Nepochopená: Prológ

22. listopadu 2013 v 16:25 | Elizabeth

-- Prológ --

Temnota. Všade bola tma a zvláštne ticho občas prerušované hlasmi. Netušila som, komu tie hlasy patria, ale boli akési nervózne. Občas zneli ako nejaké rozkazy. Akoby ste pozerali nejaký vojenský film bez obrazu a so stlmeným zvukom. Mala som pocit, akoby som šla dlhým tunelom, avšak nikde predo mnou nebolo svetlo. V ušiach som mala zvláštne zaľahnuté a akoby som bola pod hladinou hlbín mora. Bolel ma žalúdok. To on bol akoby na vode. Tuším som ležala na čomsi studenom a pod rukou som cítila čosi mokré. Snažila som sa otvoriť oči, ale nešlo to. Znovu som stratila vedomie.


Po chvíli som sa znovu prebrala a hlasy sa ozývali hlasnejšie, aj keď znela po nich akási ozvena. Cítila som, akoby mnou niekto triasol. Začula som aj akési vytie, čo znelo ako plač. Čo sa deje? Preblyslo mi temnotou mysle. Potom ma tuším zdvihli. Vtedy som sa začala pomaly brebúdzať. A všetko mi došlo. Nepodarilo sa.
Keď som sa úplne prebrala, pozeralo na mňa naraz niekoľko párov očí. Ani jedny z nich som však nepoznala. Dvaja muži a jedna mračiaca sa žena so svetlými blond vlasmi. Niečo mi neustále hovorili. No ja som netušila čo stále chcú a prečo sa chcú so mnou rozprávať práve teraz, keď sa mi chce tak spať. Nechcela som mať žiadny kontakt s okolím. Mala som predsa zomrieť a nie počúvať nezrozumiteľné reči akýchsi nervóznych ľudí, ktorý si medzi sebou čosi stále vraveli. Chcem ešte spať.
"Je de si?" Položila mi zamračená žena nezrozumiteľnú otázku. Ak to teda bola otázka. Vyznelo to skôr ako nejaké vzdychnutie. Pozerala na mňa a čakala odpoveď. Ja som však bola stále mimo. V ruke ma bodala neznesiteľná bolesť. Cítila som, ako som sa mierne zamračila, keď som sa snažila porozumieť tej zvláštnej vete. Potom mi do ruky vrazili čímsi ostrým.
Čo to dopekla je? Preblyslo mi rozospatou mysľou. Otočila som hlavu aby som sa pozrela. Bola som pripútanú akýmisi remeňmi. Muž v bielom, mi necitlivo prepichol kožu na ruke. Bolo to tesne pri hlbokej rane na zápästí. Z ihly sa tiahla niť. Potom začal postupne stehovať a to bolelo tak, až som si myslela, že sa zbláznim. Už po Pustite ma, dočerta! Kričala som. potom som si však uvedomila, že kričím len vo svojom vnútri. Zrazu som v ústach zacítila hnusnú chuť kyseliny. Bolo mi na vracanie. Tí zvláštni ľudia v bielom to akoby vytušili, že mi nie je dobre a otočili mi hlavu a vtedy som to vypustila do misy.
Potom mi začali znovu oťažievať viečka a ja som padla do spánku. V mojej mysli sa znovu rozprestrel závoj temnoty.
Keď som sa prebrala po druhý krát, bola som niekde inde. Bola to veľká miestnosť. Zvláštna. Už som necítila ospalosť. Mala som chuť vyjsť z postele a prejsť sa. No stále ma spútavali remene. Potom sa kúsok vedľa mojej postele odhrnul záves.
"Abbyyyy!" Zavyl ktosi. Hlas sa mi zdal veľmi známy. Mama. Och, môj bože, to fakt musím počúvať teraz jej reči? Prevrátila som oči. Za ňou sa objavil otec v pracovnom obleku, v ktorom obyčajne chodil do práce. Je riaditeľ akejsi spoločnosti, ktorú sama nepoznám a nikdy ma to nezaujímalo. On by si ten oblek nevyzliekol ani keby šiel spať, keby ho mama neusmernila.
"Ahoj, Abigail." Povedal otec stroho. Ako inak, pomyslela som si sklamane. A stalo sa presne to, čo som očakávala. Budú sa pýtať, prečo som sa pokúsila o samovraždu a prečo som si zmasakrovala zápästie. Pozrela som na obviazanú ruku. Mama pozrela tiež. Znovu sa rozplakala svojím vytím.
"Abby, čo to malo byť?" spýtal sa otec a naklonil sa ku mne, až som v nose zacítila štipľavú kolínsku, ktorú používal. Fuj. Neznášala som každú chvíľu, kedy mi bol nablízku.
"Prečo ťa to zaujíma?" odpovedala som otázkou. Ignorovala som ten rozhorčený tón jeho hlasu. Hľadel mi priamo do očí ale ja som sa mu zo všetkých síl snažila vyhnúť. On však svojou tvárou zabral celý priestor môjho zorného poľa.
"Abby!" Zahriakla ma vzlykavo mama. "Je to predsa tvoj otec, musí ho to zaujímať."
"Ale jeho to nezaujíma," odvrkla som s dôrazon na posledné slovo. Bolo to tak. Jeho zaujímalo len to, či sa to dozvedia jeho kolegovia, a čo na to povedia, jeho zaujíma len to, čo ho nebudú ohovárať. A či ho neprestanú mať všetci tak radi. Keby len vedeli aký v skutočnosti je!
"Prestaň sa takto správať!" Skríkol na mňa otec. Ruky sa mi v remeňoch začali triasť. Ach, veľmi by som potrebovala teraz porezať sa. iba ma rozčuľuje, nechcem aby tu boli. Obaja. Chcem byť len sama!
"Nechajte ma na pokoji!"
"Vysvetli mi to." Trval stále na svojom otec, ktorého dych som stále cítila na svojej tvári. Áno, až tak bol ku mne blízko. A to mi vadilo.
"Prosím, nechajte ma."
"Abby..." Začala čosi rozprávať mama. Ja som sa ju však snažila ignorovať. A potom som už skríkla.
"NECHAJTE MA!" do očí sa mi tlačili slzy. Nechcem hovoriť o tom. Nechcem hovoriť o ničom, chcem ticho a pokoj.
"Nechajme ju zatiaľ." Zašepkala otcovi do ucha mama. Zdvihol sa, fľochol na mňa pohľadom a prešli cez záves. Počula som, ako otec rozhorčene čosi rozpráva mame. Ešte stáli za závesom.
"Čo to má, dopekla, byť?" Pošepky "kričal" otec. "Takto si ju vychovala? Aby vedela len kričať a nedokázala sa slušne s nami rozprávať! Hovoril som, aby sme si najali pestúnku, lebo toto všetko je teraz len tvoja vina! Nedokázala si ju vychovať."

Dokelu. Mám toho dosť. Toto je tak vždy. On ju obviňuje a ona všetko odpustí. Všetko slepo odpustí, akoby nikdy nič nepovedal. Stala sa jeho bábkou. Ale aj tak to nikdy nepochopím, prečo všetko nechá tak a niečo s tým neurobí. Čo všetko by som dala za to, aby ho poslala niekam. Čo všetko by som dala za to, aby som už nemusela žiť!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Milča Milča | E-mail | Web | 22. listopadu 2013 v 22:25 | Reagovat

Huh... Ten začátek byl takový mírný, trochu mě to zmátlo... :D
Díky*bohu*satanovi, ale vše dobře skončilo :D.
Tak šup, další sem! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------