomalým krokom, míňala som stále hádajúci sa pár a kričajúce deti. Všetko však bolo mimo mňa. Nepatrilo to do môjho sveta a ja som to nevnímala. Vnímala som len kroky, ktorými sa pomaly blížim ku dverám nemocnice a ktoré ma zavedú k autu doktora McGeea.

Satanova šľapka

22. prosince 2013 v 19:09 | Elizabeth Fallen |  Poézia

Satanova šľapka

Keď sa večer stmieva,
a obloha potemnieva,
stojí tam stratená,
mŕtva a bezmenná.

Spútaná je peklom,
nahá a zarmútená.
S úsmevom na tvári
čaká na svojho pána.

Aby ho obšťastnila,
aby ju pustil z moci,
položí ústa na jeho,
smutne zavrie oči...

No radšej by nežila.
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------