Září 2013

Nenásytné ukazováky

25. září 2013 v 20:45 | Elizabeth |  Poézia
Skrývajúc sa pred svetom,
v mukách, neskutočných kŕčoch,
mám toho
DOSŤ!

Pohľady všade vôkol,
každý môj pohyb sledujú.
Cítim sa ako laboratórna krysa,
ktorú bohvie prečo skúmajú.
Kričia na mňa - bezdôvodne,
ja chcem byť sama - lepšie bude.

Už na dne priepasti,
zlomená,
odstrčená nenásytnými ukazovákmi.
Už na konci so silami,
už mám toho
DOSŤ.

Daje mi pokoj.
Obrázok z: gothic.hu.cz

Rozprávka popletená s ľudkou hlúposťou

24. září 2013 v 20:04 | Elizabeth |  Občasník

Ahojte,

Tak čo, ako prežívate prvé jesenné dni? Ja dosť biedne. Nálada stále pod nulou a mám iba zo všetkých nervy. Proste stále ma niekto (niečo) štve. Mám v sebe hnev, nenávisť, stres z toho ma chytá depresia. Netušili by ste ako nenávidím samu seba. Keby som mala zhmotnenú dušu - že by to bolo normálne moje telo, akoby astrálne, ale zhmotnené, že by sa ho dalo dotknúť, tak by som si strelila dobrých pár faciek, alebo čosi horšie. Fakt niekedy nedokážem pochopiť to, čo sa odohráva v mojej duši. Všetko vo mne vrie. A v podstate - ako sa vždy psychologička pýta - nemám nejaký vonkajší dôvod na depresiu. Počkať, možno mám, ale viac to je asi z môjho vnútra. Mám neskutočné chute proste znovu vidieť tú krv, znovu sa upokojiť, vyventilovať to. Je otázka času, kedy to praskne. Radšej si poviem, že si takto uľavím. Od samovraždy sa snažím držať čo najďalej, snažím sa to nejako zvládať a jednoducho bez SP to nejde. Mám pocit, že som riadne závislá :C

Dosť už, aj tak to nikoho z vás nezaujíma. Zajtra idem vystupovať s divadlom a moje jediné šťastie je, že som rozprávač a budem pekne krásne skrytá v zadu pred zrakmi malých deciek. Hej, mala by som sa naučiť mať rada deti, keď sa mi nepodarí výška a budem musieť robiť niekde v detskom domove alebo v CVČ (centrum voľného času). Ach ako ja neznášam tento svet. Fakt ma to tu riadne štve. Povedzte mi načo je taký život...? Na nič. Je mi totálne smutno. Nemám pri sebe nikoho. Počkať... mám... Dave je stále so mnou. Jediný človek, čo ma má naozaj rád, i keď neexistuje pre ostatných. Pre mňa áno. Moja jediná láska. Boli dni, kedy som ho až tak nepotrebovala, ale teraz ho potrebujem viac ako predtým. Cítim sa osamelejšia ako hocikedy predtým. Treba však dať pozor na slovo "osamelosť" a "samota". To je totiž rozdiel. Ja trpím osamelosťou, nie po stránke lásky - že by som chcela partnera, ale po stránke priateľov. Samotu mám rada. Je to tá najlepšia spoločnosť. Ale zas som odbočila - vravela som čosi o divadle, však. No, zajtra ideme vystupovať do základnej školy oproti našej. Je to rozprávka o tom, ako chcú tie klasické postavičky (Snehulienka, Popoluška, Šípková Ruženka...) byť inými postavami. Trebárs Popoluška chce byť Šípkovou Ruženkou. No a tak sa to poplete a samozrejme je tu poučenie... No tak z toho mi napadol ten nadpis. Len tak.

A stále som zamilovaná do klavírnej hudby, takže dnes si dáme tiež niečo z tohto súdka.

Carriin osud

23. září 2013 v 21:30 | Elizabeth
Tak, toto je poviedka do súťaže "Setkání s literární postavou". Dúfam, že sa bude páčiť.
_________________________
Carriin osud
Jedného večera som sa chystala na školský ples. Dlhé červené šaty zatiaľ ležali na posteli a už čakali, kedy si ich konečne oblečeiem.
Konečne nadišiel ten čas, aby som sa pripravila. Obliekla som sa a vyšla von, čakať svojho sprievodcu - toho najkrajšieho chlapca na škole. On ma pozval na ples a vôbec som tomu nemohla uveriť, že pozval práve mňa. Nie som vôbec pekná. Keď pri mne zabrzdila krásna čierna limuzína, skoro som ondlela od prekvapenia. Ja sa poveziem v tomto aute? Och môj bože! Keď vystúpil, uprel na mňa svoj pohľad a doširoka sa usmial.
"Tak, mladá dáma, nech sa páči!" povedal stále s úsmevom. Otvoril dvere na limuzíne a rukou naznačil, aby som nastúpila. Celá nedočkavá som nastúpila a kochala sa krásou interiéru auta. Veľa priestoru. Krása. Najkrajší chlapec na škole si prisadol ku mne.
"Ďakujem," vyriekla som krátko a od údivu otvorila ústa.Celú cestu sme však boli ticho. Obaja sme boli nedočkaví, čo uvidíme na plese a kto sa stane kráľom a kráľovnou plesu. Cesta trvala akosi dlho. Možno sa nám to zdalo pre našu nedočkavosť. Neustále sa usmieval. Na mňa? Určite nie.
Napokon sme prišli pred školu kde bol rozprestretý červený koberecKeď sme vystúpili odfotografovali nás a natešene sme vykročili do budovy školy.
Celý ples bol nádherný. Diskoguľa, plno ľudí zabávajúcich sa, dobrá hudba. Všetko bolo tak, ako som to ani sama nečakala. Keď nastalo vylosovanie kráľa a kráľovnej plesu, v sále sa ozývalo napäté ticho.
Vyhlásili práve nás! Rozozneli sa fanfáry a my dvaja sme sa pobrali na pódium. Zrazu som zacítila niečo vlhké, čo mi stekalo po pleciach a po vlasoch. Červená tekutina. Krv! Predomnou sa objavila postava. Celkom dobre viem, kto to je. Carrie Whiteová.
"Uteč! Uteč rýchlo!" prehovorila na mňa v hluku. Vtedy som sa zobudila. Celá od krvi.

Kniha: Carrie
Autor: Stephen King

Nevyrieknuté slová

23. září 2013 v 18:06 | Elizabeth |  Poézia
V tichu prázdnej izby,
sedím pri stene
popísanej nenávisťou,
smútkom, bolesťou
prázdnotou.

Celkom si památám,
nebolo to dávno,
na zemi ležala
skoro vypísaná
fixka,
ružová.
Ako úsmev klauna,
ktorý po predstavení
zmýva farebné šťastie z tváre
a mení sa na kohosi šedivého
smutného obyčajného človeka.

Tou fixou som písala
slová od srdca,
nenávisť i láska,
v snahe odpustiť si.

No izba zošedivela,
stratila veselosť.
A slová, ktoré nikdy
nikto nepočul ani nevidel,
zostali v myšlienkach
nevyrieknuté...

Chcem sa naučiť hrať na klavíri!

22. září 2013 v 19:13 | Elizabeth |  Občasník

Zdravím!!!

Hádajte čo sa deje! Eliz má dnes dobrú náladu! :)) Istotne to je zapríčinené tým, že ma nenas...nenaštvala dotyčná osôbka, ktorú nenávidím. Takže, výhra. Len aby sa to zajtra nepokazilo. Viete, zase do školy... do toho prostriedia kde nikto nevie byť chvíľu ticho... :D ale čo ma štve je to, že už zase na mňa niečo lezie... Zostala som na dva dni doma lebo som sa cítila pod psa a mala som príznaky nachladnutia a teraz mám zase sople! :/ Inak ma mega bolí ruka (poatková tá... úľava) ale dá sa to. Dúfam, že mám aspoň na pár dní pauzu. Mám to tak, že cez týždeň mám možnosť tak môžem aspoň trochu, ale keď je víkend tak nie. Iba ak idú von. A to mám potom stresy. Asi viete o čom hovorím - o sebapoškodzovaní. Viem, že sa to väčšine hnusí a je to dobre - nikdy s tým nezačínajte je to droga. Hnusná droga.
Dobre, dosť bolo o SP, stačí to, že na to neprestajne myslím viac ako na lásku do ktorej som zamilovaná. Čo ten nadpís článku? No... áno, chcem sa naučiť hrať na klavíri. Ako malá som hrávala na zobcovej flaute (ak sa to tak volá). Teraz to ľutujem. Mala som sa učiť na klavirí. :/Teraz v poslednom čase som sa zamilovala do klavírnej hudby. Takže mamka si konečne oddýchne od metalu a konečne si hovorí - "no konečne niečo normálne čo sa páči aj mne." Teda ona to nehovorí, ale cítim to. :D Ale my dve máme spoločné niektoré kapely - vyrastala som na Depeche Mode a mám ich rada dodnes. Alebo som začala počúvať aj Diary of dreams. To sa jej tiež páči. Táto klavírna hudba je pre mňa veľmi inšpiratívna, viete keď píšem básne tak si to pustím a ach... proste som sa zamilovala.
Zajtra idem konečne do knižnice! Takže to bude nálož kních, kto ste zvedaví tak zajtra určite napíšem článok s knihami, ktoré som si požičala. No a hudba v mp3 už je, takže už budem počúvať stále dookola.
Tak sa majte, prajem pekný zvyšok víkendu! :))
Vaša klavírne zamilovaná
Elizabeth

V kúte tej starej depresívnej izby

21. září 2013 v 22:01 | Elizabeth |  Poézia
V kúte prázdnej izby
so srdcom vyrytým na stene,
ako nôž vrazený do hrudníka,
tá ostrá strieborná čepeľ...
Zostala diera,
prázdna smútkom.

V tichu plnom
nezmyselného šepotu
ozvali sa tóny klavírnej piesne
plnej smútiacich pocitov,
sú však láskavé
jediné ktoré pochopia
prázdne srdce
prázdnu dušu.

V kúte tej starej depresívnej izby
pocit, že tam patrím.
Do temnoty
bez záchrany,
bez nádeje a malinkého svetla,
ktoré by mi dalo
silu vstať.

6.Postava, ktorá prešla najväčším vývojom

20. září 2013 v 18:55 | Elizabeth
Zdravím vás! Už sa tu dlho neobjavil ďalší prispevok do projektu. Tak som sa rozhodla napraviť to, nesedieť celý deň pri onlinovkách a čosi napísať.
Priznám sa, že som najprv nevedela akú postavu si vybrať, do akej knihy zabrúsiť..A tak mi napadlo pozrieť sa do mojej virtuálnej knižnice s názvám "mega" knihy a zistiť, či tam niečo nenájdem. A - našla som. Tento krát sa teda pozrieme do knihy Dotyk Anjela od Thomasa Brezinu. A mojím objektom záujmu je teraz ten slávny spevák, ktorého Amy tak obdivuje - Matt Moore, alebo ak chcete Matt M.

Tma

19. září 2013 v 18:29 | Elizabeth |  Poézia

Dlhá cesta
v temnej noci
nevidno nič.

Mesto VS dedina

17. září 2013 v 17:36 | Elizabeth |  Myšlienkovník
Zdravím! Dnes som sa rozhodla napísať článok na tému týždňa. Tento nápad mi prišiel na um hneď v pondelok, teda včera, keď som už bola doma a videla na blog.cz vypísanú tému. Totiž, každý tieto dve slová vníma inak. Niekto má rád dedinu, niekto mesto. Možno každý podľa toho, kde sa narodil alebo kde žije. Podstatné je aj vnímanie polohy mesta či dediny. Každý, úplne každý to vníma inak a každý chce žiť inde. Ja sa teraz zameriam na výhody a nevýhody života v meste a na dedine.
Najprv vyjadrím svoj názor: žijem na dedine. Páči sa mi žiť na dedine, ale radšej by som žila v mestečku. Nie v meste, ale v mestečku ako je... Napríklad moje rodné mesto Brezno, či krásna Skalica, alebo mesto mojej školy Holíč.

Krv

15. září 2013 v 18:40 | Elizabeth

Krv

Mám tu pre vás ďalší dej sna. Berte to s rezervou, prosím. A ako som si dnes čítala ten predošlý sen, zistila som, že to bola akoby predtucha... :/

------------------------------------------------------------------------------

ZDROJ: pozadie: www.picmonkey.com

Elizabeth (2013 - 2016)

Na blogu publikujem SVOJU tvorbu, preto vás prosím NEKOPÍRUJTE bez dovolenia.
Pokiaľ použijem niečo cudzie, uvádzam vždy zdroj v článku.
Zvyčajne ho nájdete po kliknutí na daný obrázok.

------------------------------------------------------------------------------