Listopad 2013

Stratená

28. listopadu 2013 v 17:33 | Elizabeth |  Poézia
Dážď po kvapkách
v tichu melanchólie
steká po oknách,
chápe, no ani slovka nepovie.
Hladí holé, bledé plecia,
láskavo chladí až bolí.
Ona však stále stojí
na tom istom mieste,
čaká, no veľmi sa bojí,
že nikdy už nevyjde slnko,
že ju nikdy nezohreje jeho lúč.
Bojí sa, že navždy zmizne
v opare dažďa a sĺz.
A tak stojí v daždi,
na perách úsmev,
v očiach smútok trpký...
Vie, že sa stratila v melanchólii,
smútku a nostalgii,
no stojí vzpriamene

aj keď to bolí.

"Kecy v kleci"?

28. listopadu 2013 v 17:14 | Elizabeth |  Občasník
Žeby bol čas na denníček? Neviem. No isté je to, že už mám chuť napísať vám čosi nového/nenového z môjho života. Mám nachystaných pár myšlienok a pocitov, ale teraz sa budem venovať blogu a sebe.

Prvé čo chcem povedať, že niekto by si zaslúžil pľuvanec do ksichtu. Nebudem písať kto, pretože tú... toho človeka nepoznám ani ja tak dobre. Keby som ju poznala naozaj by som jej napľula do tváre. Fuck. No, nejde v podstate o nič extra, čo by ste mali vedieť do podrobností, ale tak musím to spomenúť aspoň okrajovo (s tým pľuvancom do ksichtu), lebo si človek potrebuje vybiť nervy. Ale nechcem si ich vybíjať na vás.

Už by som bola rada keby bol víkend, lebo chodiť do školy je ubíjajúce. Nemôžem sa na to sústrediť (prečo? k tomu vám postačí len toto: vzťahy sú komplikované) kvôli depresii, ktorá ma neprestajne drží, avšak niekedy nálada vie skočiť tak že dostávam záchvat smiechu a vzápätí zase skoro slzím. Druhý krát použijem slovíčku fuck. Nejak som si ho obľúbila. :D

Zasrané reklamy na blogu, neznášam ten pocit, že si ten foťák Nikon nemôžem kúpiť...xD Ale nie, až tak mi to nevadí. Chcem tu predsa blogovať a nie všímať si reklamy. Dúfam, že sa toto už zverejní.

Tak sa zatiaľ majte, možno sa dnes ešte ozvem... :))

Miš-maš myšlienok a "pocitov"

25. listopadu 2013 v 18:45 | Elizabeth |  Občasník
- Asi som prišla na to, prečo sa stále motám v zapeklitom kruhu sebapoškodzovania. Chcem prehlušiť ten pocit ničoty.
Behind my smile is everything you'll never understand

Otázka? Možná odpoveď - možno sa snažím prehlušiť tú nechápavosť, prečí NIČ necítim.
- Stala som sa obeťou akýchsi zlodejov myšlienok a pocitov? Som sama alebo sú ďalší, ktorí boli okradnutí?
- Nie že by som nikdy nič necítila, ale nával pocitov sa strieda s ničotou a ja to nechápem. Čo cítim, kto som? Nespoznávam
sa.
- Mám v mysli baktériu. Volá sa Temnota a už od roku 2009 sa začala rozširovať v mojom (chýbajúcom) mozku alebo ak chcete v mojej dutej hlave. Bunku po bunke napáda a žerie všetko krásne a všetko pozitívne. Tak sa zo mňa stáva depreesívny človek, čo veľa pozitívneho nevidí.
- Istotne máte kus temnoty v sebe i VY. Je však len na vás ako s tým naložíte a či dovolíte aby sa rozrástla. Treba dávať pozor na každý podnet, ktorý by ju mohol prebudiť - je to ako sopka.
- tie zvláštne pocity - priateľstvo. Nikdy som nemala priateľa. chcem povedať, všetkých od seba odrádzam, viem to. A myslím si, že možno aj mám možnosť mať dobrých priateľov - skutočne dobrých, ale už som sa tak naučila neveriť ľuďom, že nedokážem dať možnosť ďalším, ktorí by o priateľstvo stáli. Ide však väčšinou o ľudí v mojom okolí - tí, ktorí ma nevedia pochopiť a tí, ktorých nezaujímam.
- Pár dní pred tým, než som mala mať osemnásť, rozmýšľala som nad tým dňom. Keď si v mysli vybavíte nejakú udalosť, tak k nej viete nájsť nejaký pocit, však? Ja som na tento deň hľadala veľmi dlho pocit. Možno som sa mala tešiť, no ja som pri tom necítila nič.


SNN - 1. týždeň

24. listopadu 2013 v 17:39 | Elizabeth
Zdravím, napadlo mi dávať sem trošku aj z hudby. O čo presne pôjde? Vyberiem si niekoľko (asi 5) skladieb, ktoré som za týždeň najviac počúvala a trochu ich akoby rozpitvem. Nie som odborník, ale pôjde skôr o to, čo sa mi na skladbe páči a podobne.
Takže tu je

Prvý týždeň!


Nepochopená: Kapitola prvá

24. listopadu 2013 v 13:22 | Elizabeth

-- Kapitola prvá --

Keď som počula ako sa za rodičmi zatvorili dvere, vydýchla som si. Ruka ma Veľmi pálila a svrbela, no nemohla som tomu zabrániť. Obväz som si nemohla strhnúť. Dopekla! Zanadávala som v duchu. Chcem ísť už preč. Nechcem tu byť. Ruky mám stále pripútané hnedými koženými remeňmi. Nemôžem pohnúť ani s rukami ani s nohami. Je to tak nepríjemný pocit! Čo so mnou vlastne teraz bude? Pýtala som sa samej seba.
::::::::::::::::::::::::::::::::::

Zlodej

23. listopadu 2013 v 23:57 | Elizabeth |  Poézia
Pero do rúk vkladám,
hádam pocit, hádam nádej,
či svetlo zažne niekto.
Temnota v smútku utopená,
nebývala taká, ubolená.

Niekto však zlomil zámok,
hoc pevný bol, z ocele,
vošilel niekto dnu, bez citu
bolesť spôsobil, ešte viac.

Zacinkal reťazou,
Ešte viac tlačil,
ešte viac bolel,
ukradol ešte viac,
ukradol všetko,
čo tam bolo.
A čoho bolo málo.

Vzal si všetko krásne,
čo v útrobách temnôt našiel.
Všetky krásne city,
úsmev a šťastie rozbil
na črepy zrkadla,
v ktorom odráža sa
tisíc tvárí
avšak len jedna
je desivo skutočná.

Liebster Blog Award

23. listopadu 2013 v 18:44 | Elizabeth |  Projekty
Tak, konečne sa môžem pustiť do tohto projektu. Mám tu hneď tri nominácie, takže to všetko dám do jedného článku.
:::::::::::::::::::::

O čo tu vlastne ide?
1. Povedzte 10 vecí o sebe
2. Odpovedzte na 10 otázok od blogera/ky od ktorého ste boli nominovaný
3. Vymyslite 10 otázok pre tých, ktorých chcete nominovať
4. Nominujte 5 blogerov
5. Informujte ich o nominácii.

Nepochopená: Prológ

22. listopadu 2013 v 16:25 | Elizabeth

-- Prológ --

Temnota. Všade bola tma a zvláštne ticho občas prerušované hlasmi. Netušila som, komu tie hlasy patria, ale boli akési nervózne. Občas zneli ako nejaké rozkazy. Akoby ste pozerali nejaký vojenský film bez obrazu a so stlmeným zvukom. Mala som pocit, akoby som šla dlhým tunelom, avšak nikde predo mnou nebolo svetlo. V ušiach som mala zvláštne zaľahnuté a akoby som bola pod hladinou hlbín mora. Bolel ma žalúdok. To on bol akoby na vode. Tuším som ležala na čomsi studenom a pod rukou som cítila čosi mokré. Snažila som sa otvoriť oči, ale nešlo to. Znovu som stratila vedomie.

Chýbalo mi to

21. listopadu 2013 v 17:29 | Elizabeth |  Občasník
Ahojte!
Áno, konečne, konečne!!! Mám už konečne svoj blog späť! Myslím si, že po tej dlhej odmlke sa máte na čo tešiť, lebo pre vás mám kopu vecí. Tá prvoradá je Nepochopená! Mám napísané už tri kapitoly plus upravený prológ. Mám ten pocit, že som sa prekonávala v písaní... :D Nemať internet nie je tak úplne na škodu...
Nuž, bude aj nová grafika dizajnu, nie že by sa mi tento nepáčil, ale chcem vám vynahradiť to, že som tu tak dlho nebola. Samozrejme, dnes sa ešte pustím do Liebster blog award, keďže mám už tri nominácie. Otázkou je, koho nominujem ja??? :D Práve čítam Sukubu od Richelle Mead a teda sa môžete tešiť na recenziu tejto knihy, až ju dočítam. Zatiaľ ma veľmi zaujala a baví ma. Básne som za ten čas veľmi často nepísala, ale mám tu jednu aktuálnu, ktorú vám sem potom dám, je síce krátka, ale je myslím dobrá.
Tak, ja to ďalej rozpisovať nebudem, dočítate sa všetko potom... No a aby som nezabudla - projekt 55 básní pokračuje, ale budem básne na to písať proste vtedy, keď budem môcť. Keď mi niečo napadne.
Tak sa majte zatiaľ a ja sa idem pustiť do grafiky.

Rodičovské združenie a čas na článok

7. listopadu 2013 v 16:11 | Elizabeth |  Občasník
Zdravím!!!
Čakám v škole na mamku - je rodičko, takže mám čas na krátku a nie príliš hlbokú pitvu udalostí života. Mám len malý skalpel, takže... :D
No, to je fuk. Okolo 15 novembra by už mal ísť internet, takže vtedy už budem snáď naplno aktívna. čo sa týka mojej nálady - nálad, tak je to stále také isté. furt neviem ako sa cítim a keď to viem, tak to je zlé. Nuž, tak to sa ani nedá inak rozpitvať len básničkami. Poviedka zostáva ležať ľadom, lebo teraz sa väčšinou venujem písaniu denníka - do svojho starého zošitka, takže na to ostatné mi nejako nezostane čas. A ak ten čas mám, tak ho vypĺňam hrami alebo dobrou prechádzkou... Ono, to, že nemám teraz internet má veľa výhod. Máte aspoň kopu času na iné veci. Nie, že by som na tie ostatné veci čas nemala, ale tie ostatné veci nejak nebola chuť plniť. Napríklad tie prechádzky s Lakym. A tiež mám čas na ten denník. Mám aj novú hru na PC, no tú už som dávno vyhrala... xD Za pár dní. Chystám sa však pokračovať v písaní Nepochopenej, keďže sa cez deň stále viac kopia nápady na ďalší dej. Len tá lenivosť... :DD
Dnes prídem domov asi o šiestej, a hneď si pôjdem nájsť čižmi, lebo mi je stále zima na nohy. A včera sa mi podarilo spadnúť do blata, takže som sa v ňom trošku vyváľala ako malé veľké prasiatko. :DDD Keby ste ma videli.. Hrešila som ako pohan. Vtedy ma to naštvalo, ale keď dnes mám celkom znesiteľnú náladu tak som sa na tom už aj smiala. Však čo by to bol za život bez smiechu??? Posledné dni však ten úsmev bolí. Akurát dnes je taký lepší deň, keď som sa vedela zasmiať... Trošku som sa vyrozprávala spolužiačke, za čo moc ďakujem, lebo som to potrebovala... do 18- teho je predsalen ešte ďaleko. Vtedy totiž idem k psychologičke.
A dnes sa viem tešíť aj z toho, že v sobotu bude počuť veľký rachot, nech ste kde ste na svete. Tak sa na to pripravte o 9:50 - bude to rana ako z dela. Prečo? 18-tiny!! Oslavu som už mala, ale v ten deň to je ešte väčší rachot. Akoby začala vojna! :DDD
No nič, majte sa, pôjdem, chvíľku budem ešte na fb, takže už pôjdem, lebo pred piatou musím už ísť na vlak.
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------