Říjen 2013

Slová

17. října 2013 v 12:39 | Elizabeth |  Poézia
Sen, ktorým som dlho žila,
ktorý ma napĺňal,
sa rozplynul v zlomku
jedinej sekundy.

Kam zmizol?
Kto vzal gumu
osudu
a celý verš zmazal?

Kto vyrazil mi pero z rúk,
kto prestal hovoriť
tie milé lži?
Zostalo mŕtvolné ticho
po mojom výkriku
bolesti.

Na papieri slza,
slová otázok,
slová smútku...
... prázdna.

Slová, posledný výdych...
Úsmev klauna,
ktorý trpí smútkom
zo šťastia iných.
Vysmieva sa
(mne)
chaosu mojej duše.

Neznámy sused

15. října 2013 v 17:14 | Elizabeth
Hviezdy slabo žiarili nad jemnou vrstvou hmly a všade bolo mŕtve ticho. Nikde nikto - ani živej duše.
Catherine sedela ako vždy vo svojom obľúbenom kresle a mĺkvo hľadela na stenu oproti - kniha položená na kolenách hore chrbtom. Bola ponorená do svojích predstáv, takže stenu vymaľovanú na jej vkus krikľavou žltou, vôbec nevnímala. Zrazu zbadala zvláštneho, neznámeho chlapca, ktorý stál medzi dverami a hľadel na ňu.
"Hej!" zvolal. Mal hnedé vlasy a v očiach mu žiarila akási podivná iskra. Iskru, ktorá už na prvý pohľad hlásala chlapcove bláznovstvo.
"Č-čo?" spamatala sa po niekoľkých sekundách zaskočená Catherine. Hneď jej preblyslo mysľou: kto to je? čo tu robí? a ako sa sem dostal?
"Zvonil som, ale asi si nepočula. Prisťahoval som sa sem pred chvíľou.. som tvoj sused." povedal chlapec s posmešným úškrnom. Catherine sa dosiaľ nespamätala a tak pozerala do chlapcových očí. Catherine prekvapene vyskočila z kresla tak, až sa takmer ocitla na tvrdých, drevených parketách. Našťastie sa stihla zachytiť.
Zahanbene podišla k chlapcovi. "Ahoj a... vitaj teda." Chcela mu potriasť rukou na dobré susedské vzťahy, no chlapec gesto neopätoval a tak sa Catherine stiahla.
"Keďže som tu nový... mohla by si ma previesť po meste?" slabo sa usmial.
"Iste," povedala ticho a tiež mu opätovala slabý úsmev. Vzala si z vešiaka zimnú bundu, keďže mrzlo a vyviedla neznámeho von z malého, no útulného bytíka.
"Kde presne bývaš?" spýtala sa, keď vychádzali z vchodu starého šedívého paneláka.
"Na tom istom poschodí ako ty, len napravo." Vychádzali spoločne z bráničky. "Mimochodom, vraj je tu nejaký vysoký most nad riekou. Počul som, že je odtiaľ krásny výhľad. Je to ďaleko?"
"No, je to celkom blízko ale... chceš tam ísť? Teraz?"
"Rád by som sa tam pozrel." Oči mi tajomne zaiskrili.
"Ale... je už tma a... môže sa tam ľahko zraniť. Je to veľmi hrboľatá cesta." Vystríhala ho. Neznámy však vytiahol z vrecka malú baterku a potmehudsky sa usmial, keď si zo spodu zasvietil na tvár.
"Tak dobre," pristala. Vydali sa teda po strmej hrboľatej ceste. Catherine si skoro pár krát vyvrtla členok a boleli ju nohy, no neznámy kráčal ďalej bez náznaku únavy. Šli asi desať minút po vyšliapanej úzkej cestičke až zbadali most.
Podišli na moste pod strmý útes pokrytý ostrými skalami. "Je to tu skvelé."
Muž ju potisol k zábradliu. To bolo Catherine nepríjemné.
"Hej! Hej! Čo to robíš?"
"Je čas!"
"Na čo?"
"Umrieť."
"NIe!" Catherine pod jeho nátlakom preliezla zábradlie a ocitla sa na úzkej rýmse.
"Musíš odísť!" strčil do nej a Catherine spadla. Hlavou narazila o tvrdý kameň. Na hladine pod mostom sa zjavila krv.
___________________
Catherinina mama stála na moste. Pozerala dolu a plakala. Okolo nej bola polícia. Povedali jej, bezdomovec videl skočiť jej dcéru z mosta. No bola tam sama.

Červené jablko

14. října 2013 v 20:37 | Elizabeth |  Poézia
Kúpajúc sa v lúčoch slnka,
skrývam slzy trpkej bolesti.
V rukách držím
veľké červené jablko
v tvare srdca.

Niekto
však už z neho odhryzol
tak začína hniť...
... plesnivieť...
... umiera...

Krásne,
červené jablko,
ktoré ktosi
kto ho nemal rád
nechal napospas
červom a hnilobe...
Až nakoniec
stratilo farbu.

I love autumn

11. října 2013 v 17:16 | Elizabeth
Zdravím! Dnes som bola v SI (Skalica) u psychologičky a neodolala som pokušeniu fotiť. Jeseň je tu a tie farby sú fakt úžasné. To je snáď jediná možnosť ako milujem farby.. :DDD

7. Postava, ktorú chcem stretnúť

9. října 2013 v 18:40 | Elizabeth
Zdravím! Prajem pekný podvečer. Už dlho sa tu neovjavil ďalší deň do 10 days character challenge. A tak plním vaše priania (teda neviem, či ste si to priali, ale ja určite) a tu je! :)

6. Postava, ktorú chcem stretnúť

Hm, no... Keď som sa teraz pozrela na tému, ktorá nasleduje po 6-tke, tak som okamžite vedela, s ktorou postavou by som sa rada stretla!!!
Annie! Annie Wilkesová. Mizéria. Stephen King. Už viete? :D
Áno, mojou obľúbenou postavou je práve Annie. A s ňou by som sa chcela stretnúť. Ona je proste mega zvláštna a tie jej vraždy, proste všetko úplne skvelé. Chcela by som ju stretnúť a povedať jej: "Anna Wilkesová, teba som mala radšej ako Paula. Oveľa radšej. A potom nakonci ako po ňom šla s motorovou pílou awww! :D Proste ju milujem, zaujala ma na nej práve tá zvláštnosť, jej konanie, jej impulzívnosť.
- Som taká impulzívna. - Annie.
Zaujala ma jej temnota. Zaujala ma ona celá. Je to negatívna postava, ale je to moja obľúbená negatívna postava, ktorú by som chcela stretnúť a povedať jej už vyšie spomenutú vetu a to, že ju milujem! Tak ako Carrie Whiteovú. :D

NO, viac k tomu nemám čo dodať, nedá sa mi dobre popísať samotná Anna, lebo to sa dá len PREČÍTAŤ. Takže naozaj - Mizériu vrelo odporúčam prečítať si to. Budete z toho ale vyklepaní, keď to dočítate. Teda aspoň ja som bola.

PS: Pozor na končatiny, muhehehe! :DDD

Zrkadlo do duše

8. října 2013 v 18:51 | Elizabeth |  Poézia
Idúc tak
okolo zrkadla,
do ktorého nikdy
nikto nepozrel,
zazriem akési dievča.
Pozerá na mňa
hnedými očami,
sú presne ako tie moje...
... a predsa celkom iné.

Zazriem jej slzy,
ktoré rynú sa jej z očí.
Trbliecu sa v tme jej duše.
Zazriem aj pery
zvlnená do smutného úškrnu.
Pokus o úsmev?

Pohľad skĺzok nižšie,
dievča drží v rukách srdce
prepichnuté špendlíkmi,
zlomené, kvapká z neho krv.
Krv má aj na tričku...

Som to ja,
to čo drží v rukách
je moje srdce,
tie slzy
sú moje slzy,
a ten smutný úškrn
je môj pokus o úsmev.

Stránky z denníka

8. října 2013 v 18:39 | Elizabeth |  Poézia
Chcem byť tieňom,
odísť navždy preč.
A nevrátiť sa sem
už nikdy viac.

Vytrhnúť všetky strany z denníka
a spáliť v jazykoch plameňa.
Na popol.
Zabudnúť na všetko,
zašiť všetky diery.
Všetko nechať tu
všetku bolesť,
ktorou som bola mučená,
a ktorou stále som mučená.

Odísť preč,
zabudnúť na všetky tie slová,
ktoré ma pochovávajú
hlbšie a hlbšie
do trávou zarasteného hrobu
pri plote cintorína.

Rukou sa dotknem
krvácajúceho srdca,
krvi na bielych šatách,
ktoré tak z duše
NENÁVIDíM.

To je presne to slovo.
NENÁVISŤ.
To slovo,
ktoré v denníku...
Ja...
...Niekto
ho tam napísal,
vytrhol z mojej duše.


Túžba

7. října 2013 v 17:51 | Elizabeth |  Poézia
Nevýslovná túžba,
túžba vziať ju,
chladnú, striebornú,
medzi prsty uchopiť...
Urobiť jeden ťah
ostrou čepeľou
po zjazvenej koži,
ako červenou farbou
po bielom plátne.

Ach, tá túžba.
Až ruky sa mi rozochveli...
Až srdce tlčie tak,
akoby skolabovať malo...

Slzy mám na krajíčku...
Potrebujem cítiť
(na chvíľku),
potrebujem milovať
(na chvíľu),
potrebujem (ne)žiť
aspoň... chvíľu.

Why?

6. října 2013 v 18:41 | Elizabeth |  Poézia
V mysli mám zmätok,
neviem pochopiť dôvod,
neviem, prečo je to tak zložité,
prečo tvoje oči hľadia na mňa
v spýtavom výraze.

Nevieš to pochopiť?
Nevidíš, že to čo sa deje,
si neviem vysvetliť
ja sama?

Všetky tie zvláštne veci,
všetko to,
čo pred očami mi zostalo,
po zábkesku fotoaparátu,
ktorý je z polovice
rozbitý.

Prečo mám krv na rukách?
Prečo tá pálčivá bolesť,
a to...
...čo to vlastne je?
To ,,čosi",
čo mi rozožiera dušu,
neprestáva?
Prečo?

A ty to nepochopíš...
A ja to nepochopím...

Som introvert

6. října 2013 v 13:58 | Elizabeth |  Myšlienkovník
My life.
Zdravím! Sľúbila som článok na TT a tak sľub aj plním.
--------------
Som introvert. Keď vám toto niekto povie, čo si pod tým predstavíte? Istotne tichého, samotárskeho človeka, ktorý má radšej samotu ako spoločnosť. A je to v podstate tak. I keď si myslím, že aj introvert vie byť spoločenský.
Ale teraz skôr zabrúsim do iného pohľadu veci. Keď niektorí ľudia vidia introvertného človeka - tichého - tak si myslia kadejaké veci. Môžu si niekedy myslieť, že ste namyslený, že ste povrchný. To sa stáva. U mňa si to kopa ľudí myslí. Ale neriešim to. Ľudia by mali rešpektovať, že každý jeden človek je iný. Nie sme všetci spoločenskí a takí ako možno väčšina. Bez odlišností by predsa svet bol... o ničom, nie?
☯sunnyroad | via Tumblr
Ja som introvert a nie som vôbec spoločenský typ. Mne skôr spoločnosť prekáža. Nechápte to v zlom zmysle, ale ja sa proste neviem tak zabaviť. Neviem sa odviazať. Len sedím, počúvam, čo sa deje... Viem sa odviazať len ak mám v krvi nejaký ten alkohol... :D Ale to asi každý nie? A v spoločnosti mi vždy akosi klesne nálada a potom ma to nebaví a tak utekám domov. Najradšej som osamote.
Ľuďom - mojej rodine - to prekáža, že nie som vonku ako ostatní. Ja vôbec nie som ako ostatní. Chcem byť v pokoji osamote. A neznášam hluk. V škole hluk, v uliciach mesta hluk, všade je hluk. Len doma v mojej izbe, v mojom kútiku je pokojné a láskavé ticho.
To je to, čo som chcela napísať. :D Nie je toho veľa, ale dokonale to vystihlo to, čo som si myslela keď som tento článok začala písať.


Zdroj obr: weheartit.com
------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------