Nepochopená: Kapitola prvá

24. listopadu 2013 v 13:22 | Elizabeth

-- Kapitola prvá --

Keď som počula ako sa za rodičmi zatvorili dvere, vydýchla som si. Ruka ma Veľmi pálila a svrbela, no nemohla som tomu zabrániť. Obväz som si nemohla strhnúť. Dopekla! Zanadávala som v duchu. Chcem ísť už preč. Nechcem tu byť. Ruky mám stále pripútané hnedými koženými remeňmi. Nemôžem pohnúť ani s rukami ani s nohami. Je to tak nepríjemný pocit! Čo so mnou vlastne teraz bude? Pýtala som sa samej seba.
::::::::::::::::::::::::::::::::::


"Pán a pani Hopewellovci?" prihovoril sa muž v bielom čistom plášti rodičom. Stáli Kúsok od Abbyinej izby.
"Áno. Želáte si?" otočil sa pán Hopewell na lekára.
"Volám sa doktor James Addams. Chcel by som s vami hovoriť o vašej dcére. Abby." Ukázal nedbalo rukou na zatvorené dvere izby, v ktorej práve nervózna Abby lomcovala s hnedými a dosť pevnymi remeňmi, ktorými ju prípútali. "Máte na mňa chvíľku času?"
Pani Hopewellová si krátko vymenila pohľad s manželom. "Iste."
"Poďte prosím somnou do mojej kancelárie." Povedal vážne lekár a kývol rodičom, aby ho nasledovali. Obaja Hopewellovci vykročili za mužom s vážnimi tvárami - pán Hopewell jemne zamračený. Doktor Addams ich viedol po chodbe slabo osvetlenej bielym neónovým svetlom. Kráčal krátkymi krokmi a zároveň sa náhlil. Vyzeralo to trochu smišene, no ani jeden z rodičov nemal chuť pousmiať sa nad tým. Niekoľko krát zabočili a prešli okolo náhliacich sa lekárov a sestričiek. Stretli aj niekoľko pacientov.
Nakoniec ich doktor doviedol do svojej kancelárie. Bola jednoducho zariadená - pár poličiek s knihami a kartotékou, väčší pracovný stôl, na ktorom dosť veľký neporiadok. Rozhádzané papiere a niekoľko pohodených pier. Stála tam aj malá lampička so žiarovkou z mliečneho skla. Veľké okno bolo zakryté roletou.
"Posaďte sa, prosím," vyzval ich. Obaja Hopewellovci pozreli na červené kreslá pred lekárovým stolom. Vyzerali celkom pohodlne, avšak, keď sa posadili, čakalo ich nepríjemné sklamanie. Boli tvrdé a neforemné.
"O čo teda ide?" spýtal sa nedočkavo Christian Hopewell - ten vždy elegantný človek, ktorý by si oblek nevyzliekol ani keby šiel spať. K svojej dcére bol však nevšímavý.
"Nuž, je celkom jasné, že to bol pokus o samovraždu. Vaša dcéra zapila lieky na spanie s antidepresívami. A ešte k tomu sa snažila si podrezať žily. Nie som psychiater, ale myslím, že by potrebovala terapie."
Anne Marie Hopewellová sa rozplakala. Christian na ňu zamračene pozrel a v očiach sa mu odrazili slová, ktoré by najradšej povedal svojej manželke: Nerumázgaj tu! Potom však pohľad odvrátil a pozrel na doktora. "Moja dcéra a psychiater?"
"Viete, pán Hopewell, chodiť k psychiatrovi nie je dnes žiadna hanba. Chodí tam mnoho ľudí, možno by ste boli prekvapený." Ticho podotkol lekár a ukázal na ľudí, ktorích bolo vidno cez sklo na dverách pracovne. Nervózne čakali v čakárni.
Christian Hopewell zmĺkol a znovu pozrel na svoju uplakanú manželku, ktorá si práve utierala uslzené oči útržkom z vreckovky, ktorý pred chvíľou vylovila zo svojej čierno-červenej kabelky.
::::::::::::::::
Ležala som v posteli - ešte stále pripútaná - a pozerala som von oknom na kosáčik mesiaca, ktorý krášlil temnú nočnú oblohu. Prstami som poklepkávala po pokrčenej bielej plachte. Čakám na malý náznak, aspoň na niekoho kto príde, nemôžem to tu už vydržať. Chcem odtiaľto odísť. Vtom som začula buchnutie dverí a odhrnutie bledomodrého závesu vedľa mojej postele.
"Ahoj, Abigail." Pozdravil ma lekár v čistom plášti. Mal krátke svetlohnedé vlasy začesané dozadu a tvár mu zdobili krásne hlboké zelené oči. Jeho črty boli jemné a bola som si istá, že ak by som sa ho smela dotknúť, tak zacítim jemnú pleť. Nad hornou perou mal jemné fúziky tej istej farby ako vlasy. Bol to príťažlívý muž.
"Dobrý večer," pozdravila som nevrlo. Za jeho chrbtom sa vynorili aj rodičia. Otec stále vážny a zamračený. Na čele mu svietili hlboké vrásky. Mama mala uslzené oči a v pravej ruke zvierala premočenú vreckovku od sĺz.
"Tak, ako sa cítiš?" spýtal sa unavene. Ktovie ako dlho už dnes pracuje. Už je skoro noc a on vyzerá veľmi unavene no napriek tomu, sa snaží pôsobiť energicky.
"Dobre až na to, že by som sa chcela pohnúť. Prejsť sa."
"Nie je ti už zle? Žiadne nutkanie na vracanie?" starostlivo sa spytuje avšak "veselo" odignoruje moje slová o voľnosti.
"Nie."
"Fajn, takže... Nuž, dohodli sme sa s tvojimi rodičmi, že si musíš trochu oddýchnuť." Povie citlivo. Alebo sa to len citlivo zdá? Netuším, ale okamžite som vedela, čo tým myslí. Liečebňa či čosi také.
"To snáď nemyslíte vážne!" zvýšila som hlas rozhorčene. Do psychiatrickej liečebne? Nie. "Nechcem ísť do psychiatrickej liečebne."
"Ver mi, že by to bolo pre teba to najvhodnejšie riešenie. Oddýchneš si. Pomôže ti to. Uvidíš." Povedal a pozeral pritom priamo na mňa, akoby dával dôraz na to, že tam budem musieť ísť. Hoci som už plnoletá, a mala by som sa o tom rozhodnúť sama, rodičia na tom trvajú. To oni ma tam chcú strčiť.
"Iste." Otočila som tvár na druhú stranu, aby som nemusela vnímať pohľad zamračeného otca.
Chvíľu bolo v miestnosti ticho. No napokon sa ozvala mama. "Abby, potrebuješ pomoc. A miesto, kam pôjdeš je na tento druh pomoci."
"Nie som sprostá, viem na čo je psychiatrická liečebňa." Odvrknem stále s hlavou otočenou na druhú stranu. Pozerám von oknom do noci.
"Abby, takto so svojou matkou nehovor!" zahriakol ma otec. Ja som zostala mlčať. Chcem aby sa to už skončilo. Prečo sa mi to, dopekla, nepodarilo?
"Necháme si ťa tu do zajtra zatiaľ. Rodičia ti prinesú veci a dohodli sme sa, že ťa môžu hneď prijať." Doktor sa sklonil nadomnou a odtrhol mi náplasť z prepichnutej ruky, keď mi brali krv. "Chceš sa ešte pozhovárať s rodičmi?"
Mama pokývala hlavou čo malo byť ako súhlas, no doktor bol otočený ku mne. "Nie."
Pozrela som na mamu, ktorá si zaskočene držala ruku s vreckovkou pri ústach. Otec sa tváril stále rovnako. Nedával najavo žiadne pocity. Ako vždy. Nikdy ma neobjal, nikdy mi nepovedal, že ma má rád, alebo že by bol na mňa hrdý. Nikdy. Vždy len stál v pozadí a ignoroval ma. Mama sa vždy narozdiel od oca tvári ako najlepšia matka na svete, ale nikdy ňou nebola. A to je len kvôli otcovi. On ju naučil ignorovať city. Aj keď nemyslím tie k nemu. Miluje ho tak, akoby sa vzali pred pár dňami. Zaslepená a až hlúpa.
"Dobre, tak ti želám dobrú noc," poprial mi lekár a chystal sa na odchod aj s rodičmi. Otec na mňa fľochol pohľadom a mama zašepkala: "Dobrú noc, Abby."
"A čo bude s tými remeňmi? To mám byť pripútaná aj cez noc?" zdesila som sa.
"Je mi ľúto, ale z bezpečnostných dôvodov, zostaneš ešte pripútaná. Ak budeš niečo potrebovať, vedľa sú sestričky, tak stačí zakričať." Povedal a ukázal za záves. Naozaj tam bol akýsi písací stôl, kopa papierov a všetko to, čo nájdete u sestričiek. Striekačky a podobne. Sklamane som zahrešila. "Dočerta, to sa nemôžem ani pohnúť?! Postite ma!"
"To vydržíš," povedala ktorási zo sestričiek. Červenovláska, ktorá nervózne listovala v zošite. Lekár sa na pár sekúnd za mnou otočil a spolu s rodičmi vyšli z izby.

Snažila som sa uložiť si telo tak, aby som si nezlomila ruku. V tej nepohodlnej polohe som sa snažila zaspať. Po nejakej polhodine sa mi to podarilo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Charlie Charlie | E-mail | Web | 30. prosince 2013 v 20:26 | Reagovat

"Obaja Hopewellovci pozreli na červené kreslá pred lekárovým stolom. Vyzerali celkom pohodlne, avšak, keď sa posadili, čakalo ich nepríjemné sklamanie. Boli tvrdé a neforemné."

Tak toto je mega :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------